Tabita (Úvaha)

Tabita (Úvaha)

Malý, ale krásny obraz dobrotivého človeka z najrannejších čias kresťanstva obsahuje deviata kapitola Skutkov apoštolských: „V Joppe bola istá učeníčka, menom Tabita, čo v preklade znamená Srnka. Bola plná dobrých skutkov a almužien, ktoré dávala. Stalo sa v tie dni, že ochorela a umrela. Keď ju poumývali, vystreli ju v hornej sieni. A pretože Lyda je blízko Joppe a učeníci sa dozvedeli, že Peter je tam, poslali k nemu dvoch mužov s prosbou: „Neodkladaj prísť až k nám!“ Peter teda vstal a šiel s nimi. A keď prišiel uviedli ho do hornej siene. I obstúpili ho všetky vdovy, ktoré plakali a ukazovali mu sukne a obleky, ktoré im urobila Srnka, kým bola medzi nimi. Tu Peter poslal všetkých von, padol na kolená, modlil sa a obrátený k mŕtvole povedal: „Tabita vstaň!“ V tom ona otvorila oči, a keď uzrela Petra,sadla si. Nato jej podal ruku a zodvihol ju. A keď privolal svätých a vdovy, predstavil ju živú. /Sk 9, 36 – 41/.

Tabita bola nenápadná žena. Nestála v prvých radoch, nevedela robiť mnoho vecí, možnoiba toto šitie. Bola ženou len s jednou hrivnou, len s jedným darom aj to tak nevýrazným. Skutočne mohla žiť v sebaľútosti, s pocitom menejcennosti, neužitočnosti, mohla sa utiahnuť, nič nepodniknuť… Skutočne nebola ako prorokyňa Anna, ani vod covský tip ako Debora… Avšak je niečo, čím táto žena vyniká nad ostatnými žena mi v Písme. Je to jediná žena, ktorá je priamo nazvaná „učenica“. Bola skutočným učeníkom Ježiša Krista, nasledovníčkou Krista a to v jej živote zmenilo všetko: pohľad na život, pohľad na seba na službu… Láska k Ježišovi Kristovi ju urobila kreatívnou, hľadala spôsob, ako s tým jedným jediným, tak nenápadným, zdanlivo neduchovným darom a talentom stáť v službe Bohu i ľuďom. Urobila to, čo pre ňu bolo celkom prirodzené, v čom sa cítila „doma“. Celým srdcom sa venovala chudobným vdovám. Šila pre ne. Ženy chodili k nej a ona to využila ako príležitosť byť oporou ich života, povzbudzovala ich v ich ťažkej situácii, mala pre nich láskavé slovo… venovala im svoj čas, svoje srdce.. Stala sa tak veľmi užitočnou služobníčkou pre Cirkev. Jej tak nenápadnou službou i životom viery nastalo duchovné hnutie, prebudenie v Joppe. Mnohí uverili v Ježiša Krista.

Táto žena mala len jednu hrivnu ale nezakopala ju. Vedela, kde je jej miesto v tele Kristovej cirkvi. Mala srdce na dlani. Vedela že viera v Krista je činná viera, že sa potrebuje vidieť v konkrétnych prejavoch v službe. Nechcela byť len diváčkou v cirkvi. Vydala svoj život ako živú obeť Bohu a porozumela, že hoci máme rozdielne dary a služby od Pána, každý potrebuje byť verný v tom, čo dostal. Pre ňu platilo, kto má dar milosrdenstva, nech to robí veselou tvárou, ochotne Rim 12,1.8. Urobila to a Boh si ju použil ku svojej sláve a na budovanie svojho kráľovstva. V Kristovej láske v službe konkrétnej pomoci sa sklonila k potrebným, sociálne odkáza ným, tým

najmenším, snáď najposlednejším. Zdanlivo nič moc duchovné – a predsa tak mocné. Poznala slová Pána Ježiša: Čo dobrého ste urobili jednému z tých mojich najmenších bratov, mne ste urobili Mt 25,40.

Pochopila, že skutočná duchovnosť sa meria nie tým, kde je človek a čo a koľko veľa robí, ale tým, či

je v službe, hoci aj tej najmenšej verný. Bola verná v málom, Boh to požehnal a rozmnožil na niečo veľké: na nový život viery v Ježiša Krista v životoch mnohých ľudí v jej meste. Tak málo a predsa tak mnoho.

Toto je výzva aj pre nás všetkých. V tom je Tabita pre nás veľkým vzorom lásky. Boh potrebuje aj tú najmenšiu hrivnu v ktorej môžeme stáť v službe ako nikto iný.

Učeníčka Tabita, ktorú vzkriesil Peter, „vynikala dobrými skutkami a almužnami, ktoré dávala“ (Sk 9,36-42).

Bieda sveta volá po skutkoch lásky – alebo lepšie povedané po láske skutku. Možno tieto hlasy a posvätné nutkania nemáš. Je zopár takých ľudí, ktorými už nič nepohne, žiadna bieda nikoho. Takýto stav je možný! No je to stav tragický. Nič nie je tak strašne poľutovaniahodné ako zatvrdnuté, stvrdnuté, ľahostajné, iba do seba zahľadené ľudské srdce. Niektorí bezcitní, k skutkom lásky a dobra už nevyburcovateľní ľudia si na to nachádzajú aj náboženské vysvetlenie. V dávnom Izraeli bol udomácnený názor, že ak má človek veľa bohatstva a iných dobrodení, to je znak toho, že ho Boh požehnáva. A ak sa dobre nemá, to je zasa – naopak – znak toho, že ho Boh nepožehnáva. A ak Boh niekoho nepožehnáva a iného požehnáva, má na to asi svoj dôvod. My ľudia by sme to ratovať nemali. Veľmi nerád, ale predsa poukážem na kresťanskú podobu toho názoru: nachádza sa v kalvinizme a on to bol a je, ktorý stojí za bezcitným kapitalizmom (dosť rozšírený napríklad v USA). No väčšina ľudí je stále schopná nechať sa vyburcovať biedou iných a pohnúť sa k skut­kom lásky. Aké motívy nás k rozhodnutiu vykonať niečo dobrého pre ľudí, ktorí sú v núdzi a potrebujú naše skutky lásky môžu viesť? Tým najnižším môže byť predvádzanie sa. Už Ježiš tento motív pre dobré skutky považoval za odporný, keď neustále kritizoval farizejov, ktorý sa ním špeciálne vyznamenali. Oni nemilovali svojho blížneho. Milovali iba seba a svoje ego. Skutky lásky boli pre nich jednou z ciest k tomu, aby si u ľudí získali dobrú reputáciu. Farizeji nechýbajú ani dnes. Ďalším motívom pre skutky lásky je pre niektorých ľudí strach: z toho, že keď im nepomôžeme, oni sami si od nás vymôžu to, čo potrebujú a to proti našej vôli, ba dokonca násilím. Veď o čom všetkom sú všetky tie revolúcie z ľudských dejín? Vyhladovaní, uzimení, zbedačení ľudia v pocite, že nemajú už čo stratiť si sami vymohli to, čo potrebovali od tých, ktorí mali viac než potrebovali. Urobili to často tým, že nielenže ich násilne orabovali, alebo celkom im odňali ich majetok, ale dokonca ich hnali na šibenicu. Spomeňme si na zúčtovanie s kráľom počas francúzskej revolúcie, alebo napríklad nedávne zúčtovanie Rumunov s diktátorom Ceausescu a jeho manželkou Elenou. Mnohí bohatí to vedia, preto si domy stavajú buď v oddelených štvrtiach, alebo si stavajú vysoké ploty a zabezpečujú sa strážami. Iní, rozumnejší sa občas stávajú ľudomilmi, a na chudobných prispievajú, pomáhajú im, vytvárajú nadácie… Aj keď to určite nerobia celkom bez nezištných dôvodov – určite je za tým aj veľa dobrých motívov -, predsa tým najzákladnejším motívom je strach a kalkulácia. Iní, hlavne tí, ktorí veria v Boha to robia z vyšších motívov. Aj tam je síce kalkulácia, no je to kalkulácia šľachetnejšia ako tá, ktorá vyplýva zo strachu, ba mohli by sme povedať, že je za tým matematika hlbokej viery. Táto vyplýva z poznania, že šľachetného darcu miluje Boh, a že iba vtedy budem mať, keď začnem sám dávať. Štedrý človek nikdy netrpí núdzu, nikdy to čo dáva nestráca; naopak, to čo dal sa mu znásobí. Pekne to vyjadruje myšlienka, ktorú sa nachádza na tričkách, ktoré sa dajú kúpiť vo Svätej zemi. Je na nich mozaika z dlažby v Tabghe, kde sa odial zázrak rozmnoženia chlebov a rýb a nápis: „S láskou je to tak, ako s tými piatimi chlebami a dvomi rybami. Stále jej je málo až do chvíle, keď sa začneš o ňu deliť!“ Ak teda chceš mať lásku, dávaj lásku. Ak chceš mať viac lásky, dávaj viac lásky. Toto je osvedčená, evanjeliová matematika.

Omnoho vyšším motívom k skutkom lásky je však motív povolania. Človek, ktorý uveril v Boha-Lásku, jednoducho prijme fakt, že Boh ho volá, aby žil a šíril to, čo sám prijal. Takýto človek zistí, že jeho povolaním je láska. A vo svojej činnosti lásky bude pokračovať aj keď mu bude jasné, že to, čo robí je také malé a nepatrné, že je to ako zrnko piesku na pláži, či ako kvapka vody v mori. Že on síce jednému človeku pomôže, no bude stále toľko iných, ktorí by potrebovali jeho pomoc, no ktorým pomôcť nebude môcť, pretože nemá na všetkých dostatok ani prostriedkov, ani času, ba ani príležitostí. Malý efekt ho však neznechutí. Príkladom je tu Matka Tereza. Hovorí sa, že za ňou prišli raz „múdri“ ľudia a pýtali si sa jej: „Čo zo všetkých tých vašich skutkov lásky na uliciach Kalkaty, keď vo svete je toľko biedy, ktorej nebudete nikdy schopná pomôcť. Vaša aktivita je tak málo efektívna. Biedu ľudstva treba riešiť komplexne a systémovo. A to môžu len politici…“ Matka Tereza na to odpovedá: „Mojou úlohou nie je byť efektívna, ale verná!“ Áno verná. A čomu verná? Verná volaniu Boha, ktorý nás vyzýva, aby sme milovali nie slovom a jazykom, ale skutkom. Verná ceste, ktorou je naša viera. Je jedno, koľko ovocia naša láska prinesie. Dôležité je to, že sme verní tejto ceste svojho povolania.

Je tu aj ďalší motív pre skutky lásky, ktorý je – možno – v istom zmysle podobný predchádzajúcemu: Láska sama chce ísť z nás von. Čo spravíš z nádržou, ktorá je plná a do ktorej stále, neustále priteká? No predsa zabezpečíš odtok. Či nás teda neženie vlastné srdce, ak má v sebe čo len trocha lásky, k skutkom lásky? Caritas urget (láska nalieha). Láska sama, ak je pravou láskou, nie je spokojná s krásnymi snami a rečami, ona chce pôsobiť, chce sa realizovať, ako každá pravá sila, chce sa osvedčiť, konať skutky. Už malá telesná sila dieťaťa chce niečo robiť, géniova sila ducha chce tvoriť. Energiu predsa nemôžeš sputnať, alebo kdesi uzavrieť. Nádoba by sa roztrhla. Tak je to aj s najšľachetnejšou silou, aká len existuje pod slnkom, so silou lásky. Aj ona v sebe cíti túžbu konať, pomáhať, liečiť, slúžiť, darovať, chrániť, utešovať. Ak toto vnútorné pobádanie k láskyplným skutkom necítime, potom je to bezpečné znamenie, že v nás niet ani lásky. A ak ho aj cítime, ale nenasledujeme, potom sa vyplní aj na sile lásky to, na čom trvá Starý zákon: Každá sila, ktorá sa neosvedčuje, odumiera. Už stará anglická múdrosť hovorí: You use it or you loose it! (Čo sa nepoužíva, to sa stráca, odumiera). Nečinná, spiaca láska je umierajúca láska. Spánok je naozajstným bratom smrti. Múdra znalkyňa duší (Mária Ebnerová-Eschenbachová) má pravdu: „Ak nechceš prestať milovať, nesmieš prestať konať dobro!“

Uviedli sme si tu motívy pre konanie skutkov lásky. No neviem, či to treba takto deliť. Snáď pre veriacu dušu je najdôležitejším motívom to, že chce byť ako Boh. On, ktorý nie je iba večná láska, ale i večný čin, ktorý neúnavne a bez prestania od večnosti ochraňuje a obdarúva a oblažuje každú bytosť, On ktorý uspokojuje po potrave kričiacich vtákov, ako i po večnej blaženosti úpenlivo volajúcich ľudí, nechce nič iného, než aby sme sa mali účasť na jeho diele a a na jeho bytí. Dáva nám tisíc možností konať dobro ako on, byť spolupracovníkmi Boha a jeho pravými deťmi. Dáva nám nesčíselné povzbudzovania a napomenutia, aby sme tieto možnosti využili. Starý a Nový zákon je plný týchto napomenutí. Azda nijaká vec nie je v nich častejšie zdôrazňovaná ako milovať blížneho a to láskou účinnou, byť „slepému okom“ a „chromému nohou“ a „biednemu otcom“. Vrcholom tohto božského pobádania je popis, ktoré Boží Syn tak silne načrtáva o poslednom súde a v ňom to zdrvujúce Božie slovo, ktorým sa raz obráti na nečinných: „Vzdiaľte sa odomňa, zlorečení – lebo hladný som bol, a nedali sme m jesť, smädný som bol a nedali ste mi piť, ako pocestný som prišiel a nepritúlili ste ma…“ (Mt 25, 41-43).

Ak nás tento obraz nepresvedčil, pretože – povieme si – nechceme byť motivovaní strachom, pozrime sa na iný, omnoho dojímavejší spôsob božského pobádania k láske. Pobádanie silou príkladu: Ježiš, na sklonku svojho života, po tom čo uzdravil množstvo slepých a chorých, vzkriesil mŕtvych, poobracal hriešnikov, popotešoval zarmútených, na konci svojej pozemskej púte si kľakol na kolená a svojim učeníkom urobil to, čo v jeho dome robili otroci: svojim priateľom poumýval nohy. A k tomu aktu praktickej a pokornej lásky pridal slová: „Dal som vám príklad!“ A aby toto gesto ešte viacej vysvetlil, po tom všetkom odišiel na Kalváriu aby tam vykonal svoj posledný skutok lásky, keď za nás z lásky na kríži zomrel. Chápeme tento jeho hieroglyf lásky? Chápeme, čo chce Ukrižovaný svojím krížom povedať svetu? Bedári a úbožiaci vo svete nás prosia, láska v našich srdciach nás pobáda, i Boh na výsosti nám prikazuje: „Deti moje, nemilujte slovami, ani jazykom, ale skutkom a pravou!“

Na záver ešte jednu zaujímavosť. Mnohí z nás máme tendenciu lamentovať: „Ako môžem pomáhať iným, keď ja sám som na tom horšie, než mnohí iní?“ Odpoveď: Ježiš povedal veľa podobenstiev. V žiadnom z nich nemajú postavy meno. Je tomu tak preto, aby sme sa sami mohli do týchto podobenstiev dosadiť za ktorúkoľvek postavu a snažiť sa o za tak o osobnú zmenu. Je však jedna – jediná – postava v podobenstvách, ktoré meno má: je to Lazár z podobenstva o boháčovi a Lazárovi. Je tomu tak preto, aby sa nám dalo najavo, že za Lazára sa dosadiť – pri meditácii o podobenstve – nemôžeme. Dosadiť sa môžeme iba za boháča. Znamená to toľko, že vždy tu bude od nás niekto, kto bude chudobnejší ako my a my budeme voči nemu vždy boháčmi.