Nádej ako čnosť

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: ursula (22)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 04.05.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 071 slov
Počet zobrazení: 1 064
Tlačení: 124
Uložení: 125

Nádej ako čnosť

Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní (porov. KKC 1803). Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka, aby mohli mať účasť na Božej prirodzenosti. Teologálne čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Pôvodcom, dôvodom a predmetom teologálnych čností je jeden Boh v troch osobách. Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti.

Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka. Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a láska (porov. KKC 1813). 9.1 Nádej ako teologálna čnosť Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na vlastné sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10,23). Tohto Ducha Boh na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravodlivení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života. Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka, osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí, očisťujú tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo, ochraňuje pred malomyseľnosťou, je oporou vo chvíľach opustenosti, rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky. Kresťanská nádej preberá a završuje nádej vyvoleného národa, tá má svoj pôvod a vzor v nádeji Abraháma, ktorý bol v Izákovi obdarený splnením Božích prisľúbení a očistený skúškou obety. „On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov“ (Rim 4,18). Kresťanská nádej sa rozvíja už od začiatku Ježišovho kázania v posolstve blahoslavenstiev.

Blahoslavenstvá povznášajú našu nádej k nebu ako k novej zasľúbenej zemi, vyznačujú nádeji cestu cez skúšky, ktoré očakávajú Ježišových učeníkov. Ale pre zásluhy Ježiša Krista a jeho umučenia nás Boh uchováva v nádeji, ktorá nezahanbuje. Nádej je bezpečná a pevná kotva duše, ktorá preniká až tam, kam za nás ako predchodca vošiel Ježiš. Je aj zbraňou, ktorá nás chráni v boji o spásu: „Oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu“ (1Sol 5,8). Zabezpečuje nám radosť ešte aj v skúške: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví“ (Rim 12,12). Nádej sa prejavuje a živí modlitbou, celkom osobitne modlitbou Otče náš, ktorá je súhrou všetkého, po čom nádej vzbudzuje v nás túžbu (porov. KKC 1820). 9.2 Hriechy proti nádeji Keď sa Boh zjavuje a volá človeka, človek nemôže na Božiu lásku plne odpovedať svojimi vlastnými silami. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky. Nádej je dôvery plné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha. Je to aj obava uraziť Božiu lásku a privolať na seba trest (porov. KKC 2090).

Hriechov proti nádeji sa týka aj prvé prikázanie, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť. V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc, aby ju dosiahol, alebo že dostane odpustenie svojich hriechov. Zúfalstvo sa protiví dobrote Boha, jeho spravodlivosti – lebo Boh je verný svojim prisľúbeniam – a jeho milosrdenstvu (porov. KKC 2091). Sú dva druhy opovážlivosti: buď človek preceňuje svoje schopnosti (dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), alebo sa opovážlivo spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy) (porov. KKC 2092). Proti cnosti nádeje sa dá prehrešiť buď opovážlivým spoliehaním, alebo slabou vôľou. Opovážlivým spoliehaním na Božie milosrdenstvo sa prehrešuje ten, kto si myslí, že mu Boh pomôže aj vtedy, keď sa ľahkomyseľne vystaví nebezpečenstvu, ktoré je samo osebe hriešne, v presvedčení, že Boh urobí pre neho zázrak, aby ho zachránil. Rovnako sa opovážlivo prehrešuje ten, kto si myslí, že mu Boh pomôže pri konaní nejakého hriešneho skutku.

Boh nemôže byť pomocníkom pri zlom skutku, lebo je svätosť sama, a také čosi sa prieči jeho bytosti. Podobne sa opovážlivo prehrešuje ten, kto hreší na účet Božej dobroty a Božieho milosrdenstva, očakávajúc, že mu Boh toto všetko odpustí a 72 preto nemieni zanechať hriech. Aj ten, kto čaká na Božiu pomoc tam, kde môže príslušnú vec dosiahnuť aj celkom bežnou prirodzenou cestou, len ak sa chopí práce. Napríklad žiak, ktorý sa neučí na skúšky a myslí si, že mu Boh zázračne pomôže pri skúške.161 Proti viere v Boha sa prehrešuje, kto si zúfa v Božiu dobrotu alebo v Božie milosrdenstvo. Takýto hriech páchal Judáš Iškariocký a páchajú ho aj tí ľudia, ktorí stratili všetku nádej, že im Boh chce a môže pomôcť. Veľmi veľa je takých kresťanov, ktorí urážajú Boha svojou malovernosťou. To sú tí, čo pochybujú o Božej dobrote alebo Božom milosrdenstve, a preto si myslia, že ich Boh nevyslyší. Aký je to kresťan, ktorý tvrdí, že verí v Boha, ale mu nedôveruje? Preto môžeme spokojne povedať, že takúto vieru od nás Kristus nežiadal. Veď on nám zjavil Boha ako najlepšieho Otca. Hovorí o tom podobenstvo o otcovi, ktorý prijíma svojho kajúcneho syna s otvorenou náručou na jeho hruď. Alebo podobenstvo o stratenej ovečke, ktorú dobrý pastier nájde, a namiesto toho, aby ju potrestal, celý naradostený si ju berie na ramená.

Toto podobenstvo Ježiš zakončuje slovami: a tak bude v nebi väčšia radosť nad jedným obráteným hriešnikom, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie. A keď ide o Božiu pomoc v materiálnych záležitostiach, Ježiš nám i tu jasne dokazuje Božiu spravodlivosť a starosť o nás, keď hovorí: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete... Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A čo sa tak staráte o odev? Pozrite na poľné ľalie: nepracujú, nepradú a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh oblieka poľnú bylinu, ktorá je dnes tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní... Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete“ (Mt 6,25-32)

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.039 s.
Zavrieť reklamu