3D Technológie

Prírodné vedy » Informatika

Autor: verca123
Typ práce: Referát
Dátum: 07.12.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 413 slov
Počet zobrazení: 4 429
Tlačení: 457
Uložení: 412
3D Technológie
 
Úvod
Súčasný televízny obraz poskytuje už všetko, čo bolo relatívne nedávno len diváckym snom. Je farebný, širokouhlý, čim lepšie zodpovedá zornému uhlu nášho zraku, má vyššie rozlíšenie, ktoré zaisťuje jeho detailnejšie prekreslenie. Chýba mu ešte niečo? Áno – tretí rozmer a tým je hĺbka. Doposiaľ bol iba dvojrozmerný, plochý. Ale aj to sa už mení. Všetci významní výrobcovia spotrebnej elektroniky sa totiž rozhodli, že ho tento rok doplnia o tretí rozmer.

Čo je to vlastne 3D technológia? Prečo vidíme 3D? Je to stereoskopický pohľad. Väčšina ľudí vidí dvomi očami medzi ktorými je zhruba šesť až sedem centimetrový rozostup, čo spôsobuje, že každé oko vidí veci z trochu iného uhla. Mozog potom tieto dva pohľady (odborne nazývané paralaxy ) spojí do jedného, a ten nám umožňuje rozlišovať hĺbku a vzdialenosť. 3D zábery napodobňujú spôsob, akým fungujú ľudské oči. Zachytenie takéhoto obrazu je pomerne jednoduché, stačí vedľa seba postaviť dve zhodné kamery do vzdialenosti podobnej rozostupu medzi očami. Avšak problém nastáva pri zobrazení takéhoto obrazu, ak sa budeme dívať na dva obrazy súčasne premietané na jedno plátno  3D efekt sa nedostaví. Uvidíme tak iba rozmazaný obraz. Na to aby sme mohli sledovať 3D efekt je potrebné, aby každé oko vnímalo iba jeden z obrazov. A práve to je problém, ale o tom až neskôr.

To, že svet okolo seba vnímame plasticky, trojrozmerne, respektíve trojdimenzionálne  ( odtiaľ označenie 3D ) považujeme za samozrejmosť. Ale rovnako samozrejme sme doteraz vnímali aj to, že jeho obrazový záznam, či už fotografický, alebo filmový, či televízny je iba plochý, dvojrozmerný. Ale nebolo tomu tak vždy. Tvorcovia, ktorí stáli na počiatku fotografie, od začiatku plánovali, že bude priestorová. A taktiež sa týmto smerom vydali. Dnes je už takmer zabudnuté, že plastická fotografia bola najprv rozšírená rovnako a v niektorom období aj viac ako plochá. Prečo nakoniec prevážil dvojrozmerný obraz? A prečo trojdimenzionálne fotografie a neskôr aj filmy prežívali posledné desiatky rokov len ako okrajová rarita, s ktorou sa človek stretol iba v nejakých zábavných parkoch v podobe niekoľko minútových filmov? Dôvodom je ich zložitá prezentácia, ktorá kladie zvýšené nároky na použité technické zariadenia a aj na pozorovateľa, ktorého v mnohých prípadoch  do určitej miery obmedzuje a neprirodzene namáha jeho zrak a aj mozog.
 
1.  Genéza 3D stereoskopie
3D nie je žiadnou novinkou, jedná sa iba o návrat technológie po viac ako 60 rokoch – stereoskopia totiž zažívala v kinách svoje vrcholové obdobie už okolo roku 1952. Na úplnom začiatku 3D bol objav stereogramu Sirom Wheatstonom z roku 1838. Tak sa zrodilo „stereo“  a onedlho na to prvé stereografické prístroje, ktoré mali veľký úspech. V roku 1891 prichádza Hauron s objavom anaglyfu, tzn. separáciu pravého a ľavého oka pomocou červeno-zelených filtrov. Tento formát je pre svoju ľahkú implementáciu a nízke náklady dodnes využívaný a to aj napriek svojim nevýhodám a obmedzeniam.

Fotografia bola prvým a doposiaľ jediným záznamovým médiom, ktoré od začiatku počítalo s priestorovým zobrazením a až neskôr sa priklonilo k dvojrozmernému. Stereoskopické snímky sa najskôr tvorili obyčajným prístrojom, ktorý sa po zhotovení jedného snímku len vodorovne posunul a potom sa zhotovil snímok druhý. Ale už v roku 1853 sa objavil prvý fotografický prístroj s dvoma objektívmi, ktorý vytváral oba stereoskopické snímky súčasne. Postupom času vznikli ďalšie stovky stereoskopických fotoaparátov, najprv pre fotografické dosky a ploché filmy, neskôr pre 35mm, prípadne aj 16mm film. Stereofotoaparáty vyrábali hlavne firmy v Nemecku ( Belplasca ), Spojených štátoch amerických ( GAF-Wiewmaster ) a Sovietskom zväze ( Sputnik ).Na prelome 19. a 20. storočia sa fotoaparát stáva dostupným a prenosným zariadením( Kodak Brownie za 1 dolár ), napriek tomu sú stereoskopicky zachytené iba snímky štátnikov a špeciálnych artefaktov.

Fotoaparát Kodak Brownie
Úplne prvý stereoskopický film, opierajúci sa o anaglyfickú metódu vznikol už v predminulom storočí, konkrétne v roku 1897. Prvenstvo si pripísal C. Grivales, keď natočil dvojicou kamier 2 súbežné filmové pásy, ktoré následne zafarbil – jeden na červeno a druhý na modrozeleno. Oba pásy sa potom premietali súbežne dvoma projektormi cez seba a diváci to sledovali papierovými okuliarmi s rovnakými, ale stranovo prehodenými filtrami. Do praxe sa tento systém pokúsil presadiť  Edwi Porter a Wiliam Wadell v roku 1915 v newyorskom kine Astor Theatre, ale bezúspešne. Ako napísal vtedajši kritik: „ Obraz sa triasol a vlnil ako odraz na vodnej hladine. V tejto podobe nemôže byť komerčne využiteľný.“ Až v roku 1922 vzniká prvý „naozajstný“ stereoskopický film ( mierne erotický ) s názvom „The Power of Love“ . Nasleduje výroba rôznych zobrazovacích prístrojov pre stereofotografiu s prevažne erotickým obsahom.  V roku 1935 je uvedený prvý farebný film a o 10 rokov neskôr je komerčne predávaný aj stereofotografický prístroj. Okolo roku 1950 vrcholí záujem o stereoskopické filmy, ktorý rozpútal film „Bwana Devil“ od režiséra Archa Abolera, uvedený bol do kín v roku 1953. Jeho ohlas bol tak veľký, že len v USA bolo na stereoskopickú projekciu uspôsobených cez päť tisíc kín a hneď nasledujúci rok natočených 27 stereoskopických filmov. Nasleduje však strmý úpadok trvajúci až do konca 60.tych rokov, kedy je stereoskopia v kríze a upadá takmer do zabudnutia. Nástup počítačov v 70.tych rokoch oživuje 3D najmä v súvislosti s firmou Silicon Graphics (SGI) a ich 3D stereo zobrazením pre vedecké a vojenské účely. Aj keď stereofotografia prežívala ďalej, digitálne sériovo vyrábané fotoaparáty pre verejnosť vznikli až v roku 2009 ( Fuji 3D ), do tej doby boli k dispozícii len špecíalne montáže dvojíc fotoaparátov, alebo klasické filmové fotoaparáty. 3D videokamery pre bežné natáčanie stále v masovej mierke neexistujú. Sú to iba prototypy od gigantov ako Panasonic, Thomson, Sony, a to len vo veľmi obmedzenej podobe. „Seriózne natáčanie“ stále vyžaduje dvojicu kamier špeciálne upnutých do tzv. „Stereo Rigu“.

Panasonic 3D kamera

Dnešný svet 3D je možné rozdeliť na obdobie pred Avatarom a po ňom. Pred vznikom toho úspešného filmu totiž nebola vo svete veľká dôvera vo finančný úspech 3D. James Cameron však ukázal, že dobrý 3D film môže priniesť naozaj nezanedbateľný zisk. V čase písanie tohto článku zarobil Avatar svojim tvorcom viac ako 2 miliardy dolárov na tržbách. Niekoľko stereo filmov tu už bolo aj pred Avatarom. Dlhoročná tradícia v tejto oblasti sa viaže k IMAX 3D, ktoré boli oproti Avatarovi väčšinou iba v hodinovej dĺžke. A to práve kvôli náročnosti pracovania s 3D efektom, ktorého sa človek pri nevyváženom použití môže presýtiť, znechutiť, prípadne hrozí, že mu bude nevoľno. Avatar ukázal, že správne porozumenie technológii umožňuje sledovať aj naozaj dlhý film.
 
2.  Stereoskopické fotoaparáty a fotografie
Stereoskopické fotoaparáty s dvojicou objektívov sú dosť jednoúčelové. Z ich snímkou je možné síce zhotoviť aj obyčajné papierové dvojrozmerné zväčšeniny či diapozitívy, ale pretože prístroje mávajú skromnejšiu výbavu, kvalita ich obrázkov býva len na úrovni snímkou z jednoduchých fotoaparátov. Preto sa súbežne uplatňujú aj iné spôsoby tvorby stereoskopických snímkou. Tie používajú buď špeciálnu zrkadlovú či hranolovú predsádku, ktorá sa nasadzuje na objektív bežného fotoaparátu ( momentálne sa na ne špecializuje firma Loreo ), alebo dva zhodné spriahnuté fotoaparáty. Pri prvom postupe sa oba snímky delia o jedno štandardné obrazové políčko, pri druhom má každý svoje vlastné.

3D hranolová predsádka Loreo
Súčasne sa rozvíjajú aj spôsoby prezentácie stereoskopických snímkou. Tie sa spočiatku zväčšovali na fotografický papier, prípadne aj tlačili. Následne sa objavili priehľadné inverzné obrázky ( diapozitívy ), ktoré získali nadlho prevahu. Prezerajú sa špeciálnymi kukátkami – stereoskopmi, alebo sa premietajú a sledujú cez polarizačné filtre.

Neskôr dospel technický pokrok k priamo pozorovateľným priestorovým, plošným pozitívom. U nich sa pár stereoskopických záberov najprv elektronicky „rozreže“ na prúžky, ktoré sa potom prekladane reprodukujú na papier a nakoniec zalisujú pod priehľadnú rastrovú fóliu. Najprv sa týmto spôsobom vyrábali sériové tzv. plastové pohľadnice, ale následne aj jednotlivé amatérske snímky. Tie sa fotografovali špeciálnym fotoprístrojom Nimsloso štyrmi objektívmi. Pri vhodnej kompozícii záberu bol priestorový efekt dosť výrazný, ale rovnako ako u väčšiny predchodcov – pomerne neprirodzený, kulisovitý.

Na rozdiel od klasickej fotografie zostáva jej digitálna nástupkyňa k stereoskopickému zobrazovaniu dlho neprispôsobená. To sa teraz snaží zmeniť spoločnosť Fujifilm, ktorá priniesla na trh prvý 3D digitálny fotoaparát s názvom FinePix Real 3D System.

FinePix Real 3D System s rozlišením 10 megapixelov má dva objektívy vzdialené od sebe približne rovnako ako sú ľudské oči. Tým sa vytvoria dva snímky, jeden pre ľavé, druhý pre pravé oko. Tvorí taktiež videozáznamy s rozlíšením 640 x 480 bodov. To všetko môžeme sledovať priamo na jeho monitore s uhlopriečkou 71mm. Prehliadať si tieto zábery je však možné rôzne, avšak Fuji ohlásilo dva špeciálne pre toto určené systémy - buď špeciálny 20cm (8“) LCD obrazovku, ktorá premieta snímky pre obe oči (zrejme so špeciálnym polarizačným filtrom) alebo možnosť vytlačiť 3D fotografie, to znamená snímky so špeciálnou plastovou vrstvou fungujúce ako svojho druhu 3D šošovky. K tomu účelu chce Fuji spustiť internetovou službu, kde si zákazníci objednajú také fotografie.
 3D fotoaparát Finepix Real 3D W1 od Fujifilm
 
3.  3D produkcia - 3D videokamery
Natáčanie v 3D sa pre niektorých odvážlivcov môže zdať „hračkou“. Vždy stačí dať dve kamery vedľa seba a je to... Tak jednoduché to bohužiaľ nie je. Celý problém spočíva v tom, že režisér musí s 3D počítať už od začiatku vzniku diela a navyše musí brať v ohľad aj to, že tvorivý rozlet kameramana bude technológiou značne obmedzovaný. Príprava scenára musí byť sprevádzaná za asistencie kameramana a jeho asistenta, ktorý sa dnes nazýva „Stereographer“. Jeho úlohou je neustále kontrolovať a prepočítavať, či natáčaná scéna v danom nastavení kamier a ich vzdialenosti od hercov bude dobre „fungovať“ v 3D.

Pri snímaní kamerami virtuálne hľadíme na bod v určitej vzdialenosti. Pričom kamery sú od seba optimálne vzdialené tak ako ľudské oči, tzn. priemerne 6,5 centimetra. Uhol pohľadu pre blízke zábery je 45 až 90 stupňov. Pri dosiahnutí týchto parametrov je najbližšia vzdialenosť predmetu okolo 1,5 metra. Pre tento prípad je ideálne aby optika už nebola schopná zaostrovať na bližšiu vzdialenosť. Pokiaľ takto získaný snímok premietneme v kine v rovnakým proporciách, bude všetko v poriadku. Pri projekcii budú body, ktoré nie sú pre pravé a ľavé oko rozdielne vnímané ako umiestnené na plátne ( tzv. nulová paralaxa ). Body, ktoré sú pre ľavé oko posunuté viac doľava a korešpondujúce body pre pravé oko posunuté viac doprava, sú vnímané ako tzv. pozitívna paralaxa, kedy je dej „za plátnom“. Body, ktoré sú vnímané ľavým okom ako vpravo a pravým okom ako vľavo majú tzv. negatívnu paralaxu a obraz virtuálne vstupuje pred projekčné plátno. V prípade, že divák je voči plátnu umiestnený príliš blízko ( napr. prvé tri rady v kinosále ), alebo bol objekt snímaný príliš blízko kamerám, potom môže dôjsť k tomu najväčšiemu problému a tým je rozťahovanie očí. pohyb očí od seba je veľmi neprirodzený a navyše podporuje vznik škúlenia.

Pri snímaní je treba mať vždy na pamäti kde má byť snímok premietaný. Už teraz je zrejmé, že pre digitálne kiná musí byť snímok vytváraný obozretnejšie než pre Blue-ray Disc. V digitálnych kinách už pre 3D vzniká príslušný štandard a odporučenie, ktoré sedadlá obsadzovať a ktoré by sa obsadzovať vôbec nemali. Pri snímaní je potom prakticky nevyhnutné mať k dispozícii správny „náhľad“ výsledku. Pre titul putujúci do kín je treba počítať aspoň s 2 metrovou šírkou projekcie. Len tak je možné skontrolovať vzájomné pomery očí a veľkosť separácie obrazu.

Kamerová optika nie je zďaleka zhodná s dynamickou akomodáciou oka. Hlavným problémom býva schopnosť ostriť bližšie, než je možné štandardne dosiahnuť. Prakticky tak vznikajú zakázané zóny, kde by sa herec nemal pohybovať, resp. vzdialenosť na akú by sa nemal ku kamere priblížiť.  Táto zóna má tvar prieniku oboch zorných polí kamier, pričom v oblasti uprostred medzi kamerami sa herec môže priblížiť trochu viac. Práve tento priestor sa využíva k tomu, aby hlavný aktér vizuálne siahol na publikum atď.
 
Zrkadlový rig od P+S

Prakticky najväčším problémom súčasných profesionálnych kamier je skutočnosť, že majú veľké telo. Vzdialenosť kamier zodpovedajúca vzdialenosti medzi očami je prakticky nedosiahnuteľná. Napríklad dve RED ONE kamery v tesnej montáži sú od seba vzdialené 16 centimetrov. Obraz sa tak javí ako keby scénu pozoroval obor, ktorý má približne 2,5 násobne väčšie proporcie, ale napriek tomu zostáva v rovnakej výške ako človek. najbližšia vzdialenosť ku kamere je potom 8 m. V tejto vzdialenosti sa už potom optika chová inak, ako sa očakávalo a kompozične je vec ešte na horšej úrovni. Ale aj toto sa dá vyriešiť použitím špeciálneho zrkadlového „rigu“. Tento nástavec drží jednu kameru vodorovne a druhú zvisle dolu cez polopriepustné zrkadlo. Tým je možné kamery k sebe priblížiť prakticky na akúkoľvek vzdialenosť( aj menšiu ako 6,5 centimetra ). Pri natáčaní 3D sterea je veľmi dôležité „chodiť za dejom“ a byť u danej akcie blízko. Často sa teda používajú rôzne žeriavy a kamerové konštrukcie. Navyše treba dodržiavať prijateľnú rýchlosť sledovania deja, inak má divák pocit, akoby išiel na horskej dráhe, alebo v aute. Potom je isté, že sa mu urobí nevoľno. Ľudské vnímanie hĺbky nie je nikdy skokové. To je ďalší problém, ktorý je nutné mať pri práci so stereo 3D materiálom na pamäti. Strihač jednoducho nemôže ostro strihnúť z pohľadu do priepasti do pohľadu v dialógu a naopak. Je treba buď pozvoľný prechod (Dissolve ), alebo vyberať len veľmi šetrné prechody v hĺbke. Len tak sa zaistí, že bude divák vôbec schopný preostriť.

4.  Metódy premietania 3D
Stereoskopické zobrazenie v kinách, alebo v televízoroch je veľmi ťažká úloha. Každému oku je treba premietnuť práve „jeho“ obraz, a to s čo najmenšími obmedzeniami pre diváka. Na túto úlohu sa podarilo nájsť pomerne dosť riešení. Ktoré vznikali a zdokonaľovali sa postupne mnoho rokov. No každé z nich má svoje za a proti.
 
4.1. Anaglyfická metóda
Najstarší postup, vyskúšaný v kinách už na sklonku 19. storočia , je založený na súčasnej reprodukcii dvoch obrazov cez seba. Obrazy nasnímané z obvyklého očného rozostupu sa reprodukujú zároveň tak, že každý prechádza iným farebným filtrom v doplnkových farbách. Na začiatku sa používal hlavne červený a modrozelený ( azúrový ) filter. Pokiaľ divák sleduje obraz okuliarmi s filtrami rovnakých, ale stranovo prehodených farieb, potom vidí cez červený filter pred ľavým okom len modrozelený obraz a cez modrozelený pred pravým okom iba červený obraz.. Každé oko tak dostáva iba „svoj“ obraz, čím vznikne plastický vnem. Bez okuliarov s odpovedajúcimi filtrami človek uvidí iba rozmazaný obraz s modrozelenými a červenými obrysmi.
Medzi výhody anaglyfickej metódy patrí:
– jednoduchosť a finančná nenáročnosť,
– bezproblémové použitie na bežnej technike,
– neobmedzuje rozlíšenie obrazovky,
– priestorový efekt je pomerne uspokojivý.
Nevýhody:
– skreslenie farieb a tým aj menej kvalitný celkový dojem,
– obraz nie je možné súčasne sledovať aj bez okuliarov.
3D anaglyfické papierové okuliare
 
4.2.  Pulfrichova metóda ( NUOPTIX 3D )
Je vytvorená na základe vyše sto rokov starého objavu nemeckého vedca Carla Pulfricha. Ten zistil, že pokiaľ sledujeme kinetický obraz cez filtre s rôznou priepustnosťou svetla, zaznamenáme svetlejší obraz o zlomok sekundy skôr než tmavý. Tento poznatok dotiahol do finálnej podoby Američan Terry Beard. Výsledkom bol systém Nouptix 3D, kde divák okuliarmi so svetlou a tmavou fóliou sleduje striedanie jasovo odlišných obrazov pre pravé a ľavé oko. Televízna premiéra tejto metódy sa odohrala v roku 1989 v USA v reklame na Coca-Colu.
Výhody:
–  technicky jednoduché riešenie,
–  vhodné pre televízne vysielanie na súčasnej bežnej technike,
–  neznižuje rozlíšenie,
–  obraz je možné súčasne sledovať aj bez okuliarov, pričom pôsobí len menej ostro.
Nevýhody:
–  viac zaujímavá „hračka“ ako seriózne riešenie,
–  priestorový vnem vzniká len za pohybu, čo značne obmedzuje využitie.
 Coca-Cola 3D okuliare použité na reklamné účely
 
4.3. Vektografická polarizačná metóda
Táto metóda je založená na efekte dobre známom pre skúsenejších fotografov. Ak svetlu, ktorého lúče kmitajú všetkými smermi postavíme do cesty polarizačný filter, tak ten všetky lúče, ktoré ním prejdú zrovná ( polarizuje ) do jednej roviny. Pokiaľ sa zaň umiestni ešte jeden polarizačný filter, je možné jeho natáčaním, takto upravené lúče buď prepustiť, alebo zastaviť. To je možne využiť nielen pri fotografovaní, ale taktiež pri vytváraní priestorového dojmu. Keď teda premietame pár stereoskopických obrazov cez stranovo opačne orientované polarizačné filtre a pozorujeme ich okuliarmi s rovnako orientovanými filtrami, potom sú na plátne, či obrazovke síce dva čiastočne sa prekrývajúce obrazy, ale pravé oko vidí len pravý a ľavé ľavý. Keďže filtre pohlcujú značné množstvo lúčov je nevyhnutné použiť projektory, či obrazovky s výrazne vyšším výkonom. Táto metóda je ideálna pre kiná. Projekcia dvoch obrazov cez seba je technicky pomerne jednoduchá, okuliare s polarizačnými filtrami nie sú príliš drahé( jedinou najnákladnejšou položkou je špeciálna strieborná projekčná plocha ) a výsledný priestorový dojem býva pomerne dokonalý.
 
Výhody:
– technicky pomerne vyspelé riešenie,
– veľme dobrý priestorový dojem bez skreslenia farieb.
Nevýhody:
–  vyžaduje kompletnú obmenu použitej projekčnej techniky,
–  súčasné riešenia limitujú rozlíšenie obrazu pri použití v domácnostiach,
–  obmedzený je pozorovací uhol,
–  obraz nemožno sledovať bez použitia polarizačných okuliarov.
 
4.4.  Aktívna uzávierková metóda
Väčšina výrobcov 3D prístrojov pre domáce podmienky dáva prednosť pred pasívnym vektografickým riešením, riešeniu aktívnemu. Okuliare pre tento systém sú však o niečo  zložitejšie. Je to tým, že obsahujú namiesto polarizačných skiel LCD panely, ktoré striedavo prepúšťajú do očí ľavý a pravý obraz a to úplne synchrónne s ich obmenou na obrazovke – odtiaľ aj názov aktívny uzávierkový systém ( Aktive Shutter ). Okuliare sa teda nezaobídu bez prijímača synchronizačných povelov z televízora vysielaných infračervenými lúčmi, riadiacimi elektroniku a teda ani bez zdroja energie. Táto metóda nijak neobmedzuje rozlíšenie obrazu, takže film môže byť prezentovaný aj v plnom rozlíšení 1920 x 1080 bodov. Jednotlivé stereoskopické snímky sa totiž zobrazujú striedavo, rovnako ako bežný obraz, akurát sa každý zdrži na obrazovke kratšiu dobu. Nevyhnutná je rýchlosť minimálne 100Hz, ale ešte ideálnejšie je použiť televízor s 200Hz. Na tento systém je možné prerobiť aj terajší 100 – 200 Hz televízny prijímač pomocou niekoľkých zmien, ale je dosť nepravdepodobné, že  by niektorý výrobca takúto službu ponúkol. Takže na 3D sledovanie v domácnostiach pomocou aktívnej uzávierky bude nutné vymeniť takmer všetku techniku. Nevýhodou je aj pomerne vysoká cena okuliarov ( cca. 100 euro ) a taktiež ich napájanie. Existujú aj dobíjacie, ale pokiaľ sú napájané iba z batérii, pribudnú ďalšie náklady na údržbu. Počet divákov je limitovaný iba počtom okuliarov a priestorom pred televízorom.
 
Výhody:
–  technicky vyspelé riešenie,
–  neobmedzuje rozlíšenie obrazu,
–  veľmi dobrý priestorový dojem a pomerne veľký pozorovací uhol,
–  zatiaľ najvyspelejší najuniverzálnejší a zároveň aj najpoužívanejší systém.
 
Nevýhody:
–  vyžaduje kompletnú obmenu technického vybavenia,
–  drahšie okuliare, prípadne aj ich údržba,
–  zatiaľ nie je možné sledovať obraz súčasne bez okuliarov.
 
LCD LED televízor Samsung UE55C7000
 
4.5.  Stereoskopické okuliare
Jednou z možností je vložiť mini obrazovky priamo do okuliarov. Tak by bolo možné každému oku premietať jeho vlastný obraz v podstate bezproblémovo. Aj keď už v minulosti niečo podobné existovalo, no nie v postačujúcej kvalite, v dnešnej dobe sa však týmto smerom nevydal zatiaľ žiadny výrobca.
Výhody:
–  osobné „kino“ do vrecka,
–  malé, spratné, vhodné na cesty,
–  žiadne pozorovacie limity.
Nevýhody:
–  iba pre jednu osobu,
–  doposiaľ nie príliš vysoká kvalita,
–  zatiaľ žiadne komerčné modely.
 
4.6.  Autostereoskopická metóda
Jednoducho povedané, 3D filmy bez akýchkoľvek okuliarov. Asi najťažšie splniteľná požiadavka, takže aj najzložitejší systém. Autostereoskopické kiná využívajú špeciálne rastrové plátna najprv s drôtovou a následne s optickou šošovkovou ( lentikulárnou ) maskou, ktorá delí obrazy zvlášť pre pravé a ľavé oko. U televízorov je princíp veľmi podobný. Na ich vývoji dlhodobo pracovalo japonské Sanyo, kde boli vyvinuté dva postupy. Prvý využíva LCD obrazovku prekrytú optickým šošovkovým rastrom, druhý premieta pár obrazov cez polopriepustné zrkadlo zozadu na rastrovanú maticu. Tento systém sa doposiaľ využíval len na reklamné účely na rôznych výstavách. Zatiaľ jediný sériovo vyrábaný 3D monitor tohto druhu vyvinul Philips. Má označenie 42-3DW02, LCD obrazovku s uhlopriečkou 107 centimetrov( 42´´ ) a s plným vysokým rozlíšením 1920 x 1080 bodov, ktorá sa sleduje s odstupom asi 3 metrov. Cena tejto obrazovky je mimoriadne vysoká, pohybuje sa rádovo v tisíckach eur.

Výhody:
–  najperspektívnejšie cieľové 3D riešenie,
–  nevyžaduje použitie žiadnych špeciálnych okuliarov.

Nevýhody:
–  veľmi zložitá konštrukcia,
–  zatiaľ veľmi limitovaný pozorovací uhol a neprirodzený 3D efekt,
–  na trhu doposiaľ nie sú cenovo dostupné komerčné modely.
 LCD televízor Philips 42-3DW02

Záver

Digitálne kiná predstavujú veľmi zaujímavý potenciál v oblasti 3D a čím ďalej tým viac sa objavujú po celom svete nové, alebo prerobené kinosály premietajúce 3D filmy. Niečo podobné sa deje aj na trhu s 3D technológiami pre domácnosť. Čím ďalej tým viac značiek predstavuje svoje nové modely 3D LCD a plazmových obrazoviek. Konkrétne Samsung, Mitsubishi, JVC, Panasonic a iné. Väčšinou využívajú aktívnu uzávierkovú metódu s použitím aktívnych okuliarov. Taktiež boli vyvinuté 3D prehrávače Blu-ray a DVD diskov.  Ale technológie bez obsahu nemajú príliš veľký význam. Súčasných pár desiatok filmov nieje dostatočné množstvo, čo si plne uvedomujú aj technologicky zamerané firmy. Napríklad Sony zahájilo konverziu IMAX 3D filmov, Panasonic si zakúpil práva ba Zimné olympijské hry v 3D atď. Pri káblových televíziách tiež došlo ku zmenám, napríklad upgrade set-top boxov pre 3D zobrazenie. A niekoľko televíznych spoločností už zaviedlo, alebo tento rok zavádza 3D vysielanie. Napríklad Japonský BS 11 už od roku 2008 pravidelne 5 krát do týždňa vysiela v 3D, v Európe je to Sky Broadcasting so športovým programom Sky 3D, v USA je to Direct TV a tamojší športový kanál ESEP. Ten by mal začať 3D prenosmi z letných futbalových majstrovstiev v Južnej Afrike. I keď na Slovensku sa zatiaľ žiadny 3D prevrat nechystá, ale už aj u nás je možné zakúpiť si 3D televízor, či notebook a dokonca si aj vybrať z ponuky niekoľkých modelov a značiek. No, čo sa týka 3D materiálu budeme ešte nejaký ten čas odkázaný na zahraničné televízie a producentov.
Vyzerá to tak, že 3D technológie v najbližšej dobe len tak nezmiznú z trhu, ale práve naopak majú veľkú perspektívu. Aj napriek veľkej technickej náročnosti a zložitosti a všetkým nedostatkom, ktoré sú so stereoskopiou spojené. Podľa môjho názoru v najbližších pár rokoch sa stereoskopia ešte niekoľko násobne zdokonalí a môžeme sa tešiť na ďalšiu novú technologickú éru, ktorá zachváti naplno celý svet.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Informatika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.020 s.
Zavrieť reklamu