Postoj pri modlitbe (Úvaha)

Postoj pri modlitbe (Úvaha)

Na začiatku prosme o to, aby to všetko čo si tu na našich stretnutiach hovoríme o modlitbe, vošlo do našich sŕdc a mohli sme viesť naozaj nový kresťanský život.

Sme pri ôsmom pravidle modlitby: Možno ho formulovať takto: Aj telo by sa malo naučiť modliť.

Telo Je veľmi dôležitým komponentom nášho života, našej existencie, zohráva dôležitú úlohu a nemali by sme sa nazdávať, že sa naučíme modliť bez neho, keď sa modlíme.

Telo vždy ovplyvňuje modlitbu, pretože ovplyvňuje každý ľudský skutok, aj ten najintímnejší.

Sú dve možnosti: alebo sa telo stane nástrojom modlitby, alebo prekážkou v modlitbe. Telo má vždy svoje požiadavky a dáva ich pocítiť. Má aj svoje potreby ale aj svoje medze, limity. Často môže znemožňovať koncentráciu a úplne prekážať vôli. Ak ho nedokážeme zvládnuť, veľmi ľahko môže toto všetko znemožňovať, ale ak ho vieme riadiť, môže to všetko uľahčovať a napomáhať jak koncentráciu, tak vôľovú zložku.

Všetky veľké náboženstvá dali veľkú dôležitosť telu, pobádajúc k prostráciám, pokľaknutiam, gestám. Veľavravným je Islam. Ten dokázal rozšíriť svoje náboženstvo u zaostalých kmeňov v Afrike a Ázii práve vďaka modlitbe telom. Modlitba v Islame je modlitbou tela, prevádzaná gestami a hlasom. Myslím, že neraz nerozumejú ani slovám, ani gestám, no napriek tomu sa modlia.

Kresťanská tradícia vždy pokladala za veľmi dôležitú funkciu tela v modlitbe. Bolo by nerozumným podceňovať túto tisícročnú skúsenosť Cirkvi. Dôležité je pochopiť toto: Keď telo vstúpi do modlitby aj duch sa ihneď zapojí do nej v akejsi symfónii. Často však, keď sa naša duša chce modliť, telo ju s takou ľahkosťou nenasleduje. Telo sa často bráni duchu, ktorý sa chce modliť.

Je teda veľmi dôležité začínať modlitbu telom, vyžadujúc od neho takú pozíciu, ktorá pomáha modlitbe. Môže veľmi napomôcť taká poloha, ktorú obľubujú zvlášť mladí: Na kolenách s uvoľnenými ramenami, rukami voľne položenými na stehnách povedľa tela, zatvorené oči, alebo upriamené na eucharistiu. Je zvláštny tento fenomén: ak máme pravidelné dýchanie vzpriamenú chrbticu a kľačíme, ak je dýchanie plné a pravidelné, potom je ľahšie sa koncentrovať.

V joge je jedno pravidlo, že chrbtica je vždy narovnaná vo všetkých pozíciách.

Toto veľmi napomáha sústredenosť.

Ak je dôležité začať sa modliť od tela, možno sa spýtate, prečo o tom hovoríme až teraz.? Prečo sme nehovorili o tom už skôr.

Nuž je to aj preto, lebo dnes sa mnohí ženú za praktikami jogy a orientálnymi metódami. Predovšetkým mladí ľudia. Človek, ktorý sa naučí používať niektoré pozície jogy, môže veľmi ľahko nadobudnúť ilúziu, že sa už vie modliť.

My veríme v to, že je dôležitejšie nastúpiť cvičenia v modlitbe od hlbších vecí, ako sú pozície. Avšak hovoríme stále o tom, že aj telo by sa malo naučiť modliť.

Najskôr je potrebné oboznámiť sa s princípmi.

Bezpochyby si však potrebujeme nechať pomôcť práve telom v našej koncentrácii.

Niektoré praktické rady: Keď sme sami, je dobre modliť sa aj nahlas, veľmi to pomáha – počuť vlastný hlas.

Niekto si veľmi pomôže spevom v určitých chvíľach dňa. Náboženská pieseň, alebo žalm môžu veľmi napomôcť koncentráciu, myšlienku o Bohu, na Boha. Keď sme sami skúsme zaujať polohu, ktorá pomáha. Napríklad roztiahnuť ruky. Takisto hlboká prostrácia veľmi pomáha koncentrácii. V prostrácii vyjadrujeme svoju úplnú závislosť na Bohu a podriaďujeme sa mu. Celí sa mu odovzdávame.

Určité bolestivé pozície nenapomáhajú modlitbu. Ale ani veľmi pohodlné, príliš relaxačné polohy ju nenapomáhajú. Je potrebné vedieť si vybrať to, čo skutočne pomáha.

Nikdy nezabudnime na napomenutie svätej Terézie z Avily: modlitba a pohodlný život si nikdy nerozumejú. Pohodlnosti sa nepohodnú nikdy s askézou.

Niekedy sme však unavení, ospalí, verím že aj v týchto momentoch by sme sa mali modliť, ale možno je potrebné aby sme siahli po primeranej metóde pre únavu a ospalosť. Je dôležité nikdy nepodľahnúť lenivosti. Možno nikdy neskúmame jej príčiny… vždy si však vyberme takú pozíciu, ktorá premáha lenivosť.

UPOZORNENIE: Pozícia, poloha nie je modlitba! Ale pomáha modlitbe, alebo zabraňuje zahniezdiť sa v nás práve prekážkam modlitby.

Pascal napísal: „ Všetky ľudské zlá vychádzajú z jedinej veci: z neschopnosti ostať pokojní a na mieste vo vnútri vlastnej izby.“ Nemať vládu nad sebou samými.

Ak sa odteraz budeme cvičiť v ovládaní tela v modlitbe, toto cvičenie nás veľmi poznačí a ovplyvní náš duchovný život. Pre Pascala všetky zlá človeka vychádzajú z jeho povrchnosti, z neschopnosti ostať v pokoji a premýšľať.

Polohy ktoré bežne praktizujeme pri modlitbe:

 1. Státie

Státie je najdôležitejšie, najvznešenejšie a najliturgickejšie držanie tela. Vyjadruje dôstojnosť človeka. Nohami stojí na zemi a hlavu má pozdvihnutú k nebu. Na zobrazeniach v katakombách vidieť postavy modliacich sa postojačky. Človekovi po páde do hriechu vrátil dôstojnosť Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. V prvotnej Cirkvi bolo priam zakázané kľačať v nedeľu a počas Veľkonočného obdobia. Svätý Irenej to vysvetľuje takto: „Zvyk nekľakať v deň Pána je symbol vzkriesenia, pomocou ktorého, vďaka Kristovi, boli sme oslobodení od hriechov a od smrti.“ Každé slávenie Eucharistie má vlastne veľkonočný charakter. Státie je teda normálny postoj kresťana, ktorý, aj keď je hriešnikom, si je vedomý hodnosti Božieho dieťaťa práve vďaka smrti a vzkriesenia toho Ježiša, ktorý získal pre všetkých túto hodnosť.
Státie je aj prejavom úcty. Keď k nám príde návšteva, vstaneme. Keď do triedy vstúpi učiteľ, žiaci vstanú z úcty k nemu.
Počas slávenia svätej omše prichádza k nám Pán. Preto stojíme hneď na jej začiatku. Prichádza v osobe kňaza na začiatku svätej omše, keď vstupuje do spoločenstva zhromaždených veriacich, keď prichádza v Božom slove evanjelia, keď prichádza v eucharistickej modlitbe, keď prichádza vo svätom prijímaní. Kňaz vyjadruje tento základný postoj na svätej omši v Druhej eucharistickej modlitbe slovami: „Ďakujeme ti, že si nás uznal hodných stáť pred tvojou tvárou a tebe slúžiť.“ Na slávení svätej omše sa učíme stáť pred Pánom. Keď „kňaz vyzve ľud na modlitbu (Modlime sa), všetci spolu s ním chvíľku mlčia, aby si uvedomili, že stoja pred Bohom„(VSRM, 12). Tento postoj bude pre nás dôležitý na konci sveta, keď nás Pán príde súdiť. O príchode Syna človeka na konci sveta čítame: „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka“ (Lk 21, 36).

2. Sedenie

V chrámoch je aj miesto na sedenie. Má to praktický význam. Keď je človek unavený, hľadá miesto na sedenie, na odpočívanie. My hovoríme o význame sedenia z hľadiska liturgického. Počas svätej omše veriaci „nech sedia, keď sa prednášajú čítania pred evanjeliom a medzispev, pri homílii a kým sa pripravujú obetné dary na obetovanie, a ak je to vhodné, keď sa po prijímaní zachová posvätné ticho“ (VSRM, 43).
Sedenie má aj biblické zdôvodnenie. Keď Pán Ježiš navštívil Lazárov dom a v ňom sestry Martu a Máriu, svätý Lukáš poznamenal: „Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo“ (Lk 10, 39).
Pána Ježiša raz vyhľadala jeho matka a príbuzní. Svätý Marek to zaznamenal slovami: „Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup„ (Mk 3, 31-32a).
Sedenie vyjadruje aj stav telesného uvoľnenia. Sediaci človek je v pohode, sedí pokojne, nič ho nevyrušuje a tak môže svoju pozornosť sústrediť na to, čo počúva, a spokojne o tom uvažovať. Sedenie počas čítaní vyjadruje v prvom rade postoj počúvania a rozjímania nad Božím slovom. Je to základný postoj Pánovho učeníka.
Okamih sadania po modlitbe dňa čiže orácii, keď veriaci povedia Amen, je naplnený očakávaním, ochotou pozorne počúvať, ale i zvedavosťou, čo nám Pán povie. Preto lektor nevystupuje na ambonu čítať skôr, než veriaci povedia Amen, a posadia sa. A vtedy nastáva to, čo sa stalo v synagóge v Nazarete, keď čítal Ježiš: „Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“ (Lk 4, 20b). Aj my posediačky upierame oči na toho, kto číta, aby sme mohli pozorne, uvoľnene a sústredene počúvať Božie slovo a v žalme uvažovať nad ním. „Veriaci pri slávení omše majú počúvať Božie slovo s takou vnútornou a vonkajšou úctou, ktorá by ich duchovný život zo dňa na deň zveľaďovala a hlbšie včleňovala do tajomstva, ktoré sa slávi“ (Poriadok čítaní pri omši, 45). A práve poloha sedenia umožňuje veriacim počúvať Božie slovo s vnútornou i vonkajšou úctou.

3. Kľačanie

Kľačanie prenikalo do liturgie pomaly a to zo súkromných modlitieb, pričom v liturgii malo prvotné miesto vždy státie. Kľačanie je vlastným a najvýraznejším prejavom súkromnej modlitby. Keď sa modlíme ako jednotlivci, keď sme pred Bohom sami, vo vlastnom mene, alebo aj v modlitbovom spoločenstve, vtedy má prevahu naša malosť, naša bieda, naša hriešnosť. Keď sa však modlíme liturgicky s celou Cirkvou a v jej mene vtedy sa do popredia dostávajú Kristove zásluhy. A práve toto je to, čo chce liturgia zvestovať symbolickými postojmi.

Liturgia však počíta aj s kľačaním počas svätej omše. Je veľmi málo prípadov, kedy veriaci zostávajú kľačať na kolenách. Všeobecné smernice Rímskeho misála obsahujú tento predpis:
„Nech však kľačia… pri premenení… Kde je zvyk, že ľud zostáva kľačať po skončení zvolania Svätý až do konca Eucharistickej modlitby a pred prijímaním, keď kňaz hovorí Hľa, Baránok Boží, nech sa chvályhodne zachová“ (VSRM, 43).
Kľaknúť si na kolená vedie veriaceho nie tak vedomie hriechu, ako skôr Božia láska, ktorá sa prejavuje v odpustení. A práve táto láska ho potom dvíha, aby sa postavil. Po kľačaní nasleduje povstanie a nastúpenie duchovnej cesty smerom k svadobnej hostine, v ústrety Kristovi Ženíchovi, ktorý nám dáva účasť na Božom živote a dovoľuje nám postaviť sa pred Pána.
Aby sa dosiahla táto žiadaná jednota v pohyboch a držaní tela, niekedy počas slávenia svätej omše diakon alebo posluhujúci laik alebo aj sám kňaz dáva pokyny veriacim, aby jednotne zaujali držanie tela. Tieto ich výzvy máme poslúchnuť (porov. VSRM, 43).
Priestor našich chrámov však vždy nedovoľuje, aby všetci prítomní na slávení svätej omše mohli zaujať jednotné držanie tela, čiže aby všetci do jedného napr. stáli, sedeli alebo kľačali. Neumožňuje to buď veľký počet zúčastnených na svätej omši, alebo lavice, v ktorých sa nedá stáť, ba dokonca aj zdravotný stav môže prekážať v kľaknutí si počas premenenia. Vtedy tí, čo si nemôžu kľaknúť, majú urobiť hlboký úklon, keď si kňaz po pozdvihovaní kľaká.
Na záver nemôžme urobiť nič iné, ako pripomenúť vám, drahí bratia a sestry, i našim kňazom slová Svätého Otca Jána Pavla II. uverejnené na konci jeho encykliky Ecclesia de Eucharistia: „Kňaz, ktorý slúži svätú omšu verne podľa liturgických predpisov, a spoločenstvo, ktoré sa im prispôsobuje, tichým no výrečným spôsobom dokazujú svoju lásku k Cirkvi….Nikto nesmie podceňovať tajomstvo zverené do našich rúk: je príliš veľké, aby si niekto mohol dovoliť svojvoľne s ním nakladať, čo by nezodpovedalo jeho posvätnej povahe a univerzálnemu charakteru“ (52).
Preto ochotne a v duchu poslušnosti prijímame aj túto úpravu týkajúcu sa držania tela počas slávenia svätej omše. Nezabúdajme však, že spoločným držaním tela čiže státím, sedením a kľačaním vlastne plníme výzvu svätého Pavla z Listu Rimanom: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (12, 1).