Renesancia a barok

Renesancia a barok

14.-16. storočie

1. Do centra umenia je opäť postavený neidealizovaný človek.
2. Žánre sa preberajú z Antiky: eposy, tragédie, komédie.
3. Náboženská tematika ustúpila.
4. Renesancia využívala domáci jazyk (beletriu).
5. Humanizmus využíva latinčinu- odborne diela.

Cieľom humanistickej literatúry bolo poúčať, vzdelávať, cieľom renesancie bolo zabávať a vychovávať ľudí v duchu antiky. 
Literárna renesancia umelecky zobrazovala radostný renesančný vzťah človeka k pozemskému životu. Udomácňovala národné jazyky a mala ľudovejší charakter. Spracúvala témy súvisiace bezprostrednejšie s citovým životom človeka a spoločnosti.

Postavy pochádzajú z vyšších spoločenských vrstiev, sú reálne, majú pocit nedocenenosti, žijú v konflikte so spoločnosťou pre názorové rozdiely. Nechcú sa vzdať svojich ideálov, predstáv, morálky. Preto sa uzatvárajú do seba a predstierajú šialenstvo.

V renesancii autorom išlo o znovuzrodenie obdobia antiky, o znovuzrodenie ideálov. Vzorom sa stala Antigona.
Talianskú literatúru predstavujú Dante Alighieri, Francesco Petrarca a Giovanni Boccaccio. Vo francúzskej literatúre tvorili Francois Villon (fransoa vijon) a Francois Rabelais (fransoa rablé), v anglickej William Shakespeare a v španielskej Miguel de Cervantes Saavedra

Talianska literatúra

Jej významný predstaviteľ Dante Alighieri, ktorý pochádzal z Florencie, vytvoril epickú báseň Božská komédia (začiatok 14. storočia). Báseň sa skladá zo 100 spevov, má krátky úvod a pozostáva z troch častí: Pekla, Očistca a Raja. Objavuje sa tu tercína – strofa pozostávajúca z troch veršov. Podstatou Božskej komédie je fiktívny príbeh, kedy duša básnika prechádza rajom, peklom a očistcom. Peklom a očistcom sprevádza Danteho rímsky básnik Vergilius a rajom milá Beatrice. Danteho duša predstavuje celé ľudstvo, Vergílius rozum, Beatrice náboženstvo.
Danteho duša putuje záhrobím a ako prvé navštívi peklo. V pekle sú hriešnici, ktorí trpia za svoje zločiny, ľudia, čo žili bez morálky a božích zákonov. Ich život bol naničhodný, slepý, pretože žili nečinne. Peklo je vyplnené kvílením, výkrikmi, bedákaním, bolesťou, hnevom a vzlykmi. Vyvoláva to v ňom hrôzu a nevie pochopiť, prečo tí ľudia tak veľmi žialia. Nejaký človek, ktorý ho sprevádzal na tejto ceste mu vysvetľoval, že sú to ľudia, ktorí žili hore bez hany i chvály. Nebesá ich nechceli prijať, a tak museli ísť za svoje hriechy do pekla. O chvíľu okolo nich bežal dav a on v ňom pár ľudí spoznal. Hneď vedel, že sú to ničomníci, ktorých nenávidí Boh i Dis.

Ostatní ľudia týmto typom ľudí pohŕdajú. Autor dáva návod, ako by človek nemal žiť.

Dielo Francesca Petrarcu vyšlo u nás pod názvom Sonety pre Lauru. Ide o výber 366 básní z jeho zbierky pod názvom Spevník. V tejto ľúbostnej poézii sa autor vyznáva z lásku k Laure.

Giovanni Boccaccio sa stal zakladateľom renesančnej prózy svojou zbierkou obsahujúcou 100 noviel, ktorá má názov Dekameron. Sú to príbehy, ktoré si rozprávajú 10 ľudia, ktorí ušli z Florencie pred morovou epidémiou na vidiek. Ostávajú tam 10 dní, a aby si skrátili čas, každý z nich každý deň rozpráva príbeh, ktorý počul alebo zažil. Príbehy sú zábavné i poučné, vyzdvihujú múdrosť, šľachetnosť, ale kritizujú pokrytectvo, neveru žien, ich prefíkanosť a na konci býva ponaučenie. Na začiatku každej novely je čitateľ jednou alebo dvoma vetami oboznámený s obsahom. Hlavné postavy týchto noviel sú obyčajní ľudia so svojimi problémami a radosťami. Týmto dielom chcel autor obhájiť právo človeka na lepší život.
Boccaccio priniesol do literatúry novú druhovú formu – novelu (renesančná novela na začiatku v skratke uvádza dej)

Francúzska literatúra

Francois Villon a jeho diela:
Malý testament, ktorý venoval priateľom a lúčil sa ním pri odchode z Paríža;
a Veľký testament, ktorý je spomienkou na mladosť, lásku, študentskú veselosť, svoju úprimnosť a strach autor zakrýva iróniou. Vyznáva sa z viery v Boha, uvedomuje si, že zhrešil. Verí, že Boh mu odpustí všetky hriechy. Túži po láske, ale nie po takej, ktorá sa dá kúpiť za peniaze. Odmieta predsudky, pretože nikto sa nenarodil zlý (ani predajné ženy). Je oddaný svojmu kráľovi, ktorý ho oslobodil. Vyjadruje svoj názor na ženy, ktorým záleží iba na peniazoch a tak zomiera chudobný a hriešny.

Francois Rabelais napísal satirický román o súvekom živote Gargantua a Pantagruel. Autor v tomto románe útočí na sobronských teológov a sudcov. Vyjadruje tiež túžbu po poznaní, a preto ho Sobrona odsudzuje. Hlavnými postavami sú obri, ktorí putujú po svete, stretávajú rôznych ľudí, ktorých autor zobrazuje groteskne.

Anglická literatúra

Formovala sa v 14. – 16. storočí. Predstavuje ju dielo Wiliama Shakespeara. Písal komédie, tragédie a historické hry. Ich hrdinovia nie sú pasívni, bojujú o svoje právo, česť, lásku, uznanie a slobodu. Viacerí majú príkladnú morálku, iní sa riadia princípom intríg, závisti a domáhajú sa spoločenského postavenia aj za cenu vrážd.

Rómeo a Júlia Príbeh dvoch znepriatelených rodín Capulettiovcov a Montecchiovcov. Strhne sa hádka medzi dvoma rodinami, kvôli tomu, že ich služobníci Samson a Gregorio, Abraham a Baltazár začali šermovať. Rómeo šalie pre lásku nad Rozalínou. Capuletti chce vydať svoju dcéru Júliu. Zostrojí ples a to nielen kvôli tomu, ale ďalším dôvodom je aj zoznámenie sa s Parisom – jej pytačom. Na ples príde aj Rómeo. Keď uvidí Júliu, hneď zabudne na lásku a šialenstvo k Rozalíne. Na plese ju pobozká a prepukne medzi nimi nekonečná láska. V noci príde Rómeo po Júliin balkón, kde si prisahajú nekonečnú lásku a dohodnú sa na svadbe. Nasledujúci deň pošle Júlia za Rómeom svoju Dojku, aby zistila, kedy sa bude konať svadba. Dohodli sa, že ich zosobáši brat Lorenzo, aby to zostalo v tajnosti. Pred svadbou sa Benvolio a Mercutio s Tybaltom pohnevali. Tybalt zabije Mercutia. Zamieša sa do toho aj Rómeo, ktorý pomstí Mercutiovu smrť a zabije Tybalta. Všetci, okrem Júlii sú týmto činom pohoršení. Knieža vynesie rozsudok, a tým Rómea odsúdi do vyhnanstva. Rómeo s Júliou sú zúfalí. Rodičia Júlie rozhodnú, aby sa vydala za Parisa. Júlia s tým nesúhlasí a navštívi brata Lorenza. Ponúkne jej odvar, ktorý keď vypije bude na dvadsaťštyri hodín „mŕtva“. Júlia s tým súhlasí. Brat Lorenzo v liste, ktorý pošle po bratovi Jánovi vysvetlí celú situáciu Rómeovi. Celá situácia sa vyvinie však úplne inak. Rómeo list nedostane. Ráno si všetci mysleli, že Júlia je mŕtva. Dopočul sa to aj Rómeo, ktorého život bez Júlie stratil zmysel. Išiel po jed za bylinkárom. Večer prišiel do hrobky v ktorej ležala Júlia. Paris, ktorý priniesol kvety do hrobky keď počul, že prichádza Rómeo, schoval sa. Paris obvinil Rómea zo znesvätenia hroby. Strhla sa bitka, v ktorej Rómeo zabil Parisa. Medzi tým sa brat Lorenzo dozvedel, že Rómeo nedostal žiaden list. Utekal do hrobky zabrániť veľkému nešťastiu. Prišiel však neskoro. Rómeo vypil jed a Júlia sa práve prebúdzala. Keď precitnutá Júlia zbadala pri sebe mŕtveho Rómea, nechcela bez neho ďalej žiť a prebodla sa dýkou. Do hrobky pribehli Capulettovci a Montecchovci a nariekali nad nešťastím svojich detí. Ešte aj Rómeova matka sa zabila zo žiaľu nad jeho vyhnaním. Touto veľkou tragédiou tieto dva veľké rody zabudli na vzájomné potýčky.

 V tragédii Hamlet syn dánskeho kráľa Hamlet sa rozhodne pomstiť smrť svojho otca, ktorého zavraždil vlastný brať, aby sa zmocnil trónu a oženil sa s kráľovnou vdovou.

Dej sa odohráva v Dánsku, na hrade Elsinor. Dánskeho kráľa Hamleta zavraždili a na jeho miesto nastúpil jeho brat Claudius, ktorý si zobral za ženu manželku zavraždeného kráľa Gertrúdu. Syn mŕtveho kráľa - Hamlet - študoval na Wittenbergskej univerzite. Po návrate domov sa mu raz v noci zjavil duch otca, ktorý mu povedal, že ho zavraždil vlastný brat a žiadal ho o pomstu. Aby Hamlet odpútal od seba pozornosť, predstieral šialenstvo. Hamlet usporiada predstavenie, ktoré presne zobrazí vraždu kráľa. Pred tým sa ale udeje mnoho tragických udalostí: Hamlet zabije Polónia - otca svojej milej Ofélie. Ona sa pomätie a potom sa utopí. Jej brat Laertes vyzve Hamleta na súboj. Nový kráľ potrie Laertov meč jedom a on ním zraní Hamleta. Pri boji sa im meče vymenili a Hamlet zabil Laerta otráveným mečom. Zomrie aj kráľovná Gertrúda, ktorá vypije otrávený nápoj pripravený pre Hamleta. Ten ešte pred smrťou stihne vykonať pomstu, prinúti vypiť kráľa zvyšok otráveného vína a prebodne ho otráveným mečom. Nakoniec aj Hamlet po vykonanej pomste spokojne zomiera.

Renesančný hrdina bojuje za ušľachtilé ideály, spravodlivosť, dobro a česť a v tomto boji sa dostáva do konfliktu so spoločnosťou, ktorá bola falošná, pokrytecká, sebecká a vymýšľala intrigy
Aby Hamlet vypátral pravdu, zoberie na seba úlohu pomäteného. Túži síce odhaliť pravdu, ale zároveň je nerozhodný. Pochybuje, či má zmysel žiť v nespravodlivom svete plnom lži a pretvárky. Princ Hamlet vykoná pomstu až po dlhom váhaní. Pritom zomierajú aj nevinní (Ofélia, ktorá ľúbila Hamleta sa pomiatla a utopila). Jej brat vyzve Hamleta na súboj, v ktorom má Hamlet zomrieť otráveným mečom. Zraní princa, ale pri zámene kordov je sám smrteľne zranený. Kráľovná pripíja na Hamletov úspech otrávený vínom a zomiera. Ranený Hamlet zabije i vraha svojho otca.
Hamlet bol silná individualita - počestný, no zároveň aj pyšný, pomstivý, odvážny, rozvážny a ctižiadostivý. Nebál sa priznať si svoje chyby a neresti, bol sebakritický. Odvážne sa stavia proti svojim nepriateľom a nebojí sa smrti, podobne ako Antigona, ktorá sa stavia proti nespravodlivým rozhodnutiam vládcu, nebojí sa vyjadriť svoj názor, za ktorým si pevne stojí. S Antigonou ho spája aj odvaha, boj za spravodlivosť a túžba dosiahnuť svoj cieľ aj napriek krutému osudu. Hamlet je postavu, ktorá verí v čisté ľudské vzťahy, ale styk s drsnou skutočnosťou v ňom vyvoláva pesimizmus a sklamanie. Napriek tomu sa nevzdáva vznešených ideálov.

Ďalšie ragédie:

-Othello

-Macbeth

Veselé panie z Windsoru-komédia

Španielska literatúra

Vrcholí v 16. – 17. storočí. K najvýznamnejším predstaviteľom patria:
dramatici Pedro Calderón de la Barca a Lope de Vega, ktorý písal hry náboženského charakteru, historické hry a komédie, v nich zobrazoval najmä svoju súčasnosť (Učiteľ tanca, Záhradník);
a prozaik Miguel de Cervantes Saavedra. Zámerom jeho vrcholného románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha bolo zosmiešniť populárne rytierske romány. Hrdina románu sa pomätie z čítania rytierskych románov a rozhodne sa obnoviť rytiersku slávu. Putuje na nevládnom koni so vznešeným menom Rocinante a so zbrojnošom, prostým a prefíkaným sedliakom Sanchom Panzom, ktorý ho sprevádza na oslovi. Hrdina chce pomáhať biednym a naprávať krivdy. Jeho dobrodružstvá sa končia zosmiešnením alebo bitkou (boj s veternými mlynmi, ktoré považuje za obrov, zápas s kŕdľom oviec, ktoré sa mu v predstavách menia na nepriateľské vojsko. Nakoniec sa vracia domov, ochorie a pred smrťou sa zrieka svojho poblúznenia.

Don Quijote - schudobnený španielsky zeman, vysoký, chudý, kozia briadka, mal kopiu a chudú kobylu. Čítal knihy o rytieroch a stotožňoval sa s nimi. Rytieri ochraňovali slabších ľudí, naprávali krivdy. Don Quijote bol odvážny, nebojácny, dobrodružný, tvrdohlavý, cieľavedomý, naivný. Má veľkú predstavivosť, hrdosť a vznešenosť - chce, aby vo svete vládla láska a spravodlivosť. Žil v rozpore s vyššou spoločnosťou, neprijal jej pravidlá. Nezaujíma ho, čo si o jeho poblúznení myslia iní. Mal svoju lásku Dulcineu - sedliacke dievča, ktoré považoval za princeznú. Dielo sa skladá z kapitol, každá kapitola má osobitný názov, ktorý vystihuje stručný dej.
Sancho Panso – je obyčajný, chudobný sedliak, najskôr ohromený človekom ako je Don Quijote, ale keď sa jeho poblúznenie skončí, chce ho presvedčiť o tom, že bolo správne bojovať a naprávať krivdy a že jemu sa to páčilo.

Cervantes stavia do konfliktu dva svety: svet ideálov a svet skutočnosti. Autor využíval humor a satiru na kritiku stredovekého feudálneho sveta a súčasne bojoval za ideály humanizmu.

BAROK

Od 2. pol. 16. storočia sa najmä v európskom výtvarnom umení začala rozvíjať tvorba, ktorá sa usilovala zachytiť a zdôrazniť duchovné a prírodné princípy, ktoré stoja za poznávanou skutočnosťou a ovládajú ju. Išlo o nový, nielen umelecký, ale aj myšlienkový prúd a kultúrny prúd, ktorého kolískou bolo Španielsko a Taliansko. 
Renesančná jednostrannosť v presvedčení, že človek ovládne svojím rozumom umenie, prírodné vedy, spoločenské zákony, ba i náboženstvo, vrhala človeka do kritického štádia životnej krízy, ktorú musel barok riešiť. Osud Európy závisel od súperenia niekoľkých panovníckych rodov, ohrozovala ho turecká expanzia, živelné pohromy, krutosti tridsaťročnej vojny, náboženské boje medzi katolíkmi a protestantmi.
V nepriaznivých životných podmienkach sa začala rodiť beznádejnosť a pesimizmus, vytrácala sa renesančná dôvera v ľudské činy a pozemské hodnoty,. Platnosť nadobúdalo presvedčenie o vanitas vanitatum (márnosť nad márnosť) všetkého pominuteľného. Vzrastalo uvedomenie si dôležitosti kresťanskej viery. Ľudí sa zmocňovala beznádej, nedôvera v pozemský život. Jediná istota sa hľadala v transcendentálnom (nadpozemskom, nadzmyselnom) svete. 
Barok sa rozštiepil na náboženský / katolícky a protestantský / a na svetský / šľachtický, meštiansky a ľudový /

Barokové umenie sa vyznačovalo prehnanou až deformujúcou dekoratívnosťou, pompéznosťou a patetickosťou (nadnesenosťou), čím chcelo ohúriť človeka a zapôsobiť na jeho zmysly.
V literatúre, pozemský svet ani zmyslová skúsenosť, ktoré zdôrazňovala renesancia, sa z nej nevytratili, ale strácali svoj pôvodný význam a zmysel. Barokové protiklady sa odzrkadlili v štylistike, ktorá takisto vytvorila pompézny knižný štýl, najmä básnický sa zložitými trópmi a figúrami a prekvapivými obrazmi. Antitéza a hyperbola (zveličenie) patrili k najobľúbenejším barokovým trópom.
Baroková literatúra je silne naklonená k náboženstvu. Človek sa cíti byť ohrozený, neistý, utieka sa k Bohu. Umelci sa obracajú do večnosti k nadosobným a nadpozemským hodnotám. Nezostali iba pri umeleckom vyjadrení takéhoto vzťahu k svetu, ale usilovali sa vystihnúť aj atmosféru napätia, vzrušenia, ktorá ho sprevádzala.
Ako protiklad k vysokej štylizácii a priveľkej abstrakcií stojí nižší štýl, až ľudový, s jednoduchými zobrazovacími prostriedkami a prostejším pohľadom na svet.
Barokové myslenie a umelecké názory sú veľké protiklady: 
1.duchovný náboženský mysticizmus
2.pominuteľnosť, márnosť a ničotnosť svetských vecí – dychtivosť po svetskej nádhere a daroch života.

Taliansky barok

Torquato Tasso sa venoval literatúre, filozofii a písaniu. Napísal epos o osudoch 1. križiackej výprave Oslobodený Jeruzalem. Na Božiu výzvu zorganizuje Goffred križiacku výpravu na oslobodenie Jeruzalema od pohanskej poroby. V boji zahynú udatní kresťanskí a moslimskí bojovníci. Križiaci nakoniec mesto dobyjú. Počas bojov mladá Sofronia sama seba obžaluje z krádeže, len aby zachránila nevinných kresťanov. Miluj§úci Olindo neváha a ide sa dať spolu s ňou upáliť. Zachráni ich mohamedánska bojovníčka Klorinda, ktorá sa presne pred smrťou dá pokrstiť. Armida je zaklínačka z nepriateľského tábora. Úkladmi bojuje proti križiakom, ale nakoniec zvíťazí láska ku kresťanovi Rinaldovi.
Tento epos nebol priaznivo prijatý vtedajšími vzdelancami.

Nemecký barok

Hans Christoffel von Grimmelhausen opisuje v románe Dobrodružný Simplicius osudy naivného chlapca Simplicissimusa za tridsaťročnej vojny. Dostane sa medzi vojakov, zažije, všelijaké dobrodružstvá, až ho choroba a nešťastie privedú späť k Bohu a stane sa pustovníkom na opustenom ostrove. PostavaSimplicissimusa je obžalobou spoločnosti.

Anglický barok

John Milton vynikal ako bystrý pozorovateľ politického diania. Keďže bol prívržencom Cromwella, bol menovaný za zahraničného tajomníka. Preslávil sa dvoma duchovnými eposmi na biblické témy: Stratený raj, ktorý podáva spracovaný biblický príbeh o stvorení sveta, cez pád anjelov, neposlušnosť človeka až po vyhnanie Adama a Evy z raja. Hlavnou postavou je Satan, ktorý proti Stvoriteľovi zosnuje plán pomsty tým, že zvedie prarodičov na hriech, a tí musia opustiť raj. Scénou je celý svet s vykreslením nádhery neba, krásy raja a temnoty pekla.

Raj znovunájdený, v ktorom autor pokračuje v biblickom námete pokúšania Krista v púšti.

Španielský barok

Tvorba vychádzala z predstavy, že najvyššie vzopätie ľudskej aktivity spočíva v dramatickom vnútornom vypätí a duchovnom splynutí s Kristom. Proti bezprostrednosti tejto poézie stála poézia s priveľmi zložitou obraznosťou, symbolikou, učenosťou i komplikovaným štýlom. Nazýva sa gongorizmus podľa básnika Luisa de Góngoru. 

Barokové umenie na Slovensku

Na Slovensku, ktoré bolo v tom čase súčasťou Uhorska, z väčšej časti okupované armádou Osmanskej ríše, začalo barokové umenie prenikať v prvej polovici 17.storočia prostredníctvom talianskych staviteľov, prizývaných panovníckym rodom Habsburgovcov na výstavbu protitureckých fortifikačných stavieb, i prostredníctvom talianskych a rakúskych výtvarných umelcov, pozývaných cirkevnými i svetskými vrchnosťami na výzdobu nových sakrálnych i svetských stavieb. Nositeľmi nových umeleckých tendencií boli spočiatku rehole pozývané katolíckou cirkevnou hierarchiou a katolíckymi magnátmi do boja proti reformácii, ktorá si v predchádzajúcom storočí získala prevažnú časť obyvateľstva. Vpád nového slohu sa najvýraznejšie prejavil v Trnave, dočasnom sídle ostrihomskej kapituly, a neskôr v Bratislave, ktorá bola vtedy hlavným korunovačným mestom uhorských kráľov a sídlom uhorského prímasa.

Hugolín Gavlovič bol slovenský kňaz a spisovateľ. Svojou tvorbou sa radí do obdobia barokovej literatúry.Valaská škola mravúv stodola Patrí do didakticko-reflexívnej poézie. Chcel ňou poslúžiť ľuďom namiesto priameho kázania, v čom mu bránilo zdravie. Mala „vyškoliť“ čitateľa v životnej múdrosti a skúsenosti pastierov. Zaoberal sa veľkým množstvom rozličných problémov, súvisiacich so vzťahom jednotlivca k Bohu, blížnym a k spoločnosti - v týchto tematických okruhoch majú rady a ponaučenia viesť čitateľa k zbožnému a cnostnému životu. Oslovuje všetkých ľudí bez ohľadu na rozdiely v majetku a spoločenskom postavení. V okruhu hovoriacom o vzťahu k Bohu vyzýva k odstupu od pozemských, pominuteľných hodnôt, pričom za pravé šťastie považuje Božiu milosť; odsudzuje poverčivosť a vieru v sny, upozorňuje na nevyhnutnosť smrti, nabáda k bázni pred Bohom a k ochote slúžiť mu. V ďalších 2 okruhoch (o postoji k ľuďom a k svetu) je rozhľadeným a vzdelaným autorom. V diele je vyvinutý zmysel pre adresáta, jeho bežný život, autor berie ohľad na úroveň čitateľovho myslenia a vkusu. Zábavné prvky skladbu oživujú, no vždy sa podriaďujú primárnej náučno-úvahovej a moralizátorskej funkcii. Básne sa venujú základnej výchovy. Prejavuje obdiv a sympatiu chudobným a sedliakom, hlavne ich šikovnosti, pracovitosti a dôvtipu, ale i nechuť voči pánom, ktorí sú príčinou ich biedy a súženia ľudu. Kriticky komentuje súveké spoločenské mravy. Vyjadruje nesúhlas s vojnami, na srdci mu leží pravá láska k vlasti. Skláňa sa pred statočnou a vytrvalou prácou, vystríha pred pyšnou nadutosťou alebo podceňovaním druhých i pred slepou dôverou v moc peňazí. Je tu vyše 1200 12-veršových básní písaných bohemizovanou slovenčinou. Dielo je poznačené zdravým, úprimným a kritickým pohľadom františkánskeho kazateľa.