Emócia strachu (Úvaha)

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: ivanus (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 29.06.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 857 slov
Počet zobrazení: 38
Tlačení: 1
Uložení: 2

Emócia strachu (Úvaha)

Tak ako každá iná emócia, aj strach je nám daný od Boha ako dar, aby nás ochraňoval a aby nám pomáhal v živote prežiť. Definícia strachu by mohla znieť asi takto: Strach je emócia, ktorá sa v nás ozve vtedy, keď sa nachádzame v nebezpečenstve. Strach je teda emócia, ktorá nás upozorňuje na nebezpečenstvo. Zdravý strach má dve fázy(1) útok/útek a (2) uvoľnenie (relax). Keď ma napríklad napadne pes, ozve sa vo mne strach, ktorý zmobilizuje moje telo do reakcie. Reakcia závisí od povahy človeka. Jedenzaútočí na psa, iný sa dá na útek. Keď je nebezpečenstvo preč, príde k druhej fáze: človek zakúsi relax, pokoj, uvoľnenie. Nebezpečenstvo pominulo. Takýto strach, skladajúci sa z dvoch spomínaných fáz, je zdravým strachom a je nevyhnutným na prežitie. Existuje však aj nezdravý strach. Niektorí ho nazývajú aj neurotickým strachom. Tento nezdravý strach má iba prvú fázu, a to útok/útek. U ľudí, ktorí trpia na neurotický strach, nikdy nepríde k uvoľneniu. Ak takíto ľudia nepracujú na svojom neurotickom strachu, môžu skončiť veľmi zle; stanú sa ľuďmi trpiacimi na často veľmi vážne stavy rozličných druhov fóbie.

Strach je emócia, ktorá je pre človeka, čo ju prežíva, vždy reálna, bez ohľadu na to, či nebezpečenstvo, na ktoré reaguje, je skutočné alebo iba fiktívne. Avšak od otázky, či dôvod pre náš strach je naozaj reálny alebo fiktívny (pochádzajúci z našej fantázie), bude potom závisieť, či náš strach je zdravý alebo nezdravý, či je normálny alebo neurotický. Pri práci so strachom si treba uvedomiť, že táto emócia je živená hlavou, čiže strach je produktom našich fantázií, fikcií, myšlienok, obrazov, úsudkov, záverov a pod. A tak pri snahe o jeho riešenie musíme ísť práve tam, kde sa rodí, t. j. do našej hlavy.

Strach má v každom období vývoja človeka iný dôvod. Počas detstva sme sa v našom strachu mohli točiť okolo takých problémov, ako sú silné alebo neobvyklé zvuky, neznámi alebo cudzí ľudia alebo miesta, neočakávané pohyby, napríklad psov, mačiek alebo iných plaziacich sa alebo inak sa pohybujúcich vecí. Pre rodičov, ktorí vychovávajú svoje deti, je veľmi dôležité, aby pristupovali k strachu dieťaťa rozumne. To znamená, aby dieťa kvôli strachu, ktorý v sebe cíti, nevysmiali alebo aby ho neodbavili tým, že si to nemá všímať. V našej kultúre je to dosť častá vec, hlavne pri výchove chlapcov. Strach je, hlavne pre mužov, emócia neprípustná. Chlap sa predsa nebojí! A to sa hovorí už malému dvojročnému Jankovi. Je jasné, že ak budeme Jankovi takéto tvrdenia opakovať často, potom začne svoj strach potláčať a začne byť ohľadom neho zmätený. Strach prestane fungovať tak, ako pôvodne mal. Človek, ktorý bol takto vychovávaný, buď nebude vidieť nebezpečenstvo tam, kde je, alebo ho bude vidieť všade, a pritom sa bude navonok tváriť, že je všetko v poriadku. Strach prestane byť pre neho emóciou, ktorá mu pomáha k prežitiu a k zdravému rastu.

Správny prístup k emócii strachu u vlastných detí je charakterizovaný tým, že uznáme jej oprávnenosť. Keď sa dieťa bojí, treba mu povedať, že je naplno oprávnené mať strach, báť sa nebezpečenstva. Strach v jeho vnútri treba naplno rešpektovať, pretože je súčasťou jeho osobnosti. V príhodnom okamihu si ho však treba zobrať na kolená a o predmete jeho strachu s ním rozprávať. Keďže, ako sme si povedali, strach sa rodí a odohráva v našej hlave, potom tým, čo zaváži, budú argumenty a dôkazy. Ak tu je napríklad nejaká teta, ktorej sa ustavične bojí, treba mu dokázať, že táto teta nie je naozaj hrôzostrašná, že sa jej netreba báť, že ona je naopak veľmi milá a láskavá pani. Je však možný aj opak: dieťa mohlo mať s touto tetou nepríjemný zážitok. Tam budeme ťažko dokazovať, že teta je príjemná, keď skúsenosť dieťaťa je opačná. Možno to bude potrebovať konfrontáciu iného charakteru. V tomto prípade emócia strachu dieťaťu hovorí, aby sa ochránilo, pretože je tu nebezpečenstvo, ktoré ono už raz (alebo možno aj niekoľkokrát) zažilo. Tam je tá emócia na mieste. Dieťa reaguje na nebezpečenstvo, ktoré je preň naozaj skutočné. Nečudujme sa, že ak má dieťa s istými ľuďmi nepríjemné zážitky, môže voči týmto ľuďom alebo veciam, alebo voči ľuďom a veciam, ktoré mu tých pôvodných ľudí alebo veci pripomínajú, ostať v pozícii strachu navždy.

Keď človek rastie, aj predmet jeho strachu sa zmení. Pre dieťa v školskom veku môže byť emócia strachu sústredená okolo otázok ako napr. čo je správne a čo nesprávne, okolo otázok týkajúcich sa súťaživosti, choroby a smrti a naplnenia očakávaní a požiadaviek zo strany rodičov alebo učiteľov. Ak dieťa neurobí niečo, čo je správne, alebo čo mu niekto zdôrazňoval, že je správne, potom sa v ňom ozve strach. Ak ho niekto nenaučí tomu, že aj prehrávať sa musí človek učiť, že človek nemôže byť vo všetkom najlepší, že nie vždy jeho predstavy a očakávania budú naplnené, že na človeka príde aj choroba, niekedy dokonca veľmi vážna, že hodnota človeka nespočíva v jeho úspešnosti a ustavičných víťazstvách, ale v tom, čo v sebe nosí, potom bude v sebe prežívať ustavičný strach, strach z prehry, strach z toho, že nebude prvý, strach z toho, že ochorie, strach z toho, že by mohol umrieť, strach z toho, že by mohol nenaplniť očakávania svojich rodičov, učiteľov a iných blízkych, strach z vlastnej nedostatočnosti, strach z neadekvátnosti (neschopnosti).

Počas adolescencie prídu na scénu nové otázky, okolo ktorých sa bude točiť pocit strachu: túžba po tom, aby mladého človeka prijali medzi seba do skupiny jeho kamaráti a rovesníci, aby bol jedným z nich, jedným z rovnoprávnych členov skupiny. Bude sa tu ozývať strach z vysmiatia, z ignorovania alebo z nových požiadaviek a výziev, ktoré by, ak by v nich neobstál, poukázali na to, že je ako osobnosť neschopný. Adolescent teda túži zapasovať medzi tých, ktorí majú pre neho hodnotu.

dospelosti, kedy má človek zodpovednosť a rozličné privilégiá, sa ozve nový druh strachu. Strach zo smrti alebo z choroby, a to ani nie tak v súvislosti s jeho vlastným utrpením a ťažkosťami, ako skôr v súvislosti s tým, čo by takéto ochorenie mohlo stáť ľudí okolo neho, príbuzných a blízkych, ktorí by sa – keby on ochorel – museli o neho starať. V dospelosti cíti človek strach tiež z toho, že nebude osobne schopný napĺňať úlohy a zodpovednosť, ktoré mu zverilo spoločenstvo alebo spoločnosť, a tiež strach z neistoty v zamestnaní alebo strach o svoje spoločenské postavenie.

U starších a starých ľudí sa bude strach točiť okolo toho, že nebudú mať dosť materiálnych a finančných prostriedkov na to, aby mohli prežívať svoju starobu alebo dôstojne dožiť; strach okolo trvalej a konečnej choroby, slabosti a nemohúcnosti počas nej; strach týkajúci sa závislosti na ľuďoch a toho, že budú iným „na obtiaž“. Je pravda, že niektoré strachy sú reálne, mnohé však nie sú. Mnohé sú výsledkom nášho preháňania alebo nafukovania predmetu, ktorého sa bojíme.

Psychológovia tvrdia, že každý z nás si vypestuje okolo strachu svoju vlastnú šablónu, ktorá závisí od troch faktorov: (1) od správania sa ľudí, ktorých sa snažíme napodobňovať alebo s ktorými sa identifikujeme; (2) od spôsobu, akým sme boli ovplyvnení ľuďmi počas svojho detstva; (3) od traumatických príhod alebo zážitkov, ktoré sme počas života mali. Náš pocit strachu je teda napojený na našu identifikáciu, na naše vnútorné dispozície a schopnosti a na naše traumy v detstve. Je však jasné, že naše spracovávanie emócie strachu je podmienené vždy kombináciou všetkých týchto troch faktorov. Nemožno však tiež zabúdať ani na to, že aj naša povaha, náš temperament hrá pri prežívaní emócie strachu a pri jej spracovaní dôležitú rolu. Sú ľudia, ktorí sú od prirodzenosti na emóciu strachu zvlášť citliví. V každom prípade však správa, ktorá nám náš strach komunikuje, sa týkanašej bezmocnosti, našej zraniteľnosti a našej neschopnosti zápasiť s danou situáciou. V situácii nebezpečenstva, krízy a zla zažívame sami seba ako nekompetentných, neefektívnych a bezmocných. Naša momentálna bezmocnosť sa môže premeniť na trvalý stav bezmocnosti. V takomto prípade sa človek začne cítiť, ako keby bol stratený, ako keby zablúdil.

Tri formy strachu: Existujú tri formy strachu, ktoré pôvodne boli zdravými, avšak ktoré sa postupne počas rokov mohli v nás zmeniť na nezdravé, a to zásluhou toho, že sme im k tomu dali moc. Túto moc sme im dali tým, že sme ich nechali pracovať v našej predstavivosti, že sme sa dostatočne nepreniesli do reality alebo že sme zanedbali mnohé veci konfrontovať s realitou.

ÚZKOSŤ Z ODDELENIA (SEPARÁCIE)

Mnohí z nás sa boja stať ľuďmi, ktorí by boli jedineční a neopakovateľní, ľuďmi, akých ich chcel mať Boh, keď ich tvoril. Väčšina nemluvniat pociťuje tento fenomén počas prvých mesiacov svojho života. Keď sa dieťa rodí, pociťuje bolesť, že sa oddeľuje od matky. Prestrihnutie pupočnej šnúry je pre mnohých ľudí faktom, s ktorým sa nikdy, počas celého svojho života, nezmieria. Vždy čakajú na niekoho alebo hľadajú niekoho, kto by sa o nich staral, na koho by sa mohli úplne pripútať. Aj keď nie fyzicky, tak iste duševne alebo duchovne. Oddelenosť, separácia je pre mnohých ľudí traumatickým faktom. Má mnohé podoby: strach zo samoty, strach z opustenia alebo oddelenia od tých, ktorí sú nám blízki, na kom nám záleží. Mnohí z nás dávame radšej prednosť tomu, že sa staneme členmi nejakých hoci aj nezdravých skupín alebo že sme doslova stratení v dave, ktorý nás nesie životom, než aby sme v sebe hľadali dobro a bohatstvo, ktoré máme ako jedinci a o ktorého rozvoj sa potrebujeme starať. Bojíme sa, že ak by sme sa rozhodli prejaviť a vyjadriť svoje vlastné presvedčenia alebo rozhodnutia, oddelilo by nás to od skupiny alebo skupina by nás vypudila. Je ľahšie ísť so skupinou, plávať s prúdom. Mnoho ľudí dáva prednosť tomu, že rastú ako krovie, než tomu, aby sa stali samostatnými, dobre vyvinutými stromami. Mnohí dávame prednosť odriekaniu sloganov, presvedčení a názorov skupín, než aby sme si sami sadli alebo kľakli a porozmýšľali nad názormi vlastnými. A to všetko zo strachu zo separácie.

Každý z nás potrebuje žiť v blízkom vzťahu k ľuďom. Tieto vzťahy majú rozličné formy: manželstvo, priateľstvo, komunity rozličných druhov a pod. Avšak zdravý vzťah s ľuďmi, nech je v akejkoľvek forme, musí byť založený na dvoch realitách, ktoré sa uplatňujú a rozvíjajú súčasne, v jednom a tom istom čase. Sú to blízkosť a odstup. Tieto dve slová by sme si mali zapísať veľkými písmenami, pretože sú dôležité. Rovnováhu medzi nimi musíme byť schopní kontrolovať denne. Mnohí z nás však žijú v extréme. Naozaj, nie je ľahké medzi týmito dvoma extrémami vytvoriť rovnováhu. Vyžaduje to zrelosť.

Ak chceme dosiahnuť s iným(i) blízkosť, potom musíme byť dobre zakorenení v sebe samých a musíme mať vypestovaný zdravý pocit odstupu od iného. Dva duby nemôžu byť zasadené blízko jeden vedľa druhého. Ak by sa tak stalo, jeden by druhý udusil alebo by jeho rast obmedzil. Každý človek musí byť zakorenený vo svojej jedinečnej individualite, ak sa chce efektívne zapojiť do rozvíjania vzťahu s iným.

Mnohí z nás dospelých kresťanov prežívame nezdravý strach ohľadom chvíľ samoty a izolácie. Máme strach z chvíľ, v ktorých sme sami so sebou, z chvíľ, v ktorých sme sami s Bohom, ktorý prebýva v našom vnútri. Správame sa ako deti, ktoré majú strach ísť do pivnice. Potrebujeme, aby niekto išiel s nami. Predstavujeme si tam rozličné strašidlá, démonov, drakov. To všetko je nezdravý strach! Strach zo separácie! Ako dospelí sme povinní stráviť veľa momentov v izolácii, v oddelenosti a v pravej samote. Naše narodenie a smrť sa odohrávajú v samote. Aj naše momenty premyslených rozhodovaní sa musia rozviť v kontexte samoty. V samote sa dostaneme do pozície intimity so sebou samými a do dialógu so svojím duchom. Najlepší kontakt a komunikáciu so sebou samými si vytvoríme práve v samote. Bez toho, že by sme zažili intimitu a blízkosť voči sebe samým a voči Duchu, ktorý prebýva hlboko v nás, sa nemôžeme stať dospelými ľuďmi.

STRACH Z TOHO, ČO SI INÍ ĽUDIA O NÁS MYSLIA

Strach z toho, že iní neuznajú to, čo robíme alebo ako sa chováme, je tiež dôležitou formou strachu. Ak je tento strach zdravý, samozrejme že nám veľa pomôže v raste. To, čo si iní o nás myslia, je dôležité. Lenže nie za každú cenu. Nie za cenu toho, že prestaneme byť sami sebou, že zradíme samých seba. Niektorí z nás sú ochotní jednať sa a predať svoju vlastnú individualitu a jedinečnosť len preto, aby sa im dostalo úcty a súhlasu od iných a aby sa vyhli neschvaľovaniu svojich postojov a chovania zo strany iných. V takomto prípade sme vlastne kontrolovaní strachom. Svoje vlastné preferencie a svoje vlastné názory a postoje opustíme a úplne prijmeme preferencie a postoje iných. V takomto prípade sa necháme úplne kontrolovať inými a necháme si určiť inými, akým smerom sa poberie náš život. Toto je vlastne zrada aj seba, aj Boha, ktorý má s nami svoje plány. Sme ako Ezau, ktorý zapredal právo svojho prvorodenstva za misu šošovice. Podobne ako Ezau, aj my sa málo staráme o práva, ktoré sme dostali pri svojom narodení, o právo na vlastný život, na jeho smer a na jeho kvalitu, a prijmeme to, čo nám ponúkajú iní. V takomto prípade sa stáva, že sa vzdáme dospelosti. Byť dospelým znamená:

1. byť schopný pozbierať si dostatočné množstvo údajov a informácií, na základe ktorých budem schopný urobiť svoje rozhodnutie,

2. byť schopný robiť vlastné rozhodnutia alebo žiadať otvorene a čestne o to, čo potrebujeme a

3. prevziať za svoje rozhodnutia plnú zodpovednosť.

Človek, ktorý trpí strachom pred inými za to, že nie vždy a so všetkým budú všetci tí, na ktorých mu záleží, súhlasiť, nie je v skutočnosti dospelým. Naplno dospelým znamená byť asertívnym.

Asertivita teda v konečnom dôsledku znamená: zobrať život a zodpovednosť zaň do svojich vlastných rúk. Nedovoliť nikomu, aby rozhodoval o mojom živote. Povedať áno, keď cítim áno, a nie, keď cítim nie. Lenže je tu jeden problém: Život s dôsledne asertívnym človekom nie je ľahký. Dôsledne asertívnym ľuďom sa ľudia vyhýbajú. Každý človek akosi podvedome očakáva, že ten druhý mu povie áno, aj keď nemá chuť mu práve teraz vyhovieť, alebo že urobí viac, než len to, na čo sa cíti. Asertívny človek riskuje, že na jednej strane síce bude mať život vo vlastných rukách, no na strane druhej sa mu budú ľudia vyhýbať. A celkom oprávnene.Asertivita je v podstate egoizmom. Asertivita nie je evanjeliovým postojom.. A my kresťania musíme vlastniť postoje, ktoré sú evanjeliovými postojmi. Evanjeliovým postojom je nie asertivita, ale láska. A človek lásky dáva, aj keď nemá na to chuť. Láska núti človeka, aby šiel s tým druhým nie len jednu míľu cesty, o ktorú ho prosí, ale až dve; alebo keď ho ten druhý prosí, aby mu dal košeľu, on mu dá aj plášť. Takto milujúcim človekom však nemôže byť človek, ktorý nevie povedať nie a ide tie dve míle cesty len preto, lebo prosbám toho druhého podľahol. V takomto postoji (alebo v takto vykonanej službe) sa potom bude vždy nachádzať buď zatrpknutosť, alebo hnev. Človek sa bude cítiť využívaný. Až keď si budem vedomý toho, že môžem povedať aj nie a že to nie aj viem povedať, a aj napriek tomu poviem áno (s plnou zodpovednosťou za toto áno), môžem byť človekom opravdivej kresťanskej lásky.

STRACH Z TOHO, ŽE NIEKOHO RANÍME

Samozrejme aj tento strach môže byť zdravý. Nechcieť uraziť, raniť niekoho je vznešený a chvályhodný cieľ. Avšak znova: nie za každú cenu. Alebo inými slovami, naším úmy­slom nesmie nikdy byť, aby sme iných vedome a priamo ranili. Avšak ak naše konanie, ktoré je dobre mienené a premyslené, predsa iného raní, a to len preto, že my sme robili to, čo sme boli povinní robiť, potom to nemusí byť úplne náš problém.

Všetci máme vybudované svoje presvedčenia, názory, postoje, návyky. Tieto však nie sú neomylné a vždy dobré. A tak keď chceme rásť, potrebujeme, aby nás na ne niekto upozornil, aby ich zotáznil. To isté musíme urobiť aj my iným. Nemusíme vždy s inými súhlasiť, vždy ísť s nimi alebo vždy pasívne schvaľovať to, čo robia. Iní potrebujú našu pravdu a my potrebujeme pravdu iných. Keď im túto nepríjemnú a raniacu pravdu podávame, tým im predsa neškodíme; tým im slúžime a prispievame k rastu.

V našom dospelom živote sú jasné okamihy, kedy veľmi jednoznačne vieme, že tí, ktorých milujeme, potrebujú, aby sme im povedali pravdu, a to práve preto, že ich milujeme. Sú to chvíle, kedy vidíme, že to, čo robia, je jednoznačne deštruktívne aj pre nich, aj pre tých okolo nich. Máme strach čosi robiť, avšak je tu predsa povinnosť. Sú chvíle, kedy treba výslovne vykonať intervenciu, zásah zvonka.

Zanedbanie povedania pravdy, keď sa to žiada, je často nebezpečnejšie a je znakom hrubšieho nedostatku lásky než priame povedanie pravdy. Dospelými kresťanmi sme iba vtedy, keď sme schopní jednak potešovať iných v ich problémoch a jednak ich konfrontovať, keď treba, a to láskavým a milujúcim spôsobom. Schopnosť podeliť sa o pravdu s láskou a v láske je znakom zrelej dospelej kresťanskej spirituality. Na druhej strane aj my sme povinní počúvať pravdu, ktorú nám iní hovoria o nás. Hovorenie a počúvanie pravdy v láske vytvára medzi nami prostredie vzájomnosti, pravej intimity a zrelej kresťanskej komunity.

Kresťanská nádej a odvaha sú dary, ktorými nás Duch obdarováva deň čo deň. Potrebujeme, aby sme tieto dary vo vnútri nás ustavične premiešavali. Je jasné, že naše kresťanské povolanie spočíva v ustavičnom volaní k tomu, aby sme sa rozhodovali pre život, aby sme sa rozhodovali pre lásku – pre lásku k sebe a pre lásku k iným. Evanjeliová láska získava presnú podobu tým, že používame dar nádeje a dar odvahy, ktoré sme dostali ako dary od Ducha Božieho. To, čo naša láska nazýva láskou, nemá v mnohých prípadoch nič spoločné s láskou. Ide tu o sebaznižujúcu ľútosť a egoistické ofukovanie boľačiek. V našich vzťahoch sú úplne a nepretržite a stále v činnosti potreba schvaľovania a strach z neschvaľovania, ktoré naša kultúra nazýva láskou.Písmo nám však hovorí, že láska zaháňa strach. Strach a láska sú nekompatibilné. Láska je bezpodmienečná. Láska miluje všetko. Strach je podmienečný. Strach nemiluje veci, ktorých sa bojíme. Tie vyníma. Preto ak sa praktizuje láska, potom strach, ten nezdravý, neurotický, automaticky odchádza.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.018