Sociálna práca – základné pojmy

Sociálna práca – základné pojmy

1. Zdravie

Existuje veľa definícií zdravia. Tú základnú charakterizovala Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 1948: „Zdravie je stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, a nie iba neprítomnosť ochorenia alebo poruchy funkcie.“ Všetky zložky zdravia (telesná, pychická, sociálna a duchovná) spolu súvisia a vzájomne sa ovplyvňujú. Ak sa jedna z týchto zložiek naštrbí alebo stratí, môžeme pozorovať aj narušenie ďalších dvoch zložiek.

Faktory ovplyvňujúce zdravotný stav človeka

Kopecká (2003) uvádza, že zdravotný stav obyvateľstva ovplyvňujú tak interné ako i externé faktory. Medzi vnútorné faktory patrí:

1. Dedičnosť – čiže predispozícia na určité Sem patrí napríklad vnímavosť na cukrovku, alergické ochorenia, hypertenziu atď.
2. Pohlavie – je štatisticky dokázané, že muži častejšie ochorejú na ischemickú chorobu

srdca ako ženy, je u nich aj väčší počet ochorení na rakovinu pľúc, a samozrejme viazanosť na pohlavie pri ochoreniach reprodukčných orgánov.

1. Vek – niektoré ochorenia sa typicky vyskytujú v určitých vekových skupinách, napr. častejšie sa vyskytujú infekčné ochorenia u detí ako u dospelých (ak sa vyskytnú v dospelosti, môžu mať iný priebeh).
2. Vývin – faktor vývinu má tiež výrazný vplyv na zdravotný stav. Schopnosť čeliť ochoreniam je v prvých rokoch života iná ako v produktívnom veku a v starobe.

Medzi vonkajšie činitele patria:

1. fyzikálne (žiarenie, tlak vzduchu, teplota, pohyb vzduchu),
2. chemické (pôsobenie chemikálií, zloženie vzduchu, exhaláty, čistota vôd),
3. biologické (nezávadnosť pitnej vody, potravín, z hľadiska obsahu choroboplodných zárodkov, infekcie baktériami, vírusmi, plesňami a parazitmi),
4. sociálno-spoločenské (vplyvy spoločnosti, životný štýl, zdravotné návyky, interpersonálne vzťahy, kultúra).

V komplexe rizikových faktorov ohrozujúcich zdravie sa najcastejšie uvádzajú: nesprávna životospráva, telesná nečinnosť, zhoršovanie životného prostredia, zvýšená hladina cholesterolu v krvi, fajčenie a nadmerné používanie alkoholických nápojov, chronické sledovanie televízie,

nedostatok spánku atď.

Obr. 1 Faktory ovplyvňujúce zdravotný stav človeka

(Zdroj: Národná správa o ľudskom rozvoji – SR 2001-2002)

Medicínske disciplíny, ktoré sa venujú problematike zdravia a choroby zo sociálneho hľadiska:

• Sociálna pediatria
• Sociálna gynekológia
• Sociálna psychiatria

• Verejné zdravotníctvo – Public Health
• Hygiena a epidemiológia
• Etnomedicína atď.

2. Choroba

Choroba je objektívne zistiteľná porucha zdravia, ktorá výrazne zasahuje do života človeka a môže existovať aj vtedy, keď človek nepociťuje žiadne príznaky. Môžeme ju definovať ako nepriaznivý zdravotný stav, ktorý spôsobuje nielen problémy fyzické (somatické), ale aj psychické (emočné), sociálne (ekonomické, interpersonálne, pracovné) a duchovné. Chorobu chápeme ako ťažkú životnú situáciu, ktorá kladie nárok na adaptáciu. Zároveň s chorým človekom sú zvýšené nároky aj na jeho okolie. (Kovalčíková, 2005)

2.1. Sociálne zmeny

Ochorenie výrazne zasahuje do nášho života a dotýka sa takmer všetkých rolí, ktoré človek zastáva (v rodine, zamestnaní, vo voľnom čase a pod.). Niektoré choroby končia vyliečením, mnohé naopak spôsobujú invalidizáciu, resp. majú progredujúci charakter.

Akútne ochorenie je náhle, vyznačuje sa intenzívnou bolesťou a rýchlym priebehom – chrípka, nádcha, angína, drobné zranenie, úraz (pocity slabosti, únavy, neurčité ťažkosti). Zväčša preruší všetky sociálne aktivity chorého. Pacient verí v skoré zmiernenie ťažkostí a ústup ochorenia. Jeho okolie je tolerantné, čaká na jeho návrat k bežnému životnému štýlu.

Chronické ochorenie sa rozvíja pomaly. Má dlhodobé trvanie, často neistú prognózu, celoživotný priebeh, významne ovplyvňuje kvalitu života chorého a celej jeho rodiny – bronchitída, ischemická srdcová choroba, cievne mozgové príhody, nádorové ochorenie, skleróza multiplex, hemofília, ochorenia postihujúce CNS (Alzheimerova choroba atď.). Môže mať rôzny priebeh – stavy zhoršenia (relaps), ale aj dlhodobé spontánne dlhotrvajúce remisie. Chorý stráca niektoré kompetencie vo svojom každodennom živote. Symptómy ho trápia dlhodobo, najmä chronická bolesť je stresujúca, obmedzuje chorého v aktivite. Častokrát nedochádza k zlepšeniu. Chorý sa musí vyrovnať s negatívnymi pocitmi (slabosť, strach, úzkosť, nauzea, zvracanie, inkontinencia, nevoľnosť, nespavosť) a zvlášť s bolesťou. Takisto sa musí vyrovnať s diagnostickými a terapeutickými postupmi, s nemocničným prostredím, s novými ľuďmi v živote – zdravotníci, spolupacienti, musí zvládnuť odlúčenie od rodiny a priateľov... Niekedy je chronicky chorý pacient nútený odísť do invalidného dôchodku. Na jeho psychiku pôsobí tiež strata samostatnosti. Dostáva sa do sociálnej izolácie. Ochorenie prináša aj trvalé následky – stratu zraku, sluchu, reči...či smrť.

Narušenie životných rolí je ovplyvnené týmito faktormi:

• ochorenie je viditeľné (rany, deformácie, zápach),
• laická verejnosť si myslí (často mylne), že chorý je zodpovedný za vznik ochorenia, dĺžku liečenia atď.,
• ochorenie patrí do skupiny chorôb s vysokou stigmatizáciou (duševné poruchy, infekčné

choroby, najmä prenosné pohlavným stykom – AIDS, syfylis).

2.2. Telesné zmeny

• zhoršujú kvalitu života chorého,
• obmedzujú jeho možnosti rozvoja,
• znemožňujú samostatné fungovanie,
• sprievodným príznakom viacerých ochorení je bolesť.

Niektoré telesné zmeny ovplyvnia možnosť pacienta komunikovať, napr. je potrebné vypracovať nový spôsob dorozumievania pomocou tabuľky s písmenami či počítača. V niektorých prípadoch si chorý musí osvojiť úplne nové zručnosti, akými je posunková reč alebo slepecké písmo.

2.3. Psychické zmeny

• zmeny súvisiace s prijatím ochorenia, s predstavou vlastného ohrozenia,
• zmeny sebapoňatia, súvisiace so zmenami rol,
• zvýraznenie rysov osobnosti vplyvom dlhodobej záťaže, frustrácie.

Psychické zmeny sú spracovávané v rovine rozumovej a emočnej. Emócie, ktoré spôsobujú problémy pri komunikácii:

• strach,
• plač,
• úzkosť,
• hnev, agresivita, zlosť,
• trúchlenie, smútok až

2.4. Fázy ochorenia

Ochorenie má svoje časové ohraničenie, má svoj začiatok, priebeh a koniec. Zo sociologického hľadiska popisujeme štyri tzv. základné fázy ochorenia:

1. Príznaky, symptómy (každý na ochorenie reaguje inak – niekto bagatelizuje, iní zveličujú symptómy, pokúšajú sa liečiť sami alebo vyhľadávajú laickú či odbornú pomoc).

2. Vyhľadanie lekárskej pomoci.

1. Akceptovanie choroby pacientom (jedinec sa stotožňuje so sociálnou rolou pacienta a ako pacient je aj svojím sociálnym okolím akceptovaný).
2. Návrat ku skorším sociálnym funkciám (niekedy prechod choroby do chronickej

formy alebo smrť).

Sekundárne zisky z ochorenia – všetko, čo pacient vďaka chorobe získava (nemocenské dávky, oslobodenie od pracovných a mimopracovných povinností, protektívne správanie zdravotníkov, istá výnimočnosť chorého atď.).

Deti – nemusia chodiť do školy, rodičia sa im intenzívne venujú, zostávajú s nimi doma a starajú sa o nich, hrajú sa s nimi, čítajú im rozprávky, varia ich obľúbené jedlá.

Dospelý človek – ak má zlomenú nohu – nemusí chodiť do práce, môže zostať doma a venovať sa svojim koníčkom, na ktoré by inak nemal čas, alebo nerobí vôbec nič a oddáva sa sladkému leňošeniu.

Seniori – v čakárni u lekára sýtia svoju potrebu sociálneho kontaktu, v príp. hospitalizácie získavajú komplexnú starostlivosť – pravidelnú stravu, starostlivosť na všetkých úrovniach, a to všetko zdarma, domov zatiaľ dostávajú dôchodok, peniaze na pokrytie svojich potrieb šetria a ich spotreba (energie, vody, financií za nákup potravín atď.) je úplne minimálny.

Choroba ako pozitívum – môže redefinovať zmysel života, prehodnotiť životné hodnoty, priority, nové východisko na posudzovanie samého seba či svojho okolia. (Špatenková, 2003).

Postoje pacienta k chorobe

Nemožno opomenúť i postoje pacienta k chorobe. Od nich primárne závisí, aké potreby daný pacient má. Podľa Bouchala (1981 In Špatenková, 2003, s. 39) postoj pacienta k chorobe môže byť:

1. Normálny, realistický (zodpovedajúci stavu),
2. Heroický – správa sa ako hrdina, vôľou potláča bolesť a symptómy,

1. Bagatelizujúci – podceňuje závažnosť ochorenia, nemá záujem o liečbu,
2. Repudiačný – popieranie choroby, pacient sa nelieči, neberie ochorenie na vedomie,
3. Nozofóbny – pacient má prehnaný strach z choroby,
4. Hypochondrický – pacient je presvedčený, že jeho choroba je vážna (rakovina, AIDS),
5. Nozofilný – pacient chorobu víta za účelom ziskov (nemusí ísť do práce, do školy, všetci sa oňho starajú),
6. Účelový – smeruje k získaniu subjektívnych a objektívnych výhod (získanie pozornosti a starostlivosti, sociálnych dávok, invalidného dôchodku). Účelový postoj môže byť vedomý a nevedomý, môže sa vyskytovať pri závažných aj bežných ochoreniach.

3. Pacient

Slovo „pacient“ pochádza z latinského „patientia“, čo v preklade znamená trpezlivosť. Pacient by teda mal byť najmä trpezlivý. Pacientom možno rozumieť fyzickú osobu v intervale medzi narodením a smrťou, ktorej je poskytovaná lekárska – zdravotná starostlivosť v akejkoľvek forme. Pacient je osoba, ktorá prijíma starostlivosť na prinávratenie zdravia alebo jeho podporu. Pacient je osoba, ktorá navštívila ambulantne alebo v rámci hospitalizácie zdravotnícke zariadenie za účelom diagnostiky zdravotných problémov, zahájenia a nastavenia liečby.

Pacient má určité práva a povinnosti. Podľa Kutnohorskej (2007) existuje právo pacienta na:

• rovnocennú, dôstojnú a optimálnu zdravotnú starostlivosť a liečenie,
• úctu a dôstojnosť v zázemí,
• citlivú a úplnú informáciu o chorobe,
• mlčanlivosť ošetrujúceho personálu o pacientovom zdravotnom stave,
• súhlas so spôsobom diagnostiky a liečby,
• súhlas pri zaradení do klinickej štúdie alebo výukovej demonštrácie,
• odmietnutie liečby a možnosť konzultácie iného lekára alebo zdravotného zariadenia,
• sociálnu starostlivosť a podporu danú zákonom,
• možnosť návratu do pôvodného

Talcott Parson vo svojom diele The Social System (1951), ktoré bolo významným medzníkom vo vývoji sociológie medicíny, vymedzil sociálnu rolu pacienta:

1. pacient je oslobodený od svojich povinností (od výkonu sociálnych rolí),
2. nezodpovedá za vzniknutý stav (aj keď ho svojím životným štýlom podporuje – abúzus alkoholu, fajčenie...),
3. má právo na pomoc zo strany spoločnosti a na isté privilégiá (nemocenské dávky atď.),
4. musí však vyhľadať lekára a snažiť sa čo najrýchlejšie obnoviť stav

Pacient je podľa Parsona submisívny a lekár autoritatívny, čiže prevažuje paternalistický vzťah. Najznámejším kritikom Parsonovho modelu je Eliot Freidson (In Špatenková, 2003), podľa ktorého pacient nie je submisívny, disciplinovaný, pasívny vykonávateľ lekárovej vôle. Pacient má podľa Freidsona:

• už isté skúsenosti so situáciou choroby,
• môže mať medicínske vedomosti,
• má vlastnú interpretáciu choroby a jej pôvodu,
• názor na vhodnosť ordinovanej liečby.

Pacient má povinnosť udeliť súhlas k liečbe a tento súhlas dodržiavať, dbať na odporúčanú životosprávu zoznámiť sa s prevádzkovým poriadkom zdravotníckeho zariadenia a dodržiavať ho.

Šrank (2012) rozdelil pacientov z hľadiska praxe sociálneho pracovníka v zdravotníctve nasledovne:

1. pacienti sociálneho pracovníka v zdravotníctve z hľadiska veku:

• novorodenci,
• detskí pacienti,
• mladiství pacienti,
• dospelí pacienti v produktívnom veku,
• pacienti – seniori,

2. pacienti sociálneho pracovníka v zdravotníctve z aspektu sociálneho prostredia:

• pacienti zo stabilného sociálneho prostredia,
• pacienti z rizikového sociálneho prostredia,

3. pacienti sociálneho pracovníka v zdravotníctve z hľadiska typu ochorenia:

• akútne chorí pacienti,
• chronicky chorí pacienti,

4. pacienti sociálneho pracovníka v zdravotníctve z hľadiska častosti hospitalizácie:

• prvýkrát hospitalizovaní pacienti,
• opakovane hospitalizovaní pacienti,

5. pacienti sociálneho pracovníka v zdravotníctve z hľadiska postoja k sociálnej pomoci:

• spolupracujúci pacienti,
• nespolupracujúci pacienti,
• odmietaví pacienti,
• pacienti zbavení spôsobilosti na právne úkony a zastupovaní druhou osobou (spolupracujúcou alebo s odmietavým postojom),

6. pacienti sociálneho pracovníka v zdravotníctve z hľadiska bližšej špecifikácie:

• pacienti – seniori so zníženou sebestačnosťou,
• onkologickí pacienti,
• detskí pacienti,
• ťažko chorí pacienti v terminálnom štádiu ochorenia,
• pacienti po ťažkom úraze,
• pacienti zo zdravotne ťažkým postihnutím,
• pacienti gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia,
• pacienti s duševným ochorením,
• pacienti závislí na návykových látkach,
• pacienti – bezdomovci,
• pacienti – osamelo žijúci jedinci,
• pacienti po úmrtí.

Jednotlivé práva pacientov v zdravotnej starostlivosti sa zakladajú na práve človeka na ľudskú dôstojnosť, na sebaurčenie a na autonómiu. Právo na zdravotnú starostlivosť sa definuje ako právo na využívanie výhod zdravotníckeho systému a zdravotníckych služieb, ktoré sú v štáte dostupné. Každý má mať právo na prístup k takému štandardu zdravotnej starostlivosti, ktorý je v súlade s právnymi predpismi platnými v Slovenskej republike a so súčasným stavom lekárskej vedy. Pri uplatňovaní práv možno pacientov podrobiť iba takým obmedzeniam, ktoré sú v súlade s Deklaráciou ľudských práv. Právo na zodpovedajúcu kvalitu zdravotnej starostlivosť znamená, že práca zdravotníckych pracovníkov musí byť na vysokej profesionálnej úrovni. Cieľom zdravotníckej legislatívy je zaručiť, aby právne predpisy odrážali uvedené princípy.

Na Slovensku vznikali a vznikajú rôzne záujmové hnutia, skupiny či organizácie v súvislosti s pacientmi, medzi ktoré patrí napríklad:

• Zväz pacientov SR – bol založený v roku 2000 a stal sa členom Medzinárodnej aliancie pacientskych organizácií. Neskôr začal spolupracovať s českým Svazem pacientů. Účelom tohto zväzu bola ochrana práv pacientov. Na začiatku bol zväz aktívny, avšak od roku 2003 je jeho činnosť minimálna.
• Asociácia na ochranu práv pacientov SR – vznikla v polovici roka

Cieľom AOPP bolo vyplnenie prázdneho priestoru, ktorý zanechal Zväz pacientov SR a okrem poradenskej činnosti a obhajobe práv pacienta mali za cieľ aj vykonávanie hodnotení a porovnávaní kvality poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a zastupovanie občanov v sťažnostiach na poskytovanú zdravotnú starostlivosť. Do určitej miery AOPP v druhej polovici roku 2003 a v roku 2004 vykonávala niektoré činnosti smerujúce k ochrane práv pacientov, ktoré následne od roku 2005 má v kompetencii Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Asociácia na ochranu práv pacientov pôsobí v zdravotníctve doteraz a zameriava sa primárne na informovanosť o právach pacientov a je ju možné považovať za jedinú organizáciu zastupujúcu všetkých pacientov, bez ohľadu na ich diagnózu (Asociácia na ochranu práv pacientov).

K ďalším pacientskym organizáciám patria: Asociácia diabetikov Slovenska, Asociácia Marfanovho syndrómu, Inštitút pre rovnosť príležitostí, Kardioklub SK, Klub pacientov Slovenskej myelómovej spoločnosti, Liga proti obezite, Liga proti rakovine SR, Liga za duševné zdravie, Národná rada občanov so zdravotným postihnutím v SR, Občianske združenie Priatelia slaných detí, Občianske združenie Šanca pre pečeň, Slovenská liga celiakov (SLC), Slovenský zväz zdravotne postihnutých, SOS Leukémia, Spoločnosť dialyzovaných a transplantovaných, Spoločnosť Downovho syndrómu SR, Spoločnosť Parkinson Slovensko atď.

4. Hospitalizmus

Hospitalizmus patrí medzi vážne riziko inštitucionalizovanej starostlivosti, kedy má pacient zníženú schopnosť adaptácie na bežný život. Hospitalizmus je spôsobený zredukovanými nárokmi na klienta a obmedzením podnetov z vonkajšieho prostredia. Môžeme ho chápať ako syndróm dlhodobého pobytu v nemocniciach alebo v liečebniach. Postihuje ľudí bez rozdielu veku, pohlavia, vzdelania atď. U každého človeka sa prejavuje inak – stratou aktivity, pocitom únavy, pasivitou, zdanlivým nezáujmom o okolie, úzkosťami, plačom, strachom, krikom, či oneskorením mentálneho vývoja. Môžeme povedať, že pôsobí ako dlhodobá deprivácia.

Keďže deti patria medzi najrizikovejšie z hľadiska hospitalizmu, je dôležité kvôli prevencii pozornosť smerovať práve na ne. Jedným z najdôležitejších bodov prevencie hospitalizmu je rešpektovanie práv detského pacienta zakotvené v Charte práv hospitalizovaných detí. Medzi ďalšie dôležité zásady patria:

• Obmedzenie hospitalizácie, predovšetkým jeho dĺžky.
• S dieťaťom prijímať k hospitalizácii i jedného z rodičov.
• Zabezpečiť kontakt s
• Umožniť kontinuálne návštevy.
• Upraviť nemocničný režim.

• Humanizovať nemocničné
• Psychická príprava na hospitalizáciu.

5. Prostredie

Prostredím vo všeobecnosti rozumieme všetko, čo človeka obklopuje, t.j. prostredie materiálne, prírodné, fyzikálne, ale aj prostredie psychické, sociálne a duchovné.

• v zdravotníckej terminológii – prostredie = systém vytváraný pre potreby zdravia a podporný systém zameraný na zdravie, služby, ktoré má klient k dispozícii a sú efektívne pre zdravie, resp. možnosti aktivít zameraných na zdravie,
• v terminológii práce – prostredie = skupina faktorov, s ktorými je človek v interakcii,

súbor určitých skupín, napr. socioprofesných vrstiev – lekárske prostredie, súbor osôb, ktoré vytvárajú určitú atmosféru (kultúrne, nekultúrne, inšpirujúce a pod.), tiež výsledky ľudskej aktivity. (Strieženec, 1996)

Medzi človekom a prostredím existuje vzájomná väzba, t.j. človek vplýva na prostredie a naopak, prostredie ovplyvňuje človeka. V problematike sociálnej práci v zdravotníctve si musíme uvedomiť, že človek s nepriaznivým zdravotným stavom prichádza z nejakého sociálneho prostredia, ktoré sa môže podpísať na vzniku choroby a po intervencii zdravotníkov sa do toho istého prostredia aj vracia.

Medzi vonkajšie faktory, ktoré môžu ovplyvňovať proces liečby patria:

• Prostredie
• Prístup zdravotných a sociálnych pracovníkov.
• Počet pacientov v jednotlivých izbách.
• Závažnosť ochorenia jednotlivých pacientov v spoločnej
• Spôsob oznamovania diagnózy, prípadne prognózy.
• Omyly počas liečby.
• Vzťahy v multidisciplinárnom tíme (spolupráca, jednotnosť, súhra a ).

Pobyt pacienta v nemocnici alebo v inom ústavnom zariadení môže byť skomplikovaný niektorými okolnosťami (Špatenková, 2003):

• Anonymita pacienta – označovanie chorého diagnózou alebo číslom.
• Nerešpektovanie autonómie pacienta – vychádzame z predpokladu, že chorý pacient je jedinečná osobnosť, svojprávny jedinec so všetkými právami a slobodami občana, ktoré mu zaručuje ústava, listina základných práv a slobôd i práva pacienta.
• Nerešpektovanieprirodzenejhanblivosti
• Nepresná, malá alebo žiadna informovanosť
• Izolácia od bežného
• Nemocničná prevádzka a nemocničné
• Pobyt medzi ťažko chorými a zomierajúcimi pacientmi – mnoho pacientov nemá skúsenosť s hospitalizáciou a doposiaľ sa nestretli nikdy tvárou v tvár s ťažko chorým a umierajúcim človekom.

6. Sociálna práca

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW / IASSW, 2000, Montreal) definuje sociálnu prácu ako profesiu, ktorá podporuje sociálnu zmenu, riešenie problémov v medziľudských vzťahoch, posilnenie a oslobodenie ľudí pre zvýšenie blahobytu. Využívajúc teórie ľudského správania a sociálnych systémov, sociálna práca zasahuje tam, kde sú ľudia vo vzájomnej interakcii s prostredím. Princípy ľudských práv a sociálnej spravodlivosti sú pre sociálnu prácu zásadnými.

Sociálna práca sa zameriava na bariéry, nerovnosti a nespravodlivosti, ktoré jestvujú v spoločnosti. Reaguje na krízy a mimoriadne udalosti, ako aj na každodenné osobné a spoločenské problémy. Sociálna práca využíva množstvo zručností, techník a aktivít, v súlade s jej holistickým zameraním na osoby a ich prostredie. Intervencie sociálnej práce sú v rozmedzí od primárnych psychosociálnych procesov zameraných na jednotlivú osobu až po zapojenie sociálnej politiky, plánovanie a rozvoj. Patrí medzi ne poradenstvo, klinická sociálna práca, skupinová práca, sociálne pedagogická práca, rodinná liečba a terapia, ako aj úsilie pomôcť ľuďom získať služby a zdroje v komunite. Intervencie tiež zahŕňajú správne orgány, komunitné organizácie a angažovanie sa do spoločenského a politického rokovania, s cieľom ovplyvniť sociálnu politiku a ekonomický rozvoj. Holistické zameranie sociálnej práce je univerzálne, ale priority sociálnej práce sa líšia v jednotlivých krajinách ako aj v priebehu dejín, a to v závislosti od kultúrnych, historických a sociálno-ekonomických podmienok.

Sociálna práca je spoločenská veda, ktorá na základe teoretických a praktických odborných poznatkov a skúseností vlastnými metódami a metodikou realizuje starostlivosť o človeka na profesionálnej úrovni. Prakticky pomáha riešiť problémy týkajúce sa všetkých stránok existencie jednotlivca, skupiny a komunity v sociálnom prostredí, v ktorom žijú. (Žilová, 2000)

Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje ku zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a ku rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je činnosťou v prospech klientov, ktorú možno charakterizovať pojmami pomoc, sprevádzanie, podpora.

Spoločnosť sociálnych pracovníkov na Slovensku, ako profesná organizácia, sformulovala v roku 1995 definíciu, ktorá charakterizuje sociálnu prácu ako „odbornú činnosť, ktorá svojimi všeobecnými a špecifickými metódami poskytuje pomoc ľuďom pri predchádzaní a riešení ich nepriaznivých sociálnych situácií, ktoré sú dôsledkom najmä:

• zdravotného postihnutia,
• veku,
• zlyhania výchovnej funkcie rodiny,
• absencie sociálnych návykov,
• životných okolností, spôsobených živelnými pohromami, migráciou, vojnami,
• dlhodobej “ (Asociácia sociálnych pracovníkov na Slovensku, 1999)

Sociálna práca v užšom poňatí spočíva v sociálno-výchovnom pôsobení a ovplyvňovaní klienta ku zmene postojov, a teda v jeho aktívnom zapojení do riešenia sociálnej situácie. Jej súčasťou sú aj odborné metodické postupy a zároveň aj sledovanie a hodnotenie výsledkov poskytovanej starostlivosti.

Novotná – Schimmerlingová (1992) sociálnu prácu charakterizujú ako „priamy, zámerný a pripravovaný kontakt sociálneho pracovníka s klientom, skupinou, komunitou za účelom stanovenia sociálnej diagnózy a uskutočnenia sociálnej terapie.“

V širšom zmysle slova, sociálna práca obsahuje všetky sociálno-technické opatrenia (služby, dávky, organizáciu sociálnej pomoci, posudky a spoluprácu s ďalšími odborníkmi). Patrí sem i riadiaca činnosť, rozhodovanie, plánovanie, sociálny výskum atď. (Strieženec, 2001)

7. Sociálny pracovník

Podľa Strieženca (2001) je sociálny pracovník profesionál, ktorý disponuje osobitými predpokladmi, vlastnosťami a schopnosťami. Prispieva k zlepšeniu situácie a nabáda jednotlivca, skupinu, komunitu

či spoločnosť k správnym postojom. Snaží sa riešiť a eliminovať poruchy a demotivačné faktory v interakcii

so sociálnym prostredím, vedie klienta k vlastnej zodpovednosti, k rozvoju kritického myslenia z hľadiska budúcich potrieb a k účelnému využitiu vlastných zdrojov.

Na Slovensku v súčasnosti neexistuje legislatíva, ktorá by určovala kompetencie sociálneho pracovníka v zdravotníctve, ako napríklad v Českej republike, kde zákon upravuje činnosť zdravotne sociálneho pracovníka v rámci preventívnej, diagnostickej a rehabilitačnej starostlivosti. Ďalej sa podieľa na ošetrovateľskej starostlivosti v oblasti uspokojovania potrieb pacienta.

Sociálny pracovník v nemocnici pôsobí na oddelení sociálnych služieb. Pomoc sociálneho pracovníka máva spravidla charakter sociálnej agendy, sociálno-právneho poradenstva a sprostredkovania (žiadosti o umiestnenie do iných zariadení, kontaktovanie iných inštitúcií a pod.). Podľa vzdelania a ďalšieho výcviku sociálneho pracovníka a tiež miestom v multidisciplinárnom tíme však nemusí mať činnosť sociálneho pracovníka v nemocnici len administratívny charakter. Napríklad na psychiatrických oddeleniach môže sociálny pracovník s relevantným výcvikom v psychoterapii pôsobiť ako ko-terapeut, prípadne terapeut. Môže tiež koordinovať dobrovoľnícke aktivity v nemocnici, pôsobiť ako case manager a pod. (Špatenková, 2003).

Sociálny pracovník v zdravotníckom zariadení (nemocnice, psychiatrické nemocnice, liečebne pre dlhodobo chorých, hospice) predstavuje významného člena multidisciplinárneho tímu (lekár, sestra, psychológ) a jeho profesionálna činnosť je smerovaná k pacientovi a jeho sociálnemu prostrediu. Táto činnosť je zameraná na svet človeka, ktorý sa vplyvom choroby alebo úrazu ocitol v zdravotníckom zariadení a vyžaduje odborný prístup nielen zdravotníckych pracovníkov, ale aj sociálneho pracovníka v zdravotníctve.

V praxi sa stretávame s rôznymi pomenovaniami sociálneho pracovníka pôsobiaceho v zdravotníckom zariadení ako sociálny pracovník, klinicko-sociálny pracovník, sociálna sestra, sestra pre sociálnu službu, najviac sa prikláňame k názvu zdravotne sociálny pracovník (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013).

Náplň práce sociálneho pracovníka v zdravotníctve je nasmerovaný k poskytovaniu služieb pacientom, ktorí potrebujú pomoc pri rôznych druhoch ochorenia, úrazov alebo pomoc ich blízkym. Obsah práce je orientovaný podľa špecifických problémov, ako sú sociálno-právne poradenstvo prvého kontaktu, analýza sociálnej situácie, sociálna prevencia, sociálna diagnostika a prognóza a samotná sociálna intervencia. Činnosť sociálneho pracovníka má veľký význam aj z hľadiska preventívnych opatrení, ktorej výsledkom je zamedzenie prehlbovania zdravotných problémov ľudí.

8. Klient sociálnej práce

Ak nastanú pochybnosti o sociálnom prostredí pacienta alebo ak aj samotný pacient signalizuje okrem zdravotných ťažkostí aj sociálne problémy týkajúce sa jeho osoby, rodiny a komunity, daný pacient sa stáva klientom zdravotne sociálneho pracovníka. Klientom zdravotne sociálneho pracovníka sa stáva v okamihu, keď zdravotný stav neumožňuje človeku plnohodnotne fungovať v spoločnosti (rodina, práca, širšie sociálne okolie, kultúra) alebo je jeho fungovanie podmienené používaním kompenzačných pomôcok alebo sociálnych služieb a stáva sa nielen pacientom zdravotníckeho zariadenia ale aj klientom sociálnej práce.

V sociálnej práci sa pod termínom sociálny klient rozumie osoba, ktorá po zhodnotení vlastnej situácie dospieva k názoru, že pre jej vyriešenie potrebuje odbornú pomoc sociálneho pracovníka. Klientom sú jednotlivci, členovia rôznych skupín, ktorí vyžadujú sociálnu starostlivosť, sociálnu pomoc, ocitli sa v sociálnej kolíznej situácii a majú určitý sociálny problém, ktorý je potrebné odstrániť alebo prekonať. Patria sem občania, ktorí sa dostali do situácie sociálnej odkázanosti, resp. potrebnosti (bezdomovci), tiež všetci tí, ktorí sa ocitli v sociálne kolíznych situáciách (nezamestnaní, občania nachádzajúci a vracajúci sa z výkonu trestu, občania s asociálnym správaním a pod.). Klientmi môžu byť ďalej príslušníci minorít a z rôznych príčin sociálne narušení jednotlivci (Strieženec, 1996).

Keď zdravotný stav neumožňuje človeku plnohodnotne fungovať v spoločnosti alebo je jeho fungovanie limitované, či podmienené využívaním kompenzačných pomôcok a požívaním liekov, stáva sa nielen klientom sociálnej práce, ale aj pacientom.

Klientom sociálnej práce vo všeobecnosti môže byť:

• jednotlivec – osobnosť – individualita, teda konkrétny človek, ktorý sa ocitol v preňho neriešiteľnej situácii,
• rodina, ktorá sa stáva klientom vtedy, keď jej reálne problémy (ktoré patria do

kompetencie sociálneho pracovníka) presahujú možnosti riešenia v rámci rodinnej interakcie,

• skupina,
• komunita,
• spoločnosť.

Klientmi sociálnej práce z hľadiska zdravotných problémov môžu byť dlhodobo hospitalizovaní pacienti, chronicky chorí, ľudia trpiaci nevyliečiteľných ochorením (môže ísť najmä o onkologických pacientov alebo ľudí HIV pozitívnych), tiež psychiatrickí pacienti atď. Starostlivosť o túto kategóriu klientov môžeme vnímať aj z pohľadu sociálnej práce, a to najmä v rámci poradenských a preventívnych (na úrovni sekundárnej a terciárnej prevencie) aktivít. Niektoré intervenčné postupy sociálneho pracovníka môžu byť zamerané na začlenenie klientov/ pacientov do spoločnosti, adaptáciu na rodinné prostredie po hospitalizácii, hľadanie primeraného zamestnania a sprevádzanie pri konkrétnom pracovnom uplatnení so starostlivosťou v pracovnom prostredí (Schavel, Čisecký, 2005).

9. Sociálny problém

Tokárová (2003) definuje „sociálny problém ako konkrétny sociálny jav, ktorý nie je v normalite, dotýka sa jednotlivca, skupiny alebo komunity a vyvoláva potrebu spoločenského zásahu, intervencie.“ Príčinou alebo spúšťacím mechanizmom sociálne problémovej situácie môže byť aj nepriaznivý zdravotný stav a z toho prameniace obmedzenia. Sociálne problémy môžu, ale aj nemusia súvisieť so zmeneným zdravotným stavom, latentné problémy (týranie a zanedbávanie dieťaťa, závislosť od alkoholu a drog atď.).