Liečivá ovplyvňujúce kardiovaskulárny systém

Prírodné vedy » Medicína

Autor: telushkaa
Typ práce: Referát
Dátum: 23.09.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 811 slov
Počet zobrazení: 27 583
Tlačení: 822
Uložení: 768
Liečivá ovplyvňujúce kardiovaskulárny systém
Kardiovaskulárne ochorenia sú v civilizovaných štátoch príčinou takmer 50 % úmrtí dospelých osôb. Srdce  je výkonnou pumpou, ktorá zaisťuje cirkuláciu krvi vo všetkých orgánoch. Krv prenáša kyslík, živiny a teplo. Ďalej krv odnáša produkty vzniknuté pri metabolizme k obličkám a ďalším exkrečným miestam. Tomuto procesu hovoríme krvný obeh. Ten ešte rozdeľujeme na malý a veľký krvný obeh.

Malý krvný obeh tvorí pľúcna cirkulácia, s pravou komorou ako pumpou. Ten je sériovo napojený na systémovú cirkuláciu, Čiže veľký obeh., ktorý má ľavú komoru ako pumpu. Tento životne dôležitý krvný obeh a cirkulácia krvi v ňom môže byť narušená, ako pri poruchách srdca (ako pumpy) tak aj pri  pri poruchách ciev na najrôznejších úrovniach. Hlavnými príčinami  poruch cirkulácie sú srdečná nedostatočnosť (zlyhanie srdca), arytmia srdca a zúženie alebo upchatie ciev (ateroskleróza alebo trombóza). A teda aby celý tento kardiovaskulárny systém  fungoval bez problémov máme na jeho liečenie či ovplyvňovanie množstvo liečiv, ktoré je systematicky rozdelené do niekoľkých skupín.
 
1. Antiangiózne látky
 
Koronárne vazodilatanciá sa tiež označujú ako antiangiózne látky, pretože odstraňujú bolesť na hrudi pri angine pectoris. Angina pectoris patrí medzi ischemické choroby srdca, ktorých príčinou sú  väčšinou sklerotické zmeny na koronárnych artériach. Je to záchvatovité ochorenie s bolesťou v prekardiu ale lokalizácia choroby môže  varírovať. Bolesť je  prejavom náhleho nepomeru medzi prívodom a potrebou kyslíka v myokarde. Bezprostrednou príčinou náhlej ischémie srdca môže byť nedostatočný prívod kyslíka sklerotickou cievou pri záťaži alebo nedostatok spôsobený spazmamom koronárnej artérie. Farmakoterapia anginy pectoris je zameraná na zníženie spotreby kyslíka a na zlepšenie prietoku krvi koronárnymi artériami.  K liečbe ischemických chorôb sa používajú organické nitráty, beta- a alfa-sympatolytika a antagonisti vápnikových kanálov.
 
1.1 Nitrovazodilatanciá
Organické nitráty sú liekom voľby pri terapii všetkých foriem anginy pectoris. Najdôležitejším liekom je NITROGLYCERÍN, ktorý sa používa už od roku 1876.
Nitráty periférnou vazodilatáciou znižujú predzáťaž i pozáťaž, čo vedie k zníženiu spotreby kyslíka myokardom. Zároveň dilatujú koronárne artérie a otvárajú kolaterály, čím zvyšujú prietok krvi ischemickým tkanivom. Výsledkom hemodznamických zmien na srdci je lepšie vyprázdnenie komory s menším objemom pri venóznej dilatácii. Srdce pracuje proti menšiemu odporu pri arteriálnej dilatácii a zníženom krvnom tlaku.  Znížením plniacich tlakov v srdci sa zlepší tiež prekrvenie myokardu, čím sa uvoľňujú koronárne spazmy .
 
Nitrozlúčeniny sa aplikujú sublinquálne, perorálne, injekčne a transdermálne. Ďalšou možnou aplikáciou je bukálny spray. Nežiadúce  účinky vyplývajú z  vazodilatačného  účinku  organických nitrátov. Na začiatku terapie sa môžu vyskytnúť bolesti hlavy a začervenanie tváre. Pri vysokých dávkach môže dôjsť k výraznej hypotenzii s následnou reflexnou tachykardiou, výsledkom čoho môže byť angiózny záchvat. Aplikácia retardovaných foriem môže viesť k rozvoju tolerancie, čo sa prejaví zníženou účinnosťou nitrátov.

1.2 Ostatné antiangiózne látky
Na terapiu aj prevenciu anginy pectoris sa používajú aj beta-blokátory a blokátory kalciových kanálov.  Antiangiózny účinok beta-blokátorov spočíva v tom, že redukujú nároky na spotrebu kyslíka. Blokáda beta-receptorov znižuje srdcovú frekvenciu a redukuje kontraktilitu myokardu. Oba tieto účinky znižujú požiadavky myokardu na kyslík ich účinok na koronárne cievy je zanedbateľný. Tieto afekty sú výraznejšie v reakcii na záťaž než v kľudových podmienkách. Dnes sa preferujú látky s kardioselektívnym účinkom (Atenolol, metroprolol, acebutollol). Z nežiadúcich účinkov je možné spomenúť bradykardiu a hypotenziu. Pri vysokej dávke môže dôjsť k srdcovému zlyhaniu. Na CNS sa účinky prejavia ako zvýšená navnosť, zmätenosť a ospalosť. V prípade neselektívnych beta-blokátorov (propranolol, pindolol) sa  môže objaviť bronchokonstrikcia,

Blokátory kalciových kanálov spolu s nitrátmi patria medzi dôležité látky v terapii a prevencii anginóznych záchvatov. Pôsobia na srdce, hlavne verapamil (ISOPTIN, LEKOPTIN, VERAGALID ER a diltiazen (BLOCALCIN, DIACORDIN) alebo na cievy, nifedipín (ADALAT, CORDAFEN, CORDIPIN, CORINFAR a ostatné dihydropyridíny). Verapamil a diltiazen majú negatívne inotropný a chronotropný účinok a priamo znižujú spotrebu kyslíka myokardom. Dihydropyridíny, amlodipin (NORVASC), felodipin (PLENDIL ER), isradipin (LOMIR), lacidipin (LACIPIL), nitrendipinum (LUSOPRESS, UNIPRES), znižujú hlavne periférnu cievnu rezistenciu, čím sa znižuje  srdcová práca. Okrem toho má aj dilatačný účinok na koronárne cievy.
  Na  liečbu  angina pectoris  sa  používajú  dlhodobo  účinné dihydropyridíny (AMLODIPÍN tbl.), felodipín a nisolpidín.
Z nežiadúcich účinkov sa po verapamile a diltiazeme môžu objaviť bradykardie. Z ostatných sa môžu vyskytnúť bolesť hlavy, začervenanie tváre, reflexná tachykardia a posturálna hypotenzia ako dôsledok vazodilatácie.
  Protidoštičková  terapia (kyselina salicylová a 30 a 100 mg  AMINOPYRÍN) znižuje riziko vzniku infarktu myokardu u pacientov s angina pectoris.
 
2. Kardiotoniká
 Základným účinkom celej tejto skupiny je zosilnenie inotropného účinku zlyhávajúceho myokardu s následným zvýšením srdcového výdaja. Najznámejšími kardiatonikami sú srdcové glykozidy.
 
2.1 Srdcové glykozidy
Sú to látky, ktoré zvyšujú tonus srdcového svalu a zosilňujú kontrakciu myokardu bez zvýšenia spotreby energie. Zlepšujú výkonnosť insuficientného srdca efektívnejším využitím chemickej energie. V súčasnosti jediným reálne používaným kardioglykozidom je digoxín.
 
Mechanizmus účinku
Základným  mechanizmom  účinku  kardioglykozidov je inhibícia sodíkovo-draselnej ATP-ázy (Na/K-ATP-áza) s následnou kumuláciou sodíka v bunke. Zvýšená hladina sodíka aktivuje sodíkovo-kalciový vymenníkový systém s následným zvýšením koncentrácie intracelulárneho calcia, čo vedie ku aktivácii kontraktilných bielkovín. Okrem toho kardioglykozidy aktivujú parasympatický systém (negatívne chronotropný účinok). Kardioglykozidy nepriamo – zosilnením vplyvu nervu vagu na srdci majú :
- negatívne chronotropný účinok (SA uzol)
- negatívne dromotropný účinok, spomaľujú vedenie vzruchu, predlžujú refrakternú
  fázu AV uzla
- pozitívne batmotropný účinok – zvyšujú dráždivosť srdcových buniek v závislosti od
  veľkosti dávky, zvyšujú možnosť automácie sekundárnych centier.
 
Klinické využitie
Digoxín je  možné  použiť  pri chronickej  forme  srdcového  zlyhania  s  poruchou systolickej funkcie s supraventrikulárnymi arytmiami (najčastejšie fibriláciou predsiení), u pacientov so zlyhávajúcim srdcom keď nezaberajú diuretiká alebi ACE inhibítory. Ďalšou možnou indikáciou sú predsieňové tachyarytmie.

Spôsoby aplikácie
Digoxín je možné aplikovať perorálne alebo intravenózne.
 
 
Nežiadúce účinky
Výskyt nežiadúcich účinkov sa odhaduje až na 20% a môžu sa prejavovať zo strany srdca, gastrointestinálneho traktu alebo CNS.
 
  Kardiálne  arytmie – komorové  extrasystoly, predsieňová  tachykardia,  SA  a  AV blokády, komorová tachykardia.
  GIT : anorexia (býva prvým príznakom predávkovania digoxínom), nauzea, zvracanie, hnačky.
  CNS : bolesti hlavy, malátnosť, únavnosť, dezorientácia, poruchy videnia (biele obrysy tmavých predmetov, farebné videnie-žlto-zelené).
 
Prevencia nežiadúcich účinkov
Kardioglykozidy  patria  medzi látky s malou terapeutickou šírkou a preto je nutné pri nich používaní brať do úvahy faktory, ktoré by mohli viesť k vzniku nežiadúcich účinkov. U pacientov s výraznejším myokardiálnym postihnutím je potrebné redukovať dávku. Tú je potrebné redukovať aj pri elektrolytovej nerovnováhe (hypokaliémia, hyperkalciémia), nefropatiách, vo vyššom veku alebo pri hypoxií. Podávanie niektorých antibiotík (tetracyklíny, erytromycín, azitromycín) môžu zvýšiť účinok digoxínu.
 
Farmakologické ovplyvnenie predávkovania
- okamžite zastaviť ďalšie podávanie digoxínu
- aplikácia chloridu draselného
- pri poruchách rytmu podávanie fenytoínu
- podanie protilátok – ovčie protilátky proti digoxínu (imunosérum digoxínu).
 
3. Antihypertenzíva
Hypertenzia  je ochorenie,  ktorého  hlavnýmpríznakom je zvýšenie arteriálneho tlaku (tab. II-3.3). To môže byť spôsobené zvýšením periférneho odporu, zvýšením minútového srdcového objemu alebo kombináciou oboch mechanizmov. Vyše 90 % tvorí hypertenzia nejasnej etiológie, nazývame ju primárna (esenciálna) hypertenzia. Podieľajú sa na nej i genetické faktory i faktory prostredia (obezita, alkohol, nadmerné užívanie kuchynskej soli).  Sekundárna hypertenzia vzniká ako následok renálnej, kardiálnej, vaskulárnej, či endokrinnej poruchy. 
   Hypertenziu možno klasifikovať podľa diastolického tlaku na miernu, stredne ťažkú a ťažkú. Pri rovnakom diastolickom tlaku sú závažnejšie tie hypertenzné stavy, kedy je súčastne vyšší i systolický tlak. Izolovaná systolická hypertenzia ukazuje na zníženú elasticitu artérií a nebýva zara´dovaná ako samostatná jednotky.
 
Podľa závažnosti sa hypertenzia klasifikuje do troch štádií:
- štádium I – hypertenzia bez orgánových zmien
- štádium II  – hypertenzia + orgánové prejavy (hypertrofia ľavej komory, zmeny na očnom pozadí)
- štádium III – hypertenzia + poruchy funkcie orgánov (srdečné zlyhanie, poruchy obličie, retinopatia)
 
Tab. II-3.3 Definovanie a klasifikácia TK (mmHg
 
Kategória TK Systolický Diastolický
Optimálna hodnota  120  80 
Normálna hodnota 120-129  80-84
Vyššia normálna hodnota  130-139  85-89
1. stupeň – mierna hypertenzia  140-159  90-99
2. stupeň – stredne ťažká hypertenzia  160-179  100-109
3. stupeň – ťažká hypertenzia  180  110
izolovaná systolická hypertenzia 140 90

Súčasťou dlhodobej antihypertenzívnej  liečby je aj nefarmakologická liečba. Ide o úpravu životosprávy a zmenu životného štýlu pacienta (redukčná diéta, obmedzenie príjmu NaCL, redukcia fajčenia a príjmu alkoholu, zvýšenie telesného pohybu).
Pri terapii hypertenzie liekmi sa  uprednostňujú 4  skupiny  hypotenzív (antihypertenzív)
ACE inhibítory/antagonisti angiotenzínového receptora (AT-1) , beta-sympatolytiká, blokátory kalciového kanála a diuretiká. Tieto skupiny sú liekmi prvej voľby a vyberajú sa individuálne podľa klinického stavu pacienta. Ak monoterapia nie je účinná pristupujeme k ich kombinácii. Napr. Diuretikum + beta-sympatolytikum, diuretikum +ACE-I, diuretikum AT-1.

3.1 Inhibítory angiotenzín-konvertujúceho enzýmu (ACE-I)
 Renín-angiotenzín aldosterónový systém (RAAS) zohráva dôležitú úlohu v celom rade homeostatických procesov vrátane regulácie krvného tlaku vodného a minerálneho prostredia. Bolo zistené, že angiotenzín II (AII) sa výraznou mierou podieľa na patofzyiológii celej škály kardiovaskulárnych ochorení, predovšetkým hypertenzie a chronického srdcového zlyhania. Je mohutný vazokonstriktor a taktiež stimuluje syntézu aldosterónu a následnou retenciou NA+ a exkréciou K+.
Z nich sa používajú predovšetkým : katopril (Apo-Capto, TENSIOMIN), enalapril (ENALAPRIL, APO-ENALAPRIL, ENAP, ENAPRIL, BENAPRIL), lisinopril (LISINOPRIL), fosinopril (MONOPRIL), perindopril (PRESTARIUM), quinapril (ACCUPRO, ACCUSIDE), ramipril (RAMIL, RAMIPRILUM, TRITACE) a trandolapril (GOPTEN, TARKA).
 
Mechanizmus účinku
Inhibítory angiotenzín konvertujúceho enzýmu (tiež kináza II) blokujú premenu neúčinného angiotenzínu I na aktívny angiotenzín II. Tým eliminujú jeho vazokonstrikčné účinky. Okrem toho inhibíciou kinázy II nedochádza k degradácii bradykinínu, ktorý má vazodilatačné účinky. Výsledkom zníženia aktivity RAAS je zlepšenie práce srdca a pokles TK. ACE-I preferenčne pôsobia na vaskulatúru obličiek, srdca a mozgu, čo zabezpečuje ich adekvátnu perfúziu pri zníženom tlaku. Spôsobujú zníženie TK predovšetkým u hypertonikov s vysokou hladinou renínu. U normotonikov je pokles tlaku spôsobený kumuláciou vazodilatačného bradykinínu.
 
Klinické využitie
V súčasnosti patria ACE-I medzi často používané hypotenzíva a sú liekom voľby pri terapii chronického zlyhávajúceho srdca. Využívajú sa tiež pri infarkte myokardu.
Bežne sú aplikované perorálne, možno ich však podávať aj parenterálne.
 
Nežiadúce účinky
Najčastejším je suchý kašeľ (po ENAP-e) asi u 10-15 % pacientov. Pri katoprile sa popisuje aj neutropénia a agranulocytóza, vzácne obštrukcia dýchacích ciest.
 
 
3.2 Blokátory receptoru pre angiotenzín II
Klinické štúdie ukázali, že blokáda receptorov pre angiotenzín II (AT II) vedie k tým istým terapeutickým efektom ako podanie ACE I.  Patria sem Losartan, Irbesan (APROVEL), candesartan (ATACAND), telmisartan (MICARDIS, PRITOR), valsartan (DIOVAN).
 
Klinické využitie
 
Antagonisti angitenzínu II receptorov sú liekmi prvej voľby pre tých pacientov, ktorí pre dráždivý kašeľ nemôžu používať ACE-I.
 
Spôsoby aplikácie

Aplikujú sa perorálne.
 
Nežiadúce účinky
Antagonisti angiotenzínu II receptorov sú dobre  tolerované. Nežiadúce účinky sú podobné ako po ACE-I a tým rozdielom, že nevyvolávajú dráždivý kašeľ. Zriedkavo sa vyskytuje hypotenzia. Ich podávanie je kontraindikované v gravidite.

3.3 Diuretiká
Sú to látky zvyšujúce produkciu moču tým, že blokujú rezorpciu sodíka v rozdielnych častiach obličkového tubulu. Patria k základným liekom v terapii hypertenzie používaným v monoterapii alebo v kombinácii s antihypertenzívami.

Mechanizmus účinku
Základným mechanizmom účinku diuretík je inhibícia prestupu sodíka do interstícia. Podľa toho v ktorej časti nefrónu jednotlivé diuretiká pôsobia rozdeľujeme ich na:
 
a) proximálne (inhibítory karboanhydrázy) - acetazolamid
b) slučkové (účinkujúce v ascendentnom ramienku henleho slučky)
c) distálne diuretiká
d) draslík šetriace  (pôsobiace v zbernom kanáliku)
e) osmotické diuretiká (brániace reabsorbcii vody – nevyužívajú sa v terapii
  kardiovaskulárnych ochorení.
 
Pojem proximálne diuretiká sa už používa veľmi vzácne . Boli prvými známymi diuretikami od ktorých sa začali odvádzať  ďalšie diuretiká a samotné sa v súčasnosti využívajú iba k úprave acidobázickej rovnovávy a v očnej medicíne pri glaukome. Preto sa nimi bližšie nebudeme zaoberať.
  Obdobne osmotické diuretiká, ktoré sa k liečbe edémov nehodia.
 
Klinické využitie
Patria k  základnym  liečivám  v  terapii  hypertenzie,  ale  aj  v  terapii  chronického srdcového zlyhania. Medzi ďalšie indikácie patria edémy rozličnej etiológie, napr. Pri pečeňovej cirhóze, nefrotickom syndróme, pri znížení renálnych funkcií, edémy pri žilových ochoreniach, adémy pri hyperaldosteronizme a pod. 
Diuretiká sú tiež pomocnou metódou na odstránenie  liečiv a niektorých toxických látok z organizmu pri intoxikácii (hlavne osmotické diuretiká).
 
Nežiadúce účinky
Najčastejšie  sa  vyskytuje hypovolémia hlavne u silno pôsobiacich slučkových diuretík. U tiazidových a slučkových môže dôjsť k hypokaliémii s následnými poruchami srdcového rytmu (môže sa na nich podieľať aj hypomagneziémia). U tiazidových diuretík sa môžu objaviť aj metabolické poruchy ako napr. Hyperurikémia, manifestácia latentného diabetu, zvýšenie celkového cholesterolu a triacylglycerolu. Kálium šetriace diuretiká (spironolaktón) v kombinácii s ACE-I môžu vyvolať hyperkaliémiu.
 
3.3.1 Slučkové diuretiká
Svojim mohutným diuretickým účinkom patria medzi najsilnejšie diuretiká. Dokážu vylúčiť 30-40% prefiltrovaných solí z ultrafiltrátu. Dôsledkom je vylučovanie elektrolytov Na, K, Cl, Ca, Mg. Diuréza je krátka so začiatkom po 30 min. A trvá 2-4 hodiny. Používajú sa 1-2x denne. Vnúrtrožilová aplikácia Furosemidu je mimoriadne účinné pri liečbe pľúcneho edému. Tu sa uplatňuje priamy účinok furosemidu na cievnu stenu vedúci k venodilatácii, čím klesá tlak a ešte skôr dôjde k diuretickému účinku.
Patria sem : furosemid (FUROSEMID, tbl, inj, FURON, tbl, kyselina etakrynová (FUROSEMID forte tbl, UREGYT).

3.3.2 Distálne diuretiká  
Patria medzi najčastejšie používané diuretiká v antihypertenzívnej liečbe a sú vhodné na dlhodobú aplikáciu. Ich diuretický účinok je slabší ako u slučkových diuretík a preto sa používajú tam, kde nie je nutný okamžitý diuretický účinok. Patria sem hydrochlórtiazid, chlórtalidon, metipramid a indapamid.
 
   Hydrochlórtiazid  (HYDROCHLOROTHIAZID LÉČIVA, tbl)
(v kombinácii inými diuretikami APO-AMILZIDE tbl, LORADUR,
tbl. MODURETIC,  tbl. RHEFLUIN, tbl.)
 
Je to tiazidové diuretikum, ktoré patrí medzi najpoužívanejšie v liečbe hypertenzie.
  Okrem jónov sodíka a chlóru zvyšuje aj vylučovanie draslíka a horčíka a znižuje vylučovanie vápnika. Je vhodný k dlhodobej liečbe edémov a udržanie bez edémového stavu. V liečbe hypertenzie je vhodný k monoterapii i v kombinácii s inými antihypertenzivami. Diuretický účinok sa objavuje asi po 2 hodinách od aplikácie. Prechádza do materského mlieka, ako aj cez placentu.
 
Chlórtalidon (URANDIL, tbl)
Má dlhodobejší účinok než hydrochlórtiazid. Zvyčajne sa po dosiahnutí želaného účinku aplikuje každý druhý deň.
 
Indapamid (TERTENSIF SR, ret. tbl)
Je netiazidové diuretikum, ktoré zvyšuje diurézu až vo vyšších dávkach. V nižších dávkach sa viaže na cievnu stenu a spôsobuje vazodilatáciu a tým zníženie periférneho cievneho odporu. Na rozdiel od predošlých má priaznivý účinok na diabetickú albinúriu. Nežiadúce účinky sú menej výrazné ako u tiazidových diuretík.
 
Metipramid  (HYPOTYLIN, tbl)
Má výrazný antihypertenzívny a mierny diuretický účinok. V nižších dávkach je možné ho použiť aj u diabetikov. Má dlhý biologický polčas.
 
3.3.3 Draslík šetriace diuretiká
Používanie tejto skupiny diuretík  má  v klinickej praxi stúpajúci trend. Ich diuretický efekt je síce slabší a pomalší oproti predošlým skupinám, avšak šetriaci efekt na draslík je klinicky veľmi významný. Ich kombinácia s AC-I alebo beta-blokátormi znižuje mortalitu. Ďalšie (amilorid) sa viac využívajú ako hypotenzíva.
  Patria sem spironolaktón (VEROSPIRON, tbl), amilorid (AMICLARAN, tbl). V kombinácii s hydrochlorotiazidom sú to RHEFLUIN, tbl.MODURETIC, tbl.
Tieto liečivá sa veľmi dobre absorbujú perorálne a  aplikujú sa raz denne.
 
3.3.4 Blokátory vstupu kalcia
Blokátory  vápnikových kanálov  (BVK)  špecificky blokujú prienik  Ca+ pomalými vápnikovými kanálmi do buniek srdcového svalu, buniek prevodového systému a buniek hladkej svaloviny. Výsledkom je zníženie kontraktility, spomalenie šírenia vzruchov a vazodilatácia.
 
Klinické použitie
Patria medzi  základné  liečivá  v  terapii  hypertenzie. Sú  vhodné  u  pacientov s hypertenziou a ďalšími pridruženými ochoreniami(hyperlipidémia, diabetes, ochorenie periférnych ciev a ciev mozgu, renálne postihnuti). Významné sú aj v liečbe anginy pectorys, dysrytmií a migrény.
Patria sem: nifedipín (CORDIPIN, tbl. CORDAFEN, tbl), felodipín (PLENDIL ER, tbl.), isradipín (LOMIR tbl.), nitrendipín (LUSOPRESS, tb. UNIPRES, tbl), amlodipín (AMLODIPIN, tbl. ORCAL, tbl) , lacidipín (LACIPIL, tbl), diltiazem (BLOCALCIN, tbl. DIACORDIN, tbl),  verapamil (ISOPTIN, tbl. VERAPAMIL, tbl. VEROGALID ER), galopamil.  Väčšinou sa aplikujú perorálne, môžu však aj injekčne.

4. Antiarytmiká (Antidysrytmiká)
  Antiarytmiká sú liečivá určené na terapiu porúch srdcového rytmu. Tieto poruchy (arytmie) môžu nastať pri tvorbe alebo vedení vzruchu. Podľa frekvencie srdečného rytmu rozoznávame arytmie s pomalým rytmom (bradyarytmie, bradykardie) a rýchlym rytmom (tachyarytmie, tachykardie).
Vo všeobecnosti platí, že sa liečia iba závažné arytmie (dysrytmie).
  Klasifikácia  antiarytmík  je  obtiažna  a kontroverzná. V súčasnosti sa prikláňame k deleniu podľa Vaughama-Viliamsa na :
 
a) látky blokujúce sodíkový kanál :
b) beta-adrenergné blokátory :
c) blokátory draslíkových kanálov:
d) blokátory vápnikových kanálov : verapamil.
 
Okrem toho sa používajú aj látky nezaradené do predošlých skupín : adenozín, atropín, digoxín a magnézium
 
Látky blokujúce sodíkový kanál
Ich účinky sú obdobné účinkom lokálnych anestetík. Niekedy sa charakterizujú ako stabilizácia membrány, pretože zabraňujú depolarizácii.
Patria sem : chinidín (KINIDIN DURULES, tbl),  ajmalín  (GILURYTMAL inj), prajmalín (NEO-GiLURYTMAL, tbl) , disopyramid RYTHMONORM, tbl), lidokaín (LIDOKAIN, inj.), trimekaín (MESOCAIN, inj),  mexiletín (MEXILETIN, cps, inj), fenytoín, propafenon (PROLEKOFEN, inj, tbl).
 
Beta-adrenergné blokátory
Ich  pôsobenie  súvisí predovšetkým s ich blokujúcim účinkom na betaadrenergné receptory v myokarde. Táto stimulácia predstavuje jeden z najpotentnejších proarytmogénnych faktorov. Hlavnými antiarytmickými účinkami sú:
- spomalenie tepovej funkcie
- potláčanie abnormálnej automacie
- potláčanie spúšťacej aktivity
- potláčanie vyvolanej hypokaliemie
- zvýšenie fibrilačného prahu komorového i predsieňového myokardu.
Z najznámejšie používaných sú:  atenolol (ATENOLOL tbl, TENORMIN tbl), esmolol, metoprolol (VASOCARDIN tbl), propranolol, sotalol.
 
Blokátory draslíkových kanálov
Sú tzv. Širokospektrálnymi antiarytmykami. Patria sem :  amiodaron  (CORDARONE tbl), ibutilid, bretylium
 
Blokátory vápnikových kanálov
 Hlavným účinkom  je blokáda  pomalých vapníkových kanálov a tým interferencia s transmembránovým tokom vápnikových iónov. Spomaľujú najme vedenie cez AV uzol.
Najdôležitejšími zástupcami sú : verapamil (ISOPTIN, LEKOPTIN, VERAPAMIL, všetky tbl a inj), diltiazem (BLOCALCIN tbl, DIACORDIN tbl).
 
Okrem toho sa používajú aj látky nezaradené do predošlých skupín : adenozín, atropín, digoxín a magnézium.

Klinické použitie   
Klinické použitie antiarytmík sa riadi typom arytmie, dĺžkou trvania, klinickou závažnosťou, prítomnosťou organického srdcového ochorenia a iných faktorov.
  Pri terapii fibrilácii predsiení je možné použiť ibutilid, propafenon a ajmalín. U supraventrikulárnych tachykardyí sa jednorázovo aplikuje adenozín alebo verapamil, metoprolol ajmalín alebo digoxín. Komorové extrasystoly je možné zvládnuť beta-blokátormi. U komorových tachykardyí sa aplikuje trimekaín a ajmallín, pri bradykardiách sa aplikuje atropín.
 
Spôsoby aplikácie
Antiarytmiká môžu byť aplikované perorálne alebo intravenózne vo forme bolusov alebo infúzií.

Nežiadúce účinky
U antiarytmík sú početné a heterogénne. Nesmieme zabúdať na možný proarytmogénny účinok a preto platí že antiarytmiká nemožno používať preventívne ale iba terapeuticky. Z ostatných nežiadúcich účinkov je výrazný anticholinergný účinok disopzramidu (sucho v ústach, zápcha, retencia moču, zvýšenie vnútroočného tlaku). Amiodaron môže vyvolať neuropátie, pľúcnu fibrózu alebo sa môže ukladať v rohovke. Chinidín pri dlhodobom používaní vysokých dávok spôsobuje nauseu, vracanie, kŕče, hnačky a poruchy videnia. Ajmalín a prajmalín vyvolávajú návaly tepla do tváre.
 

5. Hypolipidemiká   
Prevalencia hyperlipoproteinémií a obezita je dnes vo vyspelých štátoch veľmi vysoká. Epidemiologické štúdie opakovane dokázali veľmi tesnú koreláciu medzi incidenciou kardiovaskulárnych ochorení a dislipoprotrinémiou. V ostatných rokoch sa preukázala úspešnosť použitia hypolipemík v prevencii kardiovaskulárnych ochorení po zistení, že úpravou dyslipinémie môžu významne znížiť kardiovaskulárne riziko a mortalitu.
  V prvom rade však je potrebné upraviť životosprávu (obmedzenie príjmu tukov, cholesterolu v potrave, schudnutie pri obezite, zákaz požívania alkoholu, zvýšenie fyzickej aktivity, obmedzenie stresov a fajčenia. Ak tieto zásahy neboli do 4 týždňob úspešné, je potrebné ich kombinovať s farmakoterapiou.

Mechanizmus účinku

Je ich niekoľko. Niektoré látky viažu žlčové kyseliny v tenkom čreve, čím dochádza k redukcii vstrebávania exogénneho cholesterolu a zvýšeniu metabolizmu endogénneho cholesterolu (látky viažúce žlčové kyseliny). Našpecifickejším účinkom je inhibícia syntézy cholesterolu v pečeni.  Z tohto hľadiska a iných je niekoľko delení hypolipemík. No najschodnejšia je klasifikácia z hľadiska chemickej štruktúry :
 
I. Lieky predovšetkým znižujúce hladinu cholesterolu : - statíny
   - živice
- probukol
II. Lieky znižujúce hladiny triacylglycerolov a cholesterolu : - fibráty
   - kyselina nikotínová
Najčastejšie používanými  sú zastupcovia  statínov  :  lovastatín  (MEVACOR  tbl),
simvastatín (ZOCOR tbl), atorvastatín (SORTIS tbl, TORVACARD tbl),  fluvastatín (LESCOL tbl) a fibráty : klofibrát, fenofibrát (FENOFIBRAT tbl, LIPANTHYL tbl), bezafibrát,  cybrofibrát (LIPANOR tbl) a  etofylín.
 
Spôsoby aplikácie
Látky viažúce žlčové kyseliny sa po p.o. Podaní nevstrebávajú, vylučujú sa stolicou. Fibráty sa po vstrebaní hydrolyzujú tkanivovými a plazmatickými esterázami a anión viazaný prevážne na albumín sa transportuje plazmou. Vylučujú sa ako glukuronidy močom. Statíny sú neúčinné laktóny, ktoré sa v GIT hydrolyzujú na aktívne deriváty. V zažívacom trakte sa vstrebávajú dobre. Väčšina sa vylúči sekréciou do žlče a asi 10 % sa vylúči močom. Kyselina nikotínová sa vylučuje močom, čiastočne ako nikotínamid a v malom množstve vo forme iných metabolitov.
 
Nežiadúce účinky
Látky viažúce žlčové kyseliny spôsobujú najčastejšie zápchu. Dlhodobé podávanie vedie k nedostatku vitamínov rozpustných v tukoch.
Pri fibrátoch sa najčastejšie vyskytujú nauzea, vracanie, hnačky, bolesti hlavy a závrate.
Vzácne sa prejavujú dermatitídy poruchy pečene, útlm kostnej drene a myalgia.
Pri statínoch  bola pozorovaná zvýšená aktivita transamináz bez poškodenia pečene. Častý je vzostup  hladiny kreatínaminázy, doprevádzaný bolesťami svalov, prípadne svalovou slabosťou. V sterdnom veku môže spôsobiť zákal očnej šošovky.
Kyselina nikotínová má relatívne časté nežiadúce účinky spojené s pocitom tepla, hučaním v hlave, záchvatom dny a gastrointestinálnymi ťažkosťami.

6. Venofarmaká
Venofarmaká sú látky, ktoré zlepšujú vlastnosti žilovej steny. Priaznivo pôsobia tým že
tonizujú žilovú stenu, ovplyvňujú mikrocirkuláciu znížením permeability a fragility kapilár a zlepšením lymfatickej drenáže. Zlepšujú aj vyživovanie tkaniva. Používajú sa pri  zápalových (flebitídach), trombotických (trombózach a degeneratívnych ochoreniach (varixox), pri ktorých sa často kombinujú s antikoagulanciami, antiagreganciami, antibiotikami, či antiflogistikami.
 Podľa pôvodu ich delíme na :
 
a) flavonoidy (izolované z rastlín) a im príbuzné látky : Escín (AESCIN tbl, REPARIL cps)
rutín ( v zmesiach ASCORUTIN) troxerutin (CILKANOL cps
b) syntetické venofarmaká : kalcium dobesylát (DANIUM tbl, DOBICA tbl), tribenosid 
(GLYVENOL cps)
c) kombinované prípravky : ANAVENOL tbl, CYCLO 3 FORT, DETRALEX tbl,
  GINKOR Fort tbl

7. Antianemiká
Anémie sú ochorenia s celosvetovo vysokou incidenciou. Anémia je definovaná ako pokles obsahu hemoglobínu (Hb)  alebo počtu erytrocytov v cirkulujúcej krvi.
Najčastejšie lieky používané v terapii anémie sú prípravky železa, vitamín B12, kyselina listová a erytropoetín.  Železo, vitamín B12 a kyselina listová sú chemicky odlišnné látky, ktoré sú potrebné pre normálnu erytropoézu.. Nedostatok ktorejkoľvek z nich vedie k ťažkej anémii.
 
Prípravky železa
Železo je pre organizmus esenciálna minerálna látka. Tvorí jadro feroporfyrínového kruhu hemu, ktorý s globínovými reťazcami tvorí bielkovinovú štruktúru hemoglobínu. Táto umožňuje reverzibilnú väzbu kyslíka a obstaráva transport kyslíka z pľúc do ostatných tkanív. Okrem hemoglobínu sa železo vyskytuje aj v myoglobíne a cytochrómoch.

Klinické použitie
Zlúčeniny železa podávame profylakticky alebo terapeuticky pri hypochrómnych anémiach a pri akútnych a chronických stratách krvi. Bežne podávame preparáty s dvojmocným železom perorálne v dávkach 150-200 mg elementárneho železa niekoľko mesiacov. Resorpcia Fe sa zvyšuje pridaním aditívnych látok sko je napr. Serín a vitamín C. Parenterálna aplikácia nemá výhody oproti perorálnej, pričom nežiadúce účinky sú častejšie. 
Hlavnou indikáciou parenterálnej aplikácie trojmocného železa je porucha resorpcie železa. Toto podanie sa uprednostňuje pri veľmi ťažkých anémiách pri potrebe rýchleho obnovenia zásob železa, pri intolerancii alebo odmietaní perorálne podaného železa a pri dlhodobých stratách veľkého množstva krvi v dôsledku závažnej kapilárnej alebo cievnej poruchy.
Z najčastejšie podávaných prípravkov sú to: FERRUM LEK inj. JECTOFER inj, FERRONAT tbl a susp, FERROGRADUMET tbl a ACTIFERIN cps, 
Kontraindikácie terapie železom sú precitlivelosť na soli železa, hemochromatóza, hemosideróza, chronická hemolýza, časté transfúzie a anémie iné než sideropenické. Pri parenterálnom podaní je to aj ťažká porucha funkcie obličiek a pečene.
 
Nežiadúce účinky
Podráždenie tráviaceho traktu, nauzea, kolikovité bolesti a hnačky sú typické pri perorálnom podaní. Železo preto podávame v menších dávkach po jedle. Po parenterálnom podaní môžu vznikať lokálne zmeny v mieste vpichu injekcie, bolesti kĺbov, hypotenzia, bronchospazmus, horúčky, alergické prejavy až šokové stavy.
 
Kobalamín - Vitamín B12
Vitamín B12 sa ako koenzým  zúčastňujev organizme  na metabolizme tukov, glycidov a nukleových kyselín. Je nevyhnutný pre erytropoézu a činnosť nervových buniek. Kobalamín je v tele metabolizovaný na účinnú formu metyl-alfa-adenozylkobalamín.
Kobalamín sa používa predovšetkým na terapiu megaloblastových anémií, najčastejšie pernicióznej anémie, pričom je vždy nevyhnutné začať vždy ako prvú liečbu vitamínom B12, potom kyselinou listovou. Inými indikáciami sú choroby pečene, ochorenia v neurológii a dermatológii. Podáva sa intramuskulárne (výnimočne subcutánne alebo intravenózne) – VITAMÍN B12.
 
Kontraindikácie : precitlivelosť na kyanokobalamín, aplikácia bez overenej diagnózy.
 
Nežiadúce  účinky sú zriedkavé , najčastejšie bolestivosť  v  mieste  vpichu, akné, ekzematické a urtikárne kožné reakcie.
 
Kyselina listová – ACIDUM FOLICUM
Kyselina listová spolu s pyridoxínom patrí medzi vitamíny komplexu B. V organizme je redukovaná na účinný tetrahydrofolát, ktorý sa ako koenzým zúčastňuje mnohých metabolických procesov, hlavne syntézy nukleotidov, ktoré sú súčasťou DNA.
Po  perorálnom  podaní  sa  dobre  absorbuje,  kumuluje  a  metabolizuje v pečeni. Distribuuje sa do všetkých tkanív.
  Indikácie: megablastové anémie, profylaxia a terapia deficitu kyseliny listovej u dializovaných pacientov, ochorenia pečene u alkoholikov a pri podávaní liekov, ktoré zasahujú do metabolizmu folátov. Podáva sa perorálne.
 Absolútnou kontraindikáciou je precitlivelosť zložky prípravku, perniciózne a megaloblastové anémie neliečené najskôr vitamínom B12.
 
Erytropoetín - epoetín
 
  Erytropoetín je hormón glykoproteínovej povahy so stimulačným účinkom na erytropoézu.
  Erytropoetín sa môže podávať intravenózne, subkutánne a intraperitoneálne.
 
Indikácie : Epoetín (rekombinantný humánnx erytropoetín)používa sa pri liečbe anémie spôsobenej absolútnym alebo relatívnym nedostatkom endogénneho erytropoetínu.  Sú to anémie u pacientov v terminálnom štádiu chronického obličkového zlyhania, u chronicky dialyzovaných, pri nádorových ochoreniach alebo anémie vyvolané protinádorovou chemoterapiou, k urýchleniu obnovy kostnej drene po transplantácii, anémie nedonosených novorodencov.
 
  Kontraindikácie: precitlivelosť  na  účinnú  látku,  dekompenzovaná hypertenzia, epilepsia.
 
8. Antikoagulanciá
Antikoagulanciá znižujú zrážanlivosť krvi a používajú sa  k prevencii a liečbe žilovej, vnútrosrdcovej a vzácnejie aj tepnovej trombózy a ich embolických komplikácií. Ďalej sa používajú pri pooperačnej prevencii vzniku trombov.  Antikoagulancia  neovplyvnia už vzniknutý trombus. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokáde tvorby alebo účinku plazmatických koagulačných faktorov. Tradične ich delíme na priame a nepriame.
 
 
8.1 Priame antikoagulanciá
Priame antikoagulancia  spôsobujú  inhibíciu koagulačných enzýmov, preti ich účinok nastáva ihneď po styku s krvou.
  Hlavným  predstaviteľom priamych  antikoagulancií je heparin a podobný liečebný účinok má aj priame podanie antitrombinu III, u stavov kde je toho faktoru nedostatok.
 
Heparin (HEPARIN Léčiva inj, CALCIPARINE inj)
Je to látka  telu vlastná, tvorená v mastocytoch (žirných bunkách). Po chemickej stránke je to zmes mukopolysacharidov. V tráviacom trakte sa rozkladá, preto je perorálne neúčinný. Rýchle sa rozkladá v pečeni a vylučuje sa i s metabolitmi močom.
 
Mechanizmus účinku
Biologická aktivita heparínu je podmienená prítomnosťou antitrombínu III, ktorý je prirodzeným inhibítorom proteáz. Antitrombin inhibuje pôsobenie aktivovaných zrážacích faktorov a trombínu tým, že s nimi tvorí stabilné komplexy. Heparín katalyzuje reakciu antitrombín-proteáza, a tým až tisíckrát urýchľuje tvorbu komplexov. Koaguláciu krvi výrazne inhibujú heparínové frakcie o vysokej molekulárnej hmotnosti, ktoré majú vysokú afinitu k antitrombínu.
 
Klinické využitie
Heparín podávame tam, kde je potrebný rýchly a mohutný antikoagulačný účinok. Je vhodný na začiatku liečby, v ktorej potom pokračujeme kumarínovými derivátmi. Sú to najmä prevencia trombóz a tzv. Nestabilná angina pectoris.
Heparín sa používa aj k príprave nezrážanlivej krvi pre transfúziu a ako prísada do krvi odobratej na laboratórne vyšetrenie.
 
Nežiadúce účinky
Najnebezpečnejší nežiadúci účinok je zvýšená krvácavosť. Môžu vznikať hematómy, hematúria, krvácanie do vnútorných orgánov. Rozsiahlejšie krvácanie si vyžaduje podanie antidota protamínu, ktorý vyviaže heparín. Vysoké dávky heparínu zvyšujú fragilitu kapilár a boli popísané prípady alopecie, trombocytopénie a alergie
 
Nízkomolekulárne heparíny
Pri nízkomolekulárnych frakciách heparínu =dalteparín (FRAGMIN 1000 IU inj), enoxaparín (CLEXANE inj), nadroparín FRAXIPARINE inj) sa neviaže trombín, ale iba aktivované koagulačné faktory. Ich účinok na zrážanie krvi je menší ale pri ich predávkovaní nedochádza k hemoragickým komplikáciám a majú aj antiagregačné účinky
Používajú sa  v profylaxii tromboembolickej choroby u chirurgických, gynekologických a ortopedických pacientov a v liečbe trombóz hlbokých žíl. Profylakticky sa podávajú v dávke 2500m.j. raz denne za 5-7 dní.
 
 
8.2 Nepriame antikoagulanciá
Ako nepriame alebo perorálne antikoagulanciá sa označujú látky, ktoré antagonizujú pečeňovú syntézu koagulačných faktorov, ktorých tvorba je závislá na prítomnosti  vitamínu K. Preto sa niekedy označujú aj ako antagonisti vitamínu K. Tieto antikoagulanciá sa dobre resorbujú z tráviaceho traktu a silno sa viažu na plazmatické bielkoviny. Osud kumarínových antikoagulancií a tým aj ich antikoagulačné pôsobenie je  veľmi výrazne ovplyvnené interakciami s inými farmakami U nás bol najpoužívaný derivát dikumarolu  etilbiskumacetát. Dnes sa používa derivát monokumarínu WARFARIN tbl.
 
Mechanizmus účinku
Kumarínové antikoagulanciá blokujú  v  pečeni  gamakarboxyláciu  glutamátových zvyškov  v protrombíne a faktoroch VII, IX a X a tiež v endogénnom antikoagulačnom proteíne C. Tak vznikajú molekuly, ktoré sú koagulačne neúčinné. Okrem toho znemožňujú reaktivovať vitamín K.

Klinické použitie

Kumarínové  antikoagulanciá  podávame tam,  kde potrebujeme dlhodobý účinok. Často na ne prechádzame po iniciálnom podaní heparínu. 
Často ich podávame ako prevenciu žilnej trombózy a prevenciu trombóz v predsieňach i prevenciu postupu koronárnej artrózy.
 
Nežiadúce účinky
Pri predávkovaní môže byť krvácania rôzneho druhu (hematómy metrorágie, meléna, epistaxa). Preto je treba sledovať protrombinový čas Z ostatných sa vyskytuje nauzea, vracanie, hnačky, alopecia. Po náhlom vysadení liečby sa zvyšuje zrážanlivosť s nebezpečenstvom tromboembólií, preto je potrebné dávky znižovať postupne.
 
9. Fibrinolytiká a inhibítory fibrinolýzy
Fibrinolytiká sú látky, ktoré sa podávajú pri liečbe trombózy, pričom degradujú fibrín a následne vedú k trombolýze. Spoločným mechanizmom účinku tejto skupiny je aktivácia plazminogénu na plazmín, ktorý je zodpovedný za degradáciu fibrínu ale aj fibrínogénu a niektorých iných koagulačných faktorov. Používajú sa na trombolytickú liečbu pri infarkte myokardu, ale aj na rozpúšťanie pľúcnych embolov
 
Najčastejšie používané fibrinolytiká
Všetky fibrinolytiká sa aplikujú intravenózne a intramuskulárne. Medzi najznámejšie patria: streptokináza (STREPTASE inj), urokináza  (UROKINASUM inj), antistrepláza a retepláza.
 Hyperfibrinolýza sa vyskytuje pri mnohých patologických stavoch, zvlášť pri šoku, pri operáciach v urogenitálnej oblasti, pri leukémiach, nádoroch a cirhóze pečene. V týchto prípadoch možno po dôkladnom zvážení použiť antifibrinolytiká, čiže inhibítory fibrinolýzy.
  Tieto liečivá sú kompetitívnymi inhibítormi fibrinolýzy a zároveň majú určitú priamu antiplazminovú aktivitu.
Patria sem: aprotinin (ANTILYSIN SPOFA inj), kyselina  amynomethylbenzoová (PAMBA inj, tbl).

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Medicína

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu