„Ľudia“ (Úvaha)

„Ľudia“ (Úvaha)

„Hľa človek!“ (Jn 19,5)

LÁSKA K SEBE A LÁSKA K INÝM

Nezabúdajme, že nemôžeme milovať iných, ak nemilujeme seba. Ježiš káže milovať blížneho ako seba. Psychologická verzia tohto prikázania by zne­la asi takto: „Miluj seba a budeš milovať aj blížneho. Nemiluj seba a nebudeš schopný milovať ani iných.“ Ježiš, ktorého poznám, mi neustále hovorí, aby som konečne odložil váhy a prestal vážiť to, čo dostanem, a to, čo dávam. Chce, aby nášmu životu vládla láska, ktorá bude jediným motívom nášho konania. „Mi­lujte sa navzájom, ako som ja miloval vás.“ Ježiš nás ubezpečuje: „Ak tak urobíte, budete veľmi šťastní.“ (Jn 13,17) Treba si uvedomiť, že náš postoj k sebe riadi našu aktívnu schopnosť milovať iných. Je to tvrdá pravda, že len natoľko budeme milovať ľudí, Boha nevynímajúc, nakoľko dokážeme milovať seba.

Ak je náš postoj k sebe narušený, naša schopnosť milovať sa primerane zmenší. Bolesť z neprijatia seba by sme mohli prirovnať k vnútornej občianskej voj­ne. Našu pozornosť plne zamestnáva vlastné trápe­nie a na iných nám už nezostáva síl. Keď nás niečo bolí, čo i len zuby, strácame schopnosť zaoberať sa ostatnými. Ak v nás náš postoj k sebe vyvolá bolesť z prázdnoty, strácame silu i túžbu venovať sa iným ľuďom. Ak sa však budeme hodnotiť stále pozitív­nejšie a povzbudivejšie, bolesť sa postupne stlmí a budeme slobodnejšie vnímať a uspokojovať po­treby iných. Stručne povedané, čím budeme mať o sebe lepší obraz, tým bude väčšia naša schopnosť milovať. A naopak, čím bude väčšia bolesť, tým bude menšia naša schopnosť milovať a starať sa o iných.

John Powel hovorí: „O tejto pravde ma presviedča aj jedna príhoda z minulosti. Svoju kariéru učiteľa som začal jedného septembrového rána na chlapčenskej strednej škole. My, noví učitelia, sme dostali príkazy, aby sme boli vecní, výkonní, suverénni, inšpirujúci a pútaví. Upozornili nás, aby sme sa do Vianoc neusmiali, inak by sa nám mohlo stať, že nám chlapci prerastú cez hlavu. V to septembrové ráno som kráčal do školy so stiahnutým žalúdkom a modlil som sa, aby som nezabudol, ako sa volám. Počas celého prvého roka, bol to skutočný krst ohňom, ma znepokojovala jediná otázka: „Ako mi to ide?“ Môj prvoradý záujem, aby som dobre učil a zachoval atmosféru disciplíny, sa sústreďoval hlavne na túžbu byť úspešným učiteľom. Bol som taký zaneprázdnený svojím pocitom neistoty, že mi zostal len malý priestor na to, aby som sa zaoberal potrebami chlapcov, ktorých som učil.

Postupne som si uvedomil, že som dobrý a schopný učiteľ. (Dovoľte mi túto malú neskromnosť.) Čím väčšmi rástlo moje sebavedomie, tým väčšmi opadal môj vnútorný strach z prípadného neúspechu. Primerane tomu rástla aj moja schopnosť zaujímať sa o potreby a problémy mojich študentov. Cítil som že sa pomaly, ale isto posúvam od egocentrickej otázky: „Ako mi to ide?“ k vľúdnej otázke: „Ako vám to ide?“

Podobne je to aj s postojom k sebe. Ak sa zame­riame hlavne svoje nedostatky, ak si budeme stále pripomínať na svoje neúspechy a pochybovať o svojej hodnote, postupne sa úplne zahĺbime do seba. Ne­ustále si budeme klásť úzkostlivú otázku: „Ako mi to ide?“ Vnútorná úzkosť, pocit menejcennosti a strach zo zlyhania nás oberie o slobodu a schop­nosť vnímať potreby iných a reagovať na ne. Ak si však postupne a isto osvojíme zdravší postoj k sebe, zistíme, že zosilnie aj naša schopnosť milovať a sta­rať sa o iných. Ježiš chce, aby sme milovali.

POHĽAD KRESŤANA NA INÝCH

ĽUDIA SÚ V PODSTATE… AKÍ?

John Powel v jednej zo svojich kníh píše: Z času na čas navštevujem väzňa v štátnom väze­ní v Illinois. Určite si nemyslím, že by bolo treba všetkých väzňov pustiť na slobodu, ale predsa len ťažko znášam pohľad na ľudské bytosti zavreté v kliet­kach. Možno viete, že vyše deväťdesiat percent väzňov v amerických väzniciach bolo v detstve zneuží­vaných. Aby sme to vyjadrili jazykom transakčnej analýzy, myslia si o sebe, že „nie sú v poriadku“, ale takisto sú presvedčení, že ani „ty nie si v poriadku“. Pomstychtivá mentalita Motýľa je v nich pevne za­korenená: „Ty si mi ublížil a za to aj pekne zaplatíš!“ Zúrivejších väzňov prevážajú v hrubých kožených popruhoch, ku ktorým sú pripojené silné oceľové putá. Väčšina z tých, ktorých som videl, sa voči sval­natým dozorcom, ktorí na nich dohliadali, správala pohŕdavo, ironicky a s vyzývavou iróniou.

Počas jednej takejto návštevy som bol nútený pre­jsť celou návštevníckou procedúrou (teda: bol som vypočúvaný, prehľadaný, zröntgenovaný a zaregistro­vaný). Pri mne stála jedna staršia černoška, ktorá pri­šla navštíviť svojho vnuka. Ku každému sa správala tak prijemne a láskavo, že som sa nezdržal poznám­ky: „Musím vám niečo povedať. Vy žijete presne to, o čom ja kážem. Na prvý pohľad vidno, že ste dobrý a srdečný človek. Stavím sa, že prinášate tomuto svetu plno radosti.“ Usmiala sa a poďakovala mi. Potom dodala: „Otče, som kresťanka. V mojom svete ne­jestvujú cudzí ľudia, len bratia a sestry. S niektorými väzňami som sa zatiaľ nestretla.“ V jej správaní a spôsoboch som inštinktívne spoznal tento nádherný postoj. „Vy tomu aj veríte, však?“ povedal som. Jed­noducho a jemne mi odpovedala: „Áno, verím.“ Ale väzeň, ktorého som bol navštíviť, mal na ľudstvo úpl­ne odlišný názor. Do detailov mi popísal neľudské správanie mnohých väzňov a svoju všeobecnú nedô­veru k ľuďom. Riadil sa mottom: „Nikomu never a vždy so sebou nos ,krivák‘.“

Ak je postoj voči vlastnej osobe najdôležitejším postojom našej mysle, tak na druhom mieste bude nesporne spôsob vnímania iných. Keď hovoríme o postoji k iným, okamžite chceme rozlišovať: „Niektorých ľudí mám rád, iných nie. Niektorí ľu­dia sú milí, iní nie.“ Je v nás určitý inštinkt, ktorý nám hovorí, akí ľudia sú. Je v nás určitá všeobecná predtucha: Ľudia sú v podstate (akí?), až kým sa nepresvedčíme o opaku. Čo by doplnil na prázdne miesto sudca vašej mysle? Ľudia sú v podstate „dob­rí… zlí… sebeckí… milujúci… krutí… láskaví… čestní… nafúkaní… panovační… ustráchaní… ma­nipulatívni… veľkodušní…“ a tak ďalej. Vyberte si jedno alebo viac hodnotení, ale vyberte si spontán­ne, podľa toho, ako to cítite a prežívate, nie podľa naučených formuliek. Odpovedajte podľa svojhoskutočného, nie podľa ideálneho „ja“.

Musím vám prezradiť, že pri spätnom skúmaní a hodnotení svojich osobných postojov som prišiel na to, že generálnu opravu potrebuje predovšetkým môj vzťah k ľuďom. Závidím takým ľuďom, ako bola tá staršia pani, ktorú som stretol v štátnom väzení. Keď dozriem, chcel by som byt ako ona. Chcel by som považovať ľudí za svojich bratov a sestry, do­konca aj tých, s ktorými som sa ešte nestretol.

Tak ako vy aj ja som si vedomý, že v tejto oblasti narážame na extrémy. Niektorí sme ľahkoverní, dôverčiví a naivní. Zdá sa, že si neuvedomujeme dôsledky dedičného hriechu. Iní sme zasa skeptickí a cynickí. Keď sa na ostatných dívame svojím podo­zrievavým pohľadom, sme presvedčený, že každý je „skrz – naskrz prehnitý“. To sú extrémy. Väčšina z nás sa pohybuje niekde medzi nimi, v snahe nájsť stred­nú cestu.

PÔVOD NÁŠHO POSTOJA K OSTATNÝM

Prvé, zdedené postoje sa deti učia od rodičov Keď sme boli malí, hrávali sme sa s autíčkami alebo bábi­kami a počúvali sme, ako sa rodičia rozprávajú o iných. Počuli sme, ako sa vyjadrujú o spolupracov­níkoch alebo susedoch. Informácie, či už vyslovené alebo zamlčané, sa nám v pamäti zaznamenávali ako­by na „rodičovské pásky“. Tieto rodičovské pásky sa budú po celý život v mysli potichučky, ale nepretržite prehrávať. Ak sú na týchto páskach názory, o ktorých súdime, že sú nezdravé, musíme vynaložiť vedomé úsilie na to, aby sme ich z pamäte vymazali.

Okrem zdedených postojov po rodičoch je tu aj oblasť osobných skúseností. Tyranizujúci spolužiak na školskom dvore, výsmech celej triedy na základ­nej škole, traumatický podraz zo strany priateľa, útok alebo zneužitie v detstve – takéto skúsenosti v nás zasievajú semienko nedôvery a podozrievania, kto­ré nie je ľahké odstrániť. Všetci si v sebe nosíme nepríjemné spomienky, ktoré sú zaznamenané v databáze našej pamäte.

Osobný psychologický vývoj človeka má hlboký vplyv na jeho postoj k ľuďom. Psychologický vývoj človeka môžeme rozdeliť do niekoľkých etáp. Prvé štádium vývinu dieťaťa charakterizuje pripútanosť alebo závislosť. Dieťa je hlboko pripútané k svojej matke (spočiatku), ktorá je nenahraditeľným zdro­jom ochrany, pohodlia a pocitu istoty. Po tomto období sa dieťa zvyčajne obracia k otcovi, ktorý mu poskytuje vedenie. Dieťa v tomto štádiu potrebuje a hľadá uznanie zo strany svojho otca a bojí sa jeho nesúhlasu a odmietnutia. Potom prichádza obdo­bie osamostatnenia, v ktorom mladý človek opúšťa ochranné prostredie a vedenie rodičov a sám sa stá­va otcom a matkou. V prvých úsekoch života rodi­čia poskytujú deťom korene. V poslednom období musia mladému človeku pomáhať, aby mu narástli krídla, na ktorých môže opustiť bezpečné rodičov­ské hniezdo a začať vlastný samostatný život.

Ak človek neprejde úspešne týmito vývojovými obdobiami, môže stráviť podstatnú časť života hľa­daním chýbajúcich častí. Takýto človek sa môže ľah­ko stať závislým od súhlasu a povzbudzovania iných, alebo bude nerozhodný a celý život sa bude pridržiavať úsudkov a rozhodnutí iných ľudí. Niektorí budú ako „bezodné studne“, stále smädní po dušev­nej posile od iných, alebo neustále zastrašovaní po­citom menejcennosti. V každom prípade má náš postoj k ľuďom hlboké korene v ranom štádiu vývoja. Ako som už spomenul, zneužívané dieťa vstupuje do života s hnevom a túžbou po odvete a pomste. Tí, čo pochádzajú z rodín, kde vládnu súdržné, po­zitívne a láskyplné vzťahy, sú do života vybavení po­trebnými koreňmi a krídlami, pripravení žehnať a požehnanie prijímať. „Náš život formujú tí, ktorí nás milujú… a tí, ktorí nás milovať nechcú.“

MAJSTROV POHĽAD NA INÝCH

Pohľad Majstra, o ktorom hovorí posolstvo, život a osoba Ježiša Krista, nás kresťanov vyzýva, aby sme jeden k druhému pristupovali s láskou. Boh ktorý je láska, nás stvoril v jedinom úkone lásky. Dobro má tú vlastnosť, že sa rozdáva. Úkonom stvorenia sa do sveta rozptýlila Božia dobrota. Z osobnej skúse­nosti vieme, aké krásne je šíriť dobro. Ak sa dozvie­me niečo dobré, napríklad dobrý vtip; recept alebo dobrú správu, inštinkt lásky nám káže nenechať si ich pre seba. Takisto aj Otec Boh, ktorý sám v sebe prežíval extázu lásky a šťastia, chcel, aby sme mali účasť na jeho živote, na jeho šťastí, dokonca nám chcel poskytnúť aj svoj príbytok. Od večnosti toto plánoval a starostlivo si nás vyberal, aby sme mohli prijímať jeho lásku. Sme vyvolené deti jeho rodiny a jeho srdca. Boli sme počatí a narodili sme sa len preto, lebo nás miloval a chcel náš Otec Boh.

Už na počiatku bola utkaná sieť žíl a tepien z ľudí, cez ktorých mala Božia láska pretekať do všetkých kútov ľudskej rodiny. Ale niekde sa čosi pokazilo. Nazvali sme to „dedičným hriechom“. Hriech a se­bectvo, nenávisť a vražda sa stali súčasťou ľudského dedičstva. Naše povolanie sa však nezmenilo.

Ježiš mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou o celou svojou mysľou!“ To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: „Milovať budeš svojho blížneho oko seba samé­ho!“ Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci“ (Mt 22, 37-40).

V živote kresťana sú tieto dve prikázanie skutočne späté. Nemôžem povedať: „Áno“, chcem milovať Boha, ak nepoviem: „Áno“, chcem milovať každého člena ľudskej rodiny. Tu niet výnimky. Francúzsky básnik Charles Peguy povedal, že Boh by nám urči­te začal klásť nepríjemné otázky, keby sme prišli k nemu sami: „Kde máš bratov a sestry? Ty si ich so sebou nepriviedol? Hádam si len neprišiel sám?“ Láska k Bohu a k človeku, ktorú od nás žiadajú dve najväčšie prikázania, sú neoddeliteľné. Ježiš to sám jasne povedal: Lásku nesmieme odoprieť nikomu.

Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.“ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? (Mt 5, 43-47).

„Ach!“ povedal Shakespeare, „tam je pes zakopa­ný!“ Lásku k Bohu nemožno oddeliť od lásky k človeku. Ježiš nikdy nehovoril o láske k Bohu bez toho, aby nezdôraznil druhú časť prikázania, lásku k blížnemu. Okrem najväčšieho prikázania výslovne ani nehovorí o láske k Bohu. Vraví, že to, čo urobíme jednému z jeho najmenších deti, akoby sme urobili jemu. Ježiš nás taktiež učí, aby sme Bohu neobetovali svoje dary kým sa nepomeríme s bratmi (Mt 5,23-26). Zdôrazňuje, že nemôžeme čakať odpustenie našich hriechov, kým nebudeme ochotní odpustiť tým, kto­rí nám ublížili (Mt 6,12). Ježiš vo svojom posolstve a učení jasne hovorí, že s Bohom sa stretávame hlav­ne v ľuďoch: v rodine, priateľoch, susedoch, známych a dokonca aj v nepriateľoch.

Staré Írske príslovie hovorí: „Žiť tam hore so svä­tými, ktorých milujeme, ach, to je samá radosť; ale žiť tu dole so svätými, ktorých poznáme, ach, to je starosť.“ Povedzme si to otvorene, s niektorými ľuď­mi (to sa nás, samozrejme netýka) je ťažko žiť, nieto ich ešte milovať. A preto tí, čo sku­točne milujú ľudí, určite v nich vidia to, čo ja nevi­dím.