Múdrosť (Úvaha)

Múdrosť (Úvaha)

Boh sa zjavil kráľovi Šalamúnovi vo sne a hovorí mu: „Žiadaj si odomňa čo chceš, a ja ti to dám!“ Šalamún svoju žiadosť nepredložil Bohu hneď. Namiesto toho dlhou rečou začal Bohu vysvetľovať, ako sa cíti ako kráľ mladý a neskúsený, a ako na jeho pleciach ležíohromujúca zodpovednosť za vládnutie ľudu, ktorého je viac, než by dokázal spočítať. Až po tejto reči konečne Bohu predloží svoju žiadosť: „Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým. Veď ktože by (ináč) mohol spravovať tento tvoj početný ľud?“ (1 Kr 3, 9). Na to mu Boh, Jahve, hovorí: „Pretože si si žiadal túto vec a nežiadal si si dlhý vek, ani si si nežiadal bohatstvo, ani si nežiadal život svojich nepriateľov, ale si si žiadal chápavosť, aby si pochopil právo, urobím ti podľa žiadosti: Hľa, dám ti srdce múdre a chápavé, takže tebe podobného nebolo pred tebou a takého, ako si ty, nebude ani po tebe“ (1 Kr 3, 10-12). Iba jednu vec Boh žiadal od Šalamúna: aby bol verný viere a tradíciám Izraela.

Z toho, čo Šalamún povedal Bohu je nám jasné, že bol na prijatie Božieho daru múdrosti dobre pripravený. Spôsob, akým urobil svoju žiadosť bol dôkazom, že už vlastnil množstvo iných čností, ktoré mu boli zárukou, že múdrosť, ktorú dostane, mu nebude daná zbytočne. Mladý kráľ začal svoju reč prejavom zbožnosti a vďačnosťou za Božiu láskavosť voči jeho otcovi, kráľovi Dávidovi. Tým, že Boha nazval „Pane, môj Bože!“ a seba samého „služobníkom“, vyjadril aj úctu a pokoru. Keď Bohu povedal, ako veľmi si želá spravovať svoj ľud dobre, vyjadril čnosti starostlivosti a spravodlivosti. A keď žiadal iba o chápajúce srdce s dôverou, že Boh mu ho naozaj dá, prejavil skromnosť a vieru. Ukázal na sebe aj oddanosť a rozhodnosť, keď prisahal, že zostane verným Bohu a že vytrvá ako dobrý vladár. No tým, že nežiadal dlhý život, ani bohatstvo a ani smrť pre svojich nepriateľov ukázal na sebe, že nie je ovládaný neresťami sebectva, chamtivosti a pomstychtivosti.

Ako veľmi sa od Šalamúna líšia obyvatelia istej jaskyne, o ktorých píše filozof Platón vo svojej známej analógii. Vykresľuje v nej obraz úbohých väzňov, ktorí celý svoj život márnia čumením na vlastné tiene objavujúce sa na stene ich jaskyne. Ich život sa odohráva v takmer totálnej tme a tiene, ktoré vidia, sú jediné, čo poznajú, čo podľa nich jestvuje. Tieto tiene obdivujú a skúmajú. No neuvedomujú si, že jaskyňa nie je to najlepšie miesto, kde sa dá žiť život. Život mimo jaskyne je lepší a omnoho plnohodnotnejší. No nakoľko o ňom nevedia, po ňom ani netúžia. A keďže po ňom netúžia, nie sú naň ani pripravení. A Platón sa pýta: „Nezabili by každého, kto by sa ich snažil oslobodiť a vyviesť ich von z jaskyne a umožniť im plnohodnotný život mimo nej?“ Keďže nepoznajú hodnotu svetla, netúžia po ňom. A ak by sa naň dostali, pokladali by ho za ohrozenie. Týmto Platónovým väzňom chýbala vlastne múdrosť, ktorá by im umožnila akosi intuitívne túžiť po niečom, čo síce nevidia, no čo podľa všetkého jestvuje a čo je plnohodnotnejšie, než to, čo práve prežívajú. A táto múdrosť by im potom mohla dopomôcť k slobode.

Šalamún rozpoznal hodnotu múdrosti preto, lebo bol čnostný. Čnosti ho pripravili na hĺbku. Bez čností by po múdrosti netúžil. Bez nich by múdrosť nepokladal za hodnotu. Čnosti v ňom teda vytvorili nielen túžbu po múdrosti, ale aj úrodnú pôdu, v ktorej mohla múdrosť zapustiť korene a ďalej rásť a sa rozvíjať. Svetlo Božej múdrosti bolo tak prítomné už predtým v jeho správaní, ktoré sa riadilo čnosťami. Pre spomínaných Platonových obyvateľov jaskyne, ktorí nepoznali hodnotu svetla bola múdrosť na rozdiel od Šalamúna čímsi cudzím a nedôveryhodným. Preto sa proti nej obrnili. Postrádali čnosti, ktoré by im umožnili otvoriť sa a byť vnímavými voči múdrosti. Nemohli si želať svoje oslobodenie, pretože si neuvedomovali, že ho potrebujú.

Múdrosť, ktorú Boh daroval Šalamúnovi mala tri základné charakteristiky: (1) bol to dar božského pôvodu; (2) bol to princíp, ktorýzjednocoval všetky ostatné čnosti; a (3) bola to moc osobná a vnútorná, nie niečo neosobné a vonkajšie, ako je to napríklad v zákone. Zákon je niečo, čo je mimo nás. Je to niečo, čo sa na nás ukladá zvonka. Múdrosť je hnutie vnútorné. Skutočnosť, že Boh sa zjavil Šalamúnovi vo sne je dôležitá, pretože pre obdobím prorokov boli sny jedným zo základných kanálov, cez ktorý Boh komunikoval s človekom.

Šalamún navonok vyjadroval svoju múdrosť rozličnými spôsobmi. Jedným z nich bola napríklad literatúra. Pripisuje sa mu 1500 piesní (1 Kr 4, 32). „Najsladšie“ zo všetkých jeho piesní sa nachádzajú v Pieseň Piesní. Obľúbenosť jej piesní hlavne pri svadobných slávnostiach viedla k tomu, že ju nakoniec zaradili medzi knihy Svätého písma. Chápali sa totiž ako alegória vzťahu medzi Bohom a jeho ľuďom. Tieto piesne tiež potvrdzujú presvedčenia, ktoré boli základom pre vieru Izraela: t.j. úmysel Boha, aby človek pred ním žil ako kompletná osobnosť, aby muž a žena nachádzali svoje naplnenie vo svojej vzájomnej jednote a že manželská láska by mala byť pokračovaním stvoriteľského diela Boha (prokreácia).

Šalamúnovi sa pripisuje aj Kniha Prísloví, Kniha Kazateľ, a Žalmy 72. a 127. Okrem týchto kníh hebrejskej Biblie sa mi pripisujú aj knihy Šalamúnova Múdrosť, Šalamúnove Žalmy a Šalamúnove Ôdy, ktoré nie sú súčasťou Biblie.

No najvýraznejšie Šalamún prejavoval svoju múdrosť vo vykonávaní spravodlivosti, keď išlo o riešenie zložitých a sporných prípadov. Snáď najznámejším príkladom jeho múdrosti v tomto zmysle je šikovné vyriešenie prípadu dvoch žien, ktoré tvrdili, že sú matkami toho istého dieťaťa. V príbehu sa píše, ako Šalamún navrhol, že najlepším riešením bude – keď sa už nevedia dohodnúť –, keď dieťa rozseknú mečom napoly a každej dajú polovicu. Prvá žena súhlasila. Veď keď ho nemá mať o­na, tak potom nech dieťa radšej zomrie, usudzovala. Druhá sa však, preniknutá hrôzou, radšej dieťaťa vzdala v prospech tej prvej. Bolo jej jedno, že dieťa stratí. Hlavná vec však pre ňu bola, že dieťa ostane nažive. Šalamún v tejto druhej na základe psychického prežívania jej materskej lásky rozpoznal pravú matku. Spoločenstvo, ktoré tu bolo prítomné, reagovalo na múdrosť Šalamúnovu jasajúcou chválou a s obdivom: „Celý Izrael sa dopočul o rozsudku, ktorý vyniesol kráľ, a báli sa kráľa, lebo vedeli, že je v ňom Božia múdrosť, keď vynáša rozsudok“ (1 Kr 3, 28).

Šalamún sa pre svoju múdrosť stal naširoko-naďaleko známym. Prišla ho navštíviť aj kráľovná zo Sáby, z ďalekej Arábie, aby si jeho múdrosť odskúšala. Keď zakončila sériu skúšok, ktorým ho podrobila, nielenže potvrdila, že všetko čo počula o Šalamúnovi a o jeho múdrosti je naozaj pravda, ale aj povedala: „…veru mi nepovedali ani polovicu; tvoja múdrosť a tvoj blahobyt prevyšujú chýr, ktorý som počula.“ Tých, ktorí „počúvajú tvoju múdrosť“ pokladala za blažených a za zvelebeného prehlásila Pána, ktorý „má v tebe záľubu a dosadil ťa na trón Izraela! Pretože Pán má Izrael vždy rád, ustanovil ťa za kráľa, aby si vysluhoval právo a spravodlivosť“ (1 Kr 10, 6-9).

Komentár

Vážených mysliteľov kedysi nazývali mudrcmi. Pytagoras však učil, že v úzkom zmysle slova múdrosť prináleží iba Bohu. Preto vytvoril slovo „filozofia“ (láska k múdrosti). o­n sám dával prednosť tomu, aby ho nazývali radšej filozofom (milovníkom múdrosti) ako „mudrcom“. Táto jeho skromnosť už sama osebe bola znakom veľkej múdrosti, pretože pre človeka by bolo veľkou domýšľavosťou – nakoľko ľudská prirodzenosť tvárou-tvár najvyšším pravdám je skutočne slabá – namýšľať si, že o­n je schopný byť stelesnením múdrosti. Keď sa však človek nazve filozofom, tým jasne naznačí svoje obmedzenia. No aj napriek tomu, filozofia je predsa múdrosťou a to v prirodzenom zmysle slova. Človeku totiž sprostredkováva poznanie prostredníctvom ľudských prostriedkov.

No múdrosť skutočná je darom od Boha. Ako taká je potom závislá na tom, koľko jej Boh človeku, ako jej najvyšší vlastník, ponúkne a koľko z nej je človek schopný pochopiť.

Niektorí však pochybujú, že by človek bol schopný získať účasť na Božej múdrosti. Pre mnohých autorov múdrosť stále zostane pre človeka vecou nedosiahnuteľnou a neuskutočniteľnou. Nie je predsa možné mať múdrosť Boha a to ani v zlomkovej podobe. To je naozaj pravda. No základný problém týchto autorov je to, že za múdrosť pokladajú poznanie a vedomosti. A toto nebolo to, čo dostal napríklad kráľ Šalamún.

Každú čnosť pochopíme najlepšie, keď ju dáme do kontrastu s jej opakom – s neresťou. Opakom múdrosti je hlúposť. A kto je hlupák? V Písme nájdeme niekoľko poukazov na hlúposť a hlúpych ľudí, z ktorých sa Boh smeje. Hlúposť bola totiž vždy predmetom smiechu, výsmechu a vtipov. Napríklad v Žalme 2. sa píše: „Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho pomazanému: «Rozbime ich okovy a ich, jarmo zhoďme zo seba!» Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán ich privedie na posmech“ (1-4). Králi tohto sveta sa tu popisujú ako jedinci, ktorí kujú plány proti Pánovmu Pomazanému. Zabúdajú, že Boh na nich pozerá a pokladá ich za hlupákov. Dôvodom pre Pánov výsmech je hlúposť ľudí, ktorí sa vážne snažia urobiť sa väčšími, než v skutočnosti sú. Odmietajú uznať, že ich život úplne závisí od Boha. K tomu, aby sa mohli postaviť proti svojej pýche, potrebujú istú dávku zdravého sebapoznania, t.j. múdrosti. Ďalej je tu Žalm 37.: „Hriešnik snuje nástrahy spravodlivému a škrípe proti nemu zubami. Ale Pán sa mu smeje, lebo už vidí, ako sa blíži jeho deň.“ (12-13). Aká veľkolepá hlúposť a nelogika, na ktorej sa dá zabávať! Snáď najznámejším žalmom, v ktorom sa spomína hlupák je Žalm 14, v ktorom sa hovorí o hlúposti ateizmu: „Blázon si v srdci hovorí: „Boha niet.“ Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre. Pán pozerá z neba na synov ľudských a skúma, či je niekto rozumný a hľadá Boha“ (1-2).

V Novom zákone je veľa poukazov na ľudskú hlúposť. No snáď najvýraznejší je v podobenstve o boháčovi, ktorý mal veľa úrody: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: «Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.» Potom si povedal: «Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!» Ale Boh mu povedal: «Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?» Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“ (Lk 12, 16-21). Ďalšími sú podobenstvo o múdrych a hlúpych pannách a podobenstvo staviteľov domu: na skale alebo na piesku.

Z týchto príkladov môžeme vytušiť definíciu múdrosti. Múdrosť nie je poznanie alebo vedomosti. Múdrosť je poznanie súvislostí sveta a života. Alebo ešte hlbšie: múdrosť je poznanie podstaty vecí a na základe tohto poznania potom schopnosť tieto veci vo svojom živote správne usporiadať (zostaviť si rebríček hodnôt). Tomáš Akvinský doslova píše: „Sapientia est ordinare“– múdrosť spočíva v schopnosti dávať veci do správneho poriadku. Jeden príbeh hovorí o istom mužovi, ktorého požiadali, aby si vybral medzi poznaním (vedomosťami) a múdrosťou. Ak by si vybral poznanie, vedel by všetko; ak by si vybral múdrosť, vedel by iba pár vecí, ale dobre. Muž si vybral poznanie. Predpokladal totiž, že keď bude vedieť všetko, bude vedieť aj to, čo vedia múdri ľudia. Múdrosť však nepochopil (unikla mu jej podstata) a to presne pre to, čo hovorí sv. Tomáš Akvinský: lebo múdrosť nie je nejaké konkrétne poznanie, ale je to schopnosť usporiadať časné dobrá do správneho poriadku.

Na modernom svete vidíme, že mu chýba múdrosť. Je to vidno na jeho výlučnom zamestnávaní sa vecami, ktoré sú zážitkové, skutkové, zatriediteľné. T. S. Eliot píše: „Kde je život, ktorý sme stratili počas žitia? Kde je múdrosť, ktorú sme stratili v poznávaní? Kde je poznávanie, ktoré sme stratili v informáciách? Cykly Neba nás počas dvad­siatich storočí dostali ďalej od Boha a bližšie k prachu.“

Sme obklopení vecami: vecami, ktoré chceme poznať; vecami, ktoré chceme mať; vecami, ktoré chceme vlastniť; vecami, ktorých sa chceme zbaviť. No vo veciach samotných sa nenachádza múdrosť. Preto najmúdrejší ľudia budú od vecí vždy najslobodnejší: múdremu bude stačiť málo, pretože vie, že k životu veľa nepotrebuje. No nakoľko múdrosť sa nachádza v schopnosti spoznávať podstatu vecí, pri kontakte s nimi múdry bude prosiť, ako slepec v evanjeliu: „Učiteľ, [daj,] aby som videl!“ (Mk 10, 52). Múdrosť je schopnosť vidieť. Mudrc to je vlastne jasnovidec. A ten, kto vidí do vecí, spoznáva ich pravdu i lož, ich potenciál k rastu no i ich schopnosť nás rozložiť.

Ako sa získava múdrosť? Komunikáciou s Bohom – zdrojom všetkej múdrosti, prosbou o jeho múdrosť, reflexiou nad podstatou a zmyslom vecí, hľadaním súvislostí, sebareflexiou, pokorou a snahou o spoznanie rozdielov medzi vecami. Múdrosť získavame aj životnými príbehmi, ktorých zmysel sa snažíme chápať a na seba navzájom ponapájať.

Rabín Hanina, učiteľ z 1. storočia, prirovnal múdrosť k hlbokej studni so studenou, sladkou vodou. Ľudia nemohli vychutnávať jej osviežujúcu silu dovtedy, kým istý mudrc nepriviazal jeden kúsok povrazu k druhému a k ďalšiemu a potom toto ponadpájané lano nepriviazal k vedru a nevytiahol ním vodu pre všetkých prítomných, aby sa z nej mohli napiť. Podobne, hovorí rabín, aj kráľ Šalamún používal múdrosť k tomu, aby napojil jeden malý príbeh, podobenstvo a metaforu k druhému a robil to až dovtedy, kým mu nebola jasný zmysel múdrosti.

No nakoľko podľa sv. Augustína múdrosť spočíva v poznaní Božích vecí a nakoľko – ako sme si povedali pravá múdrosť je Božím darom – najviac v nej rastieme (ako to dokazuje mníšska tradícia) praktizovaním kontemplatívnej modlitby. Po latinsky sa múdrosť povie sapientia, čo pochádza od slova sapere a to je odvodené od slova ochutnávať. V kontemplatívnej modlitbe zakusujeme,ochutnávame Boha, jeho podstatu i múdrosť. V nejopúšťame používanie svojho limitovaného rozumu s jeho myšlienkami, konceptmi a obrazmi a otvárame sa Duchu Svätému, aby v nás za pomoci svojich darov účinkoval a viedol nás k plnosti Božej múdrosti.

Na záver ešte slovo k realizmu. Múdrosť bude vždy boj. Lebo je v nás hriech. Ten nám bude vždy prekážkou k videniu. A keď už uvidíme a spoznáme, bude nám prekážkou k žitiu toho, čo sme uvideli a spoznali. No aj napriek tomu je tu Boh, ktorý nám vo vyrovnávaní sa s hriechom pomáha. Preto nastúpiť na cestu k múdrosti znamená nastúpiť na cestu zápasu. Ale to by nás nemalo znechutiť. Ako človek rastie v múdrosti, rastie aj vo svätosti: a to znamená, že moc hriechu bude nad ním postupne slabnúť.