Svätosť (Úvaha)

Svätosť (Úvaha)

V istej obci v Rusku žil kedysi dávno jeden rabín, ktorý mal povesť mimoriadnej svätosti. V jeho živote však bolo čosi zvláštne, čo si obyvatelia obce nevedeli vysvetliť. Vždy v piatok ráno z obce zmizol. Nakoľko si ho vážili toto jeho zmiznutie si medzi sebou vysvetľovali dosť pôvabne. Na základe svojej jednoduchej viery a úprimného a pokorného vzťahu k rabínovi prišli k záveru, že počas hodín svojej neprítomnosti obci ich rabín vystupuje do neba a rozpráva sa tam s Bohom.

Raz prišiel do obce na návštevu istý neznámy človek. Keď počul príbeh o rabínovi a o jeho každopiatkovom zmiznutí bol dosť skeptický. Zbožná legenda, ktorú si obyvatelia obce o tomto rabínovom zmiznutí šírili sa mu zdala nepravdepodobná. Zaumienil si preto, že celú vec preskúma. Rozhodol sa, že tohto muža známeho svojou svätosťou bude sledovať, a tak si sám z prvej ruky zozbiera dôkazy a na ich pozadí potom odhalí pravdu. Jedno piatkové ráno dorazí teda k rabínovmu domu. Pozoruje ho tajne. Vidí, ako vstáva, potom sa modlí. Keď sa domodlí, oblečie sa do šiat sedliaka. Potom si všimne, že rabín si berie sekeru a odchádza do lesa. Stále ho tajne sleduje. V lese sa dá do výrubu stromu. Strom padne, oseká ho, rabín ho porúbe na polená. Tie zviaže do zväzkov. Toľko, koľko vládze, naloží na seba a pohne sa z lesa na odchod. Ide naspäť k obci. Muž vidí ako rabín prichádza k istej chatrči, ktorá sa nachádza v najchudobnejšej časti dediny. Tam, v drevenom príbytku žije jedna stará žena so svojím synom, ktorý je veľmi chorý. Rabín im nechá drevo, ktorého je dosť na asi jeden týždeň. Keď dokončí tento skutok lásky, vráti sa do svojho vlastného domu.

Všetko toto neznámy muž vidí. Je dojatý a premôže ho voči rabínovi veľký obdiv. Rozhodne sa, že v dedine zostane a požiada rabína, aby ho prijal za svojho učeníka. Keď potom znova počuje niektorého z dedinčanov hovoriť, že „v piatok náš rabín vždy vystupuje do neba“, pokojne vždy pridá „ak nie ešte vyššie“.

Nositeľ Nobelovej ceny Saul Bellow raz poznamenal, že prežitie židovskej kultúry by nebolo možné bez príbehov, ktoré poskytovali pointu a cieľ židovským morálnym tradíciám. „Ak nie ešte vyššie“, je dobrým príkladom príbehu, ktorý odovzdáva ľuďom mravné posolstvo, ktoré by malo byť úplne jasné na prvé počutie. Samozrejme, okrem prípadu, že by človek, ktorý príbeh počúva nemal vypestovaný zmysel pre hodnotu svätosti. Takýto človek by namiesto úcty voči rabínovi mohol napríklad začať rabína kritizovať za jeho ekologickú necitlivosť voči stromom v lese, ktoré každý týždeň rúbe, alebo za to, že sa nesnažil umiestniť starú ženu v starobinci, kde by bolo o ňu postarané a jej syna do nemocnice, kde by sa mohol liečiť, alebo za to, že zneužíval naivitu svojich spoluobčanov, keď ich nechal v nevedomosti ohľadom toho, kam chodí každý piatok a tak im umožnil, aby si ho ctili ako svätca. Niektorí by dali pred rabínom prednosť možno radšej nejakému realistickému sociálnemu pracovníkovi, či humanitárnemu vedcovi, alebo ikony búrajúcemu politikovi či povedzme liberálnemu kňazovi. No takémuto človeku by unikla podstata. Čo príbeh hovorí, je jednoducho toto: „Tu je dobrý človek. Je skromný a láskavý, milosrdný a pokorný. Je veľkodušný voči chudobným a súcitný so slabými. Chceme byť ako o­n! Chceme sa stať svätejšími, pretože svätosť je krásna vlastnosť.“

Vidieť svätosť tam, kde o­na jestvuje znamená byť svedkom posvätnej reality. Jedným z takýchto svedkov bol aj spisovateľ Franz Werfel, ktorý bol podobne ako Bellow žid. Patril medzi milióny ľudí bez domova počas nemeckej okupácie Francúzska r. 1940. No aj napriek tomu našiel dôvod, ako to sám hovorí, „zamerať svoju pozornosť“, dokonca ére neľudskosti, na „tajomstvo Boha a svätosť človeka“.

Werfel bol výrazným kritikom nacistického režimu a dostal sa za to na jeho zoznam kandidátov smrti. Dokonca sa stalo, že britské rádio, hoci omylom, už oznámilo, že Werfela zavraždili nacionálni socialisti. Na svojom úteku, o­n i jeho manželka, našli útočištev Lurdoch, kde sa takmer sto rokov pred tým zjavila Mária, Matka Božia, ktorá sa označila za „Nepoškvrnené počatie“ jednoduchému dievčatku Bernadette Soubiroussovej. Werfelovci sa skrývali v tomto historickom mestečku niekoľko týždňov. Každý deň sa zobúdzali s otázkou, či do západu slnka budú už slobodní, alebo sa naopak stanú väzňami odsúdenými na smrť.

Počas tohto desného obdobia sa Wefel oboznámil s príbehom o zjaveniach i so správami o uzdraveniach a milostiach, ktoré sa odohrali v Lurdoch. Jedného dňa, keď už bol s nervami na dne urobil sľub, že ak sa mu podarí z tejto svojej zúfalej situácie ujsť a doraziť k bezpečiu amerického pobrežia, že na čas zanechá všetky svoje povinnosti a úlohy a bude „spievať“, tak ako mu to len bude možné, „Pieseň o Bernadette“.

Werfel svoj sľub dodržal. Jeho Pieseň o Bernadette, ktorú napísal získala ocenenie kritikov a stala sa vo svojej dobe jednou z najčítanejších kníh. Na zozname bestsellerov časopisu The New York Times sa nachádzala 24 týždňov. Bola preložená do mnohých jazykov a jej filmová podoba z r. 1943 získala štyri ceny Filmovej akadémie, jednu predstaviteľka Bernadetty Jenifer Jones. Napísaním knihy urobil Werfel viac, než len to, že splnil svoj sľub. Stal sa jedným z ohniviek v tradícii svojho ľudu, ktorá spočívala v tom, že ľudia ohlasovali slávu Božiu tým, že zjavovali svätosť ľudí.

Komentár

Svätosť je formou integrity. No od bežného chápania integrity sa trocha líši. Integrita, ako sme si to povedali, keď sme o tejto čnosti uvažovali, je ucelenosť. Je to opak rozbitosti. Človek integrity sa snaží o to, aby v jeho charaktere bola zhoda medzi jeho slovami a skutkami, medzi tým, čo verí a tým, čo praktizuje. Aby nič v jeho živote, žiadna časť jeho charakteru nesabotovala snahy celku. Integrita, aj keď samozrejme v dokonalom zmysle predpokladá moc a pomoc Boha, je čnosť, ktorá je výsledkom disciplíny človeka a jeho snahy a žitie v pravde.

No svätosť je integrita vyššieho poriadku. Svätosť predpokladá jednotu s Bohom. Svätosť je totálne zameraná na Boha a pre ňu nie je nič dôležitejšie, než jednota s Bohom: v myšlienkach, túžbach, snahách. Svätosť od človeka požaduje, aby sa totálne podriadil Bohu, jeho podstate a jeho vôli.

Preto najlepším vyjadrením motta človeka, ktorý sa snaží o svätosť je slovo „sebakapitulácia“. Tento postoj kapitulácie pred Bohom a totálne odovzdanie sa Bohu je často výsledkom dlhej cesty a náročnej púte. Na začiatku je túžba po raste. Potom je snaha o rast. Človek má svoje predstavy a tie sa snaží realizovať. Dá sa na disciplínu. Do procesu zapojí svoju vôľu. Táto po čase prinesie svoje ovocie. No človek aj napriek tomu môže prísť k prekvapujúcemu zisteniu, že to, čo dosahuje, nemusí byť to, čo mu najviac prospieva. Alebo že nie všetko, po čom túži sa mu naozaj aj darí dosahovať. Človek sa tak môže dostať do stavu, kedy sa začne uprostred úspechu cítiť, že je vnútorne vyprázdnený ba dokonca frustrovaný.

Ak je múdry a otvorený pre Boha na základe takejto skúsenosti môže prísť k záveru, že to, čo dosiahol, je síce veľká vec, no nie je to to, čo by ho napojilo na podstatu a prameň jeho existencie: na Boha. A ak vo svojej múdrosti rastie, postupne dorastie ku kapitulácii pred svojimi plánmi a jeho jediným cieľom sa stane skúmanie a plnenie Božej vôle.

V dejinách kresťanskej spirituality máme veľa príkladov na tento proces. Vlastne, ak by sme mali byť presní, každý jeden svätec, nasledovník Ježiša Krista, šiel touto cestou. Ešte pred Kristovým narodením to boli veľké postavy dejín viery: Abrahám či Mojžiš alebo proroci. V dejinách kresťanstva to boli Mária, Matka Ježišova, Jozef jej ženích, apoštoli a po nich celá plejáda hľadačov a plniteľov Božej vôle. Snáď najkrajším textom pre človeka, ktorý hľadá svätosť je výrok Ježišov na adresu apoštola Petra, ktorý sa nachádza u evanjelistu Jána: „Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ (Jn 21, 18). Toto je najvyšší ideál hľadača svätosti: vystrieť ruky, nechať sa opása(va)ť (Bohom, alebo i ľuďmi) a viesť kam by človek najradšej nechcel ísť.

Pre Tomáša Akvinského svätosť znamená dve veci. Prvá sa týka „čistoty“. Tento význam slova nesie v sebe aj grécke slovo pre svätosť hagios, ktoré znamená „nezašpinený“. Nie je možné však byť čistý, ak nie sme napojení na Boha. Preto sa človek, ktorý chce byť čistý bude snažiť byť nepretržite napojený na Boha, t.j. bude sa snažiť mať s Bohom vzťah blízkosti a intimity. Toto je dôležité, pretože ľudská myseľ sa často nepretržitým kontaktom s nízkymi vecami znečisťuje.

Druhá vec, sa podľa Akvinského, týka tzv. „pevnosti“. Ide o pevnosť človeka v zameria­vaní sa na Boha a v jeho lojalite a vernosti Bohu, ktorý je jeho počiatkom i cieľom. Toto je zmysel, ktorý sme si popísali vyššie: skúmanie Božej vôle a snaha o maximálne plnenie tejto jeho vôle.

Svätosť je vec prvotná, prapôvodná, originálna. Svätosť je stav, v akom sme vyšli z Božích rúk. A svätí sme vyšli z Božích rúk preto, lebo náš Tvorca, Boh, je svätý. Svätosť Boha predchádza všetky formy nesvätosti, presne tak ako nevinnosť prichádza pred vinou, alebo ako stvorenie prišlo pred pádom. Je preto pre človeka nerozumné zostať nesvätým, pretože by to bolo odmietnutie jeho pôvodného, prvotného stavu. Nakoľko svätosť je vec pôvodná, nie je náročná. Nespočíva totiž v tom, že by sme mali robiť nejaké hrdinské alebo neobvyklé činy, ale v tom, že všetko budeme robiť s čistotou srdca. „No nie všetko vysoké je sväté, ani každá sladkosť dobrá“, hovorí básnik Coventry Patmore (1823-1896). Svätosť je ako biele prádlo. Ak prádlo, ktoré bolo biele nie je biele lebo sa zašpinilo, neznamená to, že jeho stavom je špina. Jeho pôvodný stav je beloba. A tento pôvodný stav sa získa tým, že sa zašpinené prádlo operie.

Svätosť je nádherná sama v sebe, prirodzene a bez fanfár. Čo je krásne, je jednoducho krásne. Maják na pobreží nevytrubuje, aby na seba zameral pozornosť, ani nerobí ohňostroj, ani nestrieľa z kanóna, aby tak upozornil na svoju prítomnosť. Jednoducho svieti. Svätosť je hlboko a účinne sebakomunikujúca. Toto je dôvod, prečo Pascal vykríkol: „Pokojná, tichá krása svätého života je«najnákazlivejšou vecou» na svete, podobnou iba moci Ducha Božieho.“ Samozrejme, toto môže vzbudzovať u niektorých obdiv, u iných žiarlivosť, no po väčšine asi aj zlosť a nepriateľstvo. Preto je toľko svätých mučeníkov. Jedni budú po svätosti túžiť na základe nenápadného a „nákazlivého“ svedectva svätosti svätých, iní sa budú z neho vysmievať.

Myšlienky ohľadom svätosti nenájdeme len v kresťanstve alebo židovstve, ale aj v pohanstve. Pozrime sa napríklad na to, čo hovorí o svätosti dávny filozof Sokrates. Aj podľa neho prvotným zdrojom svätosti je božstvo. V rozhovore, ktorý raz mal s istým nafúkaným teológom kladie jednu z najzákladnejších a najdôležitejších otázok, ktorú kedy vyslovili ústa filozofa: „Je to, čo je sväté, sväté preto, lebo to bohovia schvaľujú, alebo to bohovia schvaľujú preto, lebo je to sväté?“ Jeho spoločník, ktorý sám seba nevedomky postavil pred bohov, nepochopil bohaté dôsledky tejto otázky a ako dôsledok odišiel neosvietený.

Sokrates chce v tomto svojom výroku zamerať našu pozornosť nielen na to, že svätosť je absolútne prvoradá čnosť, že je pred všetkým, ale aj na to, že svätosť je vec úplne fundamentálna a nie je len dôsledkom schválenia kohosi. A to je podľa neho dôvod, prečo bohovia milujú svätosť: milujú ju preto, lebo je svätá. Toto prisudzuje svätosti pozíciu priority; terén, ponad ktorý sa už nedá ísť. Je tu svätosť a svätosť si vyžaduje lásku, uznanie a česť.

Toto je na pohana veľmi zaujímavé uvažovanie, od ktorého má uvažovanie, ale hlavne prax moderného človeka na míle ďaleko. Jednou z najnešťastnejších charakteristík nášho moderného sveta je, že odmietol Boha a na jeho trón posadil človeka. A človek, ktorý si uzurpoval tento trón pre seba si potom aj definuje vlastnú svätosť. So zatienením Boha a úpadkom náboženstva ľudia už neprijímajú skutočnosť, že večným a neuhasiteľným prameňom múdrosti a dobra je Boh, a že iba On je potom mierou a zmyslom každej svätosti.

Svätosť je pre človeka dneška na smiech. Postmoderná doba, v ktorej žijeme dokázala okrem iného prevrátiť hodnoty dolu hlavou. A čo je sväté označiť za hlúposť a čo je špinavé za ideál. V príbehu o vzkriesení Lazára (Jn 11, 1-45) je zmienka o tom, ako sa mŕtvy Lazár v hrobe už rozkladal. A Ježiš ho z tohto rozkladu priviedol znova k životu, k integrite a k svätosti. Postmoderný človek by to urobil inak. o­n by zápach označil za vôňu, zmysly toho, kto by túto jeho vôňu označil za zápach by pokladal za choré a rozklad mŕtvoly by sa mu stal chválou a pýchou. Takto nám prezentujú ideály súčasné médiá. Ľudia v rozklade sa vynárajú zo svojich „hrobov“ a žúmp a predvádzajú nám novú verziu svätosti. A tí, ktorí trvajú na pôvodnej verzii svätosti, že totiž špina je špina a zápach zápach sa dostávajú pod paľbu kritiky, výsmechu a zlostných výpadov. Za všetky uvediem citát z časopisu Domino fórum, ktoré píše o epidémii AIDS v článku Kto ešte má strach z HIV. Na záver Stanislav Gilan autor článku útočí na cirkev, ktorá trvá, že jediným prostriedkom proti epidémiám, ako sú tieto je sexuálna zdržanlivosť. Píše: „Bájky o vernosti, o sexuálnej zdržanlivosti, nezmyselné ideologicky podložené požiadavky, zákaz antikoncepcie, najmä kondómov vedú priamo k rozširovaniu infekcie a mali by byť hodnotené ako trestný čin.“[1] Hľa toto je moderná verzia svätosti. Treba samozrejme povedať, že to s čím pracuje náboženstvo je ideál a nie už realita. Inými slovami, každý z nás sme volaní k ideálu, ktorý ešte nemáme, ale ktorý uznávame a ku ktorému sa chceme približovať. V tomto zmysle treba chápať aj pozvanie Ježišovo: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec!“ (Mt 5, 48). Dokonalosť nebeského Otca je náš ideál, ktorý nevlastníme a sotva niekedy vlastniť budeme. No je to náš ideál, ktorému sa môžeme, aj keď za cenu pádov, deň čo deň približovať. Preto, kvôli týmto pádom, vedľa volania k ideálu stojí aj volanie k pokániu. Potrebujeme pokánie, ktoré je povstaním z pádu a znova vykročením za ideálom. No ideály, aj keď ich v živote nevlastníme, musíme mať, lebo inak sa budeme topiť vo výkaloch vlastnej špiny, ktorú sme si my sami zadefinovali, alebo nám ich zadefinoval niekto iný ako krásu, svätosť, métu, slobodu, opravdivosť.

Svätosť patrí predovšetkým Bohu. Nech človek vlastní akýkoľvek stupeň svätosti, jeho svätosť nepramení v ňom, ale je výsledkom napojenia sa na Boha. Svätosť nie je klam. Je to objektívna skutočnosť, ktorú je vidno na živote toho, kto zo seba vyžaruje lásku Božiu.