Smrek, Lukáč

Smrek, Lukáč

Vitalizmus vychádzal z čara okamihu, chvíľkových vnemov a pocitov. Dominovali v ňom optimistické nálady, aktivita, činorodosť, senzualizmus a avanturizmus (dobrodružstvo, túžba po ďalekých cestách). Formálna stránka básne bola neusporiadaná, z básnických prostriedkov sa uplatnili epitetá, metafory a exotické slová.

Viacero autorov, ktorých spájal spoločný životný pocit, sa podieľalo na vzniku diela Zborník mladej slovenskej literatúry (1924). Vytvorili jednotný estetický program, vedome sa usilovali o umelecké stvárnenie nových životných pocitov moderného človeka. K domácim literárnym tradíciám zaujali negatívny postoj, ale neodmietali ich. Prijali podnety expresionizmu, konštruktivizmu a poetizmu; mali neujasnenú predstavu „absolútnej slobody vnútorného prejavu“, ktorý mal zodpovedať duchu novej doby.

Ján Smrek (vlastným menom Ján Čietek; 1898 Zemianske Lieskové - 1982 Bratislava) je hlavným predstaviteľom vitalizmu. Študoval v Modre a Bratislave. Dlho pracoval ako redaktor, od roku 1925 redigoval v Prahe edíciu mladých slovenských autorov. V roku 1930 založil literárny časopis Elán, ktorý pod jeho vedením vychádzal až do povojnových čias. Za bohaté literárne dielo mu bol udelený titul národného umelca.

Jeho prvé verše čerpali z domáceho a európskeho symbolizmu a dekadencie. Svedčí o tom aj jeho prvotina Odsúdený k večitej řízni (1922). Tak ako pre Kraska, Roya a českých symbolistov, boli aj pre mladého Smreka prvoradým objavom francúzski prekliati básnici (najviac ho očaril Verlaine vďaka plynulosti a hudobnosti verša). V jeho dielach sa časom začala prejavovať veľmi silná zmyslovosť a dravá túžba po živote (hlavné znaky vitalizmu). Jeho najznámejším dielom je zbierka Cválajúce dni z roku 1925.

Cválajúce dni

Touto polytematickou zbierkou sa stal hlavným predstaviteľom vitalizmu v slovenskej poézii. Prevláda v nej radosť zo života, spontánnosť, optimizmus, citová úprimnosť a sviežosť; autor zobrazuje hlavne krásy života a ženy. Práve žena sa v tomto období stala pre Smreka spoločným menovateľom kladných životných hodnôt. O príťažlivosti tejto témy v jeho zbierke svedčia aj názvy niektorých básní - napr. Mne dedinčanka stepilá, Žena so sladkým úsmevom, Dievča v rozkvete, Dievča s husľami, Dievča od tlačiarenského stroja. Ženu v nich zobrazuje ako ideálne krásnu, ale opisuje len jej fyzický vzhľad bez psychických vlastností (nemá povahu, ktorou by sa odlišovala od iných žien a bola by sama sebou). Miestami je Smrek romantický (jeho romantika je bezproblémová, posadená do moderného sveta).

Ústredným motívom básní tejto zbierky sú bujné žrebce a jazdci sklonení nad ich hrivy, ktorí sa ženú vpred krkolomným cvalom. Týmto motívom zvýrazňuje chápanie života ako dobrodružstva a vyjadruje pocity celej mladej generácie. Autor tu tiež prvýkrát použil spôsob písania typický pre všetky vitalistické básne (využil napr. spontánnu lyrickú improvizáciu, ktorá spôsobila nepravidelnosť formy).

V básni Cválajúce dni oslavuje mladosť, civilizáciu, pokrok a opojenie životom. Je rozdelená na nepravidelné strofy, nachádzajú sa v nej avanturistické (dobrodružné) symboly (napr. stepilí cowboyi - najaktívnejší príslušníci svojej generácie; mŕtvoly - ľudia so starým myslením; krasojazdci - mladá generácia, atď.).

Nasledujúce diela: básnické zbierky Božské uzly (1929) a Iba oči (1933; najznámejšia báseň - Z mora do sklenice - vyjadruje tu neutíchajúci smäd po kráse), samostatná básnická skladba Básnik a žena (1934) a zbierka Zrno (1935). Tieto básnické knihy zhrnul do svojich „Kníh slnečných“, kde sa v obmenách rozvíjajú vitalistické východiská. K motívom použitým v predchádzajúcej zbierke Cválajúce dni tu pribudli motívy ružovolícich námorníkov brázdiacich všetky moria, motívy preďalekých ciest a večných rozlúčok a návratov. Do protikladu dáva našu realitu s exotickými krajinami, oslavuje čaro plynúcej sekundy a nekonečný kolobeh prírody, hrá sa s rytmom a rýmami (v tom všetkom ho ovplyvnil český poetizmus).

Vitalizmus Smrekových básnických kníh mladosti nie je osobitným básnickým smerom, ale iba svojráznou životnou filozofiou. Jeho programové východisko je u idealistického francúzskeho filozofa H. Bergsona, ktorý sa zaoberal otázkami dynamického pohybu života.

Básnik a žena

V tejto básnickej skladbe sa prejavilo Smrekove spájanie pojmu krásy a lásky s predstavou ženy. Je to lyrický príbeh básnika a ženy, autor tu využíva 11-slabičný verš, celá báseň je napísaná vo forme dialógu, kompozične je stavaná striedaním ročných období. Obraz ženy je akoby básnikovou ilúziou a jeho ustálenou predstavou ženstva. Jemný lyrizmus umocnený rytmickými a zvukovými vlastnosťami verša radí túto skladbu medzi najznámejšie diela slovenskej ľúbostnej poézie.

V zbierke Zrno Smrek zakončuje svoje vitalistické obdobie, začína pociťovať vnútornú prázdnotu a objavuje hodnoty domova (hlavne cez prírodu a vonkajšie prejavy dedinského života). Výrazná zmena v Smrekovom básnickom videní a stvárnení skutočnosti sa odohrala až počas 2. svetovej vojny - v dielach Hostina (1944) a Studňa (1945) vyjadruje odpor proti fašizmu a vojne. Po oslobodení sa na čas odmlčal.

Ďalšie diela: Obraz sveta (1958), Struny (1962), Nerušte moje kruhy (1965), Poézia, moja láska (1968 - autobiografia; „Umenie musí vzbudiť človeku túhu po krajšom, lepšom. Umelec je nástrojom samej prírody, ktorá túži po harmónii a on jej v tom pomáha.“).

Citát Štefana Žáryho

„Ján Smrek, poeta natus - ako sa rád nazýval - bol samorastlý, priamočiary, ale nie jednotvárny či jednostranný typ básnika, ktorý nevzhliadne za horizont a nevykročí poza humná poézie. Naopak, predstavuje erudovanú, popri všetkej zemitosti rozhľadenú osobnosť s darom vteľovať výsostné námety do pevných foriem praxe.“

Emil Boleslav Lukáč (1900 Hodruša - 1979 Bratislava) študoval v Banskej Štiavnici, Bratislave, Paríži a Lipsku. Pôsobil ako profesor na hudobnej a dramaturgickej akadémii v Bratislave, bol redaktorom viacerých časopisov (Slovenské smery, Tvorba). Jeho básnická tvorba je pomerne rozsiahla. Jeho prvými zbierkami sú diela Spoveď (1922) a Dunaj a Seina (1925). Už v tejto druhej zbierke sa Lukáč prejavil ako básnik silného erotického citu, čo sa však naplno prejavilo hlavne v jeho ďalšej básnickej zbierke O láske neláskavej (1928; v básni Paradoxon sa prejavila jeho ľúbostná lyrika plná paradoxov a sebatrýzne).

Spoveď

Je to jeho debutová zbierka, v ktorej sa prejavila „závislosť“ na poézii Ivana Krasku, ale aj na českom, maďarskom a francúzskom poetizme (inšpiroval sa hlavne autormi ako Březina, Baudelaire a Endre Ady). V zbierke prevláda smútok a pesimizmus, obsahuje básnikove mučivé sebaanalýzy, ktoré mali ako objektívne, tak aj subjektívne príčiny. V básni Autobiografia vidieť vplyv symbolistických a dekadentných básnikov, začína sa v nej prejavovať aj tzv. dolorizmus (sebatrýzeň).

Dunaj a Seina

Táto zbierka je celá vybudovaná na protiklade domova a cudziny (naznačuje to aj názov). Autor tento rozpor ďalej rozvíja v protikladných vzťahoch medzi dedinou a mestom, pričom dedina (v širšom zmysle rodný kraj) splýva s kladnými mravnými hodnotami, zatiaľ čo mesto so zápornými. V básni Taedium urbis sa napätie medzi obidvomi pólmi prejavuje v názornej podobe, do kontrastu kladie „mam a jed veľkomesta“ s predstavou svojho čarokrásneho domova ukrytého medzi bralami. Využíva tu aj rým a eufonickú (dobre znejúcu) výstavbu veršov.

Básnikova vnútorná kríza vyvrcholila v zbierke Križovatky (1929). Ku koncu 20. rokov začínala v Lukáčovej básnickej tvorbe silnieť spoločenská motivácia. Tento obrat vidieť v zbierke Spev vlkov (1929), v ktorej sa zaoberá protestom proti vonkajším pokusom o rozbitie republiky - „Späť, supy, späť! Tu žije národ, nie ovčie mŕtvoly...“. Lukáčova zaujatosť spoločenskými problémami sa stále stupňovala a vyvrcholila v zbierkach Elixír (1934), Moloch (1938; „Moloch“ je symbolom zla a krutosti) a Bábel (1944).

Názvy posledných dvoch diel sú zjavnými symbolmi skazy a krutosti. Vytušil v nich nástup fašizmu a vytrvalo upozorňoval na blížiacu sa tragédiu novej svetovej vojny - toto vyjadril silne expresívnymi prostriedkami v apokalyptických obrazoch nezmyselného zabíjania. Svedčí o tom napr. báseň Goethehof zo zbierky Elixír. V rokoch 2. svetovej vojny si Lukáč vypracoval svojskú, expresívne vzrušivú básnickú reč plnú alegorickej obraznosti - vidieť ju napr. v básňach Bábel, Európsky hodokvas a Abrakadabra (všetky sú zo zb. Bábel).

Úryvok z rozhovoru Lukáča s kritikom Žatkom-Borom

„ Áno, niektoré veci som predvídal a diagnostikoval na základe mnohých „znamení na nebesiach“. Začalo sa to už vo zväzku Elixír. Neskôr osobných momentov bolo menej. Bolesti a blížiace sa hrôzy sveta ma odvracali od mikroskopického pozorovania seba samého. Po vivisekcii v Križovatkách pociťoval som už, ako nutno básnickým vykúpením odložiť v Molochu a Bábeli narcisovské zrkadlo. Že výrazovosť mojej poézie je pritvrdá a pridrsná pre jemne vychované slečinky? Nuž v čase, keď sa rútia, trieštia a narážajú na seba svety ako obrovské mlynské kamene, vtedy treba dať poézii približne adekvátny výraz!“

Lukáčove básnické dielo je založené prevažne na intelektuálnom vnímaní a stvárňovaní zložitej osobnej a spoločenskej skutočnosti. Znaky jeho poézie: ťažká, až strojená obraznosť, rozoberanie zložitých osobných aj spoločenských problémov, využívanie mytologicko-náboženských motívov, častý prechod do roviny pojmového uvažovania (s tým súvisí prevaha knižných pomenovaní v básnikovom slovníku), využívanie voľného verša; rytmická výstavba veršov nesie stopy vedomého tvárneho úsilia a obsahuje rôzne odchýlky od metrickej normy.

Hlavný zmysel poézie Lukáča spočíva v obrane ľudskosti uprostred odľudštenej vojny. Lukáč sa stal známym prekladateľom z inonárodných literatúr - vydal výber z prekladov francúzskej poézie Trofeje (1933) a výber z prekladov Adyho poézie V mladých srdciach (1941). Po vojne zhrnul svoju prekladateľskú tvorbu do knihy Záhrada útechy.

Citát Jána Smreka

„...či už z dôvodov estetických, totiž zo sympatie k Adymu a francúzskym „prekliatym básnikom“, alebo z uvedomenia si vlastného „kainského“ osudu, alebo z „tragického pocitu života“, vedome potláčal vo svojich veršoch jasavé tóny... Emil Lukáč vedel písať takéto básne, keby bol chcel! Ale on sa apriórne zaťažil byronovským svetobôľom, keď si k svojmu krstnému menu pridal ešte jedno, literárne: Boleslav. Zavrhoval inšpirácie „šťastných chvíľ“, zdanlivú „ľahkosť“ v tvorení, nechcel byť „šansoniérom“, ale tragédom.“