Sociálna náuka cirkvi

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: Dievča nany7 (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 17.12.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 986 slov
Počet zobrazení: 7 769
Tlačení: 483
Uložení: 521
Sociálna náuka cirkvi
 
Pojem „sociológia“ a „Sociálna náuka Cirkvi“
Sociológia je náuka o ľudskej spoločnosti, ktorá skúma formy ľudského spolužitia, historický vývin spoločnosti, všíma si rozličné spoločenské oblasti (politika, hospodárstvo, náboženstvo, reč, umenie a ďalšie) a ich účinok na spoločenský život. Metóda sociológie nepredkladá žiadne konkrétne riešenia existujúcich sociálnych otázok a problémov.

Sociálne učenie Cirkvi je naproti tomu normatívnou vedou. Všíma si ľudskú spoločnosť, jej život, charakter a usporiadanie a pri riešení sociálnych otázok určuje a uplatňuje normy a usiluje sa o spravodlivý sociálny poriadok, ktorý je v súlade s Božími zákonmi. Sociálna náuka Cirkvi pomáha evanjelizovať svet, nadviazať s ním dialóg, spoločenské skutočnosti hodnotí vo svetle evanjelia, no zároveň si uvedomuje aj svoje obmedzené možnosti – nenamýšľa si, že pozná riešenia a odpovede na všetky otázky súčasnej spoločnosti. Cirkev však vo svetle evanjelia môže a má poukazovať na správnu orientáciu pri organizovaní spoločenského života. Pápež Ján XXIII. vyslovil požiadavku, aby sociálna náuka Cirkvi bola propagovaná a šírená všetkými modernými propagačnými prostriedkami.
  Sociálna náuka Cirkvi vznikla v 19. storočí. Jej základom a cieľom je dôstojnosť človeka s jeho právami. Sociálne učenie Cirkvi je trojrozmerné:
1. Teoretické – obsahuje dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi a obsahuje trvalé etické princípy, na ktorých je možné budovať vzťahy spoločenského života.
2. Historické – týka sa realizácie princípov v rámci spoločenského vývoja.
3. Praktické – spočíva v uplatnení pevných kritérií a princípov v praxi 
 
Pramene, z ktorých čerpá Sociálna náuka Cirkvi sú prirodzený rozum a nadprirodzené zjavenie v spojení s Učiteľským úradom Cirkvi, t. j. aplikácia Božieho slova na život človeka a ľudskú spoločnosť.
 
Sociálna situácia človeka a kresťanstvo
Sociálna náuka Cirkvi má svoje korene u Ježiša Krista
. Z mnohých miest evanjelií je vidieť, ako sa ujímal človeka, bránil jeho dôstojnosť a práva a ako veľmi mu ležal na srdci osud slabých a biednych a obetí nespravodlivosti. Pri každej príležitosti prejavil svoju solidárnosť s najúbohejšími, bojoval proti spoločenským nerestiam nespravodlivosti, falošnosti, zneužívaniu druhých, proti nezriadenej túžbe po peniazoch a hriešnej ľahostajnosti k trpiacim a zároveň poukazoval na svoj príchod na posledný súd na konci vekov, aby súdil živých i mŕtvych.

Sociálny obsah kresťanstva nezačína niekde v minulom storočí, ale je už obsiahnutý v Kristovom evanjeliu. Evanjelium obsahuje viaceré základné pravdy, ktoré výrazne poznačili sociálne myslenie Cirkvi na jej ceste storočiami. Napríklad Kristus hlásal rovnakú dôstojnosť pre všetky ľudské bytosti – mužov a ženy, a to bez ohľadu na ich rasovú, národnú, kultúrnu alebo politickú príslušnosť. Z toho vyplýva požiadavka usporiadať vzťahy v spoločnosti v duchu solidarity, lásky a spravodlivosti. Evanjelium obsahuje ešte mnohé iné hodnoty, ktoré majú vplyv na zdravý spoločenský poriadok – napr. ustanovizeň rodiny a manželstva.

Poslanie Cirkvi vždy bolo a zostáva náboženské. No Cirkev vzhľadom na svoju duchovnú funkciu vo svete už od prvopočiatkov svojej existencie slúži ľudskej spoločnosti i na sociálnom poli. Keď cisár Konštantín na začiatku 4. storočia udelil kresťanom plnú rovnoprávnosť a náboženskú slobodu, mohli sa i veriaci voľnejšie zúčastňovať na úlohách spoločenského a hospodárskeho života. Cirkev sa už v prvých storočiach zúčastňovala na charitatívno-sociálnych akciách. Na jednej strane cirkevní otcovia bránili chudobných a utláčaných a na druhej strane podporovali činnosť nemocníc, sirotincov, útulkov pre pútnikov a cudzincov.  V tom čase sa rešpektovala neporušiteľnosť ľudského života, nerozlučiteľnosť manželstva, dôstojnosť ženy, hodnota ľudskej práce, čo všetko prispelo k odstráneniu otroctva. O charitatívnej činnosti starovekej Cirkvi sa dozvedáme zo Skutkov apoštolských: Apoštoli sa od prvého dňa venovali starostlivosti o chudobných. Pokladali to za povinnosť patriacu k ich úradu. Pravda, ich prvou úlohou bolo hlásať vieru, a keďže jeruzalemská cirkev rýchlo rástla, pribrali si na pomoc sedem diakonov, ale starostlivosti o núdznych sa nezriekli. Biskup sa staral o všetkých chudobných, takže nejestvovala súkromná charitatívna činnosť. Núdzni, ktorých Cirkev pravidelne podporovala, sa volali „matricularii“, t. j. zapísaní do cirkevnej matriky chudobných. Často sa označovali menom „vdovy a siroty“, lebo tých bolo najviac. V roku 251 mala rímska Cirkev 1500 matrikových chudobných a pápež Kornel píše, že prostriedky vystačili pre všetkých. Neskoršie apoštolské konštitúcie uvádzajú veľmi rozumné pravidlo pre starostlivosť o núdznych : „Práceschopným nájsť prácu, a len tým, čo nemôžu pracovať, treba dávať podporu.“  Aj stredovekí teológovia venovali svoju pozornosť aktuálnym hospodárskym a sociálnym otázkam. Teologická činnosť v kláštoroch a na univerzitách bola zameraná na definovanie princípov, ktoré by usmerňovali život v ľudskej spoločnosti. V 19. storočí nastala v Európe a sčasti v Severnej Amerike priemyselná revolúcia (zrod kapitalizmu, liberalizmu a socializmu). Cirkev preto začala výraznejšie uplatňovať svoj vplyv vo svete a reagovať na dobové potreby a požiadavky spoločnosti. Pápež Lev XIII. Znepokojený sociálnou situáciou tejto doby, v ktorej sa ocitlo priemyselné robotníctvo, vydáva prvú sociálnu encykliku Rerum novarum – r. 1891.
 
PRINCÍPY SOCIÁLNEJ NÁUKY CIRKVI
 
1. OSOBA A SPOLOČNOSŤ
 
Čo už vieme o človeku ako o osobe?
-  má ľudskú dôstojnosť
-  je slobodný
-  rozhoduje sa podľa hlasu svedomia
-  je to človek hriešny
-  ale povolaný k tomu, aby sa stával čnostným človekom
 
Kniha Genezis nám rozpráva o tom, že nebolo možné, aby toto všetko platilo len o jednom človekovi, preto Boh tvorí ženu. Príčina? Adam bol smutný, lebo nenašiel bytosť, ktorá by mu bola podobná. Títo dvaja vytvorili prvé spoločenstvo.
 
Katechizmus katolíckej cirkvi hovorí, že existuje podobnosť medzi spoločenstvom troch božských osôb a spoločenstvom ľudí. Obidve spoločenstvá majú žiť z lásky a pravdy.
 
Potrebuje človek spoločenský život?
  Spoločenský život je požiadavkou prirodzenosti človeka. Človek rozvíja svoje schopnosti komunikáciou s inými, vzájomnými službami a dialógom...
SPOLOČNOSŤ je súhrn osôb organicky spojených putom jednoty. Spoločnosť ako viditeľné a súčasne duchovné spoločenstvo osôb pretrváva v čase: dedí minulosť a pripravuje budúcnosť. Každé spoločenstvo má svoj cieľ, a preto sa podriaďuje osobitným pravidlám. Ale základom a cieľom všetkých spoločenstiev je ľudská osoba. Boh dáva človekovi možnosť, aby sa podieľal na tvorení sveta. Boh si nevyhradil moc iba pre seba, ale človeku dal úlohu vládnuť nad všetkým. Znamená to, že každý má podľa svojich schopností pracovať na zveľaďovaní sveta. Spôsob, akým Boh riadi svet, svedčí o jeho hlbokej úcte k ľudskej slobode,  mal by inšpirovať múdrosť tých, ktorí spravujú ľudské spoločenstvá.
  Spoločenský život by mal byť podľa sociálnej náuky Cirkvi riadený princípom subsidiarity - čo znamená, že nadradená spoločnosť nemá zasahovať do vnútorného života podradenej  spoločnosti, ale má ju v prípade potreby podporovať.
  V spoločnosti človek uskutočňuje svoje povolanie. Aby dosiahol tento cieľ, je potrebné rešpektovať správnu hierarchiu hodnôt, ktorá podriaďuje materiálne dimenzie (rozmery) duchovným dimenziám; teda dáva dôraz na skutočnosť, že byť je viac ako mať. Často človek volá po zmene spoločnosti, ale zmena sa dosahuje vlastným obrátením, ktoré má vychádzať z lásky k Bohu a k blížnemu. LÁSKA JE NAJVAČŠÍM SOCIÁLNYM PRÍKAZOM. Rešpektuje blížneho a jeho práva; robí nás schopnými konať spravodlivo a povzbudzuje nás k životu, ktorý sa dáva.
 
Miesto autority v spoločenskom živote
Aký človek je pre nás autoritou?
Je autorita vôbec potrebná?
 
  Autoritou sa volá tá vlastnosť, na základe ktorej osoby alebo ustanovizne vynášajú pre ľudí zákony a nariadenia a očakávajú od nich poslušnosť. Osoby, ktoré vykonávajú autoritu je treba zahŕňať úctou a podľa ich zásluhy aj vďačnosťou a láskavosťou. Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak vládcovia vydávajú zákony, ktoré protirečia morálnemu poriadku, nie sú vo svedomí záväzné.
 
2. SPOLOČNÉ DOBRO
Týka sa života všetkých. Je to súhrn podmienok spoločenského života, ktoré pomáhajú spoločenstvám aj jednotlivcom ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť. Spoločné dobro zahŕňa 3 základné prvky.
 
1) Predpokladá rešpektovanie osoby (základné práva, spoločnosť je povinná dovoliť každému realizovať svoje povolanie, právo konať podľa normy svedomia, právo na ochranu súkromného života...)
2) Vyžaduje sociálny blahobyt a rozvoj spoločnosti (autorita musí každému sprístupniť, čo potrebuje, aby mohol žiť ľudským životom - výživu, šatstvo, zdravie, prácu, výchovu a kultúru, primeranú informovanosť...)
3) Zahŕňa v sebe pokoj (autorita má čestnými prostriedkami zaistiť bezpečnosť, spoločné dobro zahŕňa právo na osobnú kolektívnu obranu.)
 
Spoločné dobro je vždy zamerané na zdokonaľovanie osôb: "Poriadok vecí má byť podriadený poriadku osôb, a nie naopak."
  Starosť o spoločné dobro nie je zverené len autorite, ale je záležitosťou každého jednotlivca. Táto povinnosť má pôvod v dôstojnosti ľudskej osoby. Každý jednotlivec sa zúčastňuje na spoločnom dobre tým, že preberá osobnú zodpovednosť za svoju oblasť napr. starostlivosť o výchovu svojej rodiny, svedomitosť v práci atď. Občania sa majú, pokiaľ je to možné, zúčastňovať na verejnom živote.
 
3. SOCIÁLNA SPRAVODLIVOSŤ
Spravodlivosť v sebe obsahuje skutočnosť dať každému to, čo mu patrí. Toto je aj úloha spoločnosti vo vzťahu k jednotlivcom, aj spoločenstvám. Sociálna spravodlivosť súvisí so spoločným dobrom a s vykonávaním verejnej moci.
  Keď hovoríme o sociálnej spravodlivosti, musíme brať do úvahy tri skutočnosti:
1) Rešpektovanie ľudskej osoby - znamená to, že každá spoločnosť má rešpektovať základné ľudské práva, ktoré vyplývajú z dôstojnosti, ako stvorenia. Znamená to aj zachovávanie tohto princípu: "Každý má považovať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, za svoje druhé ja a predovšetkým má brať ohľad na jeho život a na prostriedky, ktoré sú nevyhnutné, aby ho žil dôstojne." Povinnosť stať sa blížnym druhému a slúžiť mu je o to naliehavejšia, čím väčšia je núdza druhého. Ježiš Kristus nás k tomu vyzýva slovami: "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili:" (Mt 25,40) Pritom nesmieme zabúdať na to, že blížnym je aj náš nepriateľ; aj k nemu máme mať lásku, aj keď je treba odsúdiť zlo, ktoré pácha. Pomôckou nám môže byť Ježišov príklad - odsúdiť hriech, ale hriešnika milovať.
Podnety na zamyslenie - Milostrný Samaritán - Lk 10, 30-37
  Žena pristihnutá pri cudzoložstve - Jn 8, 1-11
2) Rovnosť a rozdiely medzi ľuďmi - Podobenstvo o talentoch - Mt 25, 14-30
Rovnosť medzi ľuďmi vychádza z rovnakej ľudskej dôstojnosti, ktorá hovorí, že všetci máme rovnaký pôvod u Boha a všetci sme pozvaní k rovnakému cieľu - večnej blaženosti.
Rozdielnosť vychádza z osobitných darov a schopností, ktoré Boh dal každému. Keď človek prichádza na svet, nemá k dispozícii všetko, čo potrebuje na rozvoj svojho telesného a duchovného života. Potrebuje druhých ľudí. Prejavia sa rozdiely súvisiace s vekom s fyzickými schopnosťami... Rozdielnosť podnecuje k veľkodušnosti, dobroprajnosti a podeleniu sa; podnecuje kultúry, aby sa navzájom obohacovali. Existujú však aj nespravodlivé nerovnosti, ktoré sú výsledkom sebeckého vlastnenia jednotlivcov alebo národov a doliehajú na milióny ľudí.
3) Ľudská solidarita
Princíp solidarity je označovaný aj ako "priateľstvo" alebo "sociálna láska" a prejavuje sa predovšetkým pri rozdeľovaní dobier a pri odmene za prácu.
Sociálno-ekonomické problémy je možné riešiť iba pomocou všetkých foriem solidarity: vzájomnej solidarity medzi chudobnými, solidarity medzi bohatými a chudobnými, medzi pracujúcimi navzájom, medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, medzi štátmi a národmi.
  
SOCIÁLNA ENCYKLIKA RERUM NOVARUM
Je pravda, že Cirkev už pred pápežom Levom XIII. upozorňovala na sociálne nezrovnalosti v ľudskej spoločnosti a odpovedala na ne svojou charitatívnou činnosťou. No bol to predovšetkým pápež Lev XIII., ktorý pochopil znamenia svojej doby: priemyselnú epochu a robotníctvo. A tak publikuje 15. mája 1891 prvú sociálnu enykliku pod názvom Rerum novarum. V 19. storočí nastáva priemyselná revolúcia, objavuje sa nová spoločenská vrstva – robotníctvo zamestnané v priemysle – tzv. robotnícka trieda. Medzi zamestnávateľmi, podnikateľmi a robotníkmi sa vytvoril nový pracovný vzťah, poznačený od samého začiatku kontrastom. Početná skupina nemajetných robotníkov stála tu proti hŕstke bohatých vlastníkov kapitálu. V rukách tejto nepočetnej skupiny majiteľov sa nachádzali tiež produkcia a obchod. Robotníci vlastnili iba svoju pracovnú silu, ktorú ponúkali do služby majetným podnikateľom. Sami museli hľadať príležitosť k práci, ponúkať sa do služby a navyše prijať tvrdé podmienky zamestnávateľov. Úplná závislosť robotníctva od majiteľov kapitálu robila neistou ich životnú situáciu, neposkytovala im nijakú ochranu a nezaručovala ich práva. Odmeňovanie za prácu nedosahovalo potrebnú existenčnú bázu, často ani len potrebné existenčné minimum. Za tvrdých pracovných podmienok museli pracovať aj ženy a deti.

Pred touto situáciou stál pápež Lev XIII. v čase, keď písal a publikoval svoju sociálnu enykliku Rerum novarum. Videl a chápal ťažké položenie robotníctva. Chcel prísť na pomoc robotníckej triede a poukázať na správny postup riešenia robotníckej otázky. Pápež videl, že zlé položenie robotníkov má svoje korene v napätom vzťahu medzi majiteľmi kapitálu a robotníctvom. Okrem toho sa tu črtalo ešte iné zlo, ktoré hrozilo zhoršiť i tak zlé položenie robotníkov. Toto zlo predstavoval vtedajší socializmus. Na riešenie robotníckej otázky navrhoval ako spásonosný prostriedok násilné odstránenie súkromného vlastníctva a výrobných prostriedkov. V tomto čase vystupuje na scénu Karol Marx. Obsahom a predmetom jeho kritiky a útokov sa stalo súkromné vlastníctvo. Podnecoval k revolúcii a žiadal likvidáciu súkromného vlastníctva. Pápež však bránil súkromné vlastníctvo a pokladal ho za základ usporiadaného a pokojného spolužitia občanov. No bránenie súkromného vlastníctva vôbec neznamenalo obranu vlastníkov a ich postoja k hospodárskemu životu. Pápež žiada od majiteľov spravodlivú mzdu pre robotníkov, aby si aj oni mohli zadovážiť svojim zárobkom súkromné vlastníctvo a mohli ho užívať. Pápež postavil teda súkromné vlastníctvo do popredia svojej sociálnej encykliky. Svoju pozornosť sústreďuje na robotnícku otázku a ukazuje, akým spôsobom sa dá napomôcť zlepšenie súčasného položenia robotníkov. V úsilí zlepšiť situáciu robotníctva prichádzajú do úvahy tri činitele: Cirkev, štát a robotnícka svojpomoc.
a) Cirkev – v protiklade so socializmom Cirkev učí, že medzi rozličnými spoločenskými triedami, napriek záujmovým protikladom, neexistujú nijaké nezmieriteľné protirečenia. A tak obe skupiny – majitelia i nemajetní – sú na seba odkázané, sú si zaviazané. Robotník sa zaväzuje k vernému plneniu povinností a zamestnávateľ k vytvoreniu takých pracovných podmienok, ktoré zabezpečujú osobnú dôstojnosť robotníka. A napokon sa majiteľ zaväzuje dať robotníkovi spravodlivú odmenu za prácu. Cirkev tiež poučuje, ako treba narábať s bohatstvom a oceňuje pracovnú námahu.
b) Štát – pápež priznáva, že riešenie sociálnych otázok nemôže zostať len doménou Cirkvi, a preto prisudzuje taktiež štátu spoluzodpovednosť pri riešení sociálnych otázok. Pápež požadoval od štátu takú sociálnu politiku, ktorá sa neuspokojuje iba príležitostnými akciami a opatreniami, ale má celkovú a trvalú koncepciu. Charitatívna činnosť Cirkvi je aj naďalej potrebná. Štát by mal na starosti veci spoločného dobra (napr. problém masovej nezamestnanosti), kým Charita by prevzala starosť o jednotlivca (napr. hľadanie pracovného miesta pre nezamestnaného). Pápež zdôrazňuje, že robotníci ako nemajetná vrstva obyvateľstva je zvláštnym spôsobom odkázaná na ochranu a pomoc štátu. Štátnej autorite musí záležať na tom, aby pracovné podmienky zodpovedali telesným a duševným schopnostiam jednotlivých robotníkov; aby robotník dostal spravodlivú mzdu, aby chránil právo na súkromné vlastníctvo a zabránil jeho zneužívaniu; aby robotníci mali právo slobodne sa združovať. Štát sa má zasadiť o vyššie hodnoty spoločného dobra, ako sú čestnosť v konaní, usporiadaný rodinný život, rešpektovanie sviatočného pokoja...
c) Robotnícka svojpomoc – robotníci si svojpomocou môžu zlepšiť svoje položenie. Tým, že si utvoria robotnícke združenia a spolky, môžu podstatne prispieť k riešeniu svojich sociálnych problémov. Robotnícke združenia musia byť preniknuté náboženským duchom, ich cieľom má byť telesné a duševné povzbudenie robotníkov.
 
Encyklika Rerum novarum bola priekopníckou encyklikou. Stala sa medzníkom v snahe Cirkvi o sociálne dobro človeka. Všetci ostatní pápeži, ktorí sa vyslovovali k sociálnym otázkam, čerpali podnety z tejto encykliky.

SOCIÁLNA ENCYKLIKA CENTESIMUS ANNUS
Encyklika Centesimus annus vyšla pri príležitosti stého výročia prvej sociálnej encykliky Leva XIII. Rerum novarum a bola zverejnená 1. mája 1991. Pápež Ján Pavol II. vydal tri sociálne encykliky: r. 1981 o význame ľudskej práce Laborem exercens, po nej r. 1987 o sociálnej starostlivosti Cirkvi Sollicitudo rei socialis a napokon r. 1991 Centesimus annus.
  Encyklika Centesimus annus má úvod a šesť kapitol.
V úvode pápež vyslovuje Bohu vďaku za to, že pred sto rokmi prozreteľným Božím riadením vyšla prvá sociálna encyklika Rerum novarum, ktorá vykonala toľko dobra vo svete. Encyklika Centesimus annus nabáda pozrieť sa nielen do minulosti, ale aj do budúcnosti, v ktorej sa už črtá tretie tisícročie, aj keď celkom neznáme, jednako len plné nádejí. Pápež nachádza inšpiráciu pre svoju encykliku v Kristovom evanjeliu, prirovnávajúc sa hospodárovi v podobenstve, ktorý z bohatej zásoby vyberá staré i nové. (Mt 13, 52)
  V prvej kapitole pápež zhrňuje podstatné črty Rerum novarum – pozornosť na robotnícku otázku a súkromné vlastníctvo. Ján Pavol II. zdôrazňuje, že v mnohých častiach sveta sa aj dnes objavujú politické, ekonomické a sociálne procesy, ktoré sa podobajú procesom z konca 19. storočia a zapríčiňujú podobné zlá. Chýbajú základné ľudské práva.
  Druhá kapitola nesie názov Na ceste k novým veciam dneška.  Táto kapitola sprostredkúva pohľad na dnešnú svetovú situáciu, na dnešné „novoty“. Pápež tu vyzdvihuje veľkosť Leva XIII., ktorý už pred sto rokmi predvídal neudržateľnosť a pád socialistického kolektívneho systému. Ján Pavol II. na príklade dvoch svetových vojen ukazuje, aké následky a dôsledky má nesprávne chápanie pojmu slobody, nerešpektovanie ľudských práv, ideológia nenávisti a popieranie Boha. Obe vojny znamenali pre ľudstvo veľa mravného a hmotného zla a zanechali bolestné stopy brutality a nespravodlivosti. No ani po skončení druhej svetovej vojny nenastúpil pravý mier, lebo vojna sama osebe nevykorenila zlo a nedosiahla zmierenie národov. V mnohých európskych krajinách nastúpil totalitarizmus a začalo sa masívne zbrojiť. Preteky v zbrojení pohlcujú prostriedky potrebné na rozvoj hospodárstva jednotlivých národov a na pomoc zaostalým štátom.
  Tretia kapitola má názov Rok 1989. Je to rok mimoriadnych udalostí, najmä v strednej a východnej Európe. Tieto udalosti viedli k likvidácii totalitných režimov nenásilnou cestou. Udalosti roku 1989 ukázali, že spoločnosť, ktorá potláča slobodu a porušuje ľudské práva, chtiac-nechtiac sa musí rozpadnúť. Pravou príčinou je podľa pápeža Jána Pavla II. duchovná prázdnota, vyplývajúca z ateistickej ideológie. „Marxizmus sľuboval vykoreniť z ľudského srdca smäd po Bohu, výsledky však ukázali, že sa to nedá dokázať bez zničenia samého seba“. Pápež upozorňuje, že za dlhé desaťročia útlaku sa napáchalo veľa krívd a nahromadilo veľa nenávisti, preto vyzýva k zmiereniu a odpusteniu. Hospodársky rozvoj sa môže obnoviť len vzájomnou pomocou krajín. Rozvoj sa však nemá chápať výlučne v ekonomickom zmysle, ale je treba mať pred očami celého človeka – pozdvihnutie ľudskej dôstojnosti, tvorivosti, zodpovedného prežívania života.
  Štvrtá kapitola nesie názov „Súkromné vlastníctvo a všeobecné určenie majetkov.“ Pápež obhajuje tvrdenie Leva XIII. o tom, že každý človek má prirodzené právo na súkromné vlastníctvo. Toto súkromné vlastníctvo je ale zároveň obmedzené vzhľadom na všeobecné určenie majetkov. Všeobecné určenie majetkov je vyjadrené aj vo Svätom písme, keď Boh dal zem celému ľudstvu, aby živila všetkých. Zároveň si človek privlastňuje tú časť zeme, ktorú získal vlastnou prácou. Pápež vyzdvihuje aj iné dobrá – vzdelanie, technika a veda. Toto vlastníctvo má práve taký význam ako hmotné majetky. Poukazuje aj na konzumizmus. Pôžitkárstvo, drogy a pornografia sú konzumné fenomény, ktoré škodia telesnému i duševnému zdraviu. Ku konzumizmu sa pripája ešte ďalší negatívny jav – ničenie prírodného prostredia – otázka ekológie. Zdôrazňuje dôležitosť výchovy, kde zohráva významnú úlohu rodina, v ktorej človek dostáva základnú pozitívnu výchovu. „Rodinu treba znovu ponímať ako svätyňu života.“
  Piata kapitola prináša úvahy o štáte a kultúre. Podčiarkuje sa v nej existencia právneho štátu a odmieta sa totalitná forma moci. Cirkev si veľmi váži demokraciu, ale, žiaľ, ani v demokracii sa vždy nerešpektujú všetky ľudské práva. Zdôrazňuje, že k demokracii patrí starostlivosť o zachovanie ľudských práv, ako sú právo na život, na rodinu,  na prácu, na vzdelanie, na náboženskú slobodu a iné.
  Šiesta kapitola nesie názov „Človek je cestou Cirkvi“. Cirkev má starosť o každého jednotlivého človeka. Túto zodpovednosť jej zveril sám Kristus. Encyklika prizvukuje, že evanjelium motivuje Cirkev ku konaniu, k činnosti, pri ktorej prvé miesto patrí chudobným, pričom sa nevylučujú iné skupiny ľudí. Encyklika preto vyzýva k sociálnej spravodlivosti a láske, ktoré umožňujú hospodársky a ľudský rozvoj všetkých.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014