Dávať, alebo poddávať sa? (Úvaha)

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: ivanus (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 29.06.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 732 slov
Počet zobrazení: 39
Tlačení: 2
Uložení: 4

Dávať, alebo poddávať sa? (Úvaha)

Dávanie je vtkané do každodenného života, je dôležitou časťou nášho vzťahu k iným. Ak sa má stať praktickou schopnosťou, treba, aby sme definovali, čo tým myslíme, aby sme si ju tak viac uvedomovali.

Niekomu môžeme dať knihu, zviezť ho autom, milo sa naňho pozrieť, dať mu stovku, dať sa mu najesť alebo podať mu pomocnú ruku, alebo na úrovni emócií môžeme iným dať samých seba. Takéto dávanie vyjadruje, kto sme, čo si myslíme, ako cítime, atď. Avšak v našich užších vzťahoch sa emocionálne dávanie stáva oveľa citlivejšou, intenzívnejšou a zložitejšou súčasťou nášho vzťahu k iným. Ide v ňom nielen o hlbšiu úroveň zdieľania komunikáciou, ale aj o hlbšiu úroveň odovzdanosti. V rámci tejto oblasti pouvažujeme o troch druhoch dávania.

Akt dávania seba je aktom lásky. Je to predovšetkým akt vôle: rozhodnutie, voľba. Môže ho sprevádzať preveľká miera vrúcnosti, nežných citov, ale môže byť aj bez akýchkoľvek citov, ba môžu ho sprevádzať aj city negatívne. Avšak v konečnom dôsledku, či ho už city sprevádzajú alebo nesprevádzajú, je dávanie seba čin hodnotný a dobrý.

Niekedy si naivne myslíme, že ak sa dávame, je to pravé dávanie seba iba vtedy, keď ho sprevádza naše pozitívne cítenie, keď dávame s láskavou ochotou. Tento spôsob myslenia spôsobuje ťažkosti. Vrelé city iste uľahčujú akt dávania a spôsobujú, že prináša viac emocionálneho uspokojenia. Ale ak pri ňom takéto cítenie chýba, alebo ak je akt sprevádzaný dokonca cítením negatívnym, aj tak môže ísť o čin pravého dávania seba. Dávanie bez akýchkoľvek vrelých citov sa musí zakladať na hlbokom, úprimnom presvedčení, inými slovami je to hlbší skutok lásky. Ak by sme dávali iba vtedy, keď nás k tomu povzbudzujú „dobré“ city, bolo by naše dávanie veľmi nevypočítateľné, nepravidelné a nedôsledné, založené len na cítení, nezrelé a detinské.

Ilustruje to jeden evanjeliový príbeh. Otec žiada syna, aby išiel pracovať do vinice, a syn bez zaváhania povie, že pôjde. Potom otec žiada druhého syna, aby urobil to isté, a ten tiež bez zaváhania povie, že nepôjde. Nakoniec druhý syn príde, neochotne, hromžiac, ale prvý syn sa vo vinici vôbec neukáže. Ježiš sa pýta: „Ktorý z nich splnil vôľu otca?“ Odpoveď je zrejmá.

Ak žena požiada manžela, aby s ňou išiel na nákupy a on ukáže, že sa mu nechce, ale potom povie: „Pre teba to urobím,“ môže ju to rozladiť a môže mu povedať: „Ak to takto cítiš, neobťažuj sa!“ Inými slovami, ak manželovo gesto dobrej vôle nesprevádzajú jeho pozitívne city, odmietne ho. Nie je to však nezmysel? Skutočnosť, že jej vyhovel bez pozitívneho cítenia by mala byť pre ňu ešte väčším uistením, že ju má rád. To je taká bežná hra medzi mužom a ženou. A tak sa naďalej podporuje chybná myšlienka, že dávanie seba nemá cenu, alebo je akosi menej hodnotné, ak ho nesprevádzajú slastiplné pozitívne city a postoje.

V každom základnom zväzku hľadáme presvedčenie, odovzdanosť, stálosť a vernosť. Ani jeden z týchto znakov nevyžaduje pozitívne, vrelé city na to, aby bol zväzok efektívny. Je životne dôležité pochopiť to v každom zväzku, ale najmä v prvých rokoch manželstva, keď romanatická láska, ktorú vždy sprevádzajú intenzívne city, začína ustupovať. Láska je práve taká silná, ba ešte silnejšia, keď sa inému dávame bez toho, že by to dávanie sprevádzali pozitívne city, ako keď sa dávame s veľkým nadšením.

Pretože naše cítenie nie je ustálené a často ho nemôžeme kontrolovať, nemôžeme pripustiť, aby ovládlo našu oddanosť. Ak sme to urobili, zväzky, ktoré závisia len na citoch, neprežijú, pretože naše city nie sú stále. Avšak, hoci k inému sústavne nepociťujeme vrelý cit, urobíme dobre, ak svoj vzťah dôkladne preskúmame, možno sú v nás nerozriešené negatívne city, na ktoré sa treba pozrieť.

V Ježišovi máme skvelý príklad toho ako by sme mali žiť. Znova a znova sa vracia k ústrednej téme svojho života: že totiž prišiel na svet, aby plnil Otcovu vôľu. Jeho vrcholným obetovaním seba bolo jeho utrpenie a smrť. V svojej ochote dať sa zakúsil aj on pochybnosť a strach: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ To je najväčší možný akt dávania sa – bez pozitívnych citov! Jeho danie sa vychádzalo z hlbokého pocitu záväzku, presvedčenia a odovzdanosti.

Jednou z charakteristík pravého dávania sa, nech by bolo niekedy akokoľvek ťažké, je následný hlboký pocit satisfakcie a pokoja. To vysoko presahuje krásne city, ktoré môžu, ale nemusia uskutočňovanie aktu sprevádzať. Aj keď naše dávanie sa môže sprevádzať vnútorná neochota alebo váhanie, konáme slobodne, rýdzo a s láskou, pokiaľ to nerobíme s nevôľou, horkosťou alebo s pocitom, že sme pod nátlakom, že nás k tomu nútia. Z nášho správania sa navonok by nikto neusudzoval, že v nás možno prebieha vnútorný zápas. To je zrelosť! To je láska!

Treba, aby sme sa zbavili nerealistických a idealistických predstáv o tom, čo je to „dávanie sa“: ináč znehodnocujeme svoju cenu a spôsobujeme si zbytočné problémy. Keď však hovoríme o „pod-dávaní“ sa, má to celkom iný význam. Poddanie sa je akt negatívny.Význam tohto pojmu sa spája s pociťovaním odporu, nepriateľského vzdoru, s pocitom toho, že sme donucovaní robiť niečo, čo nie sme ochotní. Takýto tlak môže pochádzať od inej osoby alebo z nás samotných. Môžeme konať zo strachu pred nepríjemnými následkami, ku ktorým by mohlo dôjsť, keby sme sa nepoddali či nedali súhlas. Poddávať sa chutí celkom inak než ochota a presvedčenie dávať sa. Je dôležité poznať tento rozdiel, tieto dve veci nezamieňať. Potom budeme môcť chápať lepšie povahu našich úzkych vzťahov.

Iní často nemôžu vedieť ,ako skutočne myslíme a cítime. Niekedy sa ochota niekoho dávať sa, ak pritom hromží, môže vysvetľovať akoby zahŕňala odpor a namrzenosť, pričom s úsmevom vyslovované „áno“ môže zakrývať nevraživoť a namrzenosť. K tomu druhému dochádza pravdepodobnejšie vtedy, keď napr. komunikácia medzi manželmi a v rodine nie je otvorená a úprimná. Ľudia sa vtedy necítia navzájom uvoľnene, bezprostredne, v skutočnosti nevedia, čo sa v tom druhom deje. To vedie nielen k nespokojným jednotlivcom, ale aj k narušeniu ich vzájomných vzťahov.

Takéto skúsenosti sú bežné v rodinách, kde sa poddávanie a potláčanie namrzenosti, ktorá z toho vyplýva, uskutočňuje tak dokonale, že nikto si ich neuvedomuje. Tým napr. možno vysvetliť, prečo nejaký dospelý, dávno po tom, čo vyrástol z rokov detstva, prechováva hlboký pocit odporu k niektorému z rodičov, ktorý o tom buď nevie, alebo ak vie, je to preň nepochopiteľné. Tým možno vysvetliť, prečo sa manžel, či manželka rozhodne odísť z naoko „dobrého manželstva“. Nahromadený odpor sa dostal na povrch. Z vúčšej časti je to výsledkom toho, že odchádzajúci partner sa roky „pod-dával.“ Poddávanie sa ničí intimitu a vedie k falošnej, povrchnej uzavretosti: „Nie je to krásne manželstvo? Tak dobre spolu vychádzajú, nikdy nemajú nedorozumenia, nikdy sa nehádajú.“ Často je však toto „ideálne“ manželstvo vzťahom, ktorý nie je pravdivý, ale je vážne problémový. Takíto manželia nikdy neukážu, čo cítia, ani nie sú schopní premeniť pod-dávanie sa na dávanie sa.

Všetci poznáme príklad chlapčeka, ktorý nikdy nespôsobil svojim rodičom nijaké ťažkosti, ba neskôr dokonca vyrástol vo veselého usmievavého, poddajného mladíka. A potom ako mladý dospelý vybuchol a stal sa rebelantom. Rodičia sa tešia, že majú učenlivé dieťa, ale veľmi často toto dieťa nie je normálne, necíti sa bezpečným. Je to dieťa ktoré za cenu toho, že sa prispôsobuje a za každú cenu sa páčiť iným, skrýva hlbokú potrebu, aby ho iní akceptovali. Iste, žiť s „papuľnatým“ výrastkom nemusí byť ľahké, ale rodičia aspoň vedia, čo si táto odporná osoba myslí, alebo čo cíti! Jej „spotvorené“, nezrelé správanie to ukazuje! Poddávať sa, aby ho akceptovali, môže byť dočasným riešením nejakého problému, ale pri dlhodobom trvaní takýto pokoj a konformita za každú cenu sú nielen nepoctivé, ale vytvárajú v jednotlivcovi emocionálne konflikty a v konečnom dôsledku ničia vzťahy.

V živote sa všetci občas musíme vyrovnať s problémom poddávania sa. V príbehu o stvorení sveta sa Eva poddala hadovi a Adam sa poddal Eve. To malo hrozné následky. Každý z nás musí nejako vedieť rozoznať rozdiel medzi pojmami „dávať sa“ a „poddávať sa.“

Ak nepozorujeme odpor, dostávajú sa dobré vzťahy do veľkého nebezpečenstva. Vrstvy pocitov odporu sa v dôsledku poddávania sa jednej strany hromadia a môžu byť také zamaskované, že si ich uvedomíme až potom, keď dôjde k nešťastným následkom. Keďže poddávanie sa môže prebiehať tak prirodzene ako dýchanie, vyžaduje to z našej strany vedomé úsilie poznať, čo sa v nás vždy deje .Nie je možné poznať to úplne, ale musíme byť, nakoľko je to len možné, v stálom styku so svojím vnútorným svetom.

Aby sme problém rozuzlili, je potrebné poddávanie sa zmeniť na dávanie sa. Niekedy bude potrebné, aby sme vyjadrili svoj odpor proti tomu, že sa máme poddať, tak, aby nám tá druhá osoba správne rozumela, aby sme obaja mohli ďalej žiť, znášať sa navzájom, robiť si ústupky, alebo aj vzájomne nesúhlasiť. Problém sa aspoň dostal na povrch. Nehráme sa na slepú babu.

Takáto premena predpokladá schopnosť jednotlivca zmeniť, na základe motivácie alebo zrelosti ,svoje postoje. Napríklad manžel, ktorý šomre, že má ísť so ženou na nákupy, povie: „Ale pre teba, miláčik, to spravím,“ premenil poddávanie sa na dávanie sa.

Dospievajúci sa to musia naučiť v priebehu svojho dospievania, ináč zostanú ako fyzicky dospelí, nezrelými. Pomyslime si aj na adolescenta, ktorý odmieta chodiť v nedeľu do kostola. Rodičia mu majú pomôcť zmeniť pocit povinnosti, ktorý vedie k poddávaniu sa, na pocit zodpovednosti tak, aby si potom povedal: „Idem na omšu nie preto, že tak cítim, alebo preto, že ma vy, moji rodičia, k tomu nútite, ale pretože som osobne presvedčený o potrebe tam ísť. Cítim svoju náboženskú zodpovednosť.“ To je dôležitý krok k skutočnej zrelosti, dospelosti.

Zaoberanie sa so svojimi zrejmými alebo skrytými mechanizmami podávania sa je súčasťou emočného a duchovného rastu. Znamená to byť stále schopnejší žiť s realistickými očakávaniami, viac schopný ovládať a stvárňovať svoj vlastný osud.

Schopnosť rozlíšiť medzi poddávaním sa a dávaním sa môže byť veľmi významná vzhľadom na druh osoby, ktorou sa stávame a na druh vzťahov, ktoré vytvárame. Koniec koncov je to zásadné rozlíšenie, ktoré musí urobiť každý z nás.

Veľkým nebezpečenstvom pre dobré vzťahy je, ak si neuvedomujeme odpor, takže vrstvy odporu môžu byť také maskované, že ich spozorujeme až potom, keď už došlo k nešťastným následkom. Keďže spôsob poddávania sa môže byť taký prirodzený ako dýchanie, vyžaduje to z našej strany vedomé úsilie poznať, čo sa v nás deje. Poznať to úplne nie je možné, ale musíme sa usilovať, aby sme boli, nakoľko je to možné, v styku so sebou a svojím vnútorným svetom.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.017