Liečivá infekčných ochorení

Prírodné vedy » Medicína

Autor: Dievča telushkaa
Typ práce: Referát
Dátum: 23.09.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 453 slov
Počet zobrazení: 30 820
Tlačení: 571
Uložení: 554
Liečivá infekčných ochorení
 
Pojem chemoterapia bol do medicínskeho slovníka zavedený Ehrlichom, ktorého hlavnou zásluhou bolo zavedenie synteticky vyrobených látok do terapie infekčných ochorení. Dnes sa termín chemoterapia používa ja pre aplikáciu prirodzených alebo syntetických látok využívaných pri inhibícii rastu malígnych kanceróznych buniek.

1. Antibiotiká    
Dnes najpoužívanejšími preparátmi v terapii infekčných ochorení sú antibiotiká. Podľa výsledkov pôsobenia na mikrooganizmy je účinok každého antibiotika baktericídny  (priamo usmrcuje baktérie) alebo bakteriostatický (spomaľuje a zastavuje rast mikróbov a ich množenie). Aj najúčinnejšie antibiotika musia dosiahnúť v organizme takú koncentráciu, aby sa prejavil ich žiadúci účinok.. Najnižšia koncentrácia pri ktorej dochádza k zastaveniu rastu mikróbov in vitro je minimálna inhibičná koncentrácia (MIK). Počas liečby infekčného ochorenia sa nemôže hladina antibiotika dostať pod pod túto koncentráciu, lebo hrozí oslabenie až strata účinku a vznik rezistencie patogénnych mikroorganizmov.
 
Rezistencia na antibiotiká a nežiadúce účinky
Rezistencia mikroorganizmov voči chemoterapeutikám a antibiotikám je odolnosť určitého kmeňa voči účinkom týchto látok. Pri prirodzenej (primárnej) rezistencii je mikroorganizmus necitlivý k antibiotiku z dôvodov genetických a štrukturálnych. Pri získanej (sekundárnej) rezistencii sa pôvodne citlivé mikrobiálne kmene stanú vplyvom určitých podmienok rezistentné na konkrétne antibiotikum. Sekundárna rezistencia mikroorganizmu je často získavaná prenosom plazmidov, či už konjugáciou alebo transformáciou. Dôvodom vzniku rezistencie je tiež mutácia genetickej informácie mikróba.
 
Mechanizmus rezistencie:
a) mikroorganizmus tvorí enzýmy, ktoré inaktivujú antibiotikum (beta-laktamázy,
  acetylázy, adenylázy),
b) stena mikrobiálnej bunky nie je viac permeabilná pre antibiotikum (antibiotíká
s beta-laktámovým okruhom),
c) baktéria syntetizuje antagonistu (zvýšená syntéza kyseliny listovej a antagonizovanie
  účinku sulfonamidov),
d) zmena väzbového miesta.
 
Z týchto a iných dôvodov sa  pre úspešnosť liečby môže pristúpiť aj ku kombinácii rôznych antibiotík. Cieľom je:
- rozšírenie antimikróbialneho spektra,
- rozšírenie oblasti pôsobenia v organizme,
- potenciácia antimikrobiálneho účinku,
- oddialenie vzniku rezistencie,
- zníženie nežiadúcich účinkov a toxicity.
 
Antibiotiká sa však kombinovať nemôžu, ak by sa: 
- potencoval navzájom nežiadúci alebo toxický účinok na ten istý orgán alebo tkanivo,
- došlo by k zmenšeniu alebo zrušeniu účinku jedného antibiotika druhým. Zníženie účinnosti dvoch antibiotík ich vzájomným ovplyvňovaním prichádza do úvahy najmä pri kombinácii bakteriostatických antibiotík s rýchlym nástupom účinku s baktericídnymi
antibiotikami pôsobiacimi na mikroorganizmy vo fáze rastu (napr. Makrolidy a penicilín)
Vplyvom bakteriostatických antibiotík sa zastaví množenie a rast baktérií, čím sa zníži ich citlivosť na baktericídnu látku.
  Pri antibiotickej terapii môže dôjsť k nežiadúcim účinkom súvisiacim s inhibíciou rastu fyziologickej aj ochorenie vyvolávajúcej flóry. Ide o :
 
a) dysmikróbiu – potlačenie fyziologickej bakteriálnej flóry počas sntibiotickej terapie.  Prichádza do úvahy hlavne u širokospektrálnych antibiotík počas ich vplyvu na mikrobiílnu flóru GIT. Signifikantné potlačenie týchto kmeňov môže byť súčasne sprevádzané významným poklesom produkcie vitamíno, hlavne skupiny B a K,
b) superinfekcia – potlačenie rastu citlivých kmeňov – riziko premnoženia sa
  rezistentných patogénnych mikróbov, či plesní, ktoré stratili konkurenčného partnera vo svojom prostredí.
Herxheimerova reakcia.

1.1 Antibiotiká penicilínového radu
Náhodný objav penicilínu v roku 1928 Alexandrom Flemingom a jeho prvé použitie v roku 1941 je historickým medzníkom  antimikrobiálnej terapie.
  Penicilíny (beta-laktamáty)  je  možné  podľa  štruktúry, ale  najmä  podľa  spektra ich účinku rozdeliť na :
a) úzkospektrálne,
b) úzkospektrálne penicilinázorezistentné,
c) aminopenicilíny (so širšim spektrom),
d) antipseudomonádové (pre špeciálne indikácie).
 
  Beta-laktámové  antibiotiká (penicilíny a cefalosporíny)  sú  najviac  využívanými antimikrobiálnymi látkami, hlavne pre nízku toxicitu spojenú s komplexným mechanizmom účinku vo väzbe na proteíny bakteriálnych stien. Výsledkom toho je vysoká účinnosť a možnosti  kombinácie s inými látkami.
 
1.1.1 Úzkospektrálne penicilíny
Prirodzeným penicilínom je benzylpenycilín G (PENICIlÍN G inj. Sicc.  používaný vo forme solí. Jeho retardované deriváty sú prokainbenzylpenicilín a benzatínpenicilín. Fenoxymetylpenicilín (PENICILÍN V, tbl.) a  penamecilín (PENCLEN tbl.), sú deriváty  stabilné v kyslom pH a vhodné pre p.o. Aplikáciu.
Prvým penicilinázorezistentným penicilínom bol meticilín. Postupne k nemu pribudli oxacilín OXACILIN cps.). Kloxacilín, dicloxacilín a fluktoxacilín. Všetky tieto antibiotiká sú aktívne voči stafylokokom produkujúcim beta-laktamázu a väčšine pneumokokov a streptokokov.
 
Mechanizmus účinku
Základnou chemickou štruktúrou penicilínov je kyselina 6-aminopropenicilánová, ktorá sa skladá z tiazolidínového kruhu a beta-laktámového  kruhu. Tieto dva kruhy vytvárajú tzv. Penámové jadro. Neporušený beta-laktámový kruh je nevyhnutný pre biologickú aktivitu. Bočné reťazce ovplyvňujú antimikrobiálne spektrum, citlivosť molekúl na pH voči beta-laktamázam a farmakokinetické vlastnosti. Antibakteriálna aktivita beta-laktámových antibiotík je veľmi variabilná a je závislá nielen od bakteriálneho druhu, ale aj od každého jednotlivého antibiotika. V prítomnosti penicilínu sa bunková stena citlivých baktérií vyvíja abnormálne. U grampozitívnych baktérií voľne difundujú cez externú membránu, fixujú sa na príslušné receptory, čím inhibujú ich funkciu. Penicilíny tak zastavujú rast baktérií a spúšťajú autolytický bakteriálny systém-mureín hadrolázu.
 
Klinické použitie
Penicilíny sú veľmi výhodné baktericídne antibiotiká, výnimočne  dobre tolerované s vysokým pomerom terapeutických, ku toxickým prejavom. Používajú sa na liečbu infekcií vyvolaných nerezistentnými mikróbmi u nealergických pacientov., spôsobených hlavne gram+kokmi, citlivými gram-kokmi, gram- tačinkami, aktinomycetami a spirochétami. Konkrétne ochorenia v ORL sú angíny, otitídy, sinusitídy, pneumokové pneumopatie, striktné anaeróbne infekcie, pneumokokové meningitídy, septikémie, popôrodné septikémie, kožné infekcie, tetanus, kvapavka, syfilis a aktinomykózy.
  Protistafylokokové penicilíny sú indikované pri infekciách vyvolaných citlivými stafylokokmi.
 
Spôsoby aplikácie
Soli  penicilínu G  sa  aplikujú i.m alebo  i.v. Vo  všetkých  prípadoch, kedy chceme rýchle dosiahnúť vysoké hladiny v organizme. Retardované prípravky sa podávajú prísne i.m. Biologický polčas ovplyvňuje lieková forma.. Retardované formy vytvárajú po i.m. Podaní v tkanive , z ktorého sa látka postupne absorbuje počas hodín až dní.
 
Penicilinázorezistentné PNC sú stabilné v kyslom pH a môžu byť aplikované p.o. Výrazne sa však odlišujú v resorbcii a tým aj v dosahovaní výšky plazmatických hladín. (Nežiadúce účinky viď. Tab. II-8.3).
 
 
1.1.2 Penicilíny so širokým spektrom
Naviazaním aminoradikálu (NH2) na bočný reťazec benzylpenicilínu vzniká skupina látok stabilných v kyslom pH a s rozšíreným spektrom aktivity voči niektorým gram-negatívnym bacilom prirodzene rezistentným voči klasickým PNC. Do skupiny aminopenicilínov patria najmä ampicilín a amoxicilín (AMOXICILIN, AMOKSIKLAV, AUGMENTIN, tbl. susp).
K antipseudomonádovým penicilínom,  ktoré  sú  zároveň penicilínmi so širokým spektrom, zaraďujeme syntetické deriváty PNC: karbecilín, azlocilín, mezlocilín a piperacilín.
 
Mechanizmus účinku
Mechanizmus účinku všetkých týchto antibiotík je založený na inhibícii tvorby bunkovej steny baktérií.

Klinické použitie
Aminopenicilíny sú antibiotiká voľby pri infekciách zapričínených enterokokmi a citlivými kmeňmi Haemophilus influenze a Enterobacteriae. Ampicilín je najvýhodnejšínajmä z dôvodov ekonomických a je to v podstate jediné antibiotikum tejto skupiny, vhodné pre parenterálnu aplikáciu. Amoxicilínu sa dáva prednosť pri p.o. Ceste podania. Je to zapríčinené jeho rýchlejšou a kompletnou absorbciou, ktorá nie je ovplyvnená jedlom.
 
Ich použitie je účelné aj u infekcií bežne liečených PNC G, kde je výhodnejšia ich farmakokinetika (meningitídy). Pri ťažších infekciách je možnosť kombinácie s aminoglykozidmi. Je možné nimi liečiť týfus a paratýfus.
Napriek ich širokému antibakteriálnemu spektru sú antipseudomonádové  penicilíny uprednostňované pri terapii infekcií zapríčinenými  Pseudomonas aeruginosa a citlivými kmeňmi aeróbnych gram-bacilov.
 
Hlavnou indikáciou aztreonamu sú závažné gram-aeróbne infekcie. Ide najmä o prípady postihnutia uropoetického systému, dolných dýchacích ciest, kože, gynekologické, kostné a kĺbové lokalizácie a bakteriémie.Veľmi výhodná je jeho kombinácia s inými antibakteriálnymi látkami.
 
Spôsoby aplikácie
Absobcia po p.o. Podaní je veľmi variabilná. Najlepšia je pri amoxicilíne. Po i.m. Aplikácii sú sérové koncentrácie všetkých aminopenicilínov porovnateľné. I.v. Podaním je možno dosiahnúť vysoké koncentrácie ale aj rýchlejšiu elimináciu. Aminopenicilíny sú distribuované v celom organizme, dobre prenikajú do zápalových tkanív. Vylučujú sa močom. V aktívnej forme sú koncentrované v žlči.
 
Antipseudomonádové  PNC  sú  acidolabilné  a  nevstrebávajú  sa  po  p.o.  podaní Metabolická deštrukcia  je veľmi nízka. Vylučujú sa obličkami.
 
  Aztreonam sa nerezorbuje po p.o. Aplikácii. Je podávaný i.m. alebo i.v. Veľmi dobre preniká do tkanív a telesných tekutín, ale aj do kostí a v moči sa nachádzajú vysoké koncentrácie aktívnej látky. Penetruje tiež do cerebrospinálneho moku i v neprítomnosti zápalu. Vylučuje sa hlavne obličkami. (nežiadúce účinky viď tab.: II-8.4).
 
 
1.2  Cefalosporíny
Cefalosporíny sú štruktúrou veľmi blízke penicilínom. Na beta-laktámový kruh je naviazaný 6-člennýá dihydrotiazínový kruh. „Krytím“ betalaktámového jadra dlhými postrannými reťazcami sa získava stabilita voči pôsobeniu betalaktamáz  a tým sa rozširuje spektrum ich účinku.
 
Klasifikácia cefalosporínov - účinnosť

Všeobecne sa vžil spôsob delenia  na  generácie  I.-IV. Kritériom  pre  zaradenie  je spektrum účinnosti, schopnosť penetrovať do buniek, stabilita voči účinku betalaktamáz.
 
I. generácia  sú cefalosporíny prevážne účinné na G+ baktérie vrátane stafylokokov.
Využívajú sa pre terapiu stafylokokových infekcií, močových infektov, ak nemožno podávať iné preparáty prvej voľby.
  Patria sem  cefalotín  (CEFALOTIN BIOTIKA inj.sicc.),  cefalexín (CEFACLEN tbl., plv. Susp., ORACEF tob.), cefaklor (CEFACLOR plv. Susp., tob., VERCEF plv. Susp., tbl.a cefadroxil (BIODROXIL, CEDROX, DURACEF, grn. Susp. tob.).
 
II. generácia v porovnaní s I. generáciou sa vyznačuje rozšírením spektra na G-neg. Baktérie, anaeróbne kmene. Využívajú sa v terapii respiračných infekcií, pre špecifickú profylaxiu v chirurgických odboroch.
  Patria sem cefluroxím (ZINNAT, XORIMAX, tbl., gran. susp. ) a cefprozil (CEFZIL tbl., plv. Susp).
 
 III. generácia   je stabilnejšia voči pôsobeniu beta-laktamáz. Sú viac účinnejšie na gram-neg,. Ich účinnosť klesá pri G-poz. A nie sú účinné voči enterokokom.  Často sa uplatňujú pri liečbe závažných stavov, kde pôvodca ochorenia nie je známy. Bývajú podávané pri pseudomonádových infekciách a opri meningitídach.
Patria sem ceflotaxín, ceftazidín a cefixím (SUPRAX tbl., plv. susp.)
 
  IV. generácia
Patria sem cefepim a cefpirom. Majú zvýšenú účinnosť na enterokokové infekcie a stafylokoky.
 
Spôsoby aplikácie
  Perorálne cefalosporíny sú stabilné v kyslom pH žalúdka, preto môžu byť podávané aj touto cestou. Dobre sa rezorbujú s GIT. Všetky orálne cefalosporíny sa dobre distribuujú do tkanív a telesných tekutín. Z organizmu sa vylučujú najmä obličkami, v nezmenenej forme.
  Parenterálne podávané= cefalosporíny sa vo farmakokinetike líšia v závislosti od  toho, do ktorej generácie sú zaradené. Všetky sa môžu podávať i.m. alebo i.v. Dobre sa distribuujú do telesných tkanív a tekutín.
( V tab. II-8.5 sú najčastejšie kontraindikácie).
 
1.3 Inhibítory beta-laktamáz
Mnohé mikrobiálne kmene produkujú rôzne typy beta-laktamáz. Pravými penicilinázami sú enzýmy, ktoré tvoria kmene Staphylococcus aureus, pretože inaktivujú molekuly penicilínov, nie však cefalosporínov.
Betalaktamázy gramneg. -baktérií je možné rozdeliť do piatich enzymatických podtried. Jednotlivé molekuly enzýmov môžu byť chromozomálne alebo plazmidovo kódované. Sú lokalizované v periplazmatickom priestore medzi vnútornou a vonkajšou membránou bakteriálnej bunky.
  V súčastnosti sa používajú tri inhibítory beta-laktamáz: kyselina klavulánová, sulbaktám, ktorý sa používa v kombinácii s ampicilínom a tazobaktám, ktorý sa používa v kombinácii s piperacilinom.
 
Mechanizmus účinku
Kyselina klavulánová je beta-laktám izolovaný z bakteriálneho kmeňa Streptomyces clavuligerus. Sulbaktám je sulfonamidová 6-aminopenicilánová kyselina, ktorá je pripravená synteticky. Tazolbaktám je derivát sulbaktámu.  Všetky tri látky účinkujú tak, že sa s vysokou afinitou viažu viažu na beta-laktamázy produkované rôznymi bakteriálnymi kmeňmi. Po tejto väzbe dochádza u oboch látok k takej premene, ktorej dôsledkom je vytvorenie acylenzýmu.
  Kombináciou s  s vhodnými antibiotikami sa stávajú vhodnými liekmi proti infekciám spôsobeným väčšinou gram-poz. I gram-neg. Mikróbov.
 
Spôsoby aplikácie
Aplikačná  cesta  je  závislá od  podávaného antibiotika, pretože všetky tri inhibítory sa dobre rezorbujú aj po p.o. podaní.
 
 
1.4 Makrolidinové antibiotiká
Patria medzi  základné antibiotiká. Základom ich štruktúry je makrocyklický laktónový kruh. Sú to bázické zlúčeniny rôzne stabilné v kyslom prostredí žalúdka. Sú na nich citlivé skoro všetky gram-poz. I gram-neg. Mikróby. Z praktického hľadiska je nutné delenie na generácie, kde sú kritériami účinnosť, šírka spektra, intracelulárny prienik a tolerancia.
 
  I. generácia : erytromycin (ERYTHROMYCIN tob., plv. susp EMU-V tbl), spiramycín (ROVAMYCINE tbl), oleandomycín, josamycín ,
 
II. generácia (výhodnejšia kinetika, lepšia tolerancia)  : roxitromycín (RULID tbl., ROXITHROMYCIN tbl), azitromycín AZITROMICIN tbl, SUMAMED tbl.), klaritromycín (FROMILID tbl., KLACID tbl., grn. Susp.), diritromycín.
 
III. generácia : acyklidyketolidy - telitromycín
 
Mechanizmus účinku
Makrolidové antibiotiká pôsobia bakteriostaticky, niektoré vo vyšších koncentráciách majú baktericídny účinok. Inhibujú syntézu bakteriálnych proteínov.
 
Klinické využitie
Erytromycín je významným liekom pri potláčaní infekcií spôsobených Streptococcus pneumoniae a Haemophilus influenzae u chronických bronchitíd. Ďalšou indikáciou je liečba atypických pneumónií, miernejších infekcií v ORL, kožných a osteoartikulárnych infekčných ochorení.
  Spiramycín má výhodu lepšej penetrácie do tkanív, preto je niekedy účinnejší u stomatologických a ORL infekcií. Je indikovaný aj pre terapiu toxoplazmózy u tehotných žien. Indikácie azitromycínu sa nelíšia od predošlých prípravkov.
Aplikácia je p.o.  a i.m. (nežiadúce účinky viď tab. II-8.7)
 
1.5 Linkozamidové antibiotiká (linkozamycíny)
Patria medzi antibiotiká so zvláštnou štruktúrou. Aktivitou, spektrom účinku a bezpečnostným profilom sa podobajú makrolidovým antibiotikám. Najviac sa cení ich dobrá účinnosť pri anaeróbnych baktériách. Sú to lipofilné látky s vysokým prienikom do tkanív a do buniek, ako sú leukocyty a makrofágy. Medzi najčastejšie používané látky patrí klindamycín (DALACIN C tob.,inj, DALACIN T ung.) a linkomycín (NELOREN tob., inj.).
  Spektrum protistafylokokových antibiotík dopĺňajú látky, ktoré svojou štruktúrou nezapadajú do predošlých. Sú to vankomycín a kyselina fusidová.
 
Linkozamycíny sa využívajú pri zmiešaných infekciách brušnej dutiny, ruptúre čreva, gynekologických operáciach a polytraume. S výhodou sa používajú pri infekciách kostí a kĺbov pre dobrý prienik do týchto tkanív.
  Najdôležitejšou indikáciou klindamycínu sú anaeróbne infekcie, ktoré sú lokalizované v brušnej dutine a malej panve.
  Použitie i.v. aplikácie vankomycínu je rezervované pre stavy ťažkých infekcií , zapričínených citlivými stafylokokmi. Perorálne podávaný vankomycín je liekom voľby pri antibiotikami vyvolanej pseudomembranóznej kolitídy.
Kyselina fusidová je indikovaná v prípadoch stafylokokových  infekcií. Je účinná u infekcií situovaných v kostiach a v bronchopulmonálnom systéme.
 

1.7 Tetracyklíny a chloramfenikol
Tetracyklíny (TTC) a chloramfenikol patria medzi širokospektrálne, principiálne bakteriostatické antibiotiká. Chlórtetracyklín bol izolovaný ako prvé TTC.
 
Sú liekom voľby pri infekcie vyvolanej mykoplazmymi, chlamýdiami, riccetsiami, aktinomicétami a leptospírami. (nežiadúce účinky viď v tab. II-8.10)
 
Spôsoby aplikácie
Napriek existencii parenterálnych foriem TTC je vo väčšine prípadov uprednostňovaná ich p.o. aplikácia. Dobrá stabilita v kyslom aj alkalickom prostredí GIT a lipofilita je predpokladom dobrej rezorpcie. Doxycyklín (DOXYHEXAL inj., DEOXYMYKOIN tbl., DOXYBENE tbl) a minocyklín sú rezorbované skoro úplne. Súčasné podávanie mlieka, antacídov a preparátov železa znižuje rezorbciu TTC. TTC sú dobre distribuované do tkanív a všetkých telesných tekutín. Naviac sa silne koncentrujú v bunkách, čo ich predurčuje na použévanie pri infekciách vyvolávaných intracelulárnymi patogénmi (Ricketsia, Chlamydia, Brucella). Väčšinou sú vylučované močom.
Chloramfenikol je látkou so širokospektrálnym účinkom a výbornou kinetikou. Po odhalení možnej hematoxicity  sa môže používať iba vo vymedzených indikáciách (proti anaeróbom, brucellam a ricketsiam. Vylučuje sa močom.

1.8 Aminoglykozidové antibiotiká
Aminoglykozidy sä baktericídne antibiotiká.  Menej sa využívajú v ambulantnej praxi., avšak tvoria dôležitú skupinu látok používaných v nemocniciach, najmä pri ťžkých infekciách. Najúčinnejšie sú pri pH 7,5-8,5. Zasahujú do syntézy bakteriálnych proteínov na ribozomálnej úrovni, následkom čoho dochádza k produkcii defektných proteínov. Z najznámejších zástupcov sú : Streptomycín (STREPTOMYCIN inj. sicc.), gentamycín  GARAMYCIN inj. GENTAMYCIN Polfa opht.inst.), neomycín a amikacín.
 
Klinické využitie
Hlavnou aplikáciou streptomycínu bola vždy tuberkulóza. Z ďalších sú septikémie a endokartitídy vyvolávané citlivými kokmi.
Gentamycín sa využíva pri infekciách spôsobených gram-neg. Aeróbnymi tyčinkami.
Všeobecne aminoglykozidové antibiotiká sa využívajú hlavne na liečbu:
- tažkých infekcií gram-neg. Aeróbnych tyčiniek,
- systémových stafylokokových infekcií,
- enterokokových septikémií a endokartitíd,
- pooperačných infekcií v abdominálnej oblasti,
- pri liečbe hnačiek bakteriálneho pôvodu p.o. podaním,
- v profylaxii infekčných endokartitíd po chirurgických zákrokoch v oblasti hlavy, krku
a uropoetického systému,
- na dekontamináciu GIT pred chirurgickými zákrokmi na hrubom čreve, u cirhotických
  pacientov s hepatálnou encefalopatiou a pri onkologických pacientoch.

Spôsoby aplikácie
Po p.o. podaní sa aminoglykozidy prakticky nerezorbujú z tráviacej trubice. Z týchto dôvodov sú použiteľné pri infekciách lokalizovaných mimo tráviaceho traktu len parenterálnou aplikáciou. Možno ich podávať i.m. alebo i.v.
Po i.m. aplikáciisa rezorbujú z miesta podania veľmi rýchlo a ich biologická dostupnosť je skoro 100 %. Vylučujú sa glomerulárnou filtráciou v nezmenenej podobe.
(nežiadúce účinky a kontraindikácie viď v tab.II-8.12).

2. Sulfonamidy a trimetoprim
Historicky patria k prvým syntetickyým látkam používaných v medicíne a tvoria súčasne najstaršiu skupinu antimikrobiálnych látok. Štrukturálne sú podobné kyseline paraaminobenzóovej (PABA). Dnes sa klinicky používa veľmi málo substancií. Sú to teda chemoterapeutiká so širokým antimikrobiálnym spektrom. Pôsobia na veľký počet gram-poz., gram-neg., aeróbnych aj anaeróbnych kmeňov.
Na samotný Trimetoprim je citlivá väčšina streptokokov, stafylokokov, Escherichie coli,  salmonel a shigel. Kombinácia trimetoprimu so sulfonamidmi rozširuje antimikrobiálne spektrum sulfonamidu a obe látky pôsobia synergicky.
  Najznámejšie u nás používané lieky sú: BISEPTOL tbl, COTRIMOXAZOL AL forte tbl, SUMETROLIM tbl., sir.
  Po p.o. podaní sa sulfonamidy dobre a rýchlo rezorbujú z GIT. Tkanivová distribúcia závisí od liposolubility konkrétnej látky a od väzby molekuly na plazmatické proteíny. Vylučujú sa obličkami.
 
3. Antituberkulotiká
Lieky pôsobiace  priamo  na  pôvodcu  ochorenia  Micobacterium  tuberculosis,  sú syntetické látky – chemoterapeutiká. Prvými účinnými antituberkulotikami boli kyselina para-aminosalicylová (PAS) a streptomycín, zavedené do praxe v rokoch 1944-45. Izoniazid (INH)  od roku 1952 dosiaľ patrí medzi najúčinnejšie a najčastejšie používané liečiva proti TBC.  Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vydala v roku 1993 odporúčanie na jednotný postup pri liečení TBC.

 
3.1 Základné antituberkulotiká 1. línie
Tvorí ich päť liečív v kombinácii „izoniazid, rifampicín, pyrazínamid, streptomycín a etambutol.
 
Mechanizmus účinku
  INH (NIDRAZID tbl.) môže účinkovať zásahom do syntézy bunkovej steny, ale aj do syntézy bielkovín. Má baktericídny účinok najmä na množiace sa mykobaktérie tuberkulózy.
   Rifampicín inhibuje syntézu kyseliny ribonukleovej (RNA) širokej škály mikróbov. Pôsobí baktericídne a má silný sterilizačný efekt na mykobaktérie
Pyrazínamid má slabšie baktericídne účinky, ale silnú sterilizačnú aktivitu v oblastiach akútneho zápalu s kyslým pH. Preto je zvlášť vhodný v prvých dvoch mesiacoch  akútnej infekcie.
   Streptomycín zasahuje do syntézy bielkovín. Rezistencia vzniká náhle (rýchly typ rezistencie).
  Etambutol (SURAL tbl.) účinkuje bakteriostaticky. Výhodou etambutolu je, že rezistencia naň sa vyvíja pomaly a neskoro.

Klinické použitie
INH je základom každej kombinácie antituberkulotík. Je relatívne málo toxický. Ostatné liečivá 1. línie sa používajú v kombináciách v liečebnom režime u pľúcnej a ťažších foriem TBC. Etambutol v kombinácii nahrádza streptomycín. Nie je vhodný na liečbu tuberkulóznej meningitídy.
Spôsoby aplikácie
 
INH sa po p.p. Podaní rýchle resorbuje a preniká do všetkých tekutín, tkanív a exudátov nezávisle od pH prostredia.
Biotransformuje sa acetyláciou v pečeni na inaktívny metabolit.
 
Rifampicín sa  po  p.o. požití  rýchle rezorbuje, dostáva sa do všetkých tkanív a tekutín i do cerebrálneho moku. Biotransformuje sa  v pečeni, kde indukuje mikrozomálne enzýmy. Vylučuje sa výrazne do žlče a podlieha enterohepatálnemu obehu.
 
Pyrazínamid sa dobre rezorbuje po p.o. užívaní, rýchle je distribuovaný do všetkých tkanív i cerebrospinálneho moku. Metabolizuje sa hlavne v pečeni a vylučuje močom.
 
Streptomycín sa podáva i.m. Z GIT sa nerezorbuje. Je účinný v neutrálnom a zásaditom pH, do CNS preniká slabo. Vylučuje sa nezmenený močom.
 
Etambutol sa dobre rezorbuje z GIT, slabo prechádza hematoencefalickou bariérou. Metabolizuje sa v pečení, časť sa vylučuje močom nezmenená.

Nežiadúce účinky

  U  INH je to hepatoxicita a periférne neuropatie pre deficienciu pyridoxínu. Predispozíciou pre neuropatie sú podvýživa, alkoholizmus, diabetes, gravidita. INH znižuje tvorbu pyridoxínu a hladiny GABA v mozgu. U epileptikov môže vyvolať záchvat, preto okrem úpravy dávkovania antiepileptík pridáva pyridoxín.
Väčšina pacientov dobre znáša rifampicín. V závislosti od dávky (zvlášť v kombinácii s INH) však môže vyvolať hepatitídu.
Pyrazínamid je hepatotoxický. Môže vyvolať hyperurikémiu a vyprovokovať záchvaty dny.
  Streptomycín je menej nefrotoxický. Možné je poškodenie VIII. Hlavového nervu s poruchami sluchu.
Najobávanejšie sú po etambutole poruchy zraku, čo je dôvodom k okamžitému vysadeniu, pretože hrozia ireverzibilné zmeny.
 
3.2 Ďalšie antituberkulotiká (2. línia)
U pacientov s rezistenciou na viaceré základné liečivá sa pri opakovanej terapii vyberajú antituberkulotiká tzv. Druhej línie (tab. II-8.14). Majú väčšie nežiadúce účinky a ich použitie má svoje obmedzenia.Patria sem: kapreomycín, kanamycín, amikacín,etionamid, viomycín a klaritromycín.
 
4. Liečivá infekcii močového traktu a fluorochinolóny
Nitrofurantoin a kyselina nalidixinová  sú  liečivá  používané  k  liečbe  a prevencii infekcií močových ciest. Fluorochinolóny sú syntetické chinolónové deriváty, ktoré sa svojou chemickou štruktúrou podobajú kyseline nalidixinovej - norfloxacín, ciprofloxacín (CIPLOX tbl., CIPROFLOXACIN tbl.), ofloxacín (OFLOX tbl.).
 
Mechanizmus účinku
  Nitrofurantoin (FURANTOIN tbl.) inhibuje celú škálu bakteriálnych enzýmových systémov.  Redukciou nitrofurantoinu v bakteriálneej bunke vznikajú vysoko aktívne radikály, ktoré zapríčiňujú poškodenia DNA a bunkovú smrť.  Kyselina nalidixinová (NALIDIXIN tbl.) a fluorochinóny sú inhibítormi topoizomerázy II.(enzýmu zodpovedného za stáčanie dvojitej závitnice DNA). Chinolóny takto účinkujú baktericídne.
  Nitrofurantoin  je  účinný  na baktriálne kmene vyvolávajúce močové infekcie. Z gram-poz. Kokov, ktoré môžu byť príčinou infekcií močových ciest, sú citlivé najmä Staphylococcus aureus a Enterococcus faecalis. Pre salmonely, shigely, neisserie, streptokoky a korynebaktérie je furantoín klinicky nevyužiteľný. Kyselina nalidixinová má má podobné spektrum účinku, Pôsobí väčšinu patogénov močových ciest., najmä E. Coli, Proteus, Klebsiella, Enterobacter. Zásadným rozdielom medzi fluorochinónmi a kyselinou nalidixinovou je ich podstatne vyššia aktivita u gram-neg. Patogénov ale aj účinnosť v celom organizme.
 
Klinické využitie
Nitrofurantoín  je  alternatívnym  liečivom  nekomplikovaných  infekcií dolných močových ciest. Môže byť používaný aj v prevencii rekurentných infekcií močového traktu. Kyselina nalidixinová je takisto určená pre liečbu a profylaxiu infekcií dolných močových ciest. Fluorochinóny sú určené, okrem terapie infekcií dolných močových ciest, aj na profylaxiu imunokompromitovaných pacientov (tab. II-8.15).
 
Spôsoby aplikácie
Po p.o. podaní  sa  nitrofurantoin  rýchlo a  komplexne rezorbuje z GIT. Súčasná konzumácia potravy znižuje síce rýchlosť absorbcie, ale zvyšuje jeho biologickú dostupnosť.  V tejto situácii pretrvávajú účinné koncentrácie v moči o dve hodiny dlhšie. Sérové koncentrácie nitrofurantoinu sú nízke a v tkanivách nedosahujú terapeutické hladiny. Asi dbve tretiny látky sú metabolizované v pečeni, zbytok je vylučený v aktívnej forme obličkami. Kyselina nalidixinová sa rýchle a skoro úplne vstrebáva z GIT. Rýchle sa vylučuje močom. Nemala by sa podávať u ľudí s poruchou renálnych a hepatálnych funkcií. Fluorochinolóny sa po p.o. aplikácii dobre vstrebávajú z GIT. Dosahujú antimikrobiálnych koncentrácii nielen v moči, ale aj v telesných tekutinách a tkanivách. Z organizmu sú eliminované hepatálnymi aj renálnymi cestami v aktívnej forme aj ako metabolity.

Nežiadúce účinky
  Približne 10 % - ná frekvencia nežiadúcich účinkov po nitrofurantoine je dosť vysoká. Typická je iritácia GIT, prejavujúca sa nauzeov, vracaním, anorexiou alebo hnačkou. Súčasný príjem potravy alebo mlieka zmierni tieto prejavy intolerancie. Najčastejším príznakom sú pľúcne reakcie (horúčka, kašeľ, bolesť v hrudníku, dýchavica). Typické sú neurologické a hematologické  prejavy. Kyselina nalidixinová je väčšinou dobre tolerovaná. Najčastejšími nežiadúcimi prejavmi sú nauzea, vracanie, urtikária a hemolytická anémia.
  Fluorochinolóny sú dobre tolerované a len vo veľmi obmedzenom množstve prípadov je nutné prerušiť terapiu z dôvodov závažných nežiadúcich účinkov (erózie chrupaviek veľkých kĺbov)..
 
5. Antimykotiká
Sú to preparáty  ličiace rôzne mykózy. Pomerne časté sú lokálne, povrchové, mykotické infekcie, ktoré obvykle predstavujú  ťažko liečiteľné ochorenie s chronickým priebehom. Niektoré sú animálneho pôvodu a dajú sa liečiť až po odstránení  kontaktu so zvieraťom. Všeobecne sa antimykotiká  delia na výhradne lokálne používané látky vhodné na liečbu:
- superficiálnych a subkutánnych infekcií systémových mykóz vyvolaných najčastejšie
  dermatofytmi a kandidami,
- život ohrozujúce systémové infekcie, spôsobované buď všeobecne sa vyskytujúcimi
kmeňmi, ako sú Kandidy, Aspergily alebo Histoplazmózy.
Vzhľadom na chemickú štruktúru sa antimykotiká delia na :
a) polyetylénové antibiotiká :  - systémové : amfotericín B,
- lokálne : nystatín, trychomycín,
b) azolové chemoterapeutiká : - triazoly : flukonazol, itrakonazol,
 imidazoly : ketokonazol, mykonazol,
c) antimetabolity : flucytozín,
d) lokálne používané antimykotiká : grizeofulvín, terbinatín, rezorcín, kyselina 
salicylová, kyselina  undecylová a p.
 
5.1 Polyénové antimykotiká
Táto skupina látok sa pre vysokú systémovú toxicitu aplikuje systémovo vo forme i.v. podania len v prípade život ohrozujúcich infekcií. 
  Všeobecne, polyénové antibiotiká inhibujú in vitro mnohé mikroorganizmy vyvolávajúce u ľudí mykózy.
  Amfotericín B  sa  viaže na steroly bunkovej steny plesní, čo má za následok tvorbu pórov a zánik bunky. Podáva sa pri ťažkých systémových infekciách.
  Nystatín  sa pre vysokú toxicitu používa iba lokálne jedine pri liečbe superficiálnych kandidóz.
 
5.2 Azolové chemoterapeutiká
Azoly sú lokálne používané látky účinné prakticky na  všetky  povrchové mykózy vyvolané bežnými kmeňmi i na chronické kožné mykózy, na ktoré nereagujú  iné antimykotiká.
Ketokonazol (FUNGICIDE tbl., NIZORAL tbl, ung, spray.), flukonazol (DIFLUCAN
i.v. inj.., tob. MYCOMAX tbl, MYCOSYST tbl) a itrakonazol (SPORANOX tob).
 
5.3 Antimetabolity
Flucytozín patrí do druhej línie mykostatík. Má užšie spektrum účinku ako azoly. Používa sa  ojedinele pri systémových mykózach.

5.4 Lokálne používané k účinku na pokožku
Grizeofulvín má úzke spektrum limitované na dermatofyty. Je indikovaný pri mykózach kože, vlasov a nechtov. Vykazuje keratofilný účinok a preniká do nechtov. Metabolizuje sa v pečeni a len malá časť sa nezmenená vylučuje močom.
 
Nežiadúce účinky
Podávaný amfotericín B vyvoláva časté nežiadúce účinky a preto sa má podávať len keď predpokladaný účinok presahuje možné riziko. Toxicita nystatínu po p.o. aplikácii je prakticky nulová. Flukonazol je dobre tolerovaný. Najbežnejšie nežiadúce prejavy sú nauzea a vracanie. Vedľajšie účinky itrakonazolu nie sú časté.Hlavnými nežiadúcimi účinkami sú poruchy gastrointestinálne, hematologické a hepatálne po flucytozine .

6. Antiparazitiká (liečiva parazitárnych onemocnení)
Protozoárne infekcie sú vyvolávané viacerými druhmi parazitov a podľa toho prebiehajú aj pod rôznymi klinickými obrazmi. K parazitárnym ochoreniam patria malária, amebiázy, giardiázy, leishamniázy, kokcidiózy, trypanozomiázy, trichomoniázy, toxoplazmóza a ďalšie.
 
6.1 Chemoterapeutiká amebóz
Entamoeba histolytica sa môže nachádzať v GIT, čo je cesta infekcie. Odtiaľ môže penetrovať cez sliznicu čreva, čím spôsobuje ulcerácie. Niekedy vytvára abscesy vpečeni, prípadne v iných tkanivách. Niektoré liečivá pôsobia len na améby v GIT, iné aj v črevnej stene, prípadne v iných orgánoch.
  Diloxanid a jódchinol pôsobia na améby v lumene čreva. Podobne pôsobia aj nerezorbovateľné aminoglykozidové antibiotiká, napr. Paromomycín. Emetín a chlórochín sú tkanivovými amébicídnymi látkami. Metronidazol je relatívne málo toxický a pôsobí na améby v črevnom lúmene aj v tkanivách.
 
6.2 Liečivá trichomoniázy
Vaginálne infekcie  zapričínené Trichomonas vaginalis  sú  relatívne časté v reproduktívnom veku. U žien sa prejavujú často akútnou vaginitídou a uretitídou, kým u mužov môžu prebiehať pod latentným obrazom nešpecifickej uretritídy. Ako pohlavne prenosnú infekciu je nutné liečiť obidvoch partnerov. Liekom voľby je metronidazol. Pôsobí spoľahlivo trichomonádocídne a rezistencia zatiaľ nebola popísaná. Podmienkou úspešnej terapie je súčasná liečba oboch partnerov (entizol). Podáva sa p.o., dobre sa vstrebáva z GIT. U žien sa liečba dopĺňa intravaginálnymi tabletami. Okrem liečby trichomoniázy sa metronidazol osvedčil aj v terapii anaeróbnych infekcií (klostrídie), peptického vredu (Helicobacter pylori) a iných protozoálnych infekcií.
 
 
6.3 Antihelmentiká
Červy môžu byť prítomné výlučne v lúmene GIT alebo sa nachádzajú v iných tkanivách hostiteľovho organizmu. Väčšina helmintóz je zvládnuteľná troma základnými látkami alebo skupinami liečív. Sú to benzimidazoly, prazikvantel a ivermektín.
 
 Mechanizmy účinku antihelmintík sú narkotické alebo paralytické pre červa. Iné môžu poškodzovať kutikulu, čím vedú k čiastočnému natráveniu jeho organizmu. Liečivá sa podávajú p.o.
Terapeutické využitie širokospektrálneho albendazolu je pri infekciách vyvolaných mrľami, škrkavkami, strongyloidózy a iných druhov helmintóz. Mebendazol je vhodný pre liečbu askariózy a mrlí. Liekom prvej voľby pri strongyloidóze je tiabendazol. Prazikvantel  je účinný pri schistozomálnych ibfekciách vyvolaných všetkými druhmi parazitov. Zároveň pôsobí aj na pásomnice a motolice. Ivermektín sa využíva najmä na liečbu onchocerkózy. (Nežiadúce účinky viď v tab. II-8.17)
 
7. Antivirotiká (protivírusové látky), antiseptiká a dezinficienciá
 
7.1 Antivirotiká
K najdôžitejším protivírusovým látkam patria amantadin, vidarabín acyklovir, tribavirín a zidovudín.
 
Mechanizmus účinku
  Amantadín účinkuje najmä vo fáze uvoľnenia  vírovej nukleovej  kyseliny z proteínového obalu, čím zabraňuje prestupu voľnej vírovej nukleovej kyseliny do bunky. Vidarabín a acyklovir sú inhibítormi vírusovej DNA-polymerázy a blokujú predlžovanie DNA reťazca. Tribavirín interferuje so syntézou vírusovej mRNA. Zidovudín je účinným inhibítorom reverznej transkriptázy
 
Klinické využitie
Amantadín  je  relatívne  účinný ako profylaktikum chrípky typu A u rizikových pacientov. Niekedy účinkuje aj v počiatkoch chrípkového ochorenia a pri terapii parkinsonizmu, čo nesúvisí s protivírovým účinkom.
  Vidarabín sa klinicky využíva pri vážnych herpetických infekciách (Herpes zoster), a herpetickej encefalitíde. Acyklovir sa používa v profylaktickej liečbe pacientov ohrozených infekciou herpetickými vírusmi po imunosupresii a rádioterapii. Intravenózna aplikácia sa využíva aj v liečbe infekcií Herpes zoster a encefalitíd spôsobených Herpes simplex.
  Zidovudin  sa využíva  k liečbe AIDS, kde redukuje incidenciu9 bakteriálnych superifekcií a predlžuje prežívanie pacientov.
 
Spôsoby aplikácie
Amantadín sa dobre rezorbuje po p.o. podaní. Vidarabín sa aplikuje i.v. v infúzii. Acyklovir sa absorbuje po p.o. podaní len z 20 %. Vo forme soli sa podáva aj i.v Zidovudín prechádza, na rozdiel od iných nukleotidov, do cicavčích buniek pasívnou difúziou.
 
Nežiadúce účinky
U Amantadínu sú zriedkavé a nezávažné. Vidarabín spôsobuje nauzeu, vracanie a hnačky. Vo vysokých dávkach môže spôsobiť útlm kostnej drene. Je potenciálnym mutagénom a karcinogénom. Nežiadúce účinky Acykloviru sú minimálne. U Zidovudínu sú reprezentované hlavne inhibíciou krvotvorby, nauzeou, myalgiami, nespavosťou a abnormalitami hepatálnych funkcií.

7.2 Dezinficienciá a antiseptiká
Antiseptiká sú látky slúžiace na usmrcovanie mikroorganizmov na povrchu živého organizmu, kým dezinficienciá sú látky používané na dekontamináciu neživých predmetov. Malá selektivita účinku na makro- a mikro-organizmus je hlavný dôbod obmedzenia ich použitia.
 
Mechanizmus účinku
Pôsobia na rôznych úrovniach bakteriálnej bunky interakciou s rôznymi subcelulárnymi štruktúrami alebo chemickými skupinami. Aldehydy interagujú napr. s  NH2-skupinami, fenoly denaturujú bielkoviny a spôsobujú lýzu bunky vo vyšších koncentráciách. Podobne pôsobia alkoholy. Účinok halogénových prvkov je v prípade jódu nejasný (oxidácia), chlór pôsobí najmä prostredníctvom kyseliny chlórnej (HclO), ktorá vzniká po rozpustení chlóru vo vode. Oxidačné činidlá vytvárajú pri kontakte s tkanivami molekulárny kyslík, ktorý je vysoko reaktívny. Ťažké kovy inhibujú enzymatické -SH skupiny v bakteriálnych, ale aj tkanivových bunkách, čoho následkom je relatívne vysoká toxicita. Chlórované fenoly (hexachlórofén) sú inhibítormi elektrónových transportných systémov. Chlórhexidín je bisdiguanidové antiseptikum rozrušujúce cytoplazmatickú membránu. Povrchovoúčinné látky vyvolávajú zmeny v permeabilite mikrobiálnych membrán. Patria sem aj kvartérne amóniové dezinficienciá, ktoré denaturujú proteíny a interagujú s membránovými fosfolipidmi. Akridínové farbivá sú schopné vmedzerenia do DNA (interkalácia).
 
Klinické využitie
  Všetky spomínané látky sa využívajú na dezinfekciu predmetov alebo povrchu živých organizmov.
  Aldehydy nie sú vhodné pre antisepsu. Jedine metenamín sa využíva p.o. ako močové antiseptikum.
Z alkoholov  sa na dezinfekciu pokožky najviac využíva 70%-ný etanol a 90%-ný izopropylalkohol. Nepôsobia však na spóry.
Fenoly, ale najmä ich driváty (chlórhexidín) sa používajú hlavne vo forme mydiel. Pôsobenie hexachlórofénu je pomalé, výrazný účinok sa však dostavuje pri prolongovanom umývaní rúk.
Z halogénov je  najlepšie tolerovaný jód, kým chlór a ostatné sú značne iritujúce a tým využívané prevážne ako dezinficienciá. Rýchlosť účinku jódu ho predurčuje na využitie ako antiseptika pri príprave operačného poľa, rúk a iných úkonov na koži pacienta. Z oxidačných činidiel sa relatívne často používajú peroxid vodíka a manganistan draselný, na vyplachovanie úst, pri čistení a ošetrovaní rán.
  Ťažké kovy, najčastejšie vo forme zlúčenín ortuti a striebra precipitujú bielkoviny. Ortuťové zlúčeniny sú často silne toxické, preto sa niekedy používajú hlavne na dezinfekciu nástrojov a neporušenej kože. Zlúčeniny striebra sa využívajú aj vo forme očných kvapiek. Sulfadiazín strieborný účinkuje antisepticky dvojakým mechanizmom, jednak pôsobením uvoľneného sulfonamidu, ako aj voľného striebra. Chlórhexidín je je jedným z relatívne často používaných antiseptík. Môže sa používať vo forme mastí, roztokov a ústnych vôd na antisepsu kože a slizníc. K povrchovo účinným látkam patrí hlavne benzalkónium chlorid, využívaný ako antiseptikum kože a slizníc.
  Kvartérne amoniové zlúčeniny sú u nás reprezentované benzdodecínium bromidom (AJATÍN sol. Spray, tct.) a karbentopendecíniom bromidom (SEPTONEX spray), ktoré sú vhodné, ako na dezinfekciu, tak aj na antisepsu v závislosti od koncentrácií. Akridínové farbivá sa dnes využívajú podstatne menej. Metylénová modrá je stabilným, ale netoxickým antiseptikom využiteľným pri liečbe kožných a slizničných infekcií.
 
9. Chemoterapeutiká
  V súčasnom období sa využívajú tri základné prístupy k terapii nádorových procesov: chirurgický, radiačný a chemoterapeutický.
Chemoterapeutiká  alebo  antineoplastické  látky  môžeme  rozdeliť  do niekoľko základných skupín:
 
1. Látky poškodzujúce DNA (cyklofosfamid, cysplatina),
2. Antimetabolity (metotrexát, cytarabín, florouracyl, hydroxyurea),
3. Antibiotiká (tetracyklinové a iné),
4. Inhibítory topoizomeráz (etopozid, topotekan, gemcitabín),
5. Látky ovplyvňujúce tubuly (vinka alkaloidy: vinkristin, vinblastin, taxány : paklitaxel,
docetaxel),
6. Enzýmy (asparagináza),
7. Hormonálne látky a antihormóny (kortikoidy, tamoxifén, flutamid),
8. Látky modifikujúce biologickú odpoveď (interferóny, interleukin2).
 
Mechanizmus účinku
  Väčšina liečiv poškodzujúcich DNA sú látky, ktoré sa kovalentne viažu na celulárnu DNA. Spájajú navzájom jednotlivé bázy nukleotidového reťazca intra-  a inter-reťazcovými krížovými väzbami. Usmrcujú bunky v kľudovom štádiu aj bunky proliferujúce (nezávisle od bunkového cyklu).
Antimetabolity  interferujú so syntézou nukleových kyselín, purínov, pyrymidínov a ich prekurzormi. Účinkujú primárne počas syntézy DNA.
   Antracyklíny sú interkalačné látky. Bleomycín zapríčiňuje prestrihnutie DNA reťazca. Podofylotoxín sa viaže na tubulín. Najpravdepodobnejším mechanizmom účinku  jeho derivátov je inhibícia topoizomerázy II. Vinkristín a vinblastín sú inhibítormi mitózy a účinkujú interakciou s tubulínom, ktorý je proteínovým komponentom mikrotubulov (čo zapríčiňuje prerušenie delenia buniek v metafáze).
Taxány sa viažu na polymerizovaný tubulín, čím stabilizujú cytoplazmatické tubulárne systémy.
   Asparagínáza katalyzuje hydrolýzu aminokyseliny asparaginu, čim spôsobuje depléciu tejto aminokyseliny, potrebnej na syntézu proteínov.
 
Klinické využitie

Protinádorové chemoterapeutiká sa využívajú na liečbu hematologických malignít, ktoré sú difúzne rozložené v celom organizme. Sú používané aj v terapii solídnych tumorov menších rozmerov a v kombinačnej liečbe spolu s chirurgickou a rádioterapeutickou, v rôznych štádiách malígnych ochorení. Chemoterapeutická liečba sa vyznačuje aplikáciou kombinácie liečív v rôznych časových intervaloch a dávkach s cieľom, usmrtiť čo najviac nádorových buniek pri minimálnom poškodení buniek v normálnych tkanivách a orgánoch.

Spôsoby aplikácie
Napriek tomu, že všetky DNA poškodzujúce látky disponujú podobným cytotoxickým, mutagénnym a karcinogénnym potenciálom, odlišujú sa výrazne vo farmakokinetických vlastnostiach, rozpustnosti v tukoch, chemickej reaktivite a membránovom transporte. Podľa toho sú aplikované p.o. alebo i.v., hlavne vo forme infúzií, ktorých rýchlosť a trvanie sú závislé od terapeutického režimu.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7.7)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Prírodné vedy » Medicína

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017