„Božia vôľa“ Ako je to… ? (Úvaha)

„Božia vôľa“ Ako je to… ? (Úvaha)

Jedným z najčastejšie zneužívaných náboženských tvrdení bolo tvrdenie: „To je Božia vôľa.“ Tak ako o aspiríne, aj o tomto tvrdení sa predpokladá, že slúži ako všeliek na tie ťažkosti a nešťastia, na ktoré, zdá sa nám, niet vysvetlenia. „Je to Božia vôľa“ sa stalo náboženským klišé, ošúchaná fráza. Niekedy sa zdá, akoby sa používala na popieranie skutočnosti. Obávam sa, že Boha niekedy znehodnocujeme tým, že ho obviňujeme za všetko zlé, čo sa nám prihodí. Boh slovného zvratu „to je Božia vôľa“ sa javí ako necitlivý, iracionálny, krutý a bez osobného záujmu o ľudské veci. Niekedy sa zvrat „to je Božia vôľa“ môže použiť ako útek, ako keď sa napríklad vyhýbame dávaniu si ťažkých, ale poctivých otázok o živote, alebo keď sa vyhýbame hľadaniu hlbšieho významu toho, čo sa nám prihodilo. Azda jednoducho nechceme pocítiť skutočnú bolesť toho všetkého, alebo dokonca postaviť sa a zodpovedne zvážiť vlastné konanie.

Počul som toto vyjadrenie na vysvetlenie rozličných udalostí, od pohrôm až po udalosti menej dôležité, od požiaru, ktorý usmrtil celú rodinu, po uhynutie rodinného psa. Keby všetko bolo také jasné! „Je to Božia vôľa“ – je tvrdenie posvätné a zmysluplné, ale iba vtedy, keď ho správne pochopíme.

Sv. Pavol povedal: „To je Božia vôľa, vaše posvätenie.“ Boh chce, aby sme boli spasení a aby sme boli svätí. Ako to Boh dosahuje? Dalo by sa povedať: prostredníctvom modlitby, eucharistie a iných posvätných úkonov. Áno, ale Boh nás posväcuje aj – a najmä – sviatosťou toho, že žijeme, nielen tým, že existujeme. Je v tom rozdiel! Keď sa do života zapájame, žijeme. Keď ho pasívne, takpovediac zboku pozorujeme, jestvujeme. Posvätenie znamená plný vstup do života.

Pravda, keď sa v živote plne angažujeme, zamotávame sa do siete večných problémov zla – a Boha. Ak je Boh dobrý, prečo existuje zlo? Bez toho, žeby sme sa zaplietli do rozporov tejto filozofickej a teologickej debaty, uvedomme si, že Boh si želá a chce dobro, zlo iba pripúšťa. Boh ho pripúšťa v tom zmysle, že nám v našej slobode konať zlo nezabraňuje a neovláda nás, ako keby sme boli bábky. To je riziko, ktoré Boh vzal na seba, keď nás stvoril slobodných robiť dobro alebo zlo a slobodných predovšetkým milovať. Lásku nemožno nanútiť.

Keď sa v našom živote objaví zlo – choroba, neúspech, sklamanie, hriech – sme znepokojení. Pýtame sa: „Kde je Boh?“ Boh, o ktorom sa predpokladá, že mi pomôže. Alebo keď dôjde k tragédiám, ktorým nemáme možnosť zabrániť – nezmyselnej smrti priateľa pri nejakej nehode, úmrtiu dieťaťa na nejakú zriedkavú chorobu, nemilosrdnému prepadnutiu a okradnutiu starej ženy, obetiam rakoviny, rozvodu alebo nejakej z nekonečného zoznamu nespravodlivostí páchaných na mužoch a ženách – môžeme pochybovať nielen o prítomnosti starostlivého Boha, ale keď uznávame, že Boh existuje, aj o tom, či má vôbec zmysel čestnosť a rozum.

Veriaci človek je však presvedčený, že Boh je vždy s nami. Sv. Pavol nám hovorí, že Boh urobí aj zo zla dobro. Boh spôsobom jemu vlastným pracuje stále, ponúka nám svoj čas a pomaly tká gobelín spásy svojho sveta. Avšak, povedané prakticky, Boh chce, aby sme so zlom, ktoré nás stíha, zápasili. Boh nechce túto automobilovú nehodu, za ktorú ja nenesiem žiadnu zodpovednosť, ale chcel, aby som sa k tomuto zlu postavil priamo a použil ho so všetkými jeho bolestnými a frustrujúcimi dôsledkami pre svoje vlastné dobro, ako aj pre svoj rast a posvätenie.

Keď ľudia stoja pred takou tragédiou a samozrejmými vecami, ktoré treba urobiť, používajú všetky spôsoby uvažovania na to, aby to považovali za Božiu vôľu. Je to akoby nejaká forma toho, ako sa vyhnúť, poprieť to, čo je zrejmé, ako odmietnuť skutočnosť toho, čo sa stalo. Nech sa nám stane čokoľvek – dobré alebo zlé – Boh žiada, aby sme tomu čelili, či je to spravodlivé alebo nespravodlivé, logické, alebo nelogické, rozumné, alebo nerozumné.

To neznamená, že sa zo zlom máme zmieriť, ale že mu treba čeliť, poprípade ho zmeniť.

Rozvod je emocionálnou tragédiou, ktorú Boh nechce a nezapríčiňuje. Ale ak k nej dôjde, Boh chce, aby sa ľudia postavili ku skutočnosti otvorene a nedovolili, aby ich zničila. Chce, aby sa cez ňu preniesli a stali sa napriek tomu lepšími. Keď sa urobilo všetko, na jeho zábranu, aby sa takej tragédii predišlo, posledným aktom je prijať to, čomu sa nedá vyhnúť a žiť ďalej. Ľudia umierajú, tak umierajú aj niektoré manželstvá.

Božia vôľa je niekde v skutočnosti, ktorá stojí pred nami včera, dnes, zajtra. Skutočnosť nie je neurčitá, ale v nej je zahrnutá Božia vôľa. Jedno je zrejmé: musíme urobiť všetko, čo môžeme, aby sa veci dali do poriadku a aby sme žili ďalej. To, čo nás postihne, nie je vždy dobré a spravodlivé. Ani Kristova smrť nebola dobrá a spravodlivá, ale priniesla spasenie. Kristus nám zanechal posolstvo a príklad: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich, ale nech sa stane nie moja, ale tvoja vôľa.“

Niekedy sa vo svojom živote stretávame so skutočnosťou zmätku a nešťastia. Božia vôľa je, aby sme sa proti nim postavili a pokúšali sa ich premôcť. To je to, o čo sa snaží napríklad terapia, pomáhať nám čeliť nepríjemným realitám v našom živote a zvládať ich tým, že robíme to najlepšie, čo s našimi obmedzenými silami dokážeme. To koniec koncov znamená vziať svoj kríž. Náš osud nie je nejaký nám vopred určený plán, ani nejaká pasívna osudová nehoda, ale naša aktívna účasť v bohoslužbe nášho života. „Toto robte na moju pamiatku.“

Božia vôľa je, aby sme sa popasovali s neistotami, nejasnosťami a frustráciami každodenného života. Nie je to teda nutne jasný poukaz na to, čo treba vo všeobecnosti konať, ale skôr to, prečo sa tu a teraz máme rozhodnúť. Aj realita našich hriechov a omylov vedie k dôsledkom, čo sú tiež novými realitami, ktorým sa treba pozrieť do očí a priznať si ich.

Inými slovami najdôležitejšia otázka, ktorú nám dáva Boh, nie je: „Uspel si?,“ ale: „Čelil si realitám svojho života?“ Nie je vlastne toto tak aktuálny ako aj konečný úsudok, o sebe? Jedným nešťastným aspektom našich čias je, že ľudia sa skutočnosti vyhýbajú. A čím viac sa od nej vzďaľujú, tým zmätenejšími a nešťastnejšími sa stávajú.

Ako sa to všetko vzťahuje na mentálne zdravie? Je zaujímavé, že jedným zo základných kritérií na hodnotenie mentálneho zdravia človeka je, či je v styku s realitou a ak je, ako sa s ňou vyrovnáva. Čím viac sme v kontakte s realitou a čím viac s ňou zápasíme, bez ohľadu na to, aké ťažké to môže byť, tým väčšiemu mentálnemu a emocionálnemu zdraviu sa tešíme, tým hlbší je náš pocit zdravej sebaúcty.

Medzi Božou vôľou, realitou a naším mentálnym zdravím je teda životne dôležitý a významný vzťah. Božia vôľa v každodennom živote obyčajne nie je tajomstvom. Je vždy pred nami. Mystériom sa stáva, keď realitu odmietame prijať a vyrovnávať sa s ňou.

„To je Božia vôľa, vaše posvätenie.“ Sme posväcovaní konkrétnou danosťou nášho života. Takto sa prepracúvame k spáse. Tento postoj nielen dáva význam úlohe, ktorú máme splniť, ale týka sa celého duchovného života, zvládania faktov tohto života v duchu Kristovom. Ježiš povedal: „Prišiel som plniť vôľu toho, ktorý ma poslal.“ Bol realistom a učí nás, ako sa stavať k realite, a tak transcendovať, prevýšiť seba i svet okolo nás.

Možno poznáme ľudí, ktorí sú pokladaní za veľmi nábožných a duchovných, ktorí však dosvedčujú nezlomný odpor a tvrdošijnosť. Pokiaľ ide o prijatie a odolávanie skutočnostiam ich života, nedokážu ich vnímať ako Božiu vôľu. Pravosť takejto duchovnosti je potom otázna.

Ježiš nikdy nepátral po tom, ako riešiť problém zla, ale raz v podobenstve o burine a pšenici veľmi prakticky poukázal na to, ako ho riešiť. Keď správca zistil, že niekto nasial medzi pšenicu burinu, upozornil sluhu, aby burinu nevytrhával, pretože by sa tak mohla zničiť aj pšenica. „Nechaj ich rásť spolu.“ Ježiš nás upozorňuje na zlo: treba sa naň pozrieť priamo a zaoberať sa ním, ale nesmieme dovoliť, aby nás premohlo.

Na záver môžeme zhrnúť dnešnú tému o Božej vôli tak, že Božia vôľa pre nás ako veriacich ľudí je, aby sme sa stavali ku každodennej realite života čelom a vyrovnávali sa s ňou.