Syndróm vyhorenia

Syndróm vyhorenia

1. Syndróm vyhorenia

Pre syndróm vyhorenia (Burn Out Syndrome) neexistuje všeobecne akceptovaná definícia – v princípe vyhorenie je stavom fyzického, duševného a emocionálneho vyčerpania. Burnout ako prvý popísal okolo roku 1975 americký psychiater Herbert Freudenberger. Definoval ho ako špecifický druh stresu a emocionálnej únavy, totálneho vyčerpania a frustrácie, ku ktorému dochádza v dôsledku nahromadeného množstva povinností, ktoré trvajú dlhodobo, no neprinášajú očakávané výsledky.

Oláh a Schavel (2006, s. 147 – 149) syndróm vyhorenia definujú ako súbor typických príznakov vznikajúcich u pracovníkov pomáhajúcich profesií v dôsledku nezvládnuteľného zaťaženia. Prejavuje sa zmenou v správaní pomáhajúceho pracovníka. Typickými prejavmi syndrómu vyhorenia sú:

• Strata zmyslu svojej činnosti, podceňovanie poradenskej činnosti a nedôvera vo svoje schopnosti a klienta;
• Strata empatie, minimum energie venovanej práci;
• Zneužívanie svojho postavenia, časté choroby, pocity vyčerpanosti, absencie, neskoré príchody do zamestnania;
• Konflikty s nadriadenými, kolegami, dôraz na plat a

Podľa občasníka Global Occupational Health Network programu Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) má syndróm vyhorenia tri atribúty: emočné vyčerpanie, depersonalizáciu a pocit osobného zlyhania. Najviditeľnejším znakom vyhorenia je práve psychická únava. Emočné vyčerpanie vyjadruje pocit, že už nemáte iným viac čo dať. Patria k nemu pocity bezmocnosti, depresie, hnevu či nepriateľstva. Depersonalizácia reprezentuje pocit odcudzenia a osobné zlyhanie vo vás vyvoláva pocit, že ste nedosiahli žiadané výsledky a aj to, čo ste dosiahli, je bezcenné.

Syndróm vyhorenia je súbor typických príznakov vznikajúcich u pracovníkov pomáhajúcich profesií v dôsledku nezvládnutia pracovného stresu. Nešpecifickou, obecnou príčinou jeho vzniku sú zvláštne nároky na pracovníka, ktorý je neustále v kontakte s klientom (Matoušek et.al, 2003, s. 59).

Křivohlavý (2001, s. 114-115) delí príznaky psychického vyhorenia v Čechách a na Slovensku na:

Subjektívne príznaky: mimoriadne veľká únava, zníženie sebahodnotenia (self – esteem), pocity zníženej profesionálnej kompetencie, znížená koncentrácia, vysoká iritabilita (podráždenosť), celá rada príznakov stresového stavu.

Objektívne príznaky: trvajúca, znížená celková výkonnosť, ktorú vnímajú jednak spolupracovníci (kolegovia), ale i prijímatelia služieb (zákazníci, pacienti, klienti, žiaci, atď.)

Gabura – Pružinská (1995, s. 95) uvádzajú ako vonkajšie prejavy syndrómu vyhorenia pri práci s klientmi: zvyšujúci sa počet klientov prerušujúcich poradenský proces, skracovanie času pre klientov, pracovník trávi viac času s kolegami, zanedbáva vzdelanie, objavujú sa nedostatky v dokumentácii, narastá administratívna práca na úkor kontaktu s klientom. Objavuje sa cynizmus, zosmiešňovanie klientov, tendencia k nálepkovaniu, strata kreativity, čiernobiele videnie sveta. Niekedy prevažuje celková apatia, vyhýbanie sa činnosti, pracovník má chuť od všetkého utiecť. Na sociálnych pracovníkov môže negatívne pôsobiť aj jednotvárnosť práce, stereotyp, zanedbávanie správnej životosprávy a nedostatočný kontakt s ľuďmi v súkromnom živote.

Pre syndróm vyhorenia (Burn out Syndrome) neexistuje všeobecne akceptovaná definícia – v princípe vyhorenie je stavom fyzického, duševného a emocionálneho vyčerpania. Burnout ako prvý popísal okolo roku 1975 americký psychiater Herbert Freudenberger. Definoval ho ako špecifický druh stresu a emocionálnej únavy, totálneho vyčerpania a frustrácie, ku ktorému dochádza v dôsledku nahromadeného množstva povinností, ktoré trvajú dlhodobo, no neprinášajú očakávané výsledky.

Oláh a Schavel (2006, s. 147 – 149) syndróm vyhorenia definujú ako súbor typických príznakov vznikajúcich u pracovníkov pomáhajúcich profesií v dôsledku nezvládnuteľného zaťaženia. Prejavuje sa zmenou v správaní pomáhajúceho pracovníka. Typickými prejavmi syndrómu vyhorenia sú:

• Strata zmyslu svojej činnosti, podceňovanie poradenskej činnosti a nedôvera vo svoje schopnosti a klienta;
• Strata empatie, minimum energie venovanej práci;
• Zneužívanie svojho postavenia, časté choroby, pocity vyčerpanosti, absencie, neskoré príchody do zamestnania;
• Konflikty s nadriadenými, kolegami, dôraz na plat a

Podľa občasníka Global Occupational Health Network programu Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) má syndróm vyhorenia tri atribúty: emočné vyčerpanie, depersonalizáciu a pocit osobného zlyhania. Najviditeľnejším znakom vyhorenia je práve psychická únava.

Emočné vyčerpanie vyjadruje pocit, že už nemáte iným viac čo dať. Patria k nemu pocity bezmocnosti, depresie, hnevu či nepriateľstva. Depersonalizácia reprezentuje pocit odcudzenia a osobné zlyhanie vo vás vyvoláva pocit, že ste nedosiahli žiadané výsledky a aj to, čo ste dosiahli, je bezcenné.

Syndróm vyhorenia je súbor typických príznakov vznikajúcich u pracovníkov pomáhajúcich profesií v dôsledku nezvládnutia pracovného stresu. Nešpecifickou, obecnou príčinou jeho vzniku sú zvláštne nároky na pracovníka, ktorý je neustále v kontakte s klientom (Matoušek et.al, 2003, s. 59).

Křivohlavý (2001, s. 114-115), delí príznaky psychického vyhorenia v Čechách a na Slovensku na:

Subjektívne príznaky: mimoriadne veľká únava, zníženie sebahodnotenia (self – esteem), pocity zníženej profesionálnej kompetencie, znížená koncentrácia, vysoká iritabilita (podráždenosť), celá rada príznakov stresového stavu.

Objektívne príznaky: Trvajúca, znížená celková výkonnosť, ktorú vnímajú jednak spolupracovníci (kolegovia), ale i prijímatelia služieb (zákazníci, pacienti, klienti, žiaci, atď.)

Gabura – Pružinská (1995, s. 95) uvádzajú vonkajšie prejavy syndrómu vyhorenia pri práci s klientmi je zvyšujúci sa počet klientov prerušujúcich poradenský proces, skracovanie času pre klientov, pracovník trávi viac času s kolegami, zanedbáva vzdelanie, objavujú sa nedostatky v dokumentácii, narastá administratívna práca na úkor kontaktu s klientom. Objavuje sa cynizmus, zosmiešňovanie klientov, tendencia k nálepkovaniu, strata kreativity, čiernobiele videnie sveta. Niekedy prevažuje celková apatia, vyhýbanie sa činností, pracovník má chuť od všetkého utiecť.

Na sociálnych pracovníkov môže negatívne pôsobiť aj jednotvárnosť práce, stereotyp, zanedbávanie správnej životosprávy a nedostatočný kontakt s ľuďmi v súkromnom živote.

2. Príčiny vzniku syndrómu vyhorenia

Na vzniku syndrómu vyhorenia sa podieľa mnoho faktorov. Niektoré súvisia s povahou práce, iné so zvládaním a riešením problémov a ďalšie sa týkajú individuálnych vlastností človeka. V princípe, faktory vyhorenia závisia ako od človeka samého, ako zaobchádza so svojimi zdrojmi, rovnako aj od jeho okolia, ako mu zdroje poskytuje. Ak niekto potrebuje k spokojnému životu viac ocenenia od okolia, môže vyhorieť pri jeho nedostatku rovnako ako niekto, kto nepozná oddych počas víkendu.

Syndróm vyhorenia sprevádzajú aj fyzické symptómy ako chronická únava, slabosť, malátnosť, svalové napätie, nespavosť, zažívacie problémy a znížená imunita proti chorobám. Vyhorenie sa svojimi príznakmi veľmi podobá depresii.

Hennig a Keller (1996) popisujú príčiny psychického vyhorenia v niektorých rovinách:

• Individuálne psychické príčiny: sem patrí celá rada myšlienkových a pocitových vzorcov, ktoré vyvolávajú stres, osvojujeme si ich počas detstva vo svojej rodine. Zažili sme ich u svojich rodičov (modelové učenie) alebo sme ich museli rozvinúť.
• Individuálne fyzické príčiny: patrí sem nedostatok odolnosti voči stresu, pričom tento

nedostatok súvisí s nervovým systémom. Parasympatický nervový systém má na organizmus tlmivé účinky a činnosť sympatika má naopak účinok povzbudzujúci.

• Inštitucionálne príčiny: stres a syndróm vyhorenia sú nielen následky individuálnych a medziľudských problémov, ale vyplývajú aj z nedostatku v riadení a štruktúre spoločenských organizácií. Patria sem napr. vplyv pracovného prostredia, časový faktor, narušená komunikácia a kooperácia s kolegami, či nadriadenými a v neposlednom rade je to otázka prípravy študentov, pomáhajúcich profesií.
• Spoločenské príčiny: sem zaraďujeme : rozvodovosť, neúplné rodiny, vplyv médií,

životné tempo a spoločenské hodnotenie pomáhajúcich profesií.

Je takmer nemožné od seba oddeliť jednotlivé príčiny vedúce k vzniku syndrómu vyhorenia, pretože sa navzájom prelínajú.

Ďalšou príčinou vzniku syndrómu podľa Matouška a kol. (2003, s. 57-58) je samotné pracovisko, na ktorom sa nevenuje pozornosť potrebám zamestnancom, nie je jasná perspektíva kariérneho a osobnostného rozvoja jedinca, existuje silná byrokratická kontrola zamestnancov (ale i klientov), nevenuje sa adekvátna pozornosť novým zamestnancom (chýba spätná väzba medzi skúsenými zamestnancami a novými), chýba supervízia, pracovník nenachádza nikoho, kto by mu pomohol s jeho pracovným alebo osobným problémom, proti sebe stoja skupiny pracovníkov a vytvárajú atmosféru neznášanlivosti a konfliktov, ktorá nemá nič spoločné so zdravou rivalitou medzi zamestnancami, pracovník nemá možnosť rozvíjať svoje schopnosti (tvorivosť, kreativitu atď.), je vysoká miera pracovnej záťaže (napr. vysoký počet klientov, s ktorými sa pracovník stretáva v určitej časovej perióde).

• Príčiny a dôsledky syndrómu vyhorenia v zdravotníctve

Podľa Šramka (2006, s. 222) je hlavnou príčinou vyhorenia nedostatočná informácia zdravotníckych pracovníkov o jeho výskyte. Z uvedeného môžeme posúdiť, že vo vzdelávaní pracovníkov v pomáhajúcich profesiách existuje medzera. Príčiny vzniku syndrómu vyhorenia môžeme teda rozdeliť na 3 skupiny: pracovné príčiny, ktoré vznikajú na pracoviskách, sociálno-spoločenské príčiny, ktoré vznikajú najmä v rodinách, individuálne, ktoré majú svoje individuálne psychické príčiny.

Syndróm vyhorenia sa prejavuje aj u zdravotníckych pracovníkov. Častejší je výskyt na oddeleniach s dlhodobo hospitalizovanými chronicky chorými. Prevencia si vyžaduje poznať jeho príčiny a v praxi ich eliminovať. To sa dá dosiahnuť cieľavedomou výchovou v oblasti vedomostnej a duchovnej. Nezanedbateľný je správny výber pracovníkov, ich rotácia, vytváranie dobrých pracovných podmienok, zázemia v práci a rodine, sociálneho zabezpečenia a možnosti oddychu.

Sestra prichádza do práce s určitými ideami, s presvedčením, že bude poskytovať kvalitnú starostlivosť a ochotne pracovať nad rámec svojich pracovných povinností. Zo skúseností vyplýva zistenie, že príchodom na nové pracovisko je často determinovaná „bojom“ s profesnými problémami. Sestra sa oboznamuje s prostredím, spolupracovníkmi, s chorými. V tejto fáze hrá dôležitú úlohu získavanie nových poznatkov, príprava na špecializáciu, vzťah zdravotnícky pracovník – chorý – príbuzný.

Počiatočné nadšenie a motivácia klesajú požiadavky pacientov začínajú unavovať, obťažovať. Sestra sa vyhýba kontaktu s pacientmi a prenáša na nich vinu za nedostatky. Môže mať existenčné problémy – získanie bytu, zabezpečenie rodiny, pocit neistoty udržania pracovného miesta. Dochádza k prudkému úbytku fyzickej aj psychickej energie, k prenášaniu problémov.

K najčastejšie sa vyskytujúcim rizikovým faktorom, ktoré môžu viesť k syndrómu vyhorenia u sociálnych pracovníkov patria: neustály kontakt s ľuďmi a ich problémami, snaha porozumieť a pomôcť, nejasnosť profesionálnej role, nadmerný počet klientov, komplexná záťaž zo strany klienta, nedostatok kompetencií sociálnych pracovníkov, nutnosť odolávať chronickému stresu, dĺžka vykonávanej praxe v sociálnej oblasti, pôvodne vysoký záujem o druhých, empatia, obetavosť, znížené sebavedomie, absencia ocenenia, kvalita konkrétnych pracovných podmienok.

K najčastejším faktorom vzniku bezmocnosti v pracovnej sfére patrí (Lucká, Kobrle In Vodáčková, 2007):

• Nejasnosť profesionálnej role
• Nesplniteľnosť pracovných úloh
• Nezlučiteľnosť pracovných úloh
• Nadmerné množstvo úloh
• Neadekvátne finančné ohodnotenie
• Úlohy presahujúce schopnosti alebo kvalifikáciu pracovníka
• Kritika a absencia ocenenia

3. Priebeh procesu vyhorenia

Vyhorenie nie je jednorazová záležitosť, je to postupný proces s viacerými fázami. Začína sa nadmerným a dlhodobým množstvom pracovnej záťaže. Tá spôsobuje napätie a proces vyhorenia sa končí, keď sa stres preklopí do apatie alebo cynizmu. Determinantom pritom nie je len vysoké pracovné nasadenie, ale aj nereálne nároky a očakávania a nerešpektovanie svojich potrieb.

Prvá fáza je skutočnosť, kedy sa človek pre niečo nadchol, má pevne stanovený cieľ, chce ho dosiahnuť. Jeho život je zmysluplný, má prečo žiť. Práca je zmysluplná, pretože práve ona umožňuje dosiahnuť vytúžený cieľ človeka. Človek svoju prácu vykonáva v silnom nasadení, pretože má odôvodnenie, prečo je dôležité svoju konkrétnu prácu vykonávať.

V druhej fáze sa z prostriedku stáva cieľ, nejaká úžitková hodnota. Ten, kto najprv pracoval, pretože mal vytýčený cieľ, nejaký ideál, teraz už pracuje preto, že je preň žiaduci sekundárny produkt – napr. peniaze, ktoré za prácu dostáva. Z toho teda vyplýva, že človek už nevykonáva prácu ako zmysel svojho života, ale preto, že mu niečo prináša. Základná motivácia je frustrovaná. Namiesto zmysluplných cieľov nastupujú už len zdanlivé ciele. „Nadšenie zhasína, oheň začína.“

V tretej fáze sa situácia mení na popol alebo sa stáva „životom v popole.“ Je charakterizovaná:

• stratou úcty k druhým ľuďom, k hodnote vecí, cieľov. Človek postihnutý týmto syndrómom sa na ľudí pozerá ako na veci – na materiál. Živnú pôdu tu nachádza irónia, cynizmus, sarkazmus, necitlivé správanie, atď.
• stratou úcty k vlastnému životu. Postihnutý si prestáva vážiť vlastné telo, stráca rešpekt i k vlastnému presvedčeniu, nadšeniu. Správa sa cynicky nielen voči druhým, ale aj voči sebe samému. Pre človeka už nič nemá hodnotu, nič si neváži. V priebehu vyhorievania dochádza k postupnému vynáraniu troch zložiek procesu syndrómu vyhorenia. Najprv sa objavuje emocionálne vyčerpanie ako odpoveď na mimoriadne požiadavky okolia, kladené na daného človeka. zvýšená miera vyčerpanosti potom vedie automaticky k depersonalizácii. Človek sa snaží odpútať od druhých ľudí, dištancuje sa, sťahuje sa do samoty (dochádza k sociálnej izolácii). Obidva tieto faktory sa potom spoja a ovplyvňujú výkonnosť. Ako tretí faktor sa tak objavuje znížená efektivita práce. Zároveň emocionálna vyčerpanosť znemožňuje dosiahnuť normálny výkon človeka.

Tošnerová, Tošner (2002, s. 5) proces vyhorenia popísali v nasledovných krokoch: Nadšenie – vysoké ciele a ideály, vysoké zainteresovanie prácou. Stagnácia – ideály sú ťažko uskutočniteľné, menia sa ciele, požiadavky zamestnávateľa, kolegov, či klientov sa stávajú záťažou. Frustrácia – negatívny pohľad a vnímanie zamestnania ako i pracoviska, sklamanie z kolegov, negatívny postoj ku klientovi. Apatia – medzi pracovníkom a klientom vládne nepriateľstvo, vyhýbanie sa akýmkoľvek aktivitám, či odborným diskusiám s kolegami, uzatváranie sa do seba. Syndróm vyhorenia – posledná fáza, v ktorom sa dosiahne štádium úplného vyčerpania, strata motivácie pracovať, cynizmus, odosobnenie, odcudzenie, strata reflexie vnútorných hodnôt. V tejto poslednej fáze je cesta späť veľmi ťažká.

Varovné signály syndrómu vyhorenia sa prejavujú v rovine fyzickej, emocionálnej a sociálnej. K fyzickým prejavom patria problémy, napr. hnačky, zmeny v stravovaní, výkyvy v telesnej hmotnosti (strata chuti do jedla, alebo priberanie), poruchy spánku (počas dňa môže prežívať únavu, ale v noci nedokáže zaspať), opakované bolesti hlavy, svalové napätie, bolesti krku, ramien, chrbtice, zvýšená konzumácia alkoholu, drog, liekov, zvýšená náchylnosť k chorobám, vysoký krvný tlak, zapáchajúci dych, vlhké ruky, rýchla unaviteľnosť, pocit vyčerpania, niekoľko mesiacov trvajúca znížená výkonnosť. Ak je naša energetická bilancia dlhodobo záporná, ak nemáme zdroje radosti v živote dostaneme sa do stavu, pre ktorý sa ustálil termín syndróm vyhorenia. K jeho hlavným prejavom patrí depresia, ľahostajnosť, sťažený kontakt, strata sebadôvery, časté choroby a telesné príznaky.

Podľa Rusha (2003, s. 7) stav vyhorenia definujeme ako druh stresu a emocionálnej únavy, frustrácie a vyčerpania, ku ktorým dochádza v dôsledku toho, že súhrn určitých udalostí týkajúcich sa vzťahu, poslania, životného štýlu alebo zamestnania, neprinesie očakávané výsledky. Uvedený stav je typický pre výkonných ľudí, ktorí sa snažia byť úspešní a majú snahu niečo dosiahnuť.

Ak je naša energetická bilancia dlhodobo záporná, dostávame sa do stavu, pre ktorý sa stanovil termín a to syndróm vyhorenia. K jeho hlavným prejavom patria depresia ľahostajnosť, cynizmus, strata sebadôvery, telesné príznaky (Kopřiva, 1997, s. 101).

4. Ohrozené profesie

Syndróm vyhorenia sa v súčasnosti spája najmä s profesiami, ktoré sú náročné na komunikáciu a empatiu. Ľudia, od ktorých sa očakáva, že budú milí a chápaví k okoliu bez ohľadu na vlastnú náladu. Najrizikovejšie sú teda povolania lekárov, zdravotných sestier, učiteľov, psychológov, psychiatrov, či sociálnych pracovníkov. Ďalej k nim patria policajti, pracovníci v nápravnovýchovných zariadeniach, novinári, politici, športovci, kňazi, rehoľníci, kazatelia, poradcovia v organizačných veciach, vedúci pracovníci všetkých stupňov, právnici, pedagógovia pracujúci s duševne postihnutými deťmi, vedúci leteckej dopravy, piloti, podnikatelia, manažéri, mediátori, úradníci, sociálni kurátori, atď.

Syndrómom vyhorenia môže trpieť ktokoľvek – žena v domácnosti, upratovačka aj vedec, ktorý celé dni sedí za mikroskopom. Existujú aj určité osobnostné dispozície podporujúce vznik tohto syndrómu. Najväčšmi sú ohrození ľudia so slabým sebapoznaním, s nízkym sebavedomím, s malou toleranciou záťaže a nedostatočnou sebadôverou. Ohrození sú aj ľudia, ktorí nevedia odpočívať, nemajú ujasnené svoje životné hodnoty a perspektívy, nie sú schopní spolucítiť a primerane komunikovať s druhými.

Keď človek nastúpi do nového zamestnania, tak je často entuziastický a práci sa doslova odovzdáva. Keď však zo seba dávame dlhodobo viac, ako je potrebné, môže to byť spúšťačom vyhorenia. Ľudia, ktorí sa hneď od začiatku „chránia“ a dodržiavajú hranice, budú menej zraniteľní. Najrizikovejšou skupinou zostávajú na jednej strane ľudia pracujúci s ľuďmi a na druhej strane manažéri, ľudia, ktorí podávajú kontinuálne vysoký výkon. Nie sú to však ľudia v riadiacich funkciách, pretože vzájomná závislosť je vlastne opačná. Čím nižšia pozícia, tým väčšia hrozba vyhorenia. Ľudia, ktorí sú vo vrcholovom manažmente, majú síce veľkú zodpovednosť, ale aj omnoho viac slobody. Platí to napríklad aj v zdravotníctve: najohrozenejší vyhorením sú sanitári, potom sestričky, až za nimi nasledujú lekári a primári,“ uvádzajú výsledky prieskumov.

5. Prevencia syndrómu vyhorenia

Syndróm vyhorenia nie je známkou osobnej slabosti, môže sa prihodiť každému. Je dôležité, aby sme sa naučili poznať samých seba a zladiť pracovný a osobný život do jedného harmonického celku, čo môže vytvoriť predpoklady pre zdravý a spokojný život.

Prevenciou syndrómu vyhorenia je rešpektovať svoje potreby. Prvým krokom je zachytiť signál a druhým povedať si stop. Takisto by sme mali vedieť o veciach, ktoré nás napĺňajú energiou a dávajú chuť žiť. Niekto môže potrebovať spoločnosť priateľov, iný má rád hudbu, dlhé prechádzky lesom alebo zvieratá. Ďalší potrebuje adrenalínový šport alebo kontakt s blízkou osobou.

Křivohlavý (1998, s. 35) uvádza ako možnosti prevencie: zmysluplnosť života, oblasť medziľudských vzťahov, úprava pracovných podmienok a organizácia práce, osobné vlastnosti, kladné hodnotenie seba aj iných, záujem o vlastné zdravie, humor a iné. Takisto je dôležité vytvoriť si kvalitné

medziľudské vzťahy. Patrí sem dobrá sieť sociálnych vzťahov, vrátane fungujúceho manželstva, ktorá zvyšuje odolnosť voči profesionálnemu stresu.

Odolnosť proti syndrómu vyhorenia zvyšujú aj záujmy, ktoré nesúvisia so zamestnaním a umožňujú regeneráciu síl. (Nešpor, 1995)

Mnohí zamestnávatelia si uvedomujú, že len spokojný a oddýchnutý pracovník je dobrý pracovník. Preto si mnohé spoločnosti do svojho sociálneho a vzdelávacieho programu zakomponovali školenia o time manažmente, zvládaní stresu, dohliadajú na voľno v rámci pracovného dňa, poskytujú konzultácie u psychológa a snažia sa zadávať ťažké úlohy skupine ľudí, nie jednotlivcovi.

Každý človek si navyše môže riadiť prevenciu proti stresu a vyhoreniu aj sám. Treba si dávať jasné a dosiahnuteľné ciele. Dôležitá je aj deľba zodpovednosti za stanovené ciele a zapájať do rozhodovania aj spolupracovníkov.

Niektorí ľudia v exponovaných profesiách si pri určitom stupni pracovnej záťaže, ktorá im už veľmi zužovala priestor na osobný život, dokázali povedať dosť a zmeniť životný štýl. Pochopili, že najdôležitejší pracovný nástroj, ktorý majú k dispozícii, sú oni sami. Na rozdiel od auta, počítača alebo strojných zariadení, seba nemôžu vymeniť za nový kus. Môžu len zmeniť postoj k sebe. Do pracovného času si zaradili hodinu tenisu alebo aspoň prechádzku, začali sa starať, aby mali pravidelne jedlo, vyhradili si čas na osobné voľno a naozaj sa začali viac venovať rodine, priateľom a svojim záľubám. Dokázali to vďaka tomu, že sa zamysleli nad svojimi prioritami, nanovo vytýčili svoje vnútorné hranice, začali ich sami rešpektovať a potom aj ich okolie mohlo prijať nové pravidlá. Ak však budeme dlhodobo ignorovať svoje potreby, hrozí nám dlhotrvajúca liečba. Niektorým ľuďom stačí dlhšia dovolenka, no niektorí končia so zmenou zamestnania či dokonca zmenia celý spôsob života.