Stručný náčrt dejín etiky

STRUČNÝ NÁČRT DEJÍN ETIKY

Dejiny európskej etiky môžeme rozdeliť na:

1. Grécke, antické obdobie (500 rokov p.n.l. - 500 rokov n. )
2. Stredoveká etika (od 500 - 1500)
3. Moderné obdobie (od 1500 až do súčasnosti).

Každé toto obdobie má svoje charakteristické inštitúcie. V antickom Grécku mestské štáty (polis) formovali atmosféru mravného života a človek, ktorý si plnil svoje občianske povinnosti, bol považovaný za dobrého človeka.

Antická etika bola učením predovšetkým o cnosti, o cnostnej osobnosti. Vychádzala z predpokladu, že mravná dokonalosť je dostupná človeku. Podľa nej mravnosť je súhrnom cností jednotlivca, maximálne rozvinutie vnútorných možnosti osobnosti, čiže mravnosť v antickej etike bola chápaná ako subjektívne osobnostný fenomén.

V období stredoveku dominovala cirkev a dobrý i mravný život bol identický so svätým, či nábožným životom. Stredoveká etika vysvetľovala mravnosť ako mimoosobnostný a nadosobný fenomén. Mravné požiadavky v nej vystupujú ako božie príkazy.

V období modernej etiky ani cirkev, ani štát nemali rozhodujúcu úlohu v mravnom živote a morálka sa viac sústreďuje na slobodného jedinca, jeho práva a povinnosti vo vzťahu k ostatným slobodným jedincom.

Novoveká etika sa usilovala vysvetliť a zdôvodniť mravnosť ako objektívny zákon a ako subjektívne osobnostný fenomén. Idea objektívnosti morálky získala podporu najmä v teóriách spoločenskej zmluvy, či spoločenskej dohody.

1. 1. Antická etika v staroveku

Antické etické teórie zvyčajne sú rozdeľované do nasledujúcich troch vývinových prúdov a etáp:

1. antická predsokratovská etika (od prírodnej filozofie ku vzniku etiky);
2. antická etika antropologická (sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles);
3. Etika obdobia helénizmu a Rímskej ríše (epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus).

Antická predsokratovská etika. Na základe zachovaných písomných a iných pamiatok môžeme sledovať vývoj dejín morálky, vývoj etických koncepcií. Na európskej pôde nám takéto pamiatky zanechali starí Gréci – Homér a Hesiodos. Určité prvky predstáv o usporiadaní vzťahov, podané v rozprávkovom rúchu, v prísloviach a v ľudovom epose s náboženskými predstavami, nachádzame už v gréckej mytológii a v mytológii iných národov. U Hesioda napr. nájdeme mravné poučenia: Poznaj sám seba! Drž sa pravdy! Konaj správne! Ovládaj svoj hnev! Ovládaj rozkoš! Všetko s mierou! Čo považuješ za zlé u blížneho, nekonaj sám!

Ozajstné dejiny etiky začínajú až s nástupom filozofie, teda v dobe, keď si človek už vedome kladie otázky svojho miesta v živote, zmyslu života, problematiku dobra a zla, spravodlivosti či nespravodlivosti a pod.

Etická problematika je tesne spojená s predstavami filozofov o svete, o kozme, je prepletená s prírodnou a kozmologickou problematikou: zákony morálky sú tie isté ako zákony kozmu.

Napríklad u Anaximandra (nar. okolo 547 pred n.l.) kozmické objekty podliehajú vyššiemu poriadku vzniku a zániku a tento je spojený s predstavou bezprávia a následného trestu (ľudské sa mieša s kozmickým). Ľudské i prírodné sa spolu vyčleňujú z pôvodného, nekonečného a nerozčleneného apeira. Platia za to sledom vznikov a zánikov, pričom si musia navzájom krivdiť a za krivdy sú neúprosným sudcom (časom) trestané.

Ak v Milétskej škole je morálna problematika skôr "zahalená" v prírodnej filozofii, tak u Pythagorovcov, Herakeita, Demokrita, Leukippa je už jednota morálneho a prírodného sveta evidentná, zjavná a jasne identifikovateľná.

Predstavitelia Pythagorovského spolku boli vedení Pythagorom (571 - 497 pr.n.l.). Boli zástancami gréckej aristokracie a všetci sa zúčastňovali jej boja proti otrokárskej demokracii. Pythagorova filozofia zdôvodňovala nevyhnutnosť úplného podriadenia ľudu (demu) vláde aristokracie. Jeho učenie o harmónii sústreďovalo pozornosť skôr na politickú stránku veci.

Pythagoras vychádza z predpokladu, že človek potrebuje pána. To sa aj uskutočňuje v náboženstve predstavou o božstve a v politike vládou aristokracie. Preto zdôrazňuje význam náboženských obradov a morálku nadvlády a podriadenosti. Jeho teória čísel, ktorá vytvárala harmonický "kozmický poriadok", bola akýmsi praobrazom "spoločenského a morálneho usporiadania, poriadku a harmónie na zemi". Nakoniec samotní členovia pythagorovského spolku boli povinní a zaviazaní zachovávať zvláštne pravidlá správania, ktoré boli odvodené od osobnej autority najvyššieho predstaviteľa - Pythagora.

Od každého člena pythagorovského spolku sa vyžadovala snaha o "cnosť" - najvyššie dobro. Na prvom mieste to bola cnosť poslušnosti,

t.j. zachovanie spolkovej disciplíny. Obsah a poslanie pythagorovskej morálky obsahujú tzv. "Zlaté verše". Napr.: "Hlavne si cti a miluj bohov, hrdinov a bytosti uprostred medzi bohmi a hrdinami, ale nepros ich o nič v svojich modlitbách. Ty sám nevieš a nepoznáš, čo je pre teba dobré - to poznajú iba oni."

Pythagorovci tvrdili, že po božstve a daimonoch si najviac treba vážiť rodičov i zákon a poslúchať ich nie naoko, ale z presvedčenia. všeobecne sa domnievali, že treba uznať, že niet väčšieho zla, ako je bezprávie. Človek by sa pri svojej prirodzenej povahe totiž neudržal, keby mu nikto nevládol.

Pythagorovská etika je založená na striedmosti, disciplíne, zdržanlivosti.

Aj u Herakleita (asi 550- 480 pred n.l.) je etická teória založená n ajednote morálneho a prírodného sveta. Večný boj, vnútorná, protirečivá a diferencovaná jednota protikladov platí tak pre prírodné, ako i ľudské záležitosti. Protiklad je podstatou všetkých vecí a svet protikladov je jediným skutočným svetom.

Svojou myšlienkou večnej zmeny sa Herakleitos stáva otcom relativizmu i budúcich teodíceí, ochrancom existencie zla, ktoré je článkom večnej harmónie. Protikladnosť dobra a zla v jeho chápaní stráca absolútny "metafyzický" význam. "Dobro a zlo /sú jedným a tým istým/. Veď lekári, ktorí rôznym spôsobom mučia chorých rezaním a pálením, si za tento čin žiadajú odmenu, hoci si ju nezaslúžili, lebo robia jedno a to isté: i dobro i nemoc /zlo/ " (Hyppolytéos, IX,10).

Demokritos (460-380 pred n.l.), atomista a v poznaní senzualista, stal sa v etike hlásateľom blaženosti, t. j. hedonistom (hedoné = blaženosť, príjemnosť predovšetkým telesná; eudaimonia = šťastie nielen telesné). Jeho názory na morálku, politiku a spoločensko- právne usporiadanie boli silne ovplyvnené jeho demokratickým zmýšľaním - bol stúpencom antickej demokracie.

Demokritos chcel vytvoriť v demokratickom štáte podmienky, ktoré by zaistili ochranu demokratickej zákonnosti. Preto zároveň s potrebou záruk bezpečnosti pre volených vládcov, čestných a morálne neúhonných pri vykonávaní štátnych povinností, zdôrazňuje, že zvolené osoby, ktoré dobre vykonávajú svoje funkcie, nemajú za to očakávať pochvalu. Nepokladá duchovnú prevahu a schopnosť vládnuť za privilégium vyššej kasty.

V etike pokladá za hybnú silu správania sa a morálneho konania snahu o to, čo spôsobuje pocit uspokojenia a rovnako tiež odstránenie všetkého, čo môže vyvolať pocit nespokojnosti. Za cieľ a zmysel života pokladá "dobrú myseľ - "euthýmiá", t.j. spokojnosť.

Pojem dobra a zla je objektívny a jednotný pre všetkých ľudí. Za najvyššie dobro považuje blaženosť (eudaimónié), ktorá závisí od večne a trvalo dobrej "euthýmie" - spokojnosti a neochvejnej mysli (ataraxie).

Dobrom podľa Demokrita je to, čo nám poskytuje rozkoš a čo nás zbavuje utrpenia. Dosiahnutie rozkoše sa považuje za realizáciu prirodzeného pudu, ale i za mravnú požiadavku. Takéto chápanie morálky predpisuje človeku princíp usilovania sa o pozemské radosti a o získanie maxima uspokojenia pre seba i pre druhých.

Pod blaženosťou si Demokritos predstavoval stav trvalo dobrej mysle – ataraxiu. Vonkajšie statky, ako sú bohatstvo a sláva, nie sú blaženosťou. Sídlom blaženosti je duša ako najušľachtilejšia časť človeka. V súlade s tým duševné statky sú hodnotnejšie ako iné. Demokritos vyzdvihuje umiernenosť, vyrovnanosť mysle, ovládanie žiadostivostí a pudov, prízvukuje voľbu pravých radostí, a teda harmóniu v živote. Zastával názor, podľa ktorého blaženosť ako osobitný stav ducha možno dosiahnuť ako výsledok správne organizovaného života.

V Demokritovej etike sa hybné sily mravného konania človeka spájajú so silami rozumu - t.j. intelektualizujú sa. Práve v činnosti rozumu vidí a nachádza Demokritos príčinu tak správnych, morálnych činov, ktoré vedú človeka ku šťastiu, ako i chybných, omylných činov, ktoré prinášajú nešťastie. Všetko zlé a nesprávne v ľudskej činnosti a morálnom konaní sa Demokritos snaží objasniť nedostatkom vedenia: "Príčinou hriechu je neznalosť lepšieho".

Teda, Demokritova etika je preniknutá raciom a je optimistická. Ak je zdrojom nesprávneho konania absencia alebo nedostatok poznania, tak potom v živote nie sú žiadne nedostatky a zlo, ktoré by nemohli byť odstránené a prekonané. Stačí iba získať nevyhnutné poznatky. Zároveň jeho etika je aj eudaimonistická, vychádza z ideálu blaženosti a vnútorného sebauspokojenia.

Antická etika antropologická. Významnú úlohu v rozvoji etiky zohrali sofisti (5. st. pred n. l.), ktorí vystupovali ako učitelia múdrosti a nárokovali si, že dokážu odpovedať na každú otázku. Cieľom sofistiky bol naučiť myslieť, hovoriť a konať - toto bola základná úloha sofistov, ako prvých platených učiteľov "cností".

Sofistami začína autoreflexia človeka, a tým sa vytvára predpoklad rozvoja etiky. Prvým etickým problémom, ktorý sofisti nastoľujú, je problém - či mravné javy, ale aj politické, kultúrne, vznikli ľudským ustanovením, t. j. konvenciou alebo sú dané od prírody (nomo – fyzei).

Nastoľujú problém kladnej a zápornej hodnoty (dobra a zla: pre jedných je čosi dobrom a pre iných zlom, napr. smrť pre hrobára je ziskom) a v súvislosti s tým problém relatívnosti. Zastávali názor, že cnosti sa možno naučiť. Dospievajú k záveru, že základ práva je v prospešnosti a právo má teda ľudský pôvod.

Sokrates (asi 470-399 pred n.l.) vychádzal z antropologicko - etického učenia sofistov - najmä z Anaxagora, no v skutočnosti bol samouk, samostatný a pôvodný mysliteľ, ktorý si vytvoril vlastnú metódu filozofovania. Najviac sa zaujímal o problémy sociálnej filozofie, konkrétne etiky, ktoré podrobil analýze, denne o nich diskutoval. Podľa slov Cicerona "...prvý preniesol filozofiu z neba, usadil ju v mestách a domoch a prinútil ju bádať o živote, mravoch, dobre, zle a blaženosti (eudaimóniá)."

Za svoje najvlastnejšie poslanie považoval viesť spoluobčanov k pravej múdrosti a dobrému životu, nestarajúc sa o hmotné veci tohto sveta. Jeho učenie o morálke je založené na postuláte, že pravda a mravnosť sú zhodnými pojmami, teda nerobil rozdiel medzi múdrosťou a mravnosťou. Podľa neho rozumovým uvažovaním je možné zdôvodniť normu konania, v ktorej je správne pochopené šťastie jednotlivca v súlade so záujmami celku.

Cnosť je pravé poznanie, dá sa ju poznať. Kto cnosť pozná, ten i cnostne koná. Odhaľovaním nevedenia chce sa človek priviesť k sebaskúmaniu a k ponoreniu do seba. Keď budú ľudia návratom k sebe samým a uvažovaním o sebe privedení k poznaniu mravnej úbohosti a slepoty, v ktorej doposiaľ žili, dospejú k hľadanou a túžbe po mravnom ideále.

Pravá mravnosť je poznanie toho, čo napomáha blaženosti, životnému šťastiu. Sokrates za tri základné cnosti považuje: 1. striedmosť (znalosť ovládania vášní), 2. udatnosť (znalosť prekonávania nebezpečenstva), 3. spravodlivosť (znalosť toho, ako zachovávať zákony, a to ľudské i božské).

Bol presvedčený, že ak niekto bude poznať cnosť, potom ju bude aj konať. Základným motívom Sokratovej etiky je, že je dobre žiť dobrý život, na ktorý môže normu človek nájsť len v sebe.

Dobro je nielen krásne, ale aj užitočné a preto nikto nemôže vedome zhrešiť, t.j. konať proti cnosti, nakoľko by konal proti svojmu prospechu, úžitku vôbec. Známe sú niektoré jeho mravné postuláty typu: "...lepšie je krivdu, utrpenie trpieť, než páchať...", a tiež praktické morálne postoje ako úcta k rodinnému životu, žene, hmotnej práci, ktoré sa odlišovali od názorov priemerného Athénčana.

"Sokratovské evanjelium" vnútorne slobodného človeka predstavuje človeka, ktorý koná dobro kvôli samému dobru. Sokratov význam spočíva v jeho jedinečnej a neopakovateľnej osobnosti, ktorá aj nám v 21. storočí môže byť blízka: do dejín ľudstva vstúpila autonómna osobnosť ako dôležitá kultúrna sila.

Platón (427-347 pr.n.l.) Platónova etika bola v jeho prvom období celkom pod vplyvom Sokrata. Niektorým základným myšlienkam svojho učiteľa ostal verný po celý svoj život. Sokratovo odsúdenie predstaviteľmi otrokárskej demokracie odradilo Platóna od priamej účasti na politickom živote. Neskôr sa pokúsil o uskutočnenie svojich prvých plánov pri riadení obce na dvore tyrana Dionýsia Staršieho v Syrakúzach. Narazil na nepochopenie a bol dokonca predaný do otroctva na ostrove Aigíne, odkiaľ ho jeden Kyrénsky občan vykúpil.

Platón vo svojich dialógoch sa kriticky vyjadruje ohľadom Protágorovej vety, že človek je mierou všetkých vecí a že nemôže existovať žiadna všeobecná miera. Takéto tvrdenie vraj by nevyhnutne zničilo základy vedy a mravnosti. Rétorika sofistov - ako umenie presviedčať – nemôže byť metódou filozofie a etiky. Platón nevidel, že nakoniec bol od sofistov závislý.

Sokratovo „Viem, že nič neviem“ nahrádza tvrdením, že nášmu mysleniu a konaniu je vo večných ideách daná miera, ktorú je možné vytušiť a myšlienkovo uchopiť.

Platón dospieva k záveru, že dobro patrí do súcien zmiešaných (odmieta slasť ako dobro, no nepripúšťa ani stotožňovanie dobra s rozumom, ako i zavrhuje skutočnosť, že by slastný život spočíval v eliminácii utrpenia), nie je možné ho vyjadriť jedným pojmom, ale prostredníctvom troch momentov – dobro je jednota miery, krásy a pravdy.

Podľa Platóna ten, kto pozná dobro, je aj dobrý a dobre koná, lebo nikto nepácha bezprávie vedome, ale iba z nevedomosti. Dobro človeka odvodzuje z vedenia, podobne aj šťastie, blaženosť sa zakladá na vedení. Blaženosť ako stav je harmóniou duše, vnútorný duchovno-mravný poriadok, ktorý zodpovedá vonkajšiemu poriadku vesmíru.

Dobrá duša je teda tá duša, v ktorej vládne poriadok a harmónia. Skutočne blažený je ten, kto "vlastní" spravodlivosť, a tým aj ostatné cnosti.

Teoretickým základom jeho etiky je učenie o ideách. V ríši ideí stojí najvyššie idea najväčšieho dobra. Je ideou ideí. Najväčšie dobro je nadriadené všetkému ostatnému ako najvyšší cieľ, je posledným cieľom sveta. Cieľom človeka je osvojiť si najväčšie dobro tým, že sa pozdvihne do nadzmyslového sveta. Telo a zmysly sú putá, ktoré mu v tom bránia. Na svete ideí sa človek podieľa nesmrteľnou dušou.

Jeho etika vychádza z učenia o duši, ktorá sa skladá z troch častí: rozumovej, vášnivej (vôľovej) a žiadostivej (zmyselnej). Rozumová časť duše je sídlom cnosti múdrosti, vášnivá časť duše je sídlom statočnosti. premáhaním zmyselnosti sa cnosť stáva cnosťou rozvážnosti - umiernenosti. Harmonické spojenie všetkých troch častí duše pod vedením rozumu je zdrojom cnosti spravodlivosti.

Platónova etika chápe mravný život ako smerovanie k najvyššej idei dobra, opierajúc sa o štyri cnosti: cnosť múdrosti, cnosť statočnosti, cnosť umiernenosti a cnosť spravodlivosti. Etickú teóriu cností interpretuje v spojitosti so sociálne politickými učeniami v dialógoch: Ústava, Politikos, Zákony.

Platónova etika je založená na autonómii rozumu, a teda je nezávislá na vtedy platnom náboženstve, podľa ktorého božstvo splýva s ideou a svet je dielom rozumu a obrazom sveta ideí. Neskôr považuje náboženstvo za prostriedok na mravnú výchovu ľudí.

Skutočná cnosť spočíva na skutočnom vedení, a tak je možné naučiť sa ju. Zlo sa teda javí ako omyl, ktorý treba odstrániť poúčaním. V dialógu Georgias tvrdí, že pre človeka niet väčšieho nešťastia ako to, keď pácha zlo bez potrestania, pretože takto stráca jedinú možnosť polepšiť sa.

Vo svojom najvýznamnejšom dialógu Štát (Politeia) rozoberá otázku spravodlivosti. Ak chceme vyriešiť problém spravodlivosti, musíme najprv zodpovedať na otázku pôvodu štátu a otázku jeho najlepšej formy. So štátom vzniká zároveň spravodlivosť.

Na začiatku opisu vzniku štátu sa zdôrazňuje princíp deľby práce a zároveň zásada, že každý občan štátu, ktorý Platón pokladá za najlepší, má vykonávať také zamestnanie v živote, pre ktoré má najlepšie prirodzené predpoklady.

V deľbe práce vidí Platón základ rozdelenia spoločnosti na stavy. Rozlišuje tri stavy v štáte: 1. vládcovia, 2. strážcovia a 3. väčšina remeselníkov, roľníkov a obchodníkov, ktorých úlohou je zaistiť výživu všetkého obyvateľstva štátu. Úlohou každého človeka (či už vládcu, strážcu, či výrobcu) je, aby si každý z nich osvojil tu ktorú základnú cnosť).

Takto usporiadaný štát je dokonale dobrý, to znamená múdry, odvážny, rozumný a spravodlivý. Spravodlivosť spočíva v tom, že každá z troch tried robí svoje a nič iné a plní tak osobitnú úlohu pre úžitok ostatných tried.

Medzi ľuďmi jestvujú prírodou dané rozdiely čo do schopnosti, výkonnosti ako aj do mravných kvalít. Platón neuznáva rovnosť občanov, no jednotlivci môžu byť preraďovaní do vyššej alebo nižšej triedy, ale je to nežiadúce.

Sociálny obsah Platónovej etiky sa do značnej miery dosahuje zrieknutím sa idey všeobecnosti mravného zákona: mravnosť má stavovsko-kastovnícky charakter; každý stav má svoju osobitú cnosť (jednému sa pripisuje múdrosť, druhému statočnosť, tretiemu umiernenosť), za hranice ktorej sa nemá vychádzať.

V praktickom živote požadoval Platón pre človeka šťastie, slasť a blaženosť. V mravnom živote, cnosti, rozumnosti, vzdelanosti, spravodlivosti, kráse, dobre a neohrozenosti vzdorovať bezpráviu a vinám videl okrem iného zdroj pravého – už pozemského šťastia. Za najcennejšiu vec nemá byť pokladané žiť, ale dobre žiť (Platón v dialógu Kritón).

Aristoteles (384-322 pr.n.l.) je prvým systematizátorom etiky. Je autorom prvej syntetickej mravnej teórie spracujúcej množstvo problémov, ktoré mali stále miesto takmer vo všetkých neskorších etických koncepciách. Problematike etiky sú venované práce: Etika Nikomachova, Etika Eudemova, Veľká etika, Politika, Rétorika, O duši, Poetika.

Etické názory Aristotela úzko súvisia s jeho učením o človeku, štátnom usporiadaní a učením o politike. Aristotelov mravný ideál stelesňuje názory gréckeho občana - zámožného, rozumného.

Aristotelova etika je etikou pre slobodných občanov a predpokladá život v štáte a občianske vzťahy. Možnosť mravného konania vidí iba v občianskom spolunažívaní. Aristoteles pokladá etiku za praktickú vedu, za akýsi druh náuky o štáte. Predmetom etiky je hľadať najvyššie dobro ako účel ľudského úsilia a stanoviť jednotlivé cnosti ako prostriedky vedúce k tomuto cieľu.

Politika hľadá najvyššie dobro pre štát a etika zasa najvyššie dobro pre jednotlivca, no obidvoje sú úzko späté.

V Etike Nikomachovej sa analyzujú základné etické pojmy, jednotlivé mravné kvality ako cnosť, zdatnosť, význam slastí (neschvaľuje Platonovo odmietanie slastí, ktoré delí na telesné a duševné; vrchol slasti je v nehybnosti, ale to by už nebol ľudský život, a preto uzatvára, že treba žiť podľa rozumu, t.j. podľa ľudskej prirodzenosti) a strasti pre výchovu a mravný život, charakterizuje sa blaženosť a hovorí sa o význame života v štáte a o zákonných ustanoveniach pre vštepovanie mravných zásad a umožnenie mravného života, ktorý je cieľom života v štáte.

Cieľom človeka je blaženosť ako najvyššie dobro. Preto Aristotelova etika je eudaimonistická. Blaženosť spočíva v duševnej činnosti v zhode s rozumom, a táto činnosť je vlastne mravnou dokonalosťou.

Blaženosť je akási činnosť duše z hľadiska dokonalej cnosti. Preto Aristoteles sa zaoberá rozborom pojmu cnosť (ktorá predstavuje stred medzi dvoma krajnosťami) a rozdelením cností na:

1. rozumové (dianoetické) - správny úsudok, umenie, vedenie, rozumnosť, múdrosť, pochopenie (intuitívne) a
2. mravné (etické) - statočnosť, striedmosť, štedrosť, veľkorysosť, pokojnosť, pravdivosť, spravodlivosť atď.

Aristoteles si kladie otázku, či cnosť je duševný stav (trvalá vlastnosť), alebo činnosť. Odpovedá, že cnosť vzniká z cnostného konania:

"Aj spravodlivými sa stávame tak, že spravodlivo konáme, striedmymi, keď striedmo konáme, a udatnými, keď udatne konáme."

Mravné cnosti nie sú nám dané prirodzene, lebo nič, čo je prirodzené, nemôže byť zvykom menené, máme iba prirodzené vlohy, aby sme ich nadobudli, a zvykom, ktorý sa upevňuje praktickou činnosťou, ich zdokonaľujeme. Preto má veľký význam výchova nielen detí, ale aj občanov prostredníctvom zákonov.

"Zákonodarcovia totiž robia občanov dobrými tak, že ich na to navykajú... Teda od toho, či si už od mladosti zvykáme konať tak alebo onak, nezávisí málo, ale veľa, dokonca všetko" (Aristoteles, s.43). Pre pochopenie spôsobu konania morálnej osobnosti je podľa Aristotela nevyhnutné vyčleniť dva druhy činnosti, t.j. dobrovoľné a nedobrovoľné konanie.

Dobrovoľné konanie definuje takto: "Keďže teda nedobrovoľnosť je to, čo sa deje násilným donútením a z nevedomosti, tak dobrovoľnosťou mohlo byť to, čoho hybný princíp je v konajúcej osobe, ktorá dokonale pozná jednotlivé okolnosti konania."

Aristoteles rozlišuje, keď človek koná z nevedomosti a keď koná nevedome. Za konanie z nevedomosti nepokladá konanie z neznalosti všeobecných mravných predpisov; podľa neho to nie je prejavom nevedomosti, ale chyby, je to "nevedomosť o konkrétnych jednotlivostiach, t.j. o okolnostiach a predmetoch konania".

Vedomá voľba sa javí pre Aristotela ako najvlastnejšia cnosť, ktorá väčšmi rozhoduje o mravnej povahe, než skutky samy. Človek sám je začiatkom konania, odtiaľ pochádza jeho zodpovednosť za svoje činy. Konanie človeka vyplýva z jeho povahy, charakteru, no človek spolupôsobí pri utváraní svojej povahy, lebo povaha sa utvára konaním. Zodpovednosti nás nezbavuje ani nevedomosť nami zavinená, ani povahové nedostatky nami zavinené.

Aristotelova etika je preniknutá snahou po dosiahnutí stredu, t.j. vyhnutiu sa tak nadbytku, ako aj nedostatku citov a konania. Takýmto stredom citu i konania je napríklad štedrosť, ktorá stojí medzi dvoma krajnosťami - márnotratnosťou a lakomstvom.

Antická etika počínajúc sofistami - Demokritom a Sokratom analyzuje predovšetkým pojem dokonalosti osobnosti, otázku o tom, čo je blaho a akým spôsobom ho možno dosiahnuť. Etika pritom vychádzala z predpokladu, že v takej miere, v akej sa jednotlivci stanú dokonalými, v takej miere sa stane dokonalou aj spoločnosť, v ktorej žijú. Táto etika smeruje od jednotlivca k spoločnosti a zdôrazňuje, že stav polis, mesta a štátu je závislý predovšetkým od stavu občana. Antická etika načrtla bohatý obraz subjektu morálneho konania.

Etické teórie helenisticko-rímskeho obdobia. Vzájomné boje gréckych polis viedli k ich oslabeniu a v druhej polovici 4. st. pred n.l. stali sa korisťou Macedónskej ríše, ktorá siahala od Grécka a Egypta cez Stredný Východ až k Indii. Toto obdobie dostalo názov helenizmus (Helén=Grék). Helénska kultúra je svojráznou syntézou gréckej kultúry a kultúr východných národov, kde spájajúcim článkom je gréčtina a odkaz gréckej kultúry.

Politická neistota doby sa prejavila v zmene reflexie aktuálnych spoločenských problémov. Namiesto politických a občianskych problémov sa nastoľujú a riešia otázky individuálnej mravnosti (vnútorného sveta človeka: rodinné, milostné, finančné a dedičské zápletky) – hľadá sa vnútorný pokoj a duševná rovnováha. Na rozdiel od Aristotela etické pravidlá už nie sú pravidlá obce, sú len pravidlami školy.

Všetko úsilie filozofov smeruje k dosiahnutiu vnútornej harmónie – stavu ataraxie, apatie, duševného pokoja, vychádzajúceho z ľahostajnosti k vonkajšiemu svetu. Človek sa má zdržať spoločenských zápasov. Všetky vznikajúce koncepcie hľadajú prirodzený pôvod mravnosti a nehľadajú nadprirodzenú odmenu za cnosti.

Epikureizmus ako prejav politického a hospodárskeho úpadku Helady a súčasne vzbury Aténčana, ktorý sa nechcel vzdať svojich životných práv, sa zakladal na znovunájdení vnútornej slobody jednotlivca a na jeho oslobodení sa od akejkoľvek neistoty osudu, čo chcel dosiahnuť získaním objektívnej pravdy o morálnych hodnotách a normách ľudského konania.

Zakladateľom tohto smeru bol Epikuros (340-270 pred n.l.). jeho etická a filozofická činnosť spadala do veľmi búrlivého obdobia gréckych dejín. Grécko sa stalo dejiskom neustálych vojen a politických prevratov. Antická otrokárska spoločnosť prežívala hlbokú krízu. A preto sa aj Epikuros vyhýbal akejkoľvek účasti na verejnom živote. Jemu sa pripisuje aj zásada: "Ži nepozorovane! Uži dňa!" (známe: Carpe diem!). Podľa jeho zásady cieľom filozofie je šťastie človeka.

Za hlavnú a konečnú úlohu filozofie pokladá Epikuros vytvorenie etiky, t.j. učenie o správaní a konaní, na základe ktorého je možné dospieť ku šťastiu. Skutočne pravdivá etika predpokladá pravdivé vedenie o svete. Preto sa musí etika opierať o fyziku, ktorej súčasťou a najdôležitejším výsledkom je učenie o človeku.

Centrálnym pojmom, ktorý spája Epikurovu fyziku s jeho etikou, je pojem slobody. Epikurova etika je etikou slobody. Učenie o príčinnej nevyhnutnosti všetkých javov a udalostí prírody nemusí viesť k záveru, že ľudská sloboda nie je možná a že človek je podriadený nevyhnutnosti (osudu). Pravda, podmienkou možnosti slobody konania človeka môže byť len predpoklad slobody v samotnej prírode, v prvkoch fyzikálneho sveta.

Konečným cieľom ľudského života je podľa epikurovcov dosiahnuť úplný, ničím nekalený a radostný pokoj, t.j. telesné zdravie a duševný kľud (ataraxiá tés psychés), ktorý spočíva v poznaní prírody a v živote podľa prírody. Človek sa musí usilovať, aby vždy a všade konal v súlade s prírodou (lebo len to, čo jej zodpovedá, predstavuje dobro a robí človeka šťastným).

Cieľom blaženého života a vrodeným dobrom je rozkoš zhodná s prírodou, a naopak zlom a nešťastím je strasť.

Cnostný človek - mudrc ovláda svoje vášne i svojho ducha, vie, ako má využívať rozum na premáhanie strachu alebo prekonanie predsudkov, pozná zákony prírody, je slobodný, nič ho neprekvapuje ani neudivuje, na nič sa neviaže, súčasne všetko ho spája so svetom a s celým ľudstvom, vie čo je preň primerané a čo neprimerané, nerobí si prázdne nádeje, ide za hlasom rozumu, pričom ho drží na uzde, vždy zachováva striedmu mieru.

Ide o individualistickú morálku, ktorá má jednotlivcovi poskytnúť čo najviac šťastia a cez neho obšťastniť celé ľudstvo. Kritériom šťastia je pocit slasti. Dobré je to, čo vyvoláva slasť, zlé je to, čo spôsobuje utrpenie. Učeniu o ceste, ktorá vedie človeka ku šťastiu, musí predchádzať eliminácia všetkého, čo na tejto ceste stojí.

Epikuros rozlišoval dva druhy slastí, a to slasť kľudu a slasť pohybu. Za hlavnú pokladal slasť kľudu (to, že telo netrpí). Táto slasť bola kritériom správania a konania človeka. Chápanie slasti ako kritéria dobra neznamená, že sa človek má oddávať akejkoľvek slasti. Dôležitú úlohu tu zohráva rozvážnosť ako najväčšie dobro - z neho pochádzajú všetky ostatné cnosti. Rozvážnosť nás učí tomu, že nie je možné žiť slastne, ak nežijeme rozumne, krásne a spravodlivo, ak nežijeme slastne.

Epikuros rozdeľuje slasti (žiadosti) na prirodzené a nezmyselné (prázdne). Prirodzené delí na žiadosti, ktoré sú prirodzené a nutné, a žiadosti, ktoré sú prirodzené, ale súčasne nie sú nutné. V jednotlivých prípadoch je potrebné vyhnúť sa slastiam a dať prednosť bolesti. Duševné utrpenie pokladal za horšie než utrpenie telesné, nakoľko telo trpí len kvôli prítomnosti, ale duša trpí nielen kvôli prítomnosti, ale aj kvôli minulosti a budúcnosti. Teda, slasti duše pokladal za významnejšie.

Epikurova etika je individualistická, vyplýva to z jeho požiadavky: "žiť nenápadne". Tento individualizmus nie je v rozpore s pojmom priateľstvo. Aj keď sa o priateľstvo usilujeme kvôli nemu samému, cenné je predovšetkým svojim prínosom - prispieva k duševnému kľudu.

Epikurov náhľad na svet je utilitárny. Tomu zodpovedá jeho učenie, že spravodlivosť vznikla na základe dohody. Prirodzené právo je dohoda o účelnosti a prospešnosti, a to za tým účelom, aby si ľudia navzájom neškodili, ani škodu neznášali. Spravodlivosť nikdy nebola niečím samým o sebe, ale len akási zmluva, uzatvorená v rámci vzájomných stykov ľudí a to o tom, že si nebudú škodiť, ani škodu trpieť. Obsah príkazov spravodlivosti, ktoré sú výsledkom dohody, zmluvy medzi ľuďmi navzájom, je podmienený špecifickými zvláštnosťami ich života. Vo všeobecnom zmysle slova je právo pre všetkých ľudí rovnaké, nakoľko je to niečo, čo prináša prospech pre vzájomné vzťahy medzi ľuďmi.

Stoicizmus. Stoická etika prechádzala tromi etapami, no zachovávala si niektoré stále črty, ktoré sa dávali do protikladu k epikurovskému ideálu.

Zakladateľom stoickej školy bol Zenón z Kitia na Cypre (asi 336-264 pred n.l.). Prvou a najdôležitejšou etickou zásadou stoikov bol život v súlade s prírodou. Pod prírodou rozumeli fyzis všetkého súcna, ako aj to, čo patrí do prirodzenej podstaty človeka, a teda rozum. Život v zhode s prírodou je zhodný s rozumom. Túto zhodu možno dosiahnuť vedením a cnosťou, čiže poznaním "božských a ľudských vecí" a schopnosťou rozoznať dobré od zlého.

Cnosť u stoikov znamená vnútornú (morálnu) silu človeka, ktorá mu umožňuje ovládať všetky túžby, vášne a rozumu odporujúce sklony a podriaďovať ich požiadavkám rozumnej ľudskej prirodzenosti.

Z cností si stoici cenili najmä: múdrosť, udatnosť, umiernenosť a spravodlivosť. Cnosť zaručuje človeku šťastie, poskytuje mu sebauspokojenie, oslobodenie a získanie nezávislosti, ktorú stoici nazývali apatiou. Takáto nezávislosť je vlastnosťou mudrca, ktorý s neohrozenou rovnováhou ducha vie znášať zmeny každého druhu a s rovnakým pokojom prijíma šťastie i nešťastie, dobro i zlo. Len mudrc môže byť pravým občanom, svedomitým štátnikom a spravodlivým vládcom, lebo pozná všetky povinnosti a len on ich môže bezo zvyšku plniť.

Povinnosťou človeka je byť cnostným vo vzťahu k sebe samému i vo vzťahu k druhému človeku. Povinnosti u stoikov sa spájajú s vedomím patričnosti človeka k svetu, veci i k ľudskej spoločnosti, v ktorej vládne zákon spravodlivosti a povinnosť lásky k blížnemu. Stoici vyznávajú kozmopolitizmus namiesto patriotizmu obmedzeného na mestský štát.

Stredný stoicizmus (2.a 1. st. pred n.l.) sa rozvíja v rímskom prostredí, jeho zakladateľom bol Panaitios z Rodu (185-110 pred n.l.). Jeho spis o povinnosti, ktorý poznáme z Cicerónovho spisu De officius, podáva umiernenú stoickú etiku, preniknutú zásadami všeľudského humanizmu. Zaviedol v ňom do etiky nový pojem, popri cnosti - areté rozoznáva pojem - to kathékon - to, čo sa sluší. Cicero (106-27 pred n.l.) ako predstaviteľ skepticizmu preložil tento pojem slovom officium - povinnosť a dal mu tým rímskejší a právnickejší odtieň.

Cicero chápal slušnosť alebo povinnosť ako to, čo je všeobecne záväzné vo vzťahu človeka k rozličným spoločenstvám, v ktorých žije, ako aj k sebe samému. Rozširuje tento pojem nielen na vzťahy medzi jednotlivcami, ale aj na vzťahy medzi jednotlivými obcami a štátmi. Slušnosť, povinnosť nie je tou nadľudskou a neľudskou stoickou dokonalosťou, dosiahnuteľnou iba niekoľkými mudrcmi, ale je všeobecne prístupnou a všeobecne záväznou etickou a spoločenskou normou.

Cicero ako praktik a právnik si uvedomoval problematiku protirečení, s ktorými sa stretáva človek pri rozhodovaní pred činom. Uvažoval, či je konanie čestné, alebo nečestné, či je užitočné (čo Cicero špecifikoval tým, či vedie, alebo nevedie k pohodlnému príjemnému životu a k nadobudnutiu majetku, bohatstva a k získaniu moci), či ak je užitočné, nie je v rozpore s čestnosťou, ktorý z dvoch možných činov je čestnejší a ktorý užitočnejší. Ide tu teda o hľadanie hierarchie hodnôt (mravných, úžitkových a obidvoch k sebe navzájom).

Cicero s obratnosťou skúseného právnika uvádza a rieši rozličné sporné prípady a kritériom riešenia nie je mu iba väčšia užitočnosť, ale aj pojem ľudskej dôstojnosti. Zdôrazňuje, že prospech jednotlivcov má byť zároveň prospechom celku, inak by sa ľudská spoločnosť rozpadla. No neobmedzuje sa len na utilitaristické zdôvodňovanie: aj naša prirodzenosť žiada, aby človek pomáhal človeku, nech je to ktokoľvek, len práve preto, lebo je to človek. Túto povinnosť Cicero rozširuje aj na cudzincov, opierajúc sa pri tom o cit pospolitosti celého ľudského rodu. Tento cit pospolitosti vedie aj k dodržiavaniu určitých pravidiel dokonca aj voči nepriateľovi v boji, ku ktorým patrí aj dodržiavanie medzištátnych dohôd. Neváhal ani vyčítať Rimanom ich nečestné konanie voči spojencom a odmietal názor, že štátny prospech by mal byť nad právom.

Najvýznamnejšie Cicerónove práce z etiky: O povinnostiach, Reči Tuskulské, O najvyššom dobre a zle.

Neskorý stoicizmus predstavujú Lucius Annaeus Seneca (Listy Luciliovi), Marcus Aurelius (Myšlienky k sebe samému) a Epiktetos (Rozpravy Epiktetove). Ich subjektívna etika predstavuje učenie, ktoré dovoľuje žiť v ústraní a dôstojne umierať.

Na záver tejto časti môžeme konštatovať, že charakteristickou črtou antickej etiky i morálky bolo to, že sa nedotýkala celej spoločnosti. Bola to morálka a jej teória, ktoré sa dotýkali iba slobodnej časti obyvateľstva Grécka.

1. 2. Stredoveká etika

Etika európskej feudálnej spoločnosti mala v podstate stavovsko-korporatívny charakter, čo znamená, že bola zameraná na lokálne sociálne skupiny, na ich osobitné postavenie v systéme spoločenskej hierarchie.

Idea všeľudskej morálky a rovnosti všetkých ľudí "pred bohom", ktorú zdôrazňovalo rané kresťanstvo, ostáva dlhú dobu na periférii každodennosti a iba v období reformácie bola naozaj vzkriesená a umiestnená na samý vrchol ideologického vedomia stredovekého človeka.

Korporatívna etika do značnej miery splývala so zvykovo-tradičnými ustanoveniami istého sociálno-lokálneho spoločenstva. Vystupovala ako princíp božskej autority, ako systém prikázaní, ktoré prichádzajú od boha. Etické konanie človeka sa pokladalo za službu bohu a v súlade s tým sa morálne nazeranie na svet a poslanie človeka a spoločnosti neoddeľovalo od náboženského svetonázoru.

Aurélius Augustín (354-430) bol najvýznamnejším zo západných cirkevných otcov. Jeho diela mali najväčší vplyv na západoeurópsku stredovekú filozofiu a jej morálnu doktrínu (O kvantite duše, O učiteľovi, O pravom náboženstve - De vera religione, 390; O slobodnej vôli, Vyznania - Confessiones, 400; O božej obci - De civitate Dei, 426).

Podobne ako jeho kresťanskí predchodcovia aj on mal riešiť fundamentálny etický problém - sňať z najvyššieho boha-stvoriteľa zodpovednosť za zlo, panujúce vo svete, ktorý stvoril. Úloha bola preňho aktuálna, ak si uvedomíme, že manichejské hnutie (považované za kacírske) nespokojné so spoločenským usporiadaním jeho zlo spájalo so zvláštnym telesným a temným princípom, práve tak večnom, ako bol svetlý duchovný princíp, pokladaný za zdroj dobra. Pri riešení tohto problému Augustinus využíval princíp novoplatonizmu, monistický systém, v ktorom sa celý svet pokladal za výsledok vyžarovania mimoprírodného absolútna, a preto nevysvetľoval zlo ako niečo celkom protikladné dobru, ale ako len nedostatok dobra. Svet ľudí prekvapuje zlom, ale za to môže sám človek, jeho slobodná vôľa. Tá strháva človeka k tomu, že prestupuje boží zákon a upadá do hriechu. Hriech, to je náklonnosť k pozemským telesným pôžitkom, to je ľudská pýcha namýšľajúca si, že človek môže ovládnuť svet a nepotrebuje k tomu božiu pomoc. Hriech je vzburou smrteľného tela proti nesmrteľnej duši. Nie je v silách človeka, ponechaného sebe samému, aby sa od hriechu oslobodil. Nevyhnutne potrebuje božiu pomoc.

Základným pojmom Augustinovej etiky je láska, ktorú stotožňuje s vôľou. Konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť. V láske smerujúcej k Bohu človek nachádza orientačné zásady pre svoje konanie. Rozhodnutie konať dobro prináleží samému človeku so slobodnou vôľou.

Duša, obdarená vôľou a vo svojej podstate zameraná na najvyššie dobro ako na svoj konečný cieľ, sa stáva predmetom morálky. Augustín vo svojej etike rozlišuje dvojakú slobodu: Slobodu vôle a slobodu morálnu. Prvá označuje slobodu voľby medzi rozličnými druhmi dobra, druhá schopnosť, ktorá nie je predmetom vôle, ale pochádza z lásky božej a spočíva vo vyhýbaní sa zlu a vyberaní si dobra. Hlavnou cnosťou je láska k bohu a k nej vedú také cnosti, ako je múdrosť, mužnosť, umiernenosť a spravodlivosť. Každý nedostatok dobra alebo jeho prekrútenie je zlo. Tak chápané zlo prináša vinu (hriech) a trest.

Tomáš Akvinský (1225-1274) spája pojem morálky s otázkou slobodnej vôle. Konanie človeka spadá do kategórie morálky, keď je jeho intenciou dosiahnuť dobro alebo zdokonalenie. Intencia sa nemôže zastaviť, ak dosiahne jednotlivé (vonkajšie) dobro, ale musí sa spájať s túžbou dosiahnuť absolútne dobro.

Morálne hodnotenie (dobro alebo zlo) ľudského činu závisí od cieľa. Ak je cieľ dobrý, aj čin je dobrý. A cieľ je dobrý vtedy, ak sa človek pri výbere jednotlivého dobra riadi dobrom najvyšším. Cieľ je zlý, ak sa nedostatok alebo odchýlka od najvyššieho dobra nezhoduje s rozumom, ktorý pozná to, čo je pravdivým a najvyšším dobrom, vtedy aj čin je zlý.

Mierou morálneho konania človeka je zákon, ktorý Tomáš chápe ako nariadenie alebo príkaz, pričom jeho cieľom je dobro. Zákon delí na večný, prirodzený a ľudský (direktívy ustanovené ľuďmi).

Prostriedkom na dosiahnutie morálnej dokonalosti majú byť cnosti. Tomáš chápe cnosť podľa Aristotela ako návyk, lenže návyk nie je len dôsledkom konania, ale je človeku vrodený alebo daný bohom. Cnosti sa delia na prirodzené (rozvaha, miernosť, spravodlivosť a mužnosť) a dané bohom (viera, nádej, láska). Viera je vrcholom morálky a jej konečným cieľom je dosiahnuť večné šťastie, spočívajúce v intelektuálnom nazeraní boha.

Základná idea Tomášovej etickej doktríny je hľadanie boha a príprava k večnému, posmrtnému životu. Láska k bohu je najvyššou morálnou hodnotou.

Ján Duns Scotus (okolo 1270-1308) sa zhoduje s Tomášom v tom, že pojem vôle sa spája s úsilím po dobre a v tejto oblasti je vôľa presne determinovaná, ale v oblasti výberu konkrétneho dobra jej priznáva absolútnu slobodu. Tu je vôľa v samej svojej podstate slobodná a bezvýhradne autonómna a v tomto zmysle sa oslobodzuje od rozumu a celkom vládne nad ostatnými mohutnosťami duše. V takýchto prípadoch dokonca ovláda rozum, ovplyvňuje ho k takému alebo inému výberu. Deformácia vôle je podľa Scota neporovnateľne horším ako deformácia rozumu. Len chcený čin spadá do kategórie morálky, lebo bol človekom slobodne a bez prinútenia (aj bez rozumového) vybraný.

Normou morálnosti a kritériom ľudského konania je božia vôľa. Čosi je morálne dobré, lebo tak káže Boh. Ľudská vôľa sa teda vždy musí riadiť vôľou božou, ktorej predstaviteľom je cirkev a ňou stanovené zákony. O tento predpoklad sa u Scota opiera pojem morálnej povinnosti, zodpovednosť, dobro a zlo, cnosť a hriech.

Na záver: Napriek rôznym odlišnostiam a rozporom, s ktorými sa môžeme stretnúť v stredovekých koncepciách morálky, môžeme uviesť jej určité črty:

• morálka človeka má nadprirodzený pôvod; morálne city, morálne vedomie a morálne pravidlá dostal človek od svojho Stvoriteľa;

• Boh je zákonodarca, ochranca daných zákonov i trestajúci či odmeňujúci sudca;
• na pozemskej púti človeka je strážcom božích príkazov cirkev; (avšak podľa reformátorov človek pre svoj styk s Bohom a pre svoju spásu nepotrebuje prostredníka);
• najvyšším dobrom je dosiahnutie posmrtnej spásy, dokonca ani smrť sa nechápe ako zlo, pretože vedie k posmrtnému blaženému životu s Bohom;
• práca sa dlho nechápala ako hodnota, ale ako trest; odmietané sú telesné rozkoše, východiskovou kategóriou je prvotný hriech, a tak telesné zdravie, sila, krása sa vnímajú ako negatívne charakteristiky, dokonca poznanie a rozum niektorí myslitelia odmietajú.

Na pozadí týchto všeobecných charakteristík vznikajú potom stavovské kódexy a kánony cností.

1. 3. Novoveká etika

Od XIV. storočia sa na európskej pôde rodí nový spoločenský systém – kapitalizmus. Renesančná epocha je pre najrozvinutejšie európske krajiny epochou vzniku kapitalistických vzťahov, formovania národných štátov a absolutistických monarchií, epochou výstupu buržoázie bojujúcej s feudálnou reakciou, epochou sociálnych konfliktov, čo sa nemohlo neodraziť na eticko-filozofických koncepciách a osudoch filozofov a mysliteľov tejto doby. Etické teórie sa formovali v rámci filozofických systémov a učení. Etika je prítomná v prírodnej filozofii ale aj v metodológii, v politických a právnych koncepciách.

Nové spoločenské sily sa už neupokojujú so stredovekým pohľadom na svet a človeka, neuspokojujú sa so stredovekým asketizmom. Renesančný humanizmus predstavuje reakciu na stredoveký teologický teocentrizmus neuznávajúci ľudské hodnoty v človeku. Je to návrat ku starovekej koncepcii človeka a prírody, človeka spojeného s prírodou a usilujúceho sa prispôsobiť si ju. Východiskom je presvedčenie, že človek sa len dôverným zoznámením s klasickou grécko-rímskou kultúrou môže vrátiť k ľudskosti, o ktorú ho obrala scholastika.

V období renesancie človek je centrom filozoficko – etických úvah. Ospevuje sa jeho telesná a duševná krása a harmónia; vysoko sa vyzdvihujú jeho tvorivé schopnosti. Charakteristickou črtou morálnych predstáv humanistov je individualizmus.

Proti pohŕdaniu svetom stavia humanizmus do popredia záujmu radosti pozemského života, proti umŕtvovaniu telesnosti hymnus na krásu ľudského tela, proti asketickému sebaobetovaniu učenie o sebazáchove, proti strádaniu v mene spásy kult rozkoše a úžitku. V polemike proti asketizmu sa humanisti obracajú k antickému epikureizmu a zdôvodňujú nový etický systém, vychádzajúci z usilovania o slasť, ktoré je človeku dané prírodou. Ak je človek stvorený prírodou pre slasť, potom i svet, v ktorom musí žiť a jednať, je dokonalý svet, stvorený pre slasť. Príroda nielen obdarila človeka zmyslovými orgánmi, ktoré mu dovoľujú kochať sa krásou sveta, ale vytvorila i samu krásu, ktorá ho obklopuje.

Ľudia za účelom dosiahnutia svojho šťastia, spočívajúceho v slasti, sú schopní prekonať aj najväčšie prekážky i námahu, preukazujúc tak pevnosť a statočnosť. Etika slasti sa tak spája s etikou úžitku a osobného záujmu. Epikurejská etika nevedie k vláde nerestí, jej neodmysliteľnou súčasťou je aj cnosť.

Dôstojnosť človeka spočíva v uznávanej možnosti človeka povzniesť sa z "divošského", "barbarského", "zvieracieho" stavu do stavu skutočne ľudského. Skutočný človek je civilizovaným človekom. Dosiahnutie dôstojnosti človeka znamená povznesenie človeka na úroveň toho, k obrazu ktorého a podobe bol stvorený.

Thomas Morus (1478 - 1535) autor preslávenej Utópie (1516) tvrdí, že príčinou všetkého neslýchaného utrpenia ľudu je existencia súkromného vlastníctva, vláda osobného, súkromného záujmu: " Všade tam, kde trvá súkromné vlastníctvo kde všetci všetko merajú peniazmi, ťažko môže kedy nastať, aby bol štát riadený spravodlivo a prospešne". Pravdivé a spravodlivé spoločenské zriadenie má viesť k obnove pravdivej ľudskej prirodzenosti, neznetvorenej nespravodlivosťami triednej spoločnosti. Ideálny štát je založený na spoločnom majetku, na všeobecnej a povinnej účasti všetkých občanov na produktívnej práci, na likvidácii príživníckej existencie privilegovaných vrstiev a skupín, na spravodlivom a rovnom rozdeľovaní spoločenského bohatstva. Cieľom spoločnosti utopijcov bolo zabezpečiť nielen materiálne potreby občanov a celej spoločnosti, ale predovšetkým slobodný rozvoj ľudskej osobnosti.

Šťastie podľa Mora nespočíva v každej rozkoši, "ale len v rozkoši dobrej a počestnej". Ak je takáto rozkoš "najvyšším dobrom", je k nej "hnaná naša prirodzenosť samou cnosťou". V utopizme je charakterizovaná cnosť nasledujúcim spôsobom: "Žiť podľa prírody. Život v šťastí a cnosti predpokladá pomáhať druhým, byť druhým záchranou a útechou". Morov etický ideál je organicky spätý s jeho sociálno-politickým komunistickým ideálom. Ideál beztriedneho zriadenia, zodpovedajúceho humanistickému ideálu o mravnosti, zostal pre humanistov snom.

Michele de Montaigne (1533 - 1592) za hlavný predmet svojich Esejí (1580) považuje mravnú prirodzenosť človeka, zákony ľudskej mravnosti. Všetky ostatné problémy sú relevantné len do takej miery, do akej ich riešenie môže prispieť k rozvoju rozumnej praktickej morálky.

Jeho etické učenie je učením o rozumnom, cnostnom živote. Učenie o cnosti musí tvoriť základ praktického správania sa a konania človeka. Cnosť nemá byť odtrhnutá od praktického každodenného života. Jej cieľom je dokázať dobre a prirodzene prežiť tento život, dobre splniť svoj ľudský údel. Montaigne vychádza z jednoty duše a tela, telesnej a duševnej prirodzenosti človeka, akceptujúc dobro a šťastie celého človeka. Dobro človeka nie je len dobrom duše, ktoré by stalo proti telu. Duša na tele závisí, je s ním spojená.

Ľudský život musí byť mnohostranný a plný. Jeho záväznou podmienkou je nielen radosť a uspokojenie, ale rovnakou mierou i strádanie a nešťastie ako nevyhnutná súčasť plnohodnotného, činorodého, plodného života.

Montaignova etika je individualistická ako to sám dosť často zdôrazňuje. Avšak jeho individualizmus sa stavia proti spoločenskému pokrytectvu, vďaka ktorému sa požiadavka žiť "pre spoločnosť", stala iba pláštikom, ktorý zakrýva egoistické, zištné záujmy a prospechársky vzťah k ostatným, zneužívaným osobným cieľom, ako aj proti zvyškom stredovekej stavovsko-skupinovej mravnosti, ktorá podľa jeho názoru, nepovažovala človeka za osobnosť, ale za súčasť tradičného spoločenstva.

Individualistický postoj neznamená, že sa jednotlivec, indivíduum stavia proti spoločnosti alebo ostatným ľuďom. Sám Montaigne mal povesť človeka, ktorému nie sú cudzie verejné záujmy. K tomu, aby bol vytvorený nový systém mravnosti, bolo potrebné oslobodiť ľudskú osobnosť, akceptovať jej vlastnú hodnotu, autonómnosť, autenticitu.

Najvýznamnejšou črtou Montaignovej etiky je akceptovanie sebestačnosti ľudského života, cieľ ktorého nie je možné vidieť nikde inde, iba v ňom samom. Život nie je prostriedkom ku spáse a vykúpeniu prvotného hriechu, ani nástrojom k dosiahnutiu akýchsi človeka prevyšujúcich cieľov. Život musí mať dôstojný zmysel a ospravedlnenie sám v sebe. Ak človek hľadá tento zmysel, musí sa opierať výlučne sám o seba, sám v sebe musí nájsť podporu skutočne mravného jednania, konania. Autonómny, na vládnucich názoroch a postojoch nezávislý mravný postoj, je najvyššou vymoženosťou človeka.

Giordano Bruno (1548-1600) chápe svet ako dobrý a čokoľvek, čo sa v ňom deje, je dobré a vedie k dobru. Úlohou morálky má byť pochopenie a zhodnotenie ľudskej existencie vo vesmíre; morálka má uvoľniť v človeku rozumné konanie a oslobodiť ho z iracionalizmu vášní. Preto má byť najvyššou cnosťou človeka pravda a o ňu sa musí opierať reforma morálneho života. Z pravdy pochádzajú iné cnosti a dobré vlastnosti človeka, ako rozvaha, múdrosť či umenie správne konať, cit pre spravodlivosť, schopnosť primerane a správne morálne hodnotiť, rozpoznať vinu, pocit vlastnej dôstojnosti, pracovitosť, ľudskosť, predvídavosť, priateľstvo a zdvorilosť.

Brunova etika je etika heroická, pretože učí človeka, ako má v spojení s nekonečnosťou univerza ustavične zdokonaľovať vlastnú osobnosť, ako sa má povznášať zo stupienka na stupeň, prekračovať obyčajné ľudské miery správania sa a bohatiersky sa vzpínať k dobru, bezhranične sa realizujúcemu vo vesmíre. Toto dobro nemožno dosiahnuť cestou, akú ukazujú tí, čo sa odvolávajú na zjavenie prorokov, ale možno ho dosiahnuť iba láskou človeka k nekonečnosti, ktorej súčasťou je on sám, povznesením seba samého a čoraz úplnejším nachádzaním vlastnej ľudskosti v poznaní univerza a v prispôsobení ho pre seba.

Thomas Hobbes (1588-1679), autor spisu Leviathan (1651), je zakladateľom etickej teórie v Anglicku. Podľa jeho mienky treba hľadať motívy spoločenského života v princípoch, ktoré sú zdrojom i základom ľudského správania sa. Skúsenosť ukazuje, že také princípy sú dva: 1. egoistická snaha o sebazáchovu a 2. hľadanie vlastného prospechu.

Človek nemá od prírody sklon k spoločenskému životu, v spoločnosti iných ľudí hľadá len zväčšenie svojej slávy a ziskov. Od prírody je človek nepriateľsky zameraný voči druhému človeku a uznáva len právo silnejšieho. Nachádza sa v stave boja všetkých proti všetkým (homo homini lupus). Každý chce však pre seba aj dobro, a nikto nepokladá za dobro boj všetkých proti všetkým. Preto človek hľadá spojencov, v čom sa riadi citom a zdravým rozumom.

Hobbes odvodzuje kódex prirodzenej morálky z troch rozumových postulátov:

1. Treba sa usilovať o mier, kým je akákoľvek nádej dosiahnuť ho; ak nie je, treba hľadať spojenca v
2. Každý sa musí zrieknuť svojho absolútneho práva a obmedziť svoju slobodu voči druhým do takej miery, ako si to želáme, aby ju druhí obmedzili voči nám, a to potiaľ, pokiaľ to pokladáme za nevyhnutné pre mier a pre svoju vlastnú bezpečnosť a pokiaľ druhí robia to isté.
3. Toto obmedzenie pôvodného práva (prírodného) je nevyhnutné podmienené dodržiavaním sľubu a Jednoznačne sa odmieta akýkoľvek iný motív mravného konania okrem užitočnosti. Hlavným cieľom je udržanie mieru.

Jadrom mravnosti a práva je u Hobbsa úprimné a vytrvalé úsilie podriadiť všetko konanie príkazom rozumu. Mravnosť sa tak prenáša do vnútra človeka a tam, ale iba tam ho bezpodmienečne zaväzuje.

Inak je to s vonkajším konaním. Tu sa predpokladá vzájomnosť. Kto by konal mravne a podľa práva za všetkých okolností, konal by proti rozumu. Preto jednotlivec nemôže sám začať s dodržiavaním mravných zásad a nestačí na to ani dohoda viacerých ľudí. Potrebná je jednotná vôľa všetkých, spoločenská moc, ktorá strachom pred trestom donucuje vôľu jednotlivcov, a tým zabezpečuje nevyhnutné podmienky všeobecnej bezpečnosti. To je možné jedine podriadením vôle jednotlivcov jedinej vôli (alebo jedného človeka, alebo zhromaždenia) a čo ona ustanoví za zachovanie mieru, má platnosť vôle pospolitosti i vôle všetkých jej členov. Preto sa ozajstná mravnosť a výchova k nej môžu uskutočniť iba v štáte a etika nevyhnutne vyúsťuje do štátovedy a jej zásady sú vynucované pozitívnym právom. Len spoločnosť a štát poskytujú kritériá pre odlíšenie cnosti a zlej vlastnosti. Zdôvodnenie dobra spočíva v jeho nevyhnutnosti pre existenciu spoločnosti.

Napriek tomu, že mravnosť je možná len v spoločnosti a v štáte, nie je ich produktom, ale ich predpokladom, podmienkou a základom. Morálne zákony spolu s právnymi sú silou, ktorá zjednocuje ľudí a zmierňuje ich agresívne egoistické sklony. Ony umožňujú existenciu spoločnosti a štátu. Morálka sa javí ako súhrn noriem, ktoré podriaďujú konanie jednotlivcov spoločnému záujmu.

Podstata človeka sa podľa Hobbsa nemení, pretože ostáva egoistickou a zlou. Preto je morálka vonkajšou silou obmedzujúcou ľudskú slobodu, je nadindividuálna a v tom zmysle objektívna sila.

John Locke (1632 – 1704) autor prác: Rozprava o ľudskom rozume (1690), Myšlienky o výchove (1693), Dve rozpravy o vláde (1690), Listy o tolerancii (1689), odmieta vrodené morálne idey či schopnosti, spochybňuje myšlienku o existencii vrodených praktických, (mravných, etických) zásad. Človek má vrodenú len schopnosť pociťovať slasť a bolesť, vrodenú má aj túžbu po šťastí a odpor k biede. Praktické zásady indivíduí a sociálnych skupín sú odlišné až protikladné. Ak nájdeme niekde zhodu, tak je to len tam, kde zachovanie určitých pravidiel je cestou k držaniu spoločnosti.

Podľa Locka nijaké morálne zásady nie sú také jasné a neplatia tak všeobecne, ako teoretické princípy, o ktorých sa predsa dokázalo, že nie sú vrodené. Nemožno pochybovať o tom, že všetky tzv. základné morálne pravdy potrebujú zdôvodnenie. Ak sa však pozrieme na spôsob ich zdôvodňovania, zistíme, že u každého je iný. Tak, napríklad princíp, že dohody alebo záväzky sa majú dodržiavať, zdôvodňuje inak kresťan (vôľou božou), prívrženec Hobbesovej etiky vôľou spoločnosti a iný filozof sa môže odvolávať napr. na ľudskú dôstojnosť. A vôbec, už samotná potreba, požiadavka zdôvodňovania niečoho, čo je vrodené, je absurdná.

Mravnosť sa zakladá na rozkoši alebo bolesti ako následku nášho jednania. Locke rozlišuje zákony božské, občianske a zákony verejnej mienky; pre mravné konanie sú rozhodujúce tretie - verejná úcta a pohŕdanie.

Mravnosť podľa Locka je vecou jedinca, plynie jeho pocitov. Ostatný svet je mimo nej. Dôležitú úlohu tu zohráva ešte verejná mienka, ktorá je mienkou sociálnej skupiny, a nie mienkou spoločnosti, ľudu. Ľud sa vo svojom konaní riadi náboženstvom, ktoré v jeho prípade plní úlohu strážcu morálky. Lockova morálka je morálkou utilitaristického hedonizmu, ktorá smerovala proti stredovekým etickým koncepciám.

Anthony Ashley Cooper of Schaftesbury (1671-1713) Napísal niekoľko rozličných eticko-estetických spisov, ktoré vyšli za jeho života a súborne boli vydané v rokoch 1711-1714 pod názvom Characteristics of Men, Manners, Opinions, Times.

Ako anglický aristokrat vychádza z panteistickej predstavy svetovej harmónie kozmu ako súladu krásy a dobra, vrcholom ktorej je človek. Mravnosť je pre neho správny pomer medzi prirodzenými spoločenskými citmi a egoistickými citmi. Prirodzeným citom rozumie taký cit, ktorý smeruje k blahu celku. Mravnosť je jedincovi vrodená, je prirodzenou vlohou človeka, a preto nepotrebuje byť daná utilitou.

Svoju účasť na vesmírnej harmónii dokazuje vlastnou výchovou (výchovou seba samého), smerovaním k dokonalosti, spoluvytvára harmóniu aj okolo seba, komunikuje, združuje okolo seba rovnako dokonalých, harmonických ľudí.

Vo svojom diele Pojednanie o cnosti definuje mravnosť: "Ak si chce jednotlivec zaslúžiť pomenovanie dobrý alebo cnostný, musia byť všetky jeho sklony afekty, jeho celkový spôsob myslenia a cítenia v súlade a podporovať blaho toho druhu alebo systému, do ktorého je včlenený ako jeho súčasť".

Shaftsburyho mravným ideálom je harmonická, esteticky pôsobiaca a spoločenský akceptovaná dokonalosť. Vyplýva to z vnútornej organizácie ľudskej spoločnosti a súčasne aj z morálneho zmyslu, ktorý je schopný brzdiť spontánne vzruchy a vášne. Mravný súd je vyjadrením tohto citu.

Odmieta utilitarizmus a náboženstvo s jeho morálkou odmien a trestov. Povinnosť zo strachu považuje za servilnosť, ktorá sa hodí len pre tých, ktorých treba držať na uzde. Zaradil sa medzi tých etikov, ktorý upozorňovali na súvislosť morálky a citu.

Bernard Mandeville (1670 – 1753) je dôsledným utilitaristom. Dobré je podľa neho to, čo je ekonomicky užitočné pre jeho sociálnu skupinu. Zdrojom ľudského konania je egoistický záujem. Odmieta vrodený morálny zmysel. Odsudzuje asketickú morálku, pretože ňou zdôrazňované cnosti by viedli k ohromeniu hospodárskeho vývoja spoločnosti. Hospodársky vývoj naopak potrebuje sebectvo, ziskuchtivosť, túžbu po prepychu, podvádzanie.

Mandeville neoceňuje príliš rozum, pretože ten nedokáže premôcť pudy, skôr naopak, stáva sa ich sluhom a obhajcom. Podľa neho vysvetľovať a zdôvodňovať naše činy ušľachtilými motívmi je pokrytectvom. Cynicky sa vysmieva charite, ktorá chudákovi hádže odrobinky a ešte si z toho robí zásluhy.

David Hume (1711 – 1776) je v etike spolu so Smithom jedným zo zakladateľov etiky citu; jeho etika je empirická - mravnosť bola založená na citoch. Napísal diela Skúmanie o ľudskej prirodzenosti (1739/1740) a Eseje morálne a politické (1745).

Predmetom nášho mravného hodnotenia sú naše sklony a konanie, pokiaľ sú vonkajším znakom našich citov. D. Hume odmietavo sa správa voči sporu o slobode či neslobode nášho konania, resp. považuje ho za nepodstatný. Preňho všetky naše činy sú určované našimi sklonmi a sú teda prirodzené. Prirodzenosť takto vlastne predchádza detailnejšej charakteristike ľudskej podstaty.

Mravným kritériom posudzovania našich činov je pocit páčenia (príjemnosti), či nepáčenia (nepríjemnosti). Základným motívom mravného konania je spoločenský cit. Uznáva aj cit egoizmu aj cit sympatie. Cieľom mravného konania je podľa neho všeobecný úžitok a spoločenský prospech. Avšak hodnotenie vždy prebieha na základe citu príjemnosti a nepríjemnosti.

Avšak D. Hume je presvedčený, že naše mravné konanie je usmerňované citmi, nie rozumom. Vraj je to tak preto, že city majú prirodzenú povahu a môžu nás spoľahlivejšie usmerňovať, než akékoľvek racionálne uvažovanie, ktoré plní predovšetkým teoreticko- poznávaciu funkciu (jeho cieľom je rozlišovať pravdu a nepravdu) a nemá sa zaoberať mravným hodnotením.

V Humových etických názoroch zohráva dôležitú úlohu sebaláska, človeku prirodzená blahosklonnosť, prirodzenosť umu a rozumu. Od nich sa odvodzuje spravodlivosť, poriadok, vernosť, vlastníctvo, spoločnosť. Vzájomná náklonnosť a potreby vedú ľudí k spolčovaniu. Rovnako skúsenosť, ako aj rozum im radí, aby sa pri spolčovaní riadili zákonmi a rešpektovali majetok ostatných. Cit spravodlivosti sa formoval v priebehu celých dejín tým, že človek pozoroval podobné city a úvahy u ostatných, a preto môžeme u neho nazvať prirodzeným to, čo nevyhnutne vzniká z jeho rozumových schopností.

Existujú však okrem jednoduchých cností aj také, z ktorých účinok nevyplýva v prípade každého jednotlivého skutku, ale vzniká a prejavuje sa na základe určitých širších súvislostí a vtedy sa popri cite musí uplatniť aj rozum. Príkladom takejto cnosti je spravodlivosť. Rozum sa obmedzuje len na hľadanie primeraných prostriedkov pre dosiahnutie určitého cieľa, ale ním samým ho nedosiahneme. Mravná dokonalosť spočíva v schopnosti poskytnúť príjemnosť sebe aj iným alebo schopnosti získať to, čo je užitočné pre mňa i pre iných. No za najväčší prejav mravnej dokonalosti sa považuje umenie robiť to, čo je užitočné pre druhých. A práve táto schopnosť sa prejavuje v spoločenskej cnosti spravodlivosti, ku ktorej spoločnosť dospieva vývojom a výchovou.

1. Hume presadzoval zásady tolerancie nielen vo filozofii, ale aj vo veciach morálky a náboženstva. Jeho snahou bolo oslobodiť človeka od nepotvrdených "právd", ilúzií a mýtov, primerane stanoviť hranice, ale aj rozsah ľudského poznania.

Adam Smith (1723 - 1790) bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov etiky sympatie. Jeho hlavným etickým spisom bola Teória mravných citov, kde analyzuje pojem sympatie. Tvrdí, že aj keď väčšinou považujeme človeka za "prevažne", alebo výlučne egoistického, predsa sú v jeho prirodzenosti určité princípy, ktoré ho vedú k účasti na osude iných, ktoré dokonca spôsobujú to, že šťastie druhých je preňho potrebou, hoci sám z neho