Cirkev

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: Dievča nany7 (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 17.12.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 162 slov
Počet zobrazení: 5 973
Tlačení: 394
Uložení: 437
Cirkev
 
Pomenovania a predobrazy Cirkvi:
„Cirkev“ sa vo Svätom písme označuje ako „ekklesia“, čo znamená „zvolanie“ (zhromaždenie). Označuje zhromaždenie ľudu, zvyčajne náboženskej povahy. Tento výraz sa v gr. preklade SZ používa na označenie zhromaždenia vyvoleného ľudu pred Bohom, najmä na zhromaždenie na Sinaji, kde Izrael dostal Zákon. Názov Cirkev (ekklesia) prijali aj prvé kresťanské spoločenstva. V Cirkvi Boh „zvoláva“ svoj ľud zo všetkých končín zeme. V kresťanskej terminológii sa Cirkev definuje ako ľud, ktorý Boh zhromažďuje po celom svete. Jestvuje v miestnych spoločenstvách a uskutočňuje sa ako liturgické, najmä eucharistické zhromaždenie.
 
Vo Svätom písme nachádzame veľa obrazov, ktoré nám symbolizujú Cirkev:
-  Cirkev je ovčinec, ktorého jedinou bránou je Kristus. Je aj stádom, o ktorom Boh povedal, že bude jeho pastierom. Jn 10, 1-10
-  Cirkev je Božia roľa alebo Božie pole. Cirkev vysadil Boh ako vinicu, kde pravým viničom je Kristus: on dáva život a úrodnosť ratolestiam, čiže veriacim
-  Cirkev sa často označuje aj ako Božia stavba. Sám Ježiš sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným
-  Cirkev sa volá aj nový Jeruzalem a naša matka, nevesta nepoškvrneného Baránka
 
Pôvod, založenie a poslanie Cirkvi
Vzdialená príprava na zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína povolaním Abraháma, ktorému Boh sľubuje, že sa stane otcom veľkého národa. Bezprostredná príprava sa začína vyvolením Izraela za Boží ľud. Tento národ má byť znamením budúceho zhromaždenia všetkých národov. Proroci ohlasujú novú a večnú zmluvu, ktorú uzavrel Ježiš Kristus.
Pán Ježiš položil základy svojej Cirkvi vo chvíli, keď ohlasoval radostnú zvesť; príchod Božieho kráľovstva. Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru. Ustanovil Dvanástich s Petrom ako ich hlavou. Oni majú účasť na Kristovom poslaní, moci, ale aj na jeho údele. Týmto všetkým Ježiš pripravuje svoju Cirkev. Cirkev sa zrodila na kríži, keď z Kristovho boku vyšla krv a voda. Ako Eva bola utvorená z boku spiaceho Adama, tak sa Cirkev zrodila z Kristovho prebodnutého boku. V deň Turíc bol zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev. Vtedy bola Cirkev verejne zjavená pred ľuďmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi, preto hovoríme, že Cirkev je svojou povahou misionárska; je posielaná ku všetkým národom, aby z nich urobila učeníkov.
Dogmatická konštitúcia Lumen gentium z 2. Vatikánskeho koncilu hovorí: "Cirkev bude zavŕšená až v nebeskej sláve."; to znamená pri Kristovom druhom príchode.
 
Tajomstvo Cirkvi
Cirkev sa vyznačuje tým, že je zároveň božská i ľudská. To, že je božská, znamená, že ju založil a jej hlavou je Ježiš Kristus; že je ľudská, znamená, že ju tvoria ľudia so svojimi chybami a pokleskami.
2. vatikánsky koncil hovorí o Cirkvi ako o sviatosti. Prvým cieľom Cirkvi je byť sviatosťou dôverného zjednotenia ľudí s Bohom. Druhým cieľom je byť sviatosťou jednoty ľudského pokolenia. Čím viac je človek zjednotený s Bohom, tým väčšia jednota je medzi ľuďmi navzájom. Táto jednota sa v Cirkvi už začala, lebo zhromažďuje ľudí "zo všetkých národov, kmeňov, jazykov..."  Zjv 7,9
 
Sv. Pavol v 1Kor 12, 12-29 hovorí o Cirkvi ako o tajomnom tele Kristovom, kde má každý svoje miesto a každý je dôležitý. Hlavou tohto tela je Ježiš Kristus. Údy Cirkvi tvoria všetci, ktorí sa do nej začlenia sviatosťou krstu. Základným zákonom je prikázanie lásky. Poslaním Cirkvi je  byť soľou zeme a svetlom sveta. Cieľom Cirkvi je Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi Boh, ale ktoré sa má šíriť až do konca sveta.
 
CIRKEV – JEDNA, SVATÁ, KATOLÍCKA, APOŠTOLSKÁ
 
Cirkev je jedna:
-  lebo má jedného zakladateľa Ježiša Krista;
-  lebo vyznáva jednu vieru prijatú od apoštolov;
-  lebo má spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí;
-  lebo má apoštolskú postupnosť (Ježiš Kristus založil sviatosť kňazstva a udelil ju apoštolom; tí ďalej svätili ďalších biskupov a kňazov a toto sa po danej línii deje až dodnes.)
 
Jedna Cirkev sa vyznačuje rozmanitosťou, ktorá je viditeľná zvlášť v rôznosti kultúr;  medzi členmi Cirkvi existuje rozličnosť darov, úloh, spôsobov života. Jednota v rozmanitosti má byť neustále obnovovaná láskou.
Táto Kristova Cirkev, ktorá bola pôvodne zverená Petrovi a ostatným apoštolom je usporiadaná do viditeľnej vonkajšej spoločnosti, ktorá pretrváva v Katolíckej cirkvi. Dekrét 2. vatikánskeho koncilu o ekumenizme hovorí, že "jedine prostredníctvom Kristovej Katolíckej cirkvi je možné dosiahnuť plnosť prostriedkov spásy." (Unitatis redintegratio)
 
Zranená jednota:
V skutočnosti v tejto jednej Cirkvi vznikli už na začiatku určité roztržky a v neskorších  storočiach sa spory ešte viac prehĺbili, až došlo k oddeleniu od plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, vinou ľudí z jednej i druhej strany. Tých, ktorí sa v súčasnosti rodia v oddelených spoločenstvách a sú poučení vo viere v Krista, nemôžeme obviniť z hriechu oddelenia a Katolícka cirkev ich prijíma ako svojich oddelených bratov. Prostriedky spásy (písané Božie slovo, život milosti, viera, nádej a láska, dary Ducha Svätého) sa totiž nachádzajú aj v týchto spoločenstvách.
 
Snaha o jednotu:
Ježiš Kristus sa pred svojou smrťou modlil za jednotu Cirkvi: "aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal."
Snaha o obnovenie jednoty všetkých kresťanov je poslaním každého, kto patrí do Cirkvi. V mesiaci január je každý rok týždeň modlitieb za jednotu kresťanov.

Základnými  prostriedkami sú:
-  spoločná modlitba za jednotu
-  život veriacich podľa Evanjelia
-  vzájomné poznávanie sa s oddelenými cirkvami
-  ekumenická formácia veriacich a kňazov
-  dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev
-  spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby
 
Cirkev je svätá:
"Je predmetom viery, že Cirkev je nezrušiteľne svätá." (Lumen gentium) Jej svätosť má pôvod vo svätosti zakladateľa Ježiša Krista. Cirkev je teda "svätý Boží ľud" a jej členovia sa volajú "svätí". Je pravda, že jej členovia dosahujú len nedokonalú svätosť, ale s využitím prostriedkov spásy (sviatosti, Sväté písmo, viera, modlitba...) majú získať dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec. Dušou svätosti je láska. Veľmi pekne to vyjadrila sv. Terézia z Liesieux:
"Pochopila som, že ak má Cirkev zložené telo z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska pobáda údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vyliať svoju krv... Pochopila som, že láska zahŕňa v sebe všetky povolania, že láska je všetko, že objíma všetky časy a všetky miesta..., slovom, že je večná!"
 
Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje) niektorých veriacich, robí to preto, aby sme mali pred sebou vzory, ale aj orodovníkov v nebi.
Výraz "spoločenstvo svätých" má dva významy:
1. spoločenstvo, čiže spoločná účasť na svätých veciach
Vo východnej liturgii celebrant hovorí: "sväté veci svätým". Vyslovuje to pri pozdvihovaní svätých darov pred prijímaním. Čo sú to "sväté veci", na ktorých majú všetci veriaci účasť? Sv. Pavol v Sk 2, 42 píše, že veriaci "sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a modlitbách." Veriaci teda majú účasť na spoločenstve viery, lásky, sviatostí ...
2. spoločenstvo medzi svätými
Cirkev má trojaký stav:
a) Putujúca cirkev - tvorí ju spoločenstvo veriacich, ktorí ešte žijú na zemi a snažia sa o dosiahnutie svätosti.
b) Trpiaca cirkev - tvoria ju duše zomrelých, ktorí sú v očistci. Kresťania si už od prvotných čias uctievali pamiatku zosnulých, modlili sa za nich, slúžili sv. omšu a týmto spôsobom im pomáhali prísť do neba.
c)  Oslávená cirkev - tvoria ju všetci svätí v nebi. Ich pamiatku uctievame na sviatok Všetkých svätých. Veríme,  že sa v nebi prihovárajú za členov putujúcej Cirkvi.

Cirkev je katolícka:
Slovo "katolícky" znamená "všeobecný". Cirkev ja katolícka preto, lebo ju Kristus posiela k celému ľudskému pokoleniu; náuka Evanjelia je určená pre všetkých ľudí.
Aby mohlo byť Evanjelium ohlasované a prijímané s väčšou účinnosťou, Katolícka cirkev je rozčlenená na partikulárne Cirkvi.
Pod názvom "partikulárna Cirkev" , ktorou je predovšetkým diecéza, rozumieme spoločenstvo veriacich, ktorí sú v spoločenstve viery a sviatostí zjednotení so svojim biskupom vysväteným v apoštolskej postupnosti.
Do spoločenstva Katolíckej cirkvi sú naplno včlenení tí, ktorí sú pokrstení, prijímajú hierarchické usporiadanie Cirkvi a celú náuku, ktorú ohlasuje Katolícka cirkev. Čiastočne sú do nej včlenení tí, ktorí sú pokrstení, ale nevyznávajú úplnú vieru a hierarchiu Cirkvi.
 
Cirkev nevylučuje zo svojich vzťahov ani veriacich iných náboženstiev. Hovorí, že oni sú tiež na ceste hľadania a je možné nájsť určité spoločné body: viď. vzťah Cirkvi k židovskému národu, moslimom, hinduizmu a budhizmu.
 
Jednou z čŕt Katolíckej cirkvi je aj to, že je misionárska. Misijnou činnosťou, čiže ohlasovaním Evanjelia spĺňa Ježišov príkaz, ktorý dal apoštolom pri nanebovstúpení: "Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." (Mt 28, 19-20) 
 
Cirkev je apoštolská:
-  lebo je založená na apoštoloch, ktorých si vyvolil Ježiš Kristus a poveril ich misijným ohlasovaním; vďaka nim bolo odovzdávané Ježišovo učenie ďalej a je odovzdávané až do dnešnej doby prostredníctvom tých, ktorí sa stali nástupcami apoštolov – biskupov a kňazov.
-  lebo je poslaná vykonávať apoštolát do celého sveta. Na tomto poslaní majú podiel všetci členovia Cirkvi. Apoštolát je každá činnosť, ktorá je zameraná na šírenie Kristovho kráľovstva po celej zemi. Jeho úspech závisí od toho, ako sú ohlasovatelia spojení s Kristom. Dušou celého apoštolátu je láska.
 
HIERARCHICKÉ ZRIADENIE CIRKVI
Katolícka cirkev má svoje poslanie; má ohlasovať Božie kráľovstvo. Apoštoli si ho neprivlastnili sami, ale dostali toto poslanie, aj silu k jeho naplneniu od Ježiša Krista. Každý veriaci v Krista, ktorý je pokrstený, a tým začlenený do Cirkvi, má podľa svojho povolania (kňazstvo, manželstvo, zasvätený život) účasť na ohlasovaní Božieho kráľovstva.
 
Biskupi a kňazi vykonávajú v Cirkvi sviatostnú službu a vykonávajú ju v spoločenstve, ktorému hovoríme kolégium. Každý biskup vykonáva svoju službu v rámci biskupského kolégia. Kňazi vykonávajú svoju službu pod vedením svojho biskupa.
 
Biskupské kolégium a jeho hlava, rímsky biskup:
Keď Kristus ustanovil Dvanástich, ustanovil ich na spôsob kolégia, na čelo ktorého postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich. Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky pápež a biskupi. Rímsky biskup - pápež je základom jednoty biskupov a veriaceho ľudu. On má z Kristovho poverenia najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže slobodne vykonávať. Kolégium biskupov má autoritu, iba ak sa chápe spolu s rímskym pápežom, vtedy má aj najvyššiu moc, ktorú môže vykonávať iba so súhlasom pápeža. Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile. Koncil nie je nikdy ekumenický, ak ho ako taký nepotvrdil alebo aspoň neprijal pápež.
Jednotliví biskupi sú základom jednoty vo svojich partikulárnych cirkvách. Tu spravujú ľud, ktorý im bol zverený za pomoci kňazov a diakonov. Ale keďže sú členmi biskupského kolégia, každý z nich má podiel na starostlivosti celej Cirkvi.
 
Poslanie učiť: Prvou úlohou biskupov a kňazov je ohlasovanie evanjelia. Na čistotu viery a nebezpečenstvá rôznych heréz dáva pozor Učiteľský úrad Cirkvi (Magistérium Cirkvi). Aby duchovní pastieri mohli vykonávať toto poslanie, Kristus ich obdaroval charizmou neomylnosti vo veciach viery a mravov. Túto neomylnosť má na základe svojho úradu rímsky pápež, keď definitívnym aktom vyhlasuje učenie týkajúce sa viery a mravov.
   Neomylnosť má aj zbor biskupov, keď vykonáva Učiteľský úrad spolu s pápežom predovšetkým na ekumenickom koncile. Keď Učiteľský úrad Cirkvi predkladá niečo veriť ako dogmu, je to pre každého veriaceho záväzné.
Ekumenický koncil je zhromaždenie biskupov na čele s pápežom, ktorý ho aj zvoláva alebo aspoň potvrdzuje. Zvoláva sa väčšinou za účelom obnovy Cirkvi alebo riešenia vieroučných otázok.
Partikulárny koncil zvoláva biskup vo svojej vlastnej diecéze.
 
Poslanie posväcovať: Biskup dostáva pri vysviacke plnosť kňazskej moci. On je ten, ktorý predsedá liturgickému zhromaždeniu, čiže na sv. omši. Pretože nemôže byť všade, slávenie Eucharistie sa vykonáva aj prostredníctvom jeho spolupracovníkov - kňazov. Biskup a kňazi posväcujú Cirkev svojou modlitbou, prácou, službou slova, vysluhovaním sviatostí.
 
Poslanie spravovať: Biskupi spravujú partikulárne cirkvi radami, odporúčaniami, príkladom, ale aj autoritou. Biskup si má byť vedomý svojich vlastných slabostí, a to mu má pomáhať byť súcitným s blúdiacimi.
Sv. Pavol o biskupoch píše v Tít  1, 7-9: "Lebo biskup ako Boží správca musí byť bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia."
 
Veriaci laici:
Pod názvom "laici" sa rozumejú všetci pokrstení veriaci, ktorí krstom získali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, okrem tých, ktorí prijali kňazskú vysviacku a okrem tých, ktorí patria do rehoľného stavu.
Iniciatíva kresťanských laikov je veľmi potrebná. Pápež Pius XII. povedal, že "laici stoja v prvej línii života Cirkvi." Oni sú tí, ktorí majú do bežného života prinášať evanjeliové zásady. Ich poslanie je tak dôležité, že bez nich by sa do niektorých oblastí života nemohla viera vôbec dostať.
Ak laici majú potrebné vlastnosti, môžu byť natrvalo prijatí do služby lektorov (čítanie Božieho slova) a akolytov (mimoriadny rozdávateľ sv. prijímania). Kde to vyžaduje potreba Cirkvi a je nedostatok kňazov, môžu viesť bohoslužbu slova, liturgické modlitby, udeľovať krst a rozdávať sv. prijímanie podľa platných predpisov. Týmto spôsobom majú účasť na Kristovom kňazskom úrade.
 
Kristus vykonáva svoj prorocký úrad aj prostredníctvom laikov, ktorí toto svoje poslanie plnia aj evanjelizáciou - čiže hlásaním Krista svedectvom života, ako aj slovom. U laikov nadobúda evanjelizácia špecifický ráz, lebo sa vykonáva v bežných životných podmienkach. Podľa svojich vedomostí a odbornosti majú laici právo a niekedy aj povinnosť povedať kňazom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov a úctu voči kňazom.
 
Laici majú účasť aj na Kristovom kráľovskom úrade. Sv. Ambróz hovorí, že kráľom je každý, kto dokáže byť pánom nad sebou samým a nedovolí, aby mu telesné vášne rozbúrili dušu. Keď sa vie ovládať a je pánom seba samého, nedá sa strhnúť do otroctva hriechu. Takéhoto kráľovského ducha majú prinášať laici do prostredia, v ktorom žijú a pôsobia. Podľa právnych noriem sa laici môžu zúčastňovať na diecéznych synodách, v pastoračných radách, ekonomických radách, na cirkevných súdoch.

Zasvätený život:
viď otázka o zasvätenom živote
 
TRADÍCIA CIRKVI
Ježiš Kristus prikázal apoštolom, aby hlásali evanjelium všetkým bez rozdielu postavenia, či rasy a apoštoli to začali po zoslaní Ducha Svätého hneď plniť. Aby bola zachovaná čistota viery, apoštoli túto úlohu ohlasovať evanjelium zverili svojim nástupcom – biskupom. Najprv bolo evanjelium ohlasované ústne, neskôr, niektorí inšpirovaní Duchom Svätým, ho šírili aj písomne cez Sväté písmo. Toto živé odovzdávanie, vykonávané v Duchu Svätom sa volá Tradícia, pretože sa líši od Svätého písma, i keď je s ním úzko spojená. Tradícia teda pochádza z čias apoštolských a v súčasnej Cirkvi sa zveľaďuje. Medzi Tradíciou a Svätým písmom je veľmi úzky vzťah. Môžeme hovoriť o Tradíci v širšom slova zmysle – tu ide o celé Božie zjavenie, ktoré sa ohlasuje prostredníctvom Cirkvi. Tu platí, že aj Sväté písmo je súčasťou Tradície; v užšom slova zmysle – tu ide o tú časť Božieho slova, ktorá nebola písomne zachytená a šírila sa ústne. Hovoríme o tradícii apoštolskej a poapoštolskej (cirkevnej). Apoštolská Tradícia siaha k samotným apoštolom. Pre pravdivosť tejto Tradície všetci, okrem Jána, zomreli mučeníckou smrťou. Poapoštolská Tradícia je Tradícia prvotnej Cirkvi. Môže byť univerzálna, ale aj lokálna, t. j. týkajúca sa miestnej Cirkvi.
Cirkev a Tradícia: Na to, aby Cirkev mohla lepšie spoznať a pochopiť seba samu, potrebuje Sväté písmo a Tradíciu. Cirkev, ktorej je zverené odovzdávanie a vysvetľovanie Zjavenia, „nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba obidve prijímať a vážiť si ich s rovnakou láskou a úctou.“ (Dei verbum)
 
UČITEĽSKÝ ÚRAD CIRKVI
Bol ustanovený Ježišom Kristom a zverený najvyšším pastierom Cirkvi – pápež, zbor kardinálov, biskupi, ktorí majú byť pevne zakotvení v Božom zjavení. Učiteľskému úradu Cirkvi bola zverená úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo, písané alebo ústne podané. Tento Učiteľský úrad Cirkvi však nie je nad Božím slovom, ale mu slúži. Učiteľský úrad Cirkvi naplno používa svoju autoritu, ktorú dostal od Krista, keď definuje dogmy, ktoré má veriaci človek záväzne veriť. Riadny UÚC je vtedy, ak pápež alebo biskupi pri každodennej službe ohlasujú pravdu zverenú Cirkvi napr. cez homíliu alebo pastierskym listom. Mimoriadny UÚC sa uskutočňuje počas ekumenického koncilu, keď pápež vyhlási nejaké pravdy viery s použitím najvyššej autority.
V minulých storočiach sa UÚC tešil sympatii ľudí. Dnes je tomu inak – je terčom mnohých prejavov kritiky a nedôvery. Príčinou je obdivuhodný vedecko-technický pokrok, väčší rozsah informácií, čo privádza človeka často k pýche na svoje poznanie; na druhej strane si však človek uvedomuje aj svoju bezmocnosť, strach, slabosť zraniteľnosť, a tieto vlastnosti pripisuje aj pápežovi. Nevidí však, že pápež nie je pri hľadaní pravdy sám, ale rozhodnutia robí po dlhých dialógoch a v spolupráci s Duchom Svätým. Človek má síce dnes prístup k mnohým informáciám, ktoré ho môžu priviesť k pravde, ale môžu ho od pravdy aj odviesť. Veľký vplyv masovo-komunikačných prostriedkov spôsobuje, že človek stráca schopnosť mať vlastný názor, konfrontovať prichádzajúce informácie s vlastným svedomím, a tak je oslabená jeho viera vo „vlastnú dospelosť“. Človek môže prísť k poznaniu náboženských právd aj rozumom, ale stále existuje moment, keď rozum už nestačí a musí nastúpiť viera – poznanie zo Zjavenia. A tu má svoje miesto UÚC.
 
SVATÁ OMŠA AKO OBETA
Svätá omša je obeta Nového zákona, v ktorej sa nekrvavým spôsobom ustavične sprítomňuje Kristova obeta na kríži.
  Obetovať znamená zrieknuť sa nejakej milej, príjemnej veci aj s vedomím, že sa zničí. Ľudia prinášajú obety ľuďom, ale odkedy je človek človekom, prináša obety aj bytostiam nadpozemským, nadľudským, či už vymysleným alebo skutočným. Ľudia sa chceli s bohmi zmieriť, a preto zabíjali zvieratá alebo ľudí. Teda ničili nejaké cenné veci, aby utíšili hnev bohov... Inokedy si chceli zaistiť priazeň bohov či už vo vojne, na love, a preto obetovali prosebné obety...Ak sa im darilo vo vojne, doma alebo na poliach, prejavovali vďačnosť obetami vďaky.. A keď cítili, že bohovia sú čosi viac ako oni, v podvedomí pôsobiaci strach ich nútil prinášať svojim bohom obety oslavné...
  Ani so židovským národom to nebolo inak. Boh sám prikazuje Židom, aby mu prinášali obety oslavné, prosebné, zmierne a obety vďačnosti. Vo Svätom písme sa spomínajú obety krvavé, pri ktorých zabíjali baránkov, kozly, a to často hromadne, najmä pri obetách zmiernych. Starozákonní ľudia boli presvedčení, že čím viac krvi prelejú a čím viac zvierat zničia, tým istejšie dosiahnu odpustenie. Okrem krvavých obiet sa vyskytujú aj obety nekrvavé. Pri nich sa spaľuje a ničí obilie, ovocie, najmä pri obetách vďačnosti za úrodu. V čom je  hlavná myšlienka krvavých obiet? Človek si uvedomuje, že neposlušnosťou voči Bohu sa dopúšťa veľkej urážky. Urážka je tým väčšia, čím väčší je priestupok. Ťažkým hriechom sa človek stavia do úplnej opozície voči Bohu, akoby popieral jeho jestvovanie, a tak chcel zhodiť jeho majestát. Tým sa dopúšťa urážky  nekonečnej. Veľkosť urážky totiž závisí od vznešenosti urazenej osoby. A Boh je bytosť nekonečne vznešená. Človek si po hriechu uvedomuje, že Boha urazil. Túži po zmierení, ale pretože urážka je nekonečná, nemôže ju odčiniť. Uvedomuje si, že najviac, čo by mohol dať, je jeho vlastný život, ale toto Boh v 5. prikázaní zakazuje. A tak prelieva krv zvierat, ktoré boli pre neho veľmi dôležité. Keď sa teda ľudia chceli zmieriť s Bohom, prinášali krvavé obety zvierat. Celý obrad vykonával buď otec, ak išlo o rodinnú obetu, alebo zvlášť na to určený príslušník kmeňa, kňaz, ak obetu prinášala väčšia skupina ľudí. Bolo určené aj miesto, na ktorom sa prinášala obeta. Bola to z kameňov urobená vyvýšenina, ktorú nazývame obetiskom čiže oltárom. Jednotlivci, ktorí sa chceli zmieriť s Bohom, kládli vystreté ruky na zviera, pripravené na zabitie. Tým akoby chceli preniesť svoje hriechy na zviera a spolu s ním ich zničiť. Potom nasledovalo zabitie zvieraťa, pri ktorom kňaz zvyčajne prítomných pokropil jeho krvou, aby stekajúca krv symbolicky zmyla ich previnenia a očistila ich od hriechov. Zviera spálili buď celé alebo len niektoré časti. Zvyšok upiekli a všetci prítomní z neho jedli. To bola tzv. obetná hostina. Účastniť sa na tejto hostine bolo podmienkou účasti na opustení a zmierení. A tak hovoríme o štyroch základných prvkoch krvavej obety:
1. Obetný dar
2. Obetisko
3. Obetník
4. Obetná hostina
Toto všetko pripomína veta, že svätá omša je obeta.

Svätá omša je obeta Nového zákona.
Pretože nikto z ľudí nemohol zadosťučiniť za nekonečnú urážku Boha, Boh poslal na zem svojho Syna, ktorý prijal na seba ľudskú prirodzenosť, aby sa stal podobný ľuďom vo všetkom okrem hriechu. Ježiš Kristus nemusel podstúpiť takú krutú smrť, nemusel za nás zomrieť na kríži, aby nás vykúpil. Týmto skutkom nás však nielen vykúpil, ale dal nám aj príklad skutočnej lásky. Lásku ustanovil za hlavnú podmienku spásy v Novom zákone. Kristova smrť sa podstatne líši od starozákonných obiet, ktoré nemohli získať ľudstvu zmierenie.

Svätá omša je Kristova obeta na kríži. Ide o skutočnú obetu, ktorá obsahuje štyri hlavné prvky obety: Obetným darom je to, čo sa pri obete zničilo – Kristova ľudská prirodzenosť. Obetiskom je kríž, prvý oltár, na ktorom sa ničí Kristova ľudská prirodzenosť. Obetníkom je sám Ježiš Kristus, ktorý sám seba obetuje; obetuje svoj život, ktorý mu patrí. Obetná hostina stále trvá a zúčastňujú sa na nej všetci, ktorí pristupujú k Eucharistii.

Svätá omša je obeta Nového zákona, v ktorej sa nekrvavým spôsobom... O tejto skutočnosti nám hovorí udalosť Poslednej večere, keď Ježiš premenil chlieb a víno na seba samého, obetoval sa Otcovi a dal sa za pokrm apoštolom. Tým, že sa dáva za pokrm apoštolom, uskutočňuje sa obetná hostina, pri ktorej dochádza k zjednoteniu medzi Kristom-obetným darom a tými, ktorí sa na tejto obete zúčastňujú.

Svätá omša je obeta Nového zákona, v ktorej sa...ustavične sprítomňuje Kristova obeta na kríži. Keby ľudia po Kristovej smrti prestali hrešiť, nebola by potrebná jeho ustavičná obeta. Žiaľ, následky dedičného hriechu sa Kristovou obetou nezničili. Človek ostal náchylný na konanie zla, a preto znova upadá do hriechov. Každý ťažký hriech si aj teraz vyžaduje nekonečné zadosťučinenie. Preto sa Kristova obeta ustavične sprítomňuje. Je len jedna jediná obeta Krista na kríži, ale tá sa ustavične sprítomňuje v státisícoch svätých omší, ktoré sa denne slávia po celom svete a umožňujú nám zmierovať sa s Otcom, ak sme ho urazili svojimi hriechmi.
 
OBRADY SVATEJ OMŠE
Sv. omša sa výrazne rozdeľuje na dve časti: Bohoslužbu slova a Bohoslužbu obety. Liturgiu slova predchádzajú úvodné obrady a po sv. prijímaní sú záverečné obrady.
 
ÚVODNÉ OBRADY- majú pomôcť veriacim utvoriť spoločenstvo viery, nádeje a lásky, pomôcť im pripraviť sa na počúvanie Božieho slova a na slávenie Eucharistie.
 
Vstupná pieseň má veriacich bezprostredne pripraviť na úvod sv. omše. Pri speve piesne kňaz s asistenciou kráča cez celý kostol alebo zo sakristie k oltáru. Veriaci pri nej stoja.
Uctenie oltára a pozdrav zhromaždených – Po bohostánku, v ktorom je uložená Eucharistia, je oltár najvznešenejším miestom kostola, na ktorom sa uskutočňuje obeta svätej omše. Preto si kňaz po príchode pred bohostánok pokľakne a pobozká oltár. Ak ide o slávnostnú sv. omšu, uctí si oltár aj incenzovaním. Potom kňaz aj veriaci robia na seba kríž a kňaz otvorí bohoslužbu v mene Najsvätejšej Trojice: V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého. Od samého začiatku nám musí byť jasné, že tu ide o dielo Najsvätejšej Trojice a kňaz je ten, ktorý nám má sprostredkovať odpustenie, milosť a lásku Ducha Svätého. Toto vyjadruje slovami: Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými! Odpovedáme: I s duchom tvojím. Svätá omša nikdy nemôže byť súkromnou záležitosťou kňaza, a to ani vtedy, ak ju z veľmi vážnych dôvodov slúži sám, bez účasti veriacich. Aj vtedy sa spája s celou Cirkvou.
Úkon kajúcnosti – Pán Ježiš povedal: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar. Mt 5, 23-24 Aby sme poslúchli túto výzvu, pred začiatkom sv. omše sa snažíme úprimne pozrieť do svojho vnútra a oľutovať všetky hriechy, aby sme mohli byť účastní na sv. omši s čistým srdcom. Vyznávame svoje hriechy Bohu, spoločenstvu bratov a sestier, a okrem hriechov sa vyznávame aj zo zanedbania dobrého. Potom prosíme Pannu Máriu, všetkých anjelov a svätých, bratov a sestry, aby sa za nám modlili k Bohu.
Vzývanie Pána – Pane, zmiluj sa, Kriste, zmiluj sa, Pane, zmiluj sa – po vyznaní hriechov prosíme Pána o zmilovanie.
Oslavná pieseň – Glória
  Prvýkrát zaznelo Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! v Betleheme. Preto by sme si mohli myslieť, že je to oslavná pieseň s vianočným charakterom. V skutočnosti ide o veľkonočný spev na oslavu Krista Víťaza.
Modlitba dňa – kolekta – vyjadruje sa v nej povaha bohoslužby, ktorú práve slávime. Touto modlitbou prednášame svoju prosbu o milosť, aby sme mohli osláviť tajomstvo sviatku. Modlitba má prosebný charakter. Vyjadrujeme ňou svoju vieru, že sami od seba nie sme ničoho dobrého schopní, že všetka naša schopnosť je od Boha. Prosíme ho skrze Krista, nášho Pána.
BOHOSLUŽBA SLOVA
Božie slovo sa k nám dostáva tromi prameňmi. Preto sú pri nedeľných a sviatočných bohoslužbách tri čítania:
Prvé čítanie je úryvok z kníh Starého zákona. Texty sa vyberajú podľa toho, aký sviatok sa slávi, alebo sa veriaci sústavne oboznamujú s najhlavnejšími časťami Svätého písma. Pri čítaní sedíme, aby sme sústredenejšie mohli uvažovať o tom, čo sme počuli. Čítanie zakončuje lektor – laik, slovami: Počuli sme Božie slovo. My sa za prijaté slová poďakujeme: Bohu vďaka. Po prvom čítaní nasleduje tzv. medzispev. Je to žalm, starozákonná modlitba prorokov, ktorý obsahovo súvisí s prečítaným úryvkom. Tak to robili aj Židia v synagógach pri čítaní Svätého písma.
Druhé čítanie je zo Skutkov alebo Listov apoštolov. Texty druhého čítania sa volia takisto vzhľadom na sviatok, alebo majú oboznamovací charakter a vtedy spravidla nesúvisia s textom evanjelia. Aj pri druhom čítaní sedíme a pozorne vnímame lektorove slová. Podobáme sa prvým kresťanom, ktorí si tieto listy postupne čítali pri stretnutí spoločenstva. Záver čítania je rovnaký ako pri prvom čítaní.
Tretie čítanie je zo svätého evanjelia. Prechod k nemu tvorí alelujový verš. Pri spievaní tohto verša veriaci vstávajú. Aleluja je radostné zvolanie, ktorým pozdravujeme zmŕtvychvstalého Krista, ktorý k nám prichádza v evanjeliu. Verš tvorí spravidla jedna veta z evanjelia. Aleluja vynechávame v pôste.
  Pred čítaním evanjelia sa kňaz sklonený smerom k oltáru, potichu modlí: “Všemohúci Bože, očisti mi srdce i pery, aby som dôstojne hlásal tvoje sväté evanjelium.“ Pri slávnostnej sv. omši sa evanjeliár incenzuje. Bohoslužba slova dosahuje svoj vrcholný bod – ide hovoriť sám Kristus. Na znak úcty, ale aj ochoty kráčať podľa evanjelia pri čítaní stojíme a pozorne počúvame. Podobáme sa tým, ktorým Ježiš hlásal pri Genezaretskom jazere, na vrchu blahoslavenstiev, alebo v chrámoch či na uliciach. Po prečítaní kňaz pobozká evanjelium a ticho povie. Slová svätého evanjelia nech zmyjú naše previnenia. Božie slovo má teda aj očisťujúci účinok keď sa snažíme podľa počutého žiť.
Homília – kázeň – po Druhom vatikánskom koncile sa homília odporúča pri každej svätej omši, ale povinná je v nedeľu a v prikázané sviatky. Po homílii by mala byť krátka prestávka, aby sme sa zamysleli nad tým, čo sme počuli, a aby sme si ako odpoveď dali vhodné predsavzatie.
Vyznanie viery – Krédo – vyznávame svoju vieru pred celým spoločenstvom bratov a sestier. Krédo, ktoré vyznávame vo svätej omši, sa nazýva vyznanie nicejsko-carihradské. Svojím pôvodom i obsahom patrí do Cirkvi prvých storočí, ktorá musela bojovať s rôznymi bludmi týkajúcimi sa Kristovej obety. Aby sa Cirkev odlíšila od bludárov, zostavilo pre svojich veriacich stručné vyjadrenie všetkých hlavných právd, v ktoré má pravý kresťan veriť. Toto Krédo je symbolom pravej viery a recituje sa pri každej nedeľnej svätej omši ako odpoveď na počuté Božie slovo. Tým, že pri ňom stojíme, vyjadrujeme svoje rozhodnutie postaviť sa za Kristovu náuku. Krédo je teda verejným priznaním sa ku Kristovi.
Modlitba veriacich – Kristus je náš Prostredník, ktorý sa za nás prihovára, a preto predstupujeme pred Otca a v spoločnej modlitbe mu predkladáme svoje prosby. V prosbách sú zahrnuté nielen  individuálne, konkrétne potreby jednotlivcov, ale aj potreby farnosti, diecézy, celej Cirkvi a sveta. Záver spoločnej modlitby sa modlí kňaz, ktorý v mene Krista prosí o vypočutie našich prosieb. My svoj súhlas vyjadríme slovom Amen.
BOHOSLUŽBA OBETY
  Pri poslednej večeri Kristus vzal chlieb a kalich, vzdal vďaky, rozlomil chlieb, dal jedno i druhé učeníkom hovoriac: Vezmite, jedzte, pite: toto je moje telo, toto je kalich mojej krvi. Toto robte na moju pamiatku. Preto Cirkev usporiadala celé slávenie eucharistickej liturgie tak, aby jej jednotlivé časti zodpovedali Kristovým slovám a úkonom, a to takto:

- Pri príprave darov sa na oltár prináša chlieb a víno s vodou, čiže tie prvky, ktoré Kristus vzal do svojich rúk.
- V eucharistickej modlitbe sa vzdáva Bohu vďaka za celé dielo spásy a obetované dary sa stávajú Kristovým telom a krvou.
- V lámaní chleba sa prejavuje jednota veriacich a v prijímaní veriaci prijímajú telo a krv Krista tak, ako ho prijímali apoštoli.

Príprava obetných darov – úradnými obetnými darmi sú chlieb a víno. Tie spolu s inými darmi prinesú zástupcovia veriacich ku kňazovi, ktorý im ide v ústrety a prevezme od nich tieto dary. Počas tohto obetného sprievodu sa môže spievať pieseň. Kňaz položí chlieb a víno na oltár a ostatné dary položí vedľa oltára. Pri slávnostnej sv. omši kňaz incenzuje obetné dary. Dym, vystupujúci z kadidla, vystupuje hore a príjemne vonia. Vyjadruje to našu túžbu, aby sa naše obetné dary a prosby vznášali k Bohu ako dym tejto kadidlovej obety. Potom sa kňaz pripravuje na vykonanie najsvätejšej obety. Preto prosí Boha o očistenie od hriechov a pri tom si umýva ruky. Obetovanie sa končí modlitbou nad obetnými darmi.

Modlitba nad obetnými darmi – svojou štruktúrou sa podobá modlitbe dňa. Kňaz osloví Boha a prosí ho, aby prijal pripravenú obetu.
Eucharistická modlitba – je vyvrcholením a stredobodom celej bohoslužby svätej omše. Hovoríme jej aj modlitba vzdávania vďaky a posvätenia. Skladá sa z niekoľkých hlavných prvkov:
a) Vzdávanie vďaky – prefácia – vyjadruje obsah sláveného tajomstva a spája nás so zástupmi anjelov a svätých, ktorí spolu s nami idú sláviť eucharistickú obetu. Kňaz nás vyzýva: Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu! A my odpovedáme v presvedčení: Je to dôstojné a správne! Nasleduje pieseň vďaky: Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné...
b) Oslava Trojsvätého – ňou sa celé zhromaždenie pripája k nebeským zástupom a spieva alebo recituje: Svätý, svätý, svätý, Pán Boh všetkých svetov...
c) Epikléza – ňou Cirkev osobitnými výzvami prosí Božiu moc, aby boli posvätené obetné dary ľudu: Preto ťa, Otče, pokorne prosíme, láskavo posväť svojím Duchom tieto dary...
d) Opis ustanovenia eucharistie a konsekrácia – slovami a úkonmi sa vykonáva obeta, ktorú Kristus ustanovil pri Poslednej večeri, keď pod spôsobom chleba a vína obetoval svoje telo a krv.
e) Anamnéza – ňou si Cirkev pripomína Kristovo umučenie, slávne zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie: Preto, Otče, keď slávime pamiatku spásonosného umučenia tvojho Syna i jeho slávneho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia ...
f)  Obetovanie – kňaz prináša nepoškvrnenú obetu, ale je zároveň aj výzvou, aby sme vedeli obetovať aj seba samých: Nech Duch Svätý urobí z nás ustavičnú obetu pre teba...
g) Príhovory – nimi sa vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou, nebeskou i pozemskou, a že sa koná za všetkých jej členov – živých i mŕtvych: Dobrotivo prijmi do svojho kráľovstva našich zosnulých bratov a sestry...
h) Záverečná doxológia – ňou sa vyjadruje oslava Boha; ľud ju zvolaním potvrdzuje a zakončuje: Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi...
Obrad prijímania – slávenie Eucharistie je veľkonočná hostina, pri ktorej máme jesť Pánovo telo a piť jeho krv.
Prípravná modlitba- pripravujeme sa ňou na sv. prijímanie. Ako Božie deti si ideme prosiť každodenný pokrm pre náš život, preto voláme: Otče náš... Ovocím odpustenia je pokoj. Na znak pokoja si podáme ruky s pozdravom: Pokoj a bratská láska nech je medzi nami.
Lámanie chleba – po pozdrave pokoja kňaz láme eucharistický chlieb na časti. Jednu časť dá do kalicha. Obrad lámania chleba nemá len ten význam, aby sa hostia rozdelila na potrebný počet časti. Lámanie naznačuje aj to, že prijímaním z jedného chleba života, ktorým je Kristus, my mnohí sa stávame jedným telom.
 
Bezprostredne pred prijímaním kňaz ukazuje veriacim eucharistický chlieb a pozýva ich na Kristovu hostinu slovami: Hľa, Baránok Boží... Potom nasleduje samotné sv. prijímanie. Potom sa kňaz modlí modlitbu po prijímaní. Ďakuje v nej Bohu za prijaté dary.

ZÁVEREČNÉ OBRADY
  Patria sem záverečné oznamy. Pred rozpustením veriacich udeľuje svoje požehnanie. Potom pobozká oltár, pokľakne pred bohostánkom a vráti sa do sakristie.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.5)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012