Romantizmus

Romantizmus

– obdobie medzi francúzskou revolúciou a buržoáznymi revolúciami, rozpadá sa feudálne zriadenie, nastupuje kapitalizmus; heslo Sloboda, rovnosť, bratstvo dávalo človeku pocit voľnosti, no realita bola iná – jednotlivec strácal istotu; spoločenské protirečenia sa zdali rozumovo neriešiteľné

– filozofické východiská:

– idealizmus – potláča materiálnu stránku (bytie), zdôrazňuje duchovnú stránku (ducha, vedomie, myšlienku), tvorcom bol F. Hegel

– iracionalizmus – popiera rozumové, logické poznávabie, uprednostňuje vieru a inštinkt

– sentimentalizmus – pri poznávaní sveta sa opiera o city a citové zážitky, hlása súcit s biednymi a utláčanými, vyzdvihuje prostého človeka

Literárny romantizmus

– literatúra sa chápala ako prostriedok poznania tajomstiev života, jej nástrojom bola fantázia

– základný konflikt: sen – skutočnosť (ideálne – reálne), vnútorný svet človeka – spoločnosť

– hrdina je v rozpore so skutočnosťou, v zápase o uskutočnenie svojho ideálu často hynie, je ovládaný silnými vášňami, túži po plnosti života a lásky, pociťuje tragickú osamelosť , často podlieha pesimizmu, svet hodnotí podľa vlastného poznania (subjektivizmus); je to silný jedinec (individualizmus), často sa uzatvára do seba, vzdoruje osudu, inividuálne sa búri; vačšinou hynie (tragizmus); na ceste za svojim snom často vykoná nadľudské hrdinstvo;

– pomáha ľudstvu (titanizmus – západná literatúra), postavy často vytušia čo sa stane (intuícia); uplatňuje sa harmónia kontrastov (škaredosť – krása); autor sa totožňuje so svojím hrdinom (autoštylizácia); idealizácia (zovšeobecnenie výnimočných vlastností človeka, autor vytvára ideálny charakter, hrdinov podáva ako vzory hrdinstva, odvahy, mravnej čistoty, ktoré zápasia proti spoločenskej nespravodlivosti)

– druhový a žánrový synkretizmus (prelínanie druhov a žánrov); hlavný literárny druh je lyrika (vznikali lyricko-epické útvary – balady); rozvíja sa aj epika (básnická poviedka, novela, veršovaný a historický román), autori íšu aj dramatické útvary

– námety čerpali z minulosti a ľudovej slovesnosti (slovenskí autori), diela oživovali prvkami hovorovej reči

– literatúra mala v každej krajine svoje špecifiká, u nás sa šíri v 1. polovici 19. storočia a súvisí s pôsobením štúrovskej generácie (3. a 4.fáza SNO)
Alexander Sergejevič Puškin – Eugen Onegin, Kapitáova dcéra – povesť – ľúbostný príbeh mladého šľachtica a dcéry veliteľa pevnosti

Victor Hugo – Chrám matky božej v Paríži

Friedrich Schiller – drámy: Zbojníci, Úklady a láska, William Tell; óda: Pieseň na radosť

Heinrich Heine – zbierka Časové básne – ostré sociálne básne

Johann Wolfgang Goethe – veršovaná dráma Faust; Utrpenie mladého Wethera

George Noel Gordon Byron – Childe Haroldova púť, Don Juan, Chillonslký väzeň

Percy Bysshe Schelley – Odpútaný Prometeus

Adam Mickiewicz – Óda na mladosť, Pán Tadeáš, Konrad Wallenrod

Sándor Petofi – Víťaz Janko, Obeste kráľov!, Apoštol

Josef Kajetán Tyl – Strakonický dudák, Fidlovačka (hymna)