Verbálna komunikácia a štruktúra osobnosti

Ostatné » Náuka o spoločnosti

Autor: Dievča margita (16)
Typ práce: Referát
Dátum: 08.08.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 447 slov
Počet zobrazení: 36
Tlačení: 5
Uložení: 5

Verbálna komunikácia a štruktúra osobnosti 

Základom spoločenského styku ľudí je komunikácia. Komunikujeme v každej situácii, napr. ak hovoríme o bežných záležitostiach s priateľmi, či obhajujeme svoje názory pred šéfom, ak čítame noviny, či študujeme vedecký text, ak píšeme pohľadnicu z dovolenky alebo štylizujeme úradný list. Komunikujeme aj vtedy, keď mlčíme a nie je možné nekomunikovať.

V mojej seminárnej práci sa snažím definovať pojem komunikácia, popísať jej hlavné zložky a objasniť verbálnu komunikáciu. Práca je rozdelená na dve časti, a to teoretickú a praktickú časť. V teoretickej časti sa zameriavam na objasnenie pojmov spojených s verbálnou komunikáciou a v praktickej časti je popísaný prieskum.

KOMUNIKÁCIA

Slovo komunikácia sa vyvinulo z latinského „communicare", ktorého význam je robiť niečo spoločným, deliť sa, zverovať sa (Škvareninová, 2004). Komunikácia je proces, v ktorom si ľudia vymieňajú informácie, myšlienky a pocity (Čech, 2000). Je to neustále sa opakujúci proces, ktorý je základom spoločenského styku ľudí. Vytvára sa v procese sociálneho diania v rámci každej kultúry. Komunikujeme v každej situácii, človek s človekom alebo človek s prostredím.

ŠTRUKTÚRA A ZLOŽKY KOMUNIKÁCIE

Nástrojom komunikácie ľudí je jazyk a základom rečovej komunikácie je rozhodnutie komunikanta produkovať text. Toto rozhodnutie vzniká vtedy, ak komunikant má aspoň jeden z nasledujúcich dôvodov:

  1. výmena informácií,
  2. výmena názorov,
  3. vyjadrenie emócií,
  4. zmena statusu (Škvareninová, 2004).

Na to, aby komunikácia mohla vzniknúť, sú potrebné isté zložky. Medzi zložky, ktoré vytvárajú štruktúru komunikácie patria:

  1. komunikátor – osoba, ktorá správu alebo informáciu odovzdáva
  2. komuniké – obsah správy alebo informácie
  3. komunikačný kanál – cesta, ktorou sa správa alebo informácia odovzdáva (ústne, písomne, rozhlasom)
  4. komunikant – osoba, ktorej je správa či informácia určená (Kollárik, 1993).

Komunikácia sa realizuje cez komunikačný kanál od odosielateľa k prijímateľovi, ktorí sú tvorcami komunikačného procesu. Odosielateľ je jeden jedinec, alebo skupina, ktorý vysiela nejakú správu a predpokladá, že prijímateľ má podobnú úroveň poznatkov a že bude rozumieť tomu, čo mu chce oznámiť. Prijímateľ je ten, komu je oznámenie určené, kto prijíma vysielanú správu. Pochopenie danej informácie môže byť ovplyvnené repertoárom poznatkov, vyjadrovacími schopnosťami a vlastnými skúsenosťami. Prostredníctvom komunikačného kódu sa medzi odosielateľom a prijímateľom prenáša obsah komunikátu komuniké (oznámený obsah správy alebo informácie).

Každá komunikácia predstavuje vzťah, ktorý má zásadnú dôležitosť pre pochopenie komunikačných obsahov. Informáciu kódovanú (vysielanú) odosielateľom, na druhej strane dekóduje prijímateľ. Je dôležité, aby odosielateľ aj prijímateľ tú istú informáciu spájali s tým istým signálom, teda nosičom informácie, aby určitý signál alebo určitú zložku signálu interpretovali obidvaja rovnako, t.j. aby používali ten istý kód. Signál nesie okrem komunikačne užitočnej informácie aj neužitočnú, rušivú, tzv. komunikačný šum, za ktorý sa v užšom chápaní považujú fyzikálno-technické nedostatky. Prijímateľ musí pri dekódovaní tieto dve zložky, užitočný signál (informácia) a rušivý element oddeliť. Šum prekáža prijímaniu signálov, ktoré vám niekto posiela alebo ktoré posielate vy jemu. Šum je čokoľvek, čo nejakým spôsobom skresľuje informácie alebo bráni v ich prijímaní. Informácia sa vždy premieta do systému postojov a motívov osobnosti a jej dekódovanie je podmieňované takými osobnostnými črtami ako je inteligencia, sugestibilita, temperament, momentálny psychosomatický a fyzický stav. Komunikácia je schopnosť, a tým, že je spätá s individualitou, osobnosťou človeka, možno ju rozvíjať.

Komunikačný proces sa skladá ešte aj zo spätnej väzby a prostredia, v ktorom sa komunikácia odohráva. Spätná väzba je veľmi dôležitá pre komunikáciu, pretože umožňuje účastníkom komunikácie zistiť, či ich myšlienky a pocity boli prijaté takým spôsobom ako ich chápali tí, čo ich vyslali (Čech, 2000).

KOMUNIKÁCIA AKO TRANSAKCIA

Transakcia je vymieňanie dojmov medzi vysielačmi – prijímačmi a zahrnuje aj prvok interakcie. Účastníci komunikácie na seba reagujú.

Tri princípy transakčnej komunikácie :

  1. ľudia zaangažovaní v komunikácii vysielajú a prijímajú informácie nepretržite a súčasne
  2. prípady komunikácie majú svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť
  3. účastníci komunikácie hrajú určité role (Čech, 2000).

Minulosť ovplyvňuje našu komunikáciu dokonca i vtedy, keď sme daného človeka predtým vôbec nestretli, pretože naša reakcia na nových ľudí je založená na našich minulých skúsenostiach. Budúcnosť taktiež ovplyvňuje našu komunikáciu. Keď si želáme, aby vzťah pokračoval, budeme už teraz hovoriť tak a robiť to, čo nám zabezpečí, že sa tak stane. Keď si myslíme, že sa s človekom už nikdy viac nestretneme, snažíme sa aby obsahom našej komunikácie bolo to, čo považujeme za najdôležitejšie v danej chvíli a tiež v budúcnosti.

MODELY KOMUNIKÁCIE

V živote sa stretávame s týmito troma základnými modelmi komunikácie:

  1. lineárny model komunikácie – veľmi zjednodušený pohľad na komunikáciu od hovoriaceho k poslucháčovi, prípadne od odosielateľa k prijímateľovi (práca človeka s počítačom, čítanie knihy, pozeranie televízie)
  2. interakčný model komunikácie – hovoriaci (odosielateľ) a poslucháč (prijímateľ) súčasne striedajú pozície hovoriaceho a poslucháča, hovorenie a počúvanie sa však stále považujú za oddelené akcie, ktoré sa neprekrývajú a ktoré tá istá osoba nerobí súčasne
  3. transakčný model komunikácie – každá osoba funguje súčasne ako hovoriaci, v rovnakom čase ako vysiela svoje informácie, zároveň ich aj prijíma zo svoje vlastnej komunikácie a z reakcií druhej osoby, osoba je hovoriaca a počúvajúca zároveň

TYPY KOMUNIKÁCIE

Medzi najčastejšie typy komunikácie patrí intrapersonálna a interpersonálna komunikácia.

Intrapersonálna komunikácia je druh komunikácie, ktorý a vyskytuje v našom vnútri. Zahrnuje myšlienky, pocity a spôsob, akým nazeráme na seba samých. Pretože intrapersonálna komunikácia je sústredená na Ja, ste jediným vysielačom – prijímačom. Informácia sa formuje vo vašich myšlienkach a pocitoch. Spätná väzba spočíva v tom, že hovoríte k sebe samému alebo vzdávate sa určitých myšlienok a nahradíte ich inými (Čech, 2000).

Interpersonálna komunikácia sa vyskytuje vtedy, keď komunikujeme jeden s druhým – obyčajne v neformálnom a neorganizovanom prostredí. Tento druh komunikácie sa obyčajne najčastejšie vyskytuje medzi dvomi, ale i viacerými ľuďmi (Čech, 2000). V interpersonálnej komunikácii sa používajú všetky zložky komunikačného procesu. Do rozhovoru medzi priateľmi napr. každý vnáša svoju minulosť a skúsenosti s rozprávaním. Počas rozhovoru každý funguje ako prijímač a vysielač.

DRUHY MEDZIĽUDSKEJ KOMUNIKÁCIE

Podľa prostredia a role sa delia na:

  • intímna párová komunikácia v súkromí, kde partnerov nikto nesleduje,
  • súkromná komunikácia partnerov, kedy sú exponovaní na verejnosti,
  • jednostranne riadená komunikácia s rozdelenými rolami (interview, prijímací pohovor, rozhovor nadriadeného s podriadeným),
  • neformálna, neriadená komunikácia v malej primárnej skupine (rodina, príbuzní),
  • formálna, riadená, zdvorilá komunikácia v malej skupine (porada na pracovisku),
  • komunikácia samotného človeka na verejnom priestranstve (vystúpenie na predvolebnom mítingu, ale taktiež „podpisy" zanechávané na fasádach, grafity, nalepovanie nálepiek)
  • komunikácia človeka v dave (fanúšikovia)
  • komunikácia pri obchodovaní, uzatváraní zmlúv a pod.
  • komunikácia prostredníctvom masmédií (živo vysielané telefonáty do rozhlasového programu)
  • interkulturálna komunikácia (s cudzincom, v cudzom prostredí) (Vybíral, 2005).

KOMUNIKAČNÉ SCHÉMY

5 základných komunikačných schém podľa H. J. Leavitta a A. Bavelasa:

  • reťaz – možnosť komunikácie je iba medzi dvoma členmi, ktorí sú blízko seba, pričom dvaja z nich sú na periférii komunikačnej siete (napr. pacienti v nemocničnej izbe pripútaní na posteľ)
  • koleso – jeden člen je v centrálnom postavení, celá sieť komunikácie je viazaná na neho a ostatní štyria sú v periférnej pozícií, bez vzájomných komunikačných väzieb
  • „ypsilon"- Y – centrálna pozícia jedného člena vo vzťahu k trom členom nie je silná, ešte menej je centrálna pozícia voči dvom členom, pričom traja členovia sú na periférií vzťahov a komunikácie
  • kruh – ide o uzavretú reťaz komunikačnej štruktúry, kde každý člen môže komunikovať iba s dvoma členmi
  • „všekanálová" – v tejto štruktúre má každý člen rovnakú pozíciu a možnosti vzájomne komunikovať so všetkými (Kollárik, 1993).

VERBÁLNA KOMUNIKÁCIA

Jazyk je v spoločenskom vedomí existujúci abstraktný systém symbolov a znakov, ktorý konkrétna spoločnosť používa, alebo využíva na myslenie, vyjadrovanie a dorozumievanie. Podľa Kráľa (1996): „Jazyk je praktické vedomie človeka prejavujúce sa v dorozumievaní".

Treba však odlišovať dva vzájomne prepojené pojmy, ktoré mnohí chápu ako synonymné. Tými pojmami sú jazyk a reč. Jazyk sprostredkúva vyjadrovanie a dorozumievanie ľudí, reč je praktická realizácia jazyka v komunikácii. Reč utvára jazyk a jazyk núti používať systémové prvky v reči. Jazyk je návod a reč je praktické použitie jazyka v komunikácii. Reč je realizácia abstraktného systému jazyka. Reč je spätá s vedomím, poznávaním a zážitkami človeka. Jazyk ako systém jestvuje vo vedomí jednotlivca i spoločnosti. Je zviazaný s ľudskou civilizáciou, žije a vyvíja sa spolu s ňou. Je to najprirodzenejší a najprepracovanejší spôsob ľudskej komunikácie (Škvareninová, 2004).

Jazykové prostriedky predstavujú verbálnu zložku komunikácie. Sú to prvky prirodzeného jazyka a pravidlá na ich spájanie, ktoré možno členiť na prostriedky lexikálne (slová), morfologické (tvary) a syntaktické (konštrukcie) (Slančová, 1994).

Základným prvkom verbálnej zložky komunikácie je slovná zásoba. V súvislosti so slovnou zásobou je užitočné všimnúť si výber slov pri komunikácii, ktorý súvisí s témou rozhovoru, so situáciou, so vzdelaním, temperamentom a pohlavím komunikantov. Vzdelaný človek, extrovert, človek, ktorý pracuje s verejnosťou a ktorý mnoho cestuje, má bohatú aktívnu i pasívnu slovnú zásobu. Menej slov na dorozumievanie používajú introverti, ľudia fyzicky pracujúci a tí, ktorí nevyrastali v kultúrnom prostredí.

Do aktívnej slovnej zásoby patria slová, ktoré sú podľa G. K. Zipfa (1935) v jazyku najstaršie a pritom aj najkratšie. Sú to zámená, číslovky, predložky, spojky, niektoré slovesá. Patria sem aj slová, ktoré pomenúvajú reálie z prostredia človeka, ako sú pomenovania členov rodiny, častí tela, domu, jedál, nápojov, slová súvisiace s jeho prácou, voľným časom a podobne. Do pasívnej slovnej zásoby patria slová, ktorých obsah človek vie určiť, hoci niekedy len približne, a slová, ktorým človek rozumie iba na pozadí kontextu.Najväčšiu pasívnu slovnú zásobu majú ľudia, ktorí veľa čítajú, vedecky pracujú a tiež tí, ktorí ovládajú viac cudzích jazykov.

Inventár slov a rozmanitosť ich používania odhaľujú aj mnohé rysy človeka a prostredia, v ktorom vyrastal alebo v ktorom sa dlhodobejšie pohybuje. Veľa o človeku naznačuje najmä častý výber a hromadenie slov z určitej oblasti. Napríklad extrémne používanie športovej terminológie odhaľuje buď záujem komunikanta o šport, alebo jeho súťaživú až agresívnu povahu. Slová spojené so sexom často uplatňujú ľudia, ktorí nie sú spokojní s touto stránkou svojho života. Nadmerné používanie slangu prezrádza, že človek vyrastal v prostredí, v ktorom sa takto hovorí alebo že má kamarátov, ktorí používajú slang, môže však tiež naznačovať relaxovanú pohodu hovoriaceho, familiárnosť jeho vzťahu k počúvajúcemu. Ten, kto neustále kľaje, prezrádza svojmu okoliu, že je neobratný v komunikácii, necitlivý na reakcie iných alebo podráždený, nahnevaný.

Schopnosť komunikovať ovplyvňujú mnohé faktory, teda živá reč nie je taká plynulá a perfektná, ako si ju predstavujeme v umelom prostredí. V spontánnej komunikácii sa reč zvyčajne neskladá z kompletných, dokonale gramaticky skonštruovaných viet, ale vyskytujú sa v nej rôzne defekty, ktoré z hľadiska umelého, vykonštruovaného textu pôsobia ako chyby v reči, ale komunikačného hľadiska sú to bežné javy. Ide o bohaté variácie deformovaných slov, nedokončených viet, viet s neusporiadanou stavbou, dodatočných pripájaní slov, opakovaní, zakoktaní, prerieknutí, používania ukazovacích zámen. Niektorí ľudia v stave úzkosti hovoria príliš pomaly, iní príliš rýchlo, no takmer každý človek, ktorý hovorí so strachom, hovorí gramaticky menej správne, takmer vôbec nie plynulo, reč často prerušuje a jeho prípadný dialekt alebo prípadné poruchy reči sú evidentné.
Komunikáciu ovplyvňujú aj rysy osobnosti ako extrovertnosť – introvertnosť. Extrovertnosť – introvertnosť sa prejavuje v komunikácii tak, že extroverti v porovnaní s introvertmi hovoria rýchlejšie, uplatňujú menej vyplnených páuz, rýchlejšie reagujú na partnerovu repliku a promptnejšie odpovedajú na otázky.

V komunikácii sa značne prejavuje aj temperament človeka. Cholerici a sangvinici rýchlejšie myslia, hovoria a odpovedajú na partnerove repliky ako melancholici a flegmatici. Temperamentnejší komunikant vyberá jazykové prostriedky z rozdielnych štylistických rovín – popri expresívnych slovách slová nocionálne, popri zdrobneninách zveličujúce slová. Stavba vety je nepravidelná s častými odbočkami. Chladnejší temperament je vo vyjadrovaní disciplinovanejší: starostlivejšie volí slová – prevahu majú nocionálne pomenovania, má pravidelnejšiu dĺžku i stavbu viet. Jeho ústne i písomné vyjadrovanie je decentné, zdržanlivé a menej subjektívne (Škvareninová, 2004).

Verbálna komunikácia sa môže vyskytovať v týchto podobách:

  • priama alebo sprostredkovaná
  • hovorená, písaní alebo vizuálna
  • živá alebo reprodukovaná (Moslerová, 2004).

Najrozšírenejším druhom verbálnej komunikácie v dennom styku je rozhovor. Vo vzťahu hovoriaci – počúvajúci je dôležité, aby sa počas rozhovoru vytvorila priaznivá atmosféra vzájomnej dôvery. Prostredníctvom slov vysvetľujeme, získavame, presviedčame alebo informujeme.

DRUHY VERBÁLNEJ KOMUNIKÁCIE

Patria sem:

  • monológ – niekto rozpráva, ale nečaká odpoveď na to, čo hovorí, hovorí sám pre seba
  • dialóg, rozhovor – hovoriaci očakáva reakciu počúvajúceho
  • konzultácia, porada – opytovanie sa ľudí na ich názory, pripomienky k prednesenému návrhu
  • konferencia, prejednávanie – vznesenie rôznych dôvodov pre a proti určitému poňatiu a vypracovanie určitého uznesenia
  • konverzácia, rozprávanie – voľnejšia forma dialógu, rozprávanie si na určitú tému
  • diskusia – ostrá výmena názorov, rozobratie dôvodov pre a proti
  • debata, pohovor – miernejšia forma diskusie, voľnejšie rozoberanie rôznych otázok
  • písaný text – komunikácia pomocou písma

Pri monológu hovorí jeden z dvojice ľudí. Jeho charakteristickým znakom je, že neočakáva spätnú väzbu. Nevie, či ho druhý počul, nevie, aký názor má na to ten druhý. Monologicky hovoriaci človek chce len hovoriť, o počúvanie nemá záujem. Nezaujíma ho, čo si jeho poslucháč myslí. Monológ sa častejšie používa v písomnej forme.
Dialóg je rozhovor dvoch alebo viacerých osôb, ktoré sa v reči striedajú, navzájom sa informujú a na získavané informácie bezprostredne reagujú. Je tu rola hovoriaceho a rola počúvajúceho. Tieto roly sa striedajú.

Druhy dialógov:

  • falošný dialóg – dueto monológov môže vyzerať ako dialóg, keď dvaja ľudia spolu hovoria, avšak každý z nich si hovorí len to svoje a nikto nikoho nepočúva
  • empatický dialóg – druhého musíme pozorne počúvať a spoznať čo a ako partner prežíva, musíme vycítiť emocionálny stav partnera, mať bezpodmienečnú úctu k partnerovi
  • bytostný dialóg – vyžaduje určitú atmosféru vzájomnej dôvery a hlboké presvedčenie o dôveryhodnosti partnera, v tomto dialógu sa môžeme dozvedieť negatívne veci o sebe a predsa nás to neurazí, lebo máme istotu, že si nás partner váži a myslí to s nami dobe (Jaro Křivohlavý, 1986).

SPÔSOBY PREJAVU

Rozbory celkového komunikačného spôsobu jedinca vedú k vyvodzovaniu osobnostných rysov zo spôsobu prejavu. V tomto smere špekuloval už v starovekých Aténach Platón. Podľa neho je štýl vystupovania a prejavu dokonca „povahotvorný". Neplatí teda len, že povaha poznamenáva štýl vystupovania (že sa dá z prejavu správanie niečo vyčítať o človeku), ale spôsoby správania komunikovania zároveň modifikujú charakter. Podobné tézy rozvíja v 20. storočí kognitívna psychológia v učení o utváraní kognitívnych štruktúr a mentálnych modelov, ďalej aj teória o self-koncepte (Nákonečný, 2000).

Individuálny štýl, akým jedinec hovorí, ho často sociálne alebo profesne zaraďuje, ale taktiež sa v ňom môžu zrkadliť dôležité charakterové rysy ako egoizmus, narcizmus, naivita. Bierach (1997) ukazuje na tieto štýly prejavu: štýl neutrálny (sebaistý), egocentrický, srdečný, prehnane zhovorčivý, negativistický a filozofujúci. Podľa transakčnej analýzy sa dá jednoduchou analýzou rozpoznať podľa spôsobu reči jedinca so sklonom k perfekcionizmu (resp. toho, kto ním podvedome chce byť), silového jedinca (chce sa javiť silným), uponáhľané osoby, ktoré sa úpenlivo snažia o to, aby ich okolie akceptovalo. Tieto spôsoby správania bývajú neuvedomované – prinajmenšom v tom zmysle, že hovoriaci si väčšinou neuvedomuje, čo všetko o sebe hovorí (Nákonečný, 2009).
Psychologicky výrazné sú ďalšie štýly prejavu, ktoré bývajú spravidla zámerne vyvolané, a teda sú vedomé: štýl patetický (vznešený, nadnesený), ironizujúci (spochybňujúci), výsmešný, vodcovsky (so zámerom presvedčiť skupinu).

V komunikácii samotnej rozlišuje Pláňava (1996) štyri psychologicky odlišné štýly:

  • konvenčný (hovoríme krátko a potvrdzujeme „status quo", sme v symetrických pozíciách)
  • konverzačný
  • operatívny (sme v asymetrickej pozícii, z komunikácie vyplývajú úlohy, závery)
  • osobný alebo intímny štýl
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Ostatné » Náuka o spoločnosti

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.021