Špecifiká sociálnej práce v zdravotníctve

Špecifiká sociálnej práce v zdravotníctve

1. Sociálna práca

Cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je poskytnúť oporu, podporu, sprevádzanie a pomoc pri zlepšovaní životných možností človeka, ktorý je pre svoju chorobu určitým spôsobom znevýhodnený. Takisto treba zdôrazniť, že práve v zdravotníckom zariadení sa často odkryjú latentné problémy, ako je napr. týranie a zanedbávanie dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie, závislosť na alkohole a drogách atď. (Kovalčíková, 2005)

Sociálny pracovník v zdravotníctve vychádza vo svojej práci z holistického modelu chápania človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnej bytosti.

Pomoc sociálneho pracovníka máva spravidla charakter sociálnej agendy, sociálno-právneho poradenstva a sprostredkovania (žiadosti o umiestnenie do iných zariadení, kontaktovanie iných inštitúcií a pod.). Podľa vzdelania a ďalšieho výcviku sociálneho pracovníka a tiež miestom v multidisciplinárnom tíme však nemusí mať činnosť sociálneho pracovníka v nemocnici len administratívny charakter. Napríklad na psychiatrických oddeleniach môže sociálny pracovník s relevantným výcvikom v psychoterapii pôsobiť ako ko-terapeut, prípadne terapeut. Môže tiež koordinovať dobrovoľnícke aktivity v nemocnici, pôsobiť ako case manager a pod. (Špatenková, 2003).

Nepriaznivý pre sociálnych pracovníkov v zdravotníctve je fakt, že pozícia sociálneho pracovníka doteraz nemá vytvorený právny status, chýba presné vymedzenie kompetencií sociálnych pracovníkov v zdravotníckych zariadeniach a nie sú pre nich vytvorené miesta s príslušným platovým zaradením (Mojtová, 2008).

Pre doriešenie právneho postavenia sociálneho pracovníka v zdravotníctve je nutné formulovať právne začlenenie pracovnej pozície zdravotne sociálneho pracovníka (sociálny pracovník v zdravotníctve) do kategórie iných zdravotníckych pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním novelizáciou zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a taktiež legislatívne zadefinovať sociálnu starostlivosť o pacienta ako súčasť multidisciplinárneho prístupu k chorému alebo ranenému pacientovi a ich dôsledkami na sociálne prostredie (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013).

2. Kvalifikačné predpoklady pre výkon sociálnej práce

Profesionalizácia sociálnej práce je neodmysliteľnou súčasťou dobre a kvalitne fungujúceho sociálneho systému každej vyspelej krajiny. Keďže sociálna práca sa významne etabluje do povedomia spoločnosti, zvyšuje sa aj spoločenské očakávanie, ktoré sa týka kvalifikačných predpokladov u sociálneho pracovníka, nakoľko jeho osobnosť sa odvíja aj od kvalitného vzdelania.

Sociálny pracovník by mal spĺňať určité kvalifikačné štandardy:

vysokoškolské vzdelanie magisterského stupňa, v odbore sociálna práca, praktické skúsenosti aspoň v rámci praktickej prípravy študentov v procese vzdelávania.

Už od začiatku formovania sociálnej práce ako profesie je viditeľné úsilie o stanovenie kompetencií sociálnych pracovníkov. Byť kompetentným v sociálnej práci znamená, že sociálny pracovník disponuje určitými právomocami pre konkrétny okruh svojej pôsobnosti. Kompetentne konať znamená konať na základe a v zmysle týchto právomocí, so znalosťou problematiky a so zodpovednosťou za vlastné konanie. (Tokárová, 2002)

Zmyslom profesionálnej prípravy sociálnych pracovníkov (t.j. vzdelávania na všetkých stupňoch a vo všetkých formách), sa tak okrem odovzdania sumáru informácií študentom stáva aj ich príprava na čo najkvalitnejšie zvládnutie profesionálnych kompetencií viažucich sa k výkonu profesie sociálna práca.

Sociálny pracovník v zdravotníctve má nepochybne svoje nezastupiteľné miesto. Rieši špecifické úlohy podľa typu zdravotníckeho zariadenia, typu oddelenia, počtu pacientov atď. Výkon sociálnej práce je predovšetkým závislý od odborných vedomostí a praktických zručností jej realizátorov a je potrebné, aby popri kvalifikačných predpokladoch sociálni pracovníci mali osvojené i vedomosti z oblasti:

• medicíny (základné odborné termíny, charakteristiky chorôb, význam psychologických, sociálnych a somatických faktorov),
• psychológie, psychoterapie, patopsychológie, psychiatrie,
• zdravotníckej etiky,
• sociológie,
• sociálnej a zdravotnej politiky,
• pedagogiky, andragogiky,
• ošetrovateľstva,
• práva a legislatívy,
• výpočtovej techniky, informačných technológií.

Práca sociálnych pracovníkov je náročná, veľmi zaujímavá, ale nie vždy docenená. Od pracovníka sa vyžaduje zodpovedný a ľudský prístup, osobné nasadenie, flexibilitu a v určitom zmysle i oddanosť svojmu povolaniu. Úspechy v tejto oblasti často nie sú viditeľné ihneď, predchádza im dlhodobá, mravčia práca sociálnych pracovníkov (Devečková, 2007).

3. Osobnostné predpoklady pre výkon sociálnej práce

Sociálny pracovník je profesionál, ktorý pracuje s ľuďmi, je neustále v interakcii s človekom a jeho osobnosť by sa mala odvíjať od určitých osobnostných predpokladov, charakterových a povahových vlastností. Sociálnemu pracovníkovi nesmie byť cudzie to, čo je ľudské. Podstatou sociálnej práce je ľudský vzťah, predpokladom ktorého je optimálna komunikácia. Sociálny pracovník by mal mať primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu a pozitívne vlastnosti dobrého človeka ako: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, čestnosť, dôvernosť, slušnosť, zodpovednosť, trpezlivosť a obetavosť. Jeho morálny postoj má byť príkladom pre druhých a vzorom pre klienta i spoločnosť, s ktorými prichádza neustále do kontaktu. (Schavel, Čisecký, 2005).

Sociálny pracovník by mal mať vlastnosti zrelej osobnosti, medzi ktoré patrí citová stabilita, životný optimizmus a životné skúsenosti, ktoré mu pomáhajú reagovať, zvládať a prekonávať zaťaženie prameniace z náročnosti povolania.

Pri kontakte s klientom sa sociálny pracovník nezaobíde bez komunikácie a aktívneho počúvania, ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú vzťah klient – sociálny pracovník. Schopnosti efektívne komunikovať sa nedá naučiť len pochopením teórie, ale predovšetkým neustálym komunikačným a tréningovým procesom.

Sociálny pracovník v zdravotníctve využije skúsenosti s individuálnou, rodinnou a skupinovou prácou. Pri riešení problémov klienta/pacienta si musíme uvedomiť, že vzťah klienta k jeho chorobe nezávisí len od jeho osobnosti, ale aj od rodinného zázemia, a od etnických i kultúrnych tradícií.

Tímová práca je častokrát náročná a môže viesť ku konfliktom. Sociálny pracovník by mal mať schopnosti znášať konflikty a vedieť ich riešiť. Je dôležité, aby poznal svoje úlohy v tíme, a budoval si svoje vlastné profesionálne napredovanie prostredníctvom nepretržitého samovzdelávania.

V zdravotníctve všetci zainteresovaní vykonávajú svoju prácu v špecifických podmienkach ľudskej núdze, bolesti, utrpenia a odkázanosti na pomoc iných, preto hádam ani netreba zdôrazňovať, že práve tu stále viac vstupujú do popredia otázky ľudskej dôstojnosti, morálnych a etických princípov (Nemčeková a kol., 2000).

Sociálny pracovník nesie zodpovednosť za svojich klientov, má prístup k zdravotnej dokumentácii a je nutné aby vždy chránil dôvernosť všetkých informácii, ktoré o klientovi získal. S tým úzko súvisí skutočnosť, že okrem profesionálnych kompetencií získaných prostredníctvom rôznych foriem vzdelávania, sociálny pracovník musí disponovať komplexnou osobnostnou výbavou.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od:

• kvalitného vzdelania,
• sociálneho rozhľadu,

• integrovaného súhrnu povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, vzbudzovanie dôvery u ľudí),
• profesionálnych predpokladov a schopností,
• schopnosti komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami.

4. Etapy práce sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník dodržiava pri svojej práci určitý postup. Jednotlivé etapy popísala tzv. americká škola (Novotná – Schimmerlingová, 1992). Sú to:

1. Prvý kontakt s klientom/pacientom (sociálna evidencia).
2. Stanovenie sociálnej diagnózy.
3. Návrh riešenia a plán sociálnej
4. Intervencia a sociálna
5. Ukončenie spolupráce (overovanie výsledkov).

4. Etapy práce sociálneho pracovníka

4.1. Prvý kontakt s pacientom

Sociálny pracovník sa musí najskôr zoznámiť so zdravotnou dokumentáciou (chorobopisom) pacienta. Zistí, o aký zdravotný problém u pacienta ide, konzultuje s ošetrujúcim lekárom, dozvedá sa predpokladaný typ liečby, jej dopad a prognózu ochorenia. Sociálny pracovník nikdy nesmie dopustiť, aby k pacientovi pristupoval s predsudkami, pod vplyvom názorov iných ľudí (lekárov, sestier), svoj úsudok si o pacientovi vytvára sám. Pri prvom stretnutí sa sociálny pracovník pacientovi predstaví a vysvetlí mu, akú pomoc mu môže ponúknuť. Práve prvé stretnutie má vytvoriť predpoklady k nadviazaniu úzkeho terapeutického vzťahu.

• klient/pacient musí porozumieť poslaniu sociálneho pracovníka,
• dôraz je kladený na rozhovor o predmete spolupráce, vrátane formálnej dohody o právach a povinnostiach zúčastnených,
• dôležité je získať si dôveru klienta/pacienta,
• pacienta je treba posudzovať ako súčasť jeho rodiny v celom doterajšom živote, nielen v čase rozvinutia choroby,
• dôležité je, za akých okolností došlo k vzájomnému stretnutiu (či z iniciatívy sociálneho pracovníka alebo od klienta, prípadne na odporučenie iného zdravotníckeho pracovníka),
• metóda – individuálny

4. Etapy práce sociálneho pracovníka

4.2. Stanovenie sociálnej diagnózy

Sociálny pracovník štruktúrovaným rozhovorom zisťuje psychosociálnu anamnézu:

• kľúčové informácie o sociálnom probléme,
• od najzákladnejších vecí k zložitejším, témy musia mať hierarchickú postupnosť, používa otvorené otázky,
• správna anamnéza obsahuje dostatok informácií o klientovi, jeho osobnosti, rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch,

• informácie o tom, ako choroba ovplyvnila život klienta a celej rodiny, ako ju prijali, kde hľadajú oporu,
• obsah najzákladnejších informácií – identifikačné údaje, dôvod k intervencii (zjavný, alebo skrytý problém), rodinné pozadie, telesný stav, stupeň uspokojenia fyziologických potrieb, hygiena, intelekt a dosiahnuté vzdelanie, emocionálne prejavy, správanie, schopnosť riešiť problémy, zamestnanie a ekonomická situácia klienta, bývanie a bytové podmienky, dopravné prostriedky, stravovanie, osobné bezpečie, príbuzní klienta, sociálna opora, celkový dojem z klienta, všímať si pohľad do budúcnosti.
• Pozor! Na reakcie klienta a na jeho prežívanie (plač, smútok, vtipkovanie, smiech,

hľadanie slovnej podpory, mlčanie, popieranie faktov, agresia, emotívne neúmerné správanie).

• metódy – rozhovor, počúvanie, parafrázovanie, pozorovanie, prispôsobenie sa jazyku

klienta, analýza existujúcich dokumentov.

4.3. Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci

V tejto etape si sociálny pracovník vypracuje plán, podľa ktorého bude pacientovi poskytovaná sociálna pomoc.

• plán práce je rozdelený do niekoľkých krokov,
• mnohí klienti majú viac problémov naraz,
• brať do úvahy dôležitosť a naliehavosť problémov a podľa toho postupovať:
  • naliehavé problémy – plán krátkodobej pomoci,
  • menej naliehavé – plán dlhodobej

• s plánom oboznámiť aj ostatných členov zdravotníckeho tímu a pripojiť ho k terapeutickému plánu,
• dohoda – kto, čo, za akých podmienok a dokedy,
• pozor na nespolupracujúceho alebo odporučeného klienta inou osobou, inštitúciou.

4.4. Intervencia a sociálna terapia

Spôsob intervencie vychádza z potrieb klienta a sociálny pracovník je zodpovedný za nájdenie spôsobu takých riešení, ktoré sú pre klienta prínosom.

• intervencia vychádza z potrieb klienta, jeho možností a schopností, tiež možností a schopností organizácií,
• sociálny pracovník pracuje s celou škálou metód SP,
• rešpektovanie slobodného rozhodovania klienta,
• rešpektovanie dôvernosti informácií, anonymity klienta,
• profesionálne pôsobenie sociálneho pracovníka – kompetencie, profesionálna objektivita, rešpekt voči rozdielom medzi ľuďmi, individuálny prístup, využívanie silných stránok

Podľa Schavela, Čiseckého (2005) poznáme dva druhy intervencií:

1. Bežná intervencia je určená klientovi, ktorého problém umožňuje postupné, pokojné riešenie, kedy sociálny pracovník s klientom pracuje počas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.

1. Krízová intervencia je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, teda bez vopred dohodnutého, či naplánovaného stretnutia.

4.5. Ukončenie spolupráce

• kontrola účinnosti použitých metód SP,
• bilancovanie / úplné, čiastočné alebo nedostatočné vyriešenie problému,
• ukončenie spolupráce SP a klienta – pacienta,
• odporučenie k inému odborníkovi v spádovej oblasti,

5. Náplň práce sociálneho pracovníka v zdravotníckych zariadeniach

Z pohľadu praxe Mojtová, Sedlárová, Šrank (2013) kompetencie sociálneho pracovníka v zdravotníctve vnímajú ako zisťovanie sociálnej anamnézy hospitalizovaného (ambulantného) pacienta so zameraním na analýzu sociálnej a zdravotnej situácie pacienta v období pred a počas hospitalizácie, prípadne počas ambulantnej návštevy zdravotného zariadenia:

• vyhodnocuje životnú situáciu pacienta na základe rozhovoru s pacientom, rodinnými príslušníkmi pacienta, známymi pacienta, zhodnocuje konzultácie s verejnoprávnymi inštitúciami (zdravotne sociálny pracovník zastupuje pacienta v prípade potreby na základe písomného splnomocnenia pri rokovaniach s inštitúciami – na úradoch, súdoch),

• sleduje vývoj hospitalizácie pacienta v zdravotníckom zariadení a vplyv choroby, úrazu na potreby pacienta (pomáha riešiť problémy pacienta prameniace z nepriaznivého zdravotného stavu – problémy sociálnych, ekonomických, psychických, rodinných, spoločenských oblastí života pacienta),
• poskytuje základné a špecializované sociálne poradenstvo (na základe samotnej

vyhľadávacej činnosti zdravotne sociálneho pracovníka alebo na základe oznámenia ošetrujúceho lekára, sestry alebo iného zdravotníckeho pracovníka poskytuje pacientom a jeho rodinným príslušníkom, známym pacienta odborné rady, usmernenia, diagnostikuje sociálne problémy, plánuje a vykonáva sociálnu intervenciu),

• v spolupráci s pacientom, jeho najbližším okolím a v kontinuite s ostatnými zdravotníckymi pracovníkmi (lekár, sestra, psychológ, liečebný a špeciálny pedagóg, logopéd) vypracováva návrh sociálnej pomoci a intervencií (veľký význam zohráva vyhľadávanie a kontakt s rodinnými príslušníkmi pacienta, prípadne s osobami, ktoré sú blízke pre pacientovo prirodzené sociálne prostredie),
• vykonáva vyhľadávaciu, preventívnu a resocializačnú činnosť v oblasti drogovej závislosti,

týrania, sexuálneho zneužívania, zanedbávania starostlivosti o deti a dospelých.

Ďalšie úlohy sociálneho pracovníka v zdravotníctve opisuje Mojtová (2008):

• spolupracuje pri psychoterapii pacientov (pokiaľ má na to špeciálny výcvik),
• sleduje (monitoruje) škodlivé vplyvy sociálneho prostredia,
• spolupracuje pri integrácii chorých do spoločenského prostredia,
• signalizuje lekárovi možné negatívne dôsledky na zdravie pacienta, ktoré pramenia z nevyhovujúcich sociálnych pomerov,
• vedie sociálnu dokumentáciu,

• participuje na výskumoch a prieskumoch v zdravotníckych zariadeniach,
• podľa potreby sa zúčastňuje na lekárskych vizitách,
• aktívne sa zúčastňuje na ďalšom vzdelávaní.

Zdravotne sociálny pracovník do značnej miery podľa Špatenkovej (2003):

• prispieva k humanizácii zdravotníckeho zariadenia, v ktorom pôsobí,
• aktívne sa podieľa na „oživení“ takéhoto zariadenia,
• pomáha pacientovi zorientovať sa v životnej situácii, ktorá môže byť pre neho nová a nezvyčajná,
• pomáha pacientovi zorientovať sa v nemocničnom prostredí, a tým aj schopnosť lepšej adaptácie na život v danej inštitúcii,
• vyhľadáva a poskytuje informácie, ktoré pacient potrebuje,
• motivuje pacientov k tomu, aby sa stali spoluzodpovednými za riešenie svojej životnej situácie,

Pozícia sociálneho pracovníka v tíme zdravotníckych pracovníkov je opodstatnená, keďže práca SP v zdravotníctve má široký záber. Podstatné je však, ako je pozícia sociálneho pracovníka vnímaná jednak zdravotníckymi pracovníkmi a aj samotnými klientmi – pacientmi (Mojtová, 2008).

6. Základné princípy etiky sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník ako profesionál disponujúci odbornými vedomosťami a všeobecným

Sociálny pracovník ako profesionál disponujúci odbornými vedomosťami a všeobecným prehľadom v spoločenskom dianí, musí spĺňať aj osobnostné predpoklady. Pri výkone svojej práce by si mal osvojiť nasledujúce základné etické princípy (Mojtová, 2008):

• Prospešnosť (beneficiencia) – predpokladá konať dobro pre konkrétneho človeka.

• Neškodnosť (non-maleficiencia) – žiada vylúčenie akéhokoľvek úmyselného i neúmyselného poškodenia alebo ublíženia. Dodržiavať pravidlo: „Nihil nocere!“ – nikdy neškodiť
• Autonómia (svojbytnosť) – rešpektovať rozhodnutie pacienta/klienta podľa vlastného presvedčenia (autonómni pacienti/klienti môžu podľa svojho uváženia presunúť zodpovednosť za rozhodovanie na inú osobu – napr. na lekára, ošetrovateľku – sestru atď.).
• Spravodlivosť (justice) – zaobchádzať so všetkými spravodlivo, s rovnomerným rozdelením rizík a výhod, nerobiť rozdiely medzi pacientmi, poskytovať zdravotnú starostlivosť každému, kto ju potrebuje, bez diskriminácie.
• Pravdovravnosť (veracita) – hovoriť iným pravdu, neklamať

• Dôveryhodnosť – rešpektovať dôvernú povahu informácií a činov

• Porozumenie/Tolerancia – pochopiť a akceptovať názory iných.

• Rešpektovanie klienta – oceniť iných, ich práva a zodpovednosť, nakoľko rešpektovanie ostatných znamená, že s nimi nezaobchádzame len ako s prostriedkom slúžiacim k naplneniu nášho účelu.
• Transparentnosť – konať na základe všeobecne známych etických štandardov, ktoré akceptujú všetci zainteresovaní.
• Konečnosť (finalita–definitívnosť) – konať spôsobom, ktorý môže mať prioritu pred požiadavkami zákona, náboženstva a spoločenských zvyklostí.

7. Etické požiadavky na zdravotnícky personál

• Telesne a duševne zdravý
• Odborne a osobnostne zdatný:

1. Odborná úroveň – vedomosti
2. Prosociálnosť – poskytnúť pomoc bez rozdielu, prejaviť súcit, obetovať sa pre iných, nezávidieť úspechy iným
3. Empatia – schopnosť vcítiť sa do problémov iných
4. Solidárnosť
5. Svedomie
6. Sebavedomie
7. Komunikatívnosť – vzbudzuje dôveru
8. Sympatia – celkový zjav, oblečenie, správanie sa atď.
9. Stavovské cnosti – bezúhonnosť, česť, mlčanlivosť, pravdovravnosť, poctivosť, ochota, usilovnosť, nezištnosť, veľkorysosť, dochvíľnosť, trpezlivosť, vľúdnosť, obetavosť.

Uplatňovaním sociálnej práce v praxi poskytujú zdravotnícki pracovníci účinný nástroj k zvládaniu komplexnej problematiky zdravia a choroby. Pri výkone pomáhajúcich profesií sa pracovníci pridržiavajú etických kódexov, ktoré sa líšia podľa zamerania jednotlivých povolaní. V praxi rozoznávame niekoľko typov kódexov: Etický kódex sociálneho pracovníka, Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, Deontologický kódex, Právnický kódex atď.