Umelecký štýl

-subjektívny štýl verejnej komunikácie
 
FUNKCIE   A: Estetická funkcia - umenie má zapôsobiť na city, konfrontuje krásne a škaredé, komické a tragické, vznešené a prízemné
  B: Výchovná funkcia - umenie obohacuje vnútro človeka, v literatúre vzbudí sympatiu alebo antipatiu k postave
    -vedenie človeka k tomu, aby vedel odlíšiť dobro od zla, a to  dobro oceniť
  C: Náučná funkcia -získavame informácie napr. o minulosti (historických
postavách)

ZNAKY  1.Variabilnosť-umelecký štýl, ktorý ako jediný zo štýlov používa lexiku zo všetkých vrstiev slovnej zásoby
   -prejavuje sa aj na forme - má najviac a najrozličnejšie formy vyjadrovania, autor nie je ničím obmedzovaný
 
2.Metaforickosť-dominuje odborné vyjadrovanie, texty nemôžeme chápať doslovne, možnosť prenášania významu slova, či celého textu
 
3.Expresívnosť-prejavuje sa najviac v lexike, t.z. autor používa kladné aj záporné citovo zafarbené slová
 
4.Náznakovitosť-autor nevypovie všetko (celý význam),t.z. počíta s aktívnym prístupom čitateľa (participienta)
 
 5.Funkčná neusporiadanosť - texty nie sú jazykovo usporiadané, nie vždy sa používa interpunkcia, nedodržiava sa spisovná forma

ŽÁNRE 3 skupiny: 
1.Epické-poviedka,novela,román,rozprávka,povesť,legenda (o svätcoch),bájka, báj (prírodné javy),
balada, príslovie, pranostika
 2.Lyrické-báseň-jej formy - sonet (znelka),tercíny, óda, elégia (žalospev), hymnus, pieseň
 3.Dramatické - dráma, činohra,tragédia,fraška,komédia,veselohra,jednoaktovka (dráma s jedným dejstvom) žánre (útvary) umeleckého štýlu

Báj je mýtus, epický útvar. Odráža primitívny názor človeka na svet. Vznikli, pretože si ľudia nevedeli vysvetliť prírodné javy (búrku, blesky…). Považuje sa za najstaršiu podobu ľudovej prózy, vysvetľuje vznik sveta, rastlín, vrchov, človeka, … .Báj - kratší prozaický útvar, v ktorom ľudia vyjadrili svoje prestavy o pôvode sveta a života na Zemi, o prírodných úkazoch, o bohoch a vybájených hrdinoch == Príklad == - ľud si bájami vysvetľoval aj vznik názvov krajín, morí,kvetov; báje sa tradovali Báje poznáme - miestne
  - historické (historické udalosti, hrdinovia, panovníci)
  - démonologické (nadprirodzené bytosti)
  - heraldické (vznik rodov a erbov)

Bájka je veršovaná alebo neveršovaná malá epická žánrová forma. Najčastejšie čerpá zo života zvierat, tie sú nositeľmi ľudských vlastností, obsahuje mravné poučenie, využíva inotaj a personifikáciu, satiru.

Balada je žáner so smutným až pochmúrnym dejom a obyčajne končí tragicky. Dej je zhustený, jazyk je jednoduchý a väčšinou býva rozprávaný formou dialógu. Môže obsahovať aj lyrické a dramatické prvky. Lyrické vlastnosti textu dokazuje zvýšená ubjektívnosť, ktorú zvýrazňujú opakovacie figúry, refrén a hyperbola..
Poznáme balady:
· ľudová- napr. Išli hudci horou ...
· umelá :  1. subjektivizovaná – J. Kráľ: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
2.  balada ľudového typu : J.Botto: Žltá ľalia
3.  sociálna: P.O. Hviezdoslav - Zuzanka Hraškovie ...

Epos je rozmerná epická veršovaná skladba (epopeja) so širokým záberom deja a udalostí o hrdinských činoch legendárnych hrdinov prípadne bohov. Známymi eposmi sú napríklad Homérove básne Ílias a Odyssei

Kronika môže byť:
· druh antickej a najmä stredovekej literatúry, pozri kronika (stredovek)
· obecná kronika (systematické, často povinné, záznamy o súdobých udalostiach v meste alebo obci)
· pamätná kniha (klubu a podobne) zachytávajúca udalosti v časovom slede
· v žurnalistike: rubrika faktograficky zaznamenávajúca pozoruhodné skutočnosti z prítomnosti alebo minulosti (napr. spoločenská kronika, čierna kronika)

Poviedka je epický žáner krátkeho a stredného rozsahu s jednoduchou fabulou a menšou intenzitou dramatickosti. Patrí medzi tzv. krátku prózu. Hlavnými rysmi sú jednoduchý dej a nemennosť charakteru hlavnej postavy.
Hlavnými prvkami poviedky sú: časová a často aj miestna neurčenosť a minimálny výskyt hrdinov a fantastických motivov. Hlavné postavy sa nevyvíjajú. Väčšina poviedok končí pointou. Na účely Ceny Nebula bola poviedka definovaná ako literárne dielo do 7500 slov. Korene siahajú do dávnych čias rozprávačskej tradície, ale za čas vzniku poviedky ako žánru sa považuje začiatok 19. storočia. Význam vzrástol pod vplyvom kritiky realizmu. V 20. storočí patrila poviedka k najrozšírenejším žánrom. Zakladateľom žánru detektívnych poviedok je Edgar Allan Poe. Ďalšími slávnymi autormi sú: Ernest Hemingway, Nikolaj Vasilievič Gogoľ, z Francúzov napríklad Guy de Maupassant, zo Slovákov Martin Kukučín, Jozef Gregor Tajovský a mnohí iní.

Novela je prozaický epický literárny žáner (kratšieho alebo skôr) stredného rozsahu, ktorý sa od poviedky a románu odlišuje tým, že obsahuje pútavý príbeh osoby či skupiny osôb, ktorý podáva dramaticky a zovreto (bez zbytočných opisov a vedľajších epizód) a má prekvapivý (alebo aspoň výrazný) záver. Postavy sa v novele nevyvíjajú. Hoci hovoríme, že novela zobrazuje len jeden príbeh, nezobrazuje len jednu udalosť, ale súbor udalostí, a to dramatických, napínavých udalostí. Novela máva viac postáv a zložitejší dej ako poviedka. Novela vznikla v Taliansku počas renesancie. Stala sa obľúbenou v 19. storočí a je populárna dodnes. V novele má svoj pôvod aj novodobý román. Prechod medzi románom a novelou tvorí románová novela.

Román je veľký prozaický a epický žáner. V čase klasicizmu nahradil epos ako najvýraznejšieho reprezantanta epiky. Vyznačuje sa pružnou kompozíciou, ktorá umožňuje zachytiť rozsiahlu oblasť javov a udalostí, spoločenských vzťahov a psychologických situácií. Od novely a poviedky sa odlišuje tým, že sa dej zložito rozvetvuje a popri hlavnom motíve rozvíja veľa vedľajších motívov a podobne. Obyčajne zobrazuje dlhšie časové rozpätie a široký okruh životných javov a ide teda aj fyzicky o dlhú knihu. Spojením viacerých románov vznikajú dilógie, trilógie alebo románové cykly (napríklad Balzacov cyklus Ľudská komédia

Elégia je lyrický žáner, žalospev. Má pochmúrny charakter, je smutná, melancholická.

Epigram je dnes lyrický žáner, ktorý stručne a duchaplne vystihuje nejakú životnú pravdu. Ide o satirickú báseň s prekvapujúcou pointou. V antike to bol druh nápisu. Dnešné epigramy sú vlastne dvojdielne básne: Prvá časť nastoľuje problém či myšlienku, druhá časť ho prekvapivým spôsobom rieši.
Antický epigram bol vlastne nápis na chráme, náhrobku, obetnom dare a podobne, ktorého účelom bolo pripomínať staviteľa chrámu aťd., darcu, pinášateľa obete a podobne, alebo vysvetľovať význam príslušného nadpísaného predmetu. Spočiatku to bývala próza, neskôr elegické distichon. V rímskej literatúre to už bola navyše vtipná báseň. Riman Martialis napokon založil epigram v dnešnom zmysle - používal aj iné básnické formy ako elegické distichon a jeho epigramy už mali satirický charakter.

Fraška je dramatický útvar, osobitný druh komédie, ktorej charakteristickými znakmi sú nepravdepodobné situácie a zápletky, či situačná a karikatúrna komika. Stáva sa, že niekedy prerastá do násilnej komickosti, rozpustilosti, rozmarnosti, ba až krutosti pri stvárňovaní neviazaných komediálnych príbehov. Pôvodne fraška čerpala svoj obsah z každodenného života, kde mešťania, kupci a remeselníci mali pocit, že sa vo fraške odráža práve ich počínanie.

Komédia - zachytáva vtipne komický vzťah k svetu. Používa pri tom humor, satiru, iróniu. Situáciu často nadľahčuje. Poznáme: charakterová komédia - výsmech z osoby, kt. je na javisku, situačná komédia - Chýba rozprávač, prevládajú dialógy., v zátvorkách sú scénické poznámky, rekvizity, kulisy, premiéra, repríza, derniéra, javisko a scéna
Tragédia- vznikla v starovekom Grécku v 5. st. pred n. l. Pôvodne ju hrali 3 herci, zachytáva boj človeka v závere, ktorého hlavná postava hynie. Záver má očisťujúci a povznášajúci.