Potreba lásky

Potreba lásky

Doteraz som sa sústredil na vymedzenie pojmu kresťanská láska. Určite vznikne otázka čo s tým? Nie je to ďaleko od človeka? Je v silách človeka kráčať po ceste lásky, ako to požadoval Kristus? Ak áno, ako? Bez odpovede na tieto otázky, celá diskusia o láske sa zredukuje na Šaturovskú cestu – cestu skutočnosti. Ale odpoveď existuje. A nielen to. Láska je totiž nevyhnutnou a postačujúcou podmienku šťastia (myslím na lásku kresťanskú) A to už nie len o tom, či sa nám to pozdáva alebo nie. To je o našom šťastí.

Hlavným znakom lásky je dávanie a to bez kalkulácie. Dávame v nádeji, že naša láska vyvolá odozvu (nie odmenu), lebo odozvou na lásku je láska. Naráža sa tu na bariéry (možno to je skryté v Šaturovej formulácii), ale nikto z propagátorov lásky nehovorí, že je to voľba “širokej cesty”. Naopak, Kristus explicitne vyzýva, aby sme si vyberali úzku cestu. Ľudová múdrosť nazbieraná vekmi je ukrytá v národných rozprávkach. Tie súhlasne vedú svojich hrdinov cez nepohodu života, cez zápasy so živlami a zlom, aby nakoniec našli rozprávkovú ríšu šťastia. Uvedomujem si, že človek, ktorý nemá vypestovaný postoj lásky, ťažko príjme tvrdenie, že dávať je príjemnejšie ako prijímať.

Pri dávaní sa zriekame časti seba, lebo aj majetok pokladáme za časť seba. A ten bez toho, aby sme vnímali okolie a potrebu druhých v láske – očami vidiaceho postoja duše – si chránime. Všimnime si jednu dramatickú chvíľu, v ktorej u Carretta zvíťazil sebecký vzťah k “svojmu” vlastníctvu: “V púšti som raz večer stretol starca, ktorý sa na celom tele triasol od zimy. Znie to čudne, keď je reč o chlade na púšti, ale je to tak. O Sahare sa právom hovorí, že je to chladný kraj, kde je veľmi horúco, len keď svieti slnko. Slnko dávno zapadlo a starcovi bola zima. Mal som dve prikrývky, ale potreboval som ich na prenocovanie pod šírym nebom. Keby som mu ich bol dal, triasol by som sa od zimy ja.

Toho som sa bál a obe som si nechal. V tú noc mi síce nebola zima, ale na druhý deň som sa triasol pred Božím súdom. Snívalo sa mi totiž, že som si ľahol do tieňa pod skalu a tá ma privalila a zabila. S nehybným telom pod tonami žuly, ale zato s celkom živou mysľou som si vypočul rozsudok nad sebou. Jedinou témou na súde boli tie dve prikrývky. Sudca ma uznal za nezrelého pre kráľovstvo Božie. Svojmu bratovi som zo strachu pred nočným chladom odoprel prikrývku a prehrešil som sa proti zákonu “Miluj blížneho ako seba samého”. Vlastnú kožu som mal radšej ako starcovu. Ale najavo vyšlo nielen to. Ako člen spoločnosti Malých bratov som vedel, že Kristova láska nezostáva len pri zákone a miluje blížneho tak, že za neho umiera na kríži. Previnil som sa proti povinnosti nasledovať Ho. Ako som mohol za týchto okolností vojsť do kráľovstva lásky? Bol som právom uznaný za nezrelého, kým nedozriem do Kráľovstva lásky. Tak som sa dostal do svojho očistca”(19).

Láskou (dávaním) možno vylepšiť stav druhého, alebo naopak, neláskou možno zapríčiniť jeho utrpenie. Ale dávanie nie je len o hmotných potrebách. Ľudia často pociťujú opustenosť a osamelosť. Hlavne deti potrebujú vnímať potreby lásky. Nedostatok nehy u detí môže mať nedozierne následky nielen na ďalší vývoj dieťaťa, ale môže ísť aj o prežitie, ako to dokazujú výsledky výskumu.

1. Albright v časopise Research in Sciencie and Theology (6) hovorí, že dnes je známe, že dieťa sa rodí s oveľa väčším počtom mozgových neurónov, ako v skutočnosti treba. Tie, ktoré sa využívajú, sa prepájajú na iné neuróny a nielen že prežívajú, ale vytvárajú komplexnejšie spojenia. Ale neuróny, ktoré sa nevyužívajú sú programované na vlastné zničenie. Pomocou tohto selektívneho procesu sa formuje architektúra osobnosti.

Je už dávnejšie známe, že deti, ktoré sú dobre vyživované, ale sa im nedostáva osobnej pozornosti, obyčajne zomierajú. Deti s menším stupňom osobného zanedbania prežívajú, ale sa nevyvíjajú.

Naše mysle a telá, zdá sa, sú naprogramované vyvíjať sa na základe vzťahu lásky. V prvých momentoch života sa kojenec radšej pozerá na obraz ľudskej tváre, ako na akýkoľvek iný obraz. Náš mozog sa rozvíja na základe interakcií. Naše neurónové, imunné, obežné systémy operujú efektívnejšie, keď vieme, že sme vnímaní a chápaní a keď cítime, že máme nejakú váhu vo vzťahu k iným. V podmienkach vzťahov v láske žijeme lepšie a dlhšie.

1. Giberson opisuje skúsenosti získané pri pozorovaní podmienok prežívania nemluvniat vo “vedecky” riadených sirotincoch. Hovorí, že celý systém starostlivosti bol postavený na vedeckých postupoch, ako boli vnímané v klasickej fyzike – svet je ako hodiny – všetko funguje. Čo sa nedalo vysvetliť touto paradigmou bolo spochybňované. V tejto eufórii láskanenašla miesto. A tak napríklad zobrať dieťa na ruky, hojdať ho, sa považovalo za primitívne (a to ešte v začiatkoch 20. storočia) – láska ku kojencom patrila medzi bezvýznamné fenomény (7).

A toto stálo život desiatok tisícov nemluvniat vo vedecky riadených sirotincoch, ktoré mali zakódované, aby sa vyhýbali nezdravej závislosti brať dieťa do náručia. Ale! Malé deti potrebujú veľa lásky. Potrebujú, aby ich niekto držal, objímal, bozkával, hral sa s nimi. V týchto primitívnych prirodzených aktivitách je čosi, čo posilňuje malé deti tajomným spôsobom, čo posilňuje ich imunitný systém a to im umožňuje zvládať detské choroby.

Údaje, ktoré o tom hovoria sú nesporné a hrozné.

1. Nemocnica pre nemluvniatka vo Florencii. V dvoch dekádach v polovici 18. storočia bolo v tomto sirotinci 15.000 detí. 1000 z nich zomrelo pred dovŕšením jedného roka.

1. Amerika bola svedkom podobnej tragédie v 19. storočí. Viac ako polovica sirôt odoslaná do inštitúcie v Buffale, N.Y. medzi rokmi 1862 a 1875 zomrelo pred dovŕšením jedného roku.

Najhoršie je, že zavládlo presvedčenie, že smrť nastala v dôsledku infekcie, ktorá sa odovzdávala dotykom a tak sa rozhodlo, že treba vylúčiť nosenie detí a úplne sa zakázalo bozkávanie. Zariadenie pripomína čosi, čo dnes praktizujú chemici pri manipulácii s nebezpečnými chemikáliami.

Starosť o nemluvniatka spojená s presvedčením, že láska je neužitočný cit, viedli k praktikám, ktoré pracovali proti prirodzeným inštinktom všetkých druhov a špeciálne u ľudí.

1. Harlow to predviedol svojím experimentom na primátoch, ktorý poukázal na to, že existuje nepredstaviteľne hlboká potreba lásky (7). Harlow izoloval primáty a pozoroval, čo sa stane. Dovolil dotknúť sa ich matiek, potom ich od nich odlúčil a dovolil obmedzený vzťah k iným primátom. Experiment ukázal, že existuje nepredstaviteľne hlboká potreba lásky (to bol pilotný experiment). Táto práca sa uvádza vo všetkých úvodných psychologických textoch.

Zvýrazňoval som potrebu lásky u detí. To len preto, že deti sú zvlášť citlivé na okolie a keďže kojenci nie sú mnohoparemetrové, závery z pozorovaní sa jednoznaznačnejšie formulujú. Lásku však potrebujú všetci. Začínajúce výskumy u dospelých, aj keď sú v začiatkoch, ukazujú, že láska v ich živote, či už ju preukazujú, alebo sú ňou obdarovaní, má významnú úlohu.

1. Hunter a M. Linn, vedecké pracovníčky vo Medicínskom centre pre veteránov v Miami v roku 1980 urobili prieskum v dvoch skupinách ľudí nad 65 rokov (8). Jednu skupinu tvorili tí, ktorí sa dlhodobo venovali dobrovoľníckej činnosti. Druhú iní. Výsledok ich práce sa dá zhrnúť takto:

•  
  • Dobrovoľní pracovníci pociťovali väčšiu životnú pohodu a chuť do života. Mali menej symptómov depresie a úzkosti, ako ľudia z druhej skupiny.
  • Na otázku, či životná pohoda viedla k dobrovoľníckej činnosti, alebo naopak, odpovedali, že ich aktivity ako dobrovoľných pracovníkov, zmenili ich životy k lepšiemu.

Podobne E. Mydlarska, profesorka psychológie a výchovy na Učiteľskom ústave Kolumbijskej univerzity študovala vplyv altruizmu a nábožnosti na tých, ktorí tieto čnosti praktizovali počas celého života, (8), a dáva štyri dôvody prečo altruizmus môže byť užitočný v starobe:

•  
  • Zvýšená miera zmysluplnosti
  • Zvýšený pocit vlastnej efektívnosti a kompetencie
  • Vyrovnaný postoj k životu a fyzicky aktívnejší životný štýl
  • Zvýšená miera sociálneho včleňovania