Válek Miroslav

Válek Miroslav

Charakteristika jednou vetou:

Básnik, ktorý svojimi básňami, plnými obraznosti, napätia, irónie a hravosti podstatným spôsobom zasiahol do vývinu modernej slovenskej poézie v 20. storočí.

 Životopisné údaje:

Narodil sa 27. júla 1927 v Trnave. Študoval na trnavskom gymnáziu, potom na obchodnej akadémii, kde v roku 1947 maturoval. Študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, v roku 1949 však začal pracovať ako redaktor. Prešiel redakciami viacerých časopisov (Slovenský roľník, Týždeň, Družstevný obzor), potom sa stal šéfredaktorom časopisu Mladá tvorba. Okolo časopisu sa vtedy sústreďovali mladí literáti, výtvarníci a dramatici, ktorí čerpali zo slovenského nadrealizmu a medzivojnových avantgárd. Mladá tvorba zohrala po roku 1956, keď padol kult stalinizmu, dôležitú úlohu vo vývine slovenskej kultúry. V rokoch 1966 – 67 viedol Válek časopis Romboid, potom zastával funkciu tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov. V období socializmu sa aktívne angažoval aj v politike, bol poslancom, pôsobil v rôznych vysokých funkciách v komunistickej strane. Po roku 1969 ako politik sa plne hlásil k praxi tzv. normalizácie, ako minister kultúry (v rokoch 1969 – 1988) sa však snažil zmierniť jej zničujúci dopad na slovenskú kultúru. Potom ešte krátko pôsobil ako predseda Zväzu československých spisovateľov v Prahe, z politiky odišiel dobrovoľne ešte pred novembrom 1989. Zomrel 27. januára 1991 v Bratislave.

Diela:

Prvé básne v študentských rokoch Válek publikoval v časopisoch, neskôr vyšiel výber z nich v knihe Zápalky. Debutoval ako 32 ročný v roku 1959 umelecky zrelou básnickou zbierkou Dotyky. Jej prvá časť Nite zovretosťou tvaru a definitívnosťou výpovede evokuje tvorbu Kraska a Novomeského, badať v nej aj vplyv českého poetizmu. Už tu Válek smeruje k civilnému slovníku. Básne sú veľmi osobné, bez zbytočných príkras a intelektuálnych gest. Prevažuje ľúbostná tematika, všíma si však aj človeka modernej doby. Druhá časť zbierky Rovina obsahuje tri výrazné dejové pásmové skladby (Dotyky, Zem pod nohami, Krídla). Autor v nich využíva aj surrealistickú asociatívnosť. Aj druhá básnická zbierka Príťažlivosť (1961) je cyklom piatich široko komponovaných skladieb. Člení sa na Oslnenie (5 dlhších básní) a na cyklickú skladbu Robinson. Príťažlivosť patrí medzi kompozične najprepracovanejšie zbierky slovenskej poézie. Obsahuje presvedčivé, strhujúce básne. Válek dokázal, že s jeho poetikou obraznosti je možné vypovedať aj o spoločnosti a politike zaujímavo, nekonvenčne. Ťažiskovou je poéma Robinson. Medzi najznámejšie patrí báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, v ktorej básnik zobrazil svoju tragickú skúsenosť s vojnou. Je formálne inak podaným protestom proti fašizmu a diktatúre ako takej. (V 60. rokoch bola báseň jedným z obľúbených recitačných textov). Ďalšie originálne Válkove verše obsahujú básnické zbierky Nepokoj (podľa literárnych kritikov básnik sa v nej stal analytikom človeka a jeho situácie) a Milovanie v husej koži. Básnická skladba Slovo je prijímaná najkontroverznejšie, lebo napriek istému kriticizmu a kladeniu vzhľadom na dobu smelých otázok, je v podstate vyznaním lásky a oddanosti komunistickej strane. Válkovu intímnu a reflexívnu lyriku z tohto obdobia predstavuje zbierka Z vody (1977). Súborné vydanie jeho poézie Básne vyšlo v roku 1983. Válek výrazne zasiahol aj do vývinu slovenskej poézie pre deti. Napísal zbierky básní Kúzla pod stolom, Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov, Do Tramtárie a pre najmenších vydal dve leporelá. Válkova tvorba pre

deti predstavuje zásadný posun od didaktizmu k hravosti a estetickosti. Miroslav Válek spolu s Milanom Rúfusom svojou poéziou významne prispeli k prekonaniu schematizmu v slovenskej literatúre. Válkove preklady modernej svetovej poézie (Tuwim, Nezval, Voznesenskij, Verlaine, Rilke, Ferlingetii, Corso a iní) slovenskú literatúru obohatili.

 Podrobnejšie o dielach:

Príťažlivosť – v rade väčších, širšie komponovaných básní autor vyjadril pocit ohrozenia Zeme a ľudstva. Konkrétna historická realita sa objavuje v pozadí všetkých básní. Do zbierky patrí aj báseň Nedeľa, venovaná L. Novomeskému po jeho návrate do literatúry.

Nepokoj – paletu zdrojov znepokojenia zo súkromia (nemožnosť pochopenia medzi mužom a ženou) autor rozšíril do oblasti medzinárodných vzťahov (možnosť atómovej vojny) aj domácich pomerov (dôsledky stalinskej éry – báseň Odstraňovanie sôch). Silná je vstupná báseň Dejiny trávy, venovaná Oldřichovi Mikuláškovi. V nej cez alegorické posolstvo vyslovil svoju skepsu voči ľudským možnostiam vo veľkom svete. Napriek svojej politickej angažovanosti Válek stále zostával výnimočnou osobnosťou - umelcom – básnikom.

Milovanie v husej koži – zbierka vyvolala polemiku medzi literárnymi kritikmi – či básnik podľahol negativizmu až nihilizmu alebo nie. Hoci sa Válek aj v tejto zbierke prejavil ako socialistický básnik, napríklad v básni Skaza Titaniku (o prezidentovi Kennedym, o obavách z atómovej vojny, aj o tom, že „je to naše storočie a naša éra), umelecky je výnimočným dielom.

 Úryvky:

Z absolútneho denníka I. – zo zbierky Milovanie v husej koži (úryvok)

Keď budeš visieť na drôtiku

a nohy sa ti budú knísať v prievane, pochopíš,

že sú to iba ďalšie kroky do prázdna. Tak už s tým prestaň, už je po jarmoku a ty si sa predal ešte za živa...

Bol si vždy oslík, ktorý beží v kufríku, bol si vždy uzavretý,

bol si na kľúčik

a nesúc svoj náklad, bol si nesený, lež iným smerom.

To práve je tá mechanika pohybu, to je ten slávny výstup blázna, ktorý prichádza, aby sa presvedčil, že tu už nie je,

no vracajúc sa, vidí, že neodišiel

a tak tam sedí, plače na schodoch, zúfalo kričiac do rehotu divadla:

„Preboha, kto som a kam sa ponáhľam?“ Ubúda času ako múky z vreca.

Mohla byť z teba krásna mŕtvola,

mohol si ležať v tráve, pozerať sa svetu pod sukne,

mať v uchu cvrčka, žltnúť pri hudbe, mohol si byť citovaný,

mohli po tebe pomenovať cukráreň...

– A čo si?

Nula. Trocha kostí. V najlepšom prípade vec občas potrebná na hodinách anatómie.

Už sa rozpadáte

ty a ten starý dáždnik, čo sa zabúda, nič, púhe kostry v tmavom kabinete...

Dejiny trávy (Oldřichovi Mikuláškovi) – zo zbierky Nepokoj - úryvok To by ste radi videli,

ten fosfor!

Tú lúku, svietiacu ako hodinky, keď ukazuje jar!

Ešte má mäkké lýtka, svaly ju budú bolieť

a už sa na svahu mihne jej zelený kabriolet, ó, akcelerácia tráv!

A chlorofyl!

A jarné klíčenie!

A dvestotisíc iných hlúpostí!

Hlava vás z toho nezabolí

a tráva vchádza do ďalšieho kola... Jablko – zo zbierky Dotyky

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem. Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť.

Oprela sa chrbtom o dvere a vykríkla očami:

Preboha ťa prosím, nie!

Ale ja som raz vedel, že mám toho dosť; vstal som,

zdvihol som jablko, zaprášené a ešte zelené, a položil som ho na stôl.

Neprestávala prosiť, prišla ku stolu, plakala.

Pozerala na mňa, utierala jablko, plakala.

Až som jej povedal: Polož to jablko a choď!

Udalosti sa zbehli, ako som predpokladal. Čo na tom záleží, že v inom poradí!

Otvorila dvere,

zbledol som a povedal som: Zostaň! Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.

 Myšlienky:

„Umenie má byť ako živel. Má ukazovať aj to dobré, aj to zlé, ale myslím si, že nemá viesť k pesimizmu, k beznádejnosti a k vedomiu, že žiť nemá význam. Naopak, umenie má skôr pozdvihovať človeka a pri tom všetkom sa nemá vyhýbať temným stránkam v živote.“ (Miroslav Válek)

„V mojom ponímaní je Miroslav Válek predovšetkým básnik napätia. Niekedy mám pocit, že keby som medzi dva verše zapojil voltmeter, vyrazilo by z neho ručičku.“ (Jozef Urban)

„Vedel som o jeho veršoch skôr, ako som vedel o ňom. Bolo mi veľmi blízke to, čo písal v predhistorickom štádiu našej známosti a čo potom našlo miesto v prvej časti Dotykov. Potom boli naše cesty dosť odlišné. Obidvom nám prestalo vyhovovať to, čo sme robili dovtedy. On roztočil prudkú a prenikavú obraznosť modernej poézie a snažil sa zapriahnuť túto parádnu kobylku do ťažkých nákladov. A podarilo sa mu to. Dotiahol do poézie svoju rozporuplnú dobu.“ (Milan Rúfus)

„Na poézii Dotykov je najobdivuhodnejšie, že dokázala urobiť svojprávnu lyrickú báseň aj z „nepoetických“ zlomkov životnej empírie, z obyčajných vecí okolo nás i z pokazených ľudských osudov. V tom je Válkov nepochybný prínos, ale i jeho kontinuitnosť s tradíciou moderného slovenského lyrizmu. Áno, pri niektorých psychicky naliehavých a zvýznamnených prírodných scenériách Dotykov musí čitateľ myslieť napríklad na melódiu Kraskovej básne, pri iných zasa – tam, kde vstupujú do textu prosté „veci a vecičky sveta“ – neubráni sa asociáciou s poéziou Novomeského. Pritom však tomu istému čitateľovi ani len nezíde na um zapochybovať o absolútnej pôvodnosti a autenticite...Možno povedať, že východisková podoba Válkovej básne neobchádza nijaký z podstatných prínosov domácej avantgardnosti poézie, no jednako neprikláňa sa ani k jednej z jej u nás dotvorených poetík: ani k poetizmu, ani k nadrealizmu.“ (Stanislav Šmatlák – v doslove k zbierke)

Lyrika

Výraz pochádza z gréckeho lyrika mele – lýrou sprevádzané verše. Popri epike a dráme patrí lyrika k základným literárnym druhom. Zakladá sa na tlmení dejovosti a na simultánnom (súčasnom, paralelnom) radení myšlienok. V dráme a epike prevláda následnosť motívov, kým v lyrike sa jednotlivé motívy a lyrické výpovede kladú akoby „pod seba“, pričom básnik rozličnými obrazmi a asociáciami vyjadruje jednu základnú myšlienku. Prostredie pre vznik lyriky tvoria pre básnika vonkajšie podnety – reaguje na ne lyrickou výpoveďou. Potom vznikne buď: bezprostredná lyrika – opis vnútorného stavu, nálady (ľúbostné, náboženské, vlastenecké a iné básne), alebo predmetná lyrika (citovosť je odsunutá do úzadia opisom – ide o opisnú, reflexívnu lyriku), tretím typom je apelatívna lyrika – obracia sa priamo na adresáta (politické, didaktické, občianske básne) V konkrétnych básňach sa jednotlivé druhy kombinujú, prelínajú. Ešte častejšie sa v novšom období lyrika člení podľa tematiky na osobnú (intímnu), prírodnú a spoločenskú. Autor lyriky zvyčajne používa vyjadrovanie vo veršoch, básne v próze sú skôr výnimkou. Lyrická výpoveď si vyžaduje aj primeranú zvukovú stránku – intonáciu, rytmus. Subjektívnosť lyriky sa odráža aj vo výrazových prostriedkoch – básnik používa viacvýznamové pomenovania, metafory a pod. Od obdobia romantizmu prenikala lyrika aj do epiky, vznikali lyricko – epické básne. Medzi najvýznamnejších reprezentantov slovenskej lyrickej poézie patria: Ján Kollár, Ján Hollý, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, P.O. Hviezdoslav, Ivan Krasko, Valentín Beniak, Ladislav Novomeský, Ján Smrek, E.B. Lukáč, Pavol Horov, Štefan Žáry, Vojtech Mihálik, Milan Rúfus, Miroslav Válek a ďalší.