Náuka o spoločnosti – Filozofia

Ostatné » Náuka o spoločnosti

Autor: lucka123 (14)
Typ práce: Referát
Dátum: 16.01.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 6 035 slov
Počet zobrazení: 364
Tlačení: 18
Uložení: 18

NÁUKA O SPOLOČNOSTI – FILOZOFIA

Filos: priateľ, milovník.

Sofia: múdrosť.

Filozof : milovník múdrosti.

Filozofia sa rozvíja ako pojmové myslenie, na rozdiel od symbolického (mýtického), dogmatického (náboženského),

technického (vedeckého) a predmetného (umeleckého) myslenia.

Filozofické disciplíny: Ontológia, Teória poznania, Etika, Estetika, Axiológia, Antropológia, Logika.

Ontológia: zaoberá sa bytím, druhmi bytia, vlastnosťami bytia, jeho vzťahu k súcnu, príčinami, podstatnými charakteristikami súcna, konečnosťou, vývinom, absolútnom, atď. ...

Teória poznania: zaoberá sa poznaním, jeho zdrojmi, druhmi, stupňami, fázami, možnosťami, hranicami, metódami, pravdou, atď. ...

Etika : zaoberá sa hodnotením, správaním, jeho spôsobmi, dôsledkami, dobrom, zlom, mocou, slobodou, spravodlivosťou, atď. ...

Estetika: zaoberá sa zmyslovým vnímaním, jeho zákonitosťami, druhmi, predmetnosťou, pociťovaním, krásou, atď. ... Filozofická antropológia: zaoberá sa človekom ako celkom, jeho podstatou (je človek tvor racionálny alebo iracionálny ?), vzťahom duše a tela, postavením človeka k prírode, k sebe samému , jeho hranicami a možnosťami, atď. ...

Dejiny filozofie: skúmajú vývoj filozofie v jednotlivých obdobiach, vzťahy medzi jednotlivými filozofickými dielami, školami, obdobiami, atď. ...

Filozofia: 1. Materialistická, 2. Idealistická.

  1. : dôraz kladú na materiálnu stránku reality (hmota); túto považujú za podstatnú vlastnosť reality, ktorej bytie sa tak odohráva „na“ v podstate poznateľných princípoch (prírodných zákonoch).
  2. : vychádzajú z nemateriálneho – ideálneho, materialitu organizujúceho, či umožňujúceho princípu/-ov.

Filozofia, kt. sa v myslení opiera o 1 princíp, podstatu, základ = monistická; kt. o 2 = dualistická; kt. uznáva viac = pluralistická.

Filozofia a veda: filozofia je vždy vo viac-menej inšpiratívnom vzťahu k vedeckému poznaniu a jeho výsledkom – od iracionalistického prekračovania metodicky aj tematicky redukovaného vedeckého poznania až po scientistické sumarizácie, zovšeobecňovanie a metodologickú oporu vedeckému poznaniu.

Filozofia a viera (vzťah k Bohu):

  1. Teizmus (uznáva Boha ako jedinú osobnú príčinu sveta).
  2. Deizmus (uznáva Boha ako neosobnú príčinu sveta).
  3. Panteizmus (stotožnenie Boha s prírodou).
  4. Ateizmus (odmieta existenciu Boha).

Chronológia:

1. Staroveká – Grécko-rímska filozofia

  1. Raná filozofia (Milétska škola, Herakleitos, Pytagorovci, Eleátska škola, Atomisti, Sofisti).
  2. Klasická gr. filozofia (Sokrates, Platón, Aristoteles).
  3. Poklasická gr. filozofia (Stoicizmus, Epikureimus, Skepticizmus, Novoplatonizmus).

2. Stredoveká filozofia – Kresťanská filozofia

  1. Scholastika (ranná, vrcholná, neskorá).

3. Novoveká filozofia

  1. Renesančná.
  2. Klasická (racionalizmus a empirizmus).

c) Osvietenská.

  1. Nemecký klasický
  2. Moderná filozofia 19. - 21.
  3. Iracionalistická: voluntarizmus, filozofia života, existencializmus, náboženská filozofia, fenomenológia, hermeneutika, štrukturalizmus, postmoderná
  4. Racionalistická: pozitivizmus, pragmatizmus, marxizmus, novopozitivizmus, analytická filozofia, realizmus, filozofia vedy.

Staroveká – Grécko-rímska filozofia:

  1. 1. Raná gr. filozofia
  2. – 5. st. p.n.l.: filozofické myslenie sa rozvíja na periférii Grécka, v oblastiach stretávania s inými tradíciami (prístavné mestá). Za vš. zmenami stojí ,,Pralátka,, a vš. veci musia mať spoločný počiatok – ,,Arché,,.

a) Milétska škola:

Táles: základy matematiky a astronómie, základ vš. = voda, Zem je veľká platňa plávajúca na vode, založil prvú materialistickú školu v dejinách filozofie.

Anaximenes: základ vš. = vzduch (zhusťovanie a zrieďovanie vzduchu spôsobuje existenciu aj zánik vecí a vš. ich vlastnosti.

Anaximandros: základ vš. = apeirón (neohraničená, beztvará pralátka, z kt. veci vznikajú, do kt. aj zanikajú).

  1. Eleátska škola: uznávali len 1 nemennú, všadeprítomnú podstatu, kt. za všetkým zmyslovo-vnímateľným pohybom ostáva nemenná a určujúca.

Xenofanes: zakl. eleátskej školy, jediná podstata vesmíru = 1 Boh, kt. stotožňoval s prírodou (panteizmus).

Parmenides: zakl. ontológie (bytie je celé, nemenné, nehybné, všadeprítomné a zmyslami neuchopiteľné).

Zenón z Elley: obhajuje a popularizuje Parmenidove učenie; dokazoval nemožnosť pohybu a oddelenosť rozumového a zmyslového poznania. Známe sú Zenónove paradoxy – Achilles a korytnačka, šíp...

  1. Pytagorovci: skupina mysliteľov, mesto Krotón. Nevytv. školu, ale skôr vplyvný nábožensko-politický spolok. Pytagoras zo Samu: matematik a astronóm, prvýkrát použil slovo filozofia. Venoval sa číslam a číselným vzťahom pripisovali mýtické vlastnosti. Veci = napodobeniny čísel, kt. chápali priestorovo. Súčet 10 považovali za dokonalé a posvätné číslo. Základ vš. = číslo, kt. vzniká mimo prírody a samotnej prírode dáva konkrétnu podobu (určenie).
  2. Atomisti: Demokritos + Leukippos a Empedokles + Anaxagoras, chceli prekonať eleátske apórie o nemožnosti pohybu. Demokritos: zaob. sa fyzikou, matematikou, astronómiou, psychológiou, etikou,... Všetko sa skladá z malých a ďalej nedeliteľných častíc (atómov), kt. sú večné a nemenné – nárazmi sa pohybujú a zlučujú sa do vecí, kt. vidíme okolo seba. Pohyb atómov (vesmír) je determinovaný ich 3 základnými vlastnosťami. Duša sa skladá z okrúhlych a hladkých atómov. Ak človek umrie = atómy duše sa rozpŕchnu, môžu sa pridať k novej duši. Človek nemá nesmrteľnú dušu. Vyvrcholenie prírodnej gr.

Empedokles: 4 pralátky = oheň, zem, voda a vzduch /a 2 neosobné organizačné princípy = láska a nenávisť. Príroda sa skladá z malých častí, kt. okom nevidíme = semená. Láska plní funkciu konštruktívnu / nenávisť veci rozdeľuje.

Anaxagoras: ako organizačnú jednotku prijíma nadosobný rozum (Nús), ktorý z nekonečného počtu čiastočiek skladá a rozkladá viditeľné svety.

  1. Sofisti: prví profesionálni učitelia. Zaoberali sa matematikou, gramatikou, poéziou, právom, históriou, rétorikou. Reč považovali za najdôležitejší nástroj človeka. Dôraz kládli na štýl a formu vyjadrovania, na spôsob argumentácie. Učili ako využívať jazykové prostriedky. Relativizmus = pravda stráca objekt. Hodnotu, je vecou moci alebo dohody. Kritizovali otroctvo, zastávali názor o rovnosti všetkých ľudí.

Kritias: náboženstvo je výtvorom človeka, chcel vierou v Boha vyvolať v ľuďoch strach pred trestom za utajený zločin.

Prodikos: dávni predkovia zbožšťovali vš. čo pomáhalo životu a prinášalo úžitok.

Protagoras: o každej veci vždy existujú 2 protikladné výpovede. O Bohoch nemôžeme vedieť ani že sú, ani že nie sú,

,,Človek je mierou vecí... ,,.

Gorgias: 3 tézy (ontologicko-gnozeologicko-etické)

1.) Nič nie je. 2.) Ak aj niečo je, nemožno to poznať. 3.) Ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu.

Skepticizmus: pochybovanie o pravdivosti našich poznatkov o vonk. svete (10 dôvodov na pochybnosť).

  1. Herakleitos z Efezu: hovorí o neprestajnom vznikaní a zanikaní vš. vecí ako aj sveta samotného; všetko plynie = panta rei. Počiatok vš. = oheň. Pojem logos používa na vyjadrenie skrytej podstaty všetkého premenlivého.

1. 2. Klasická gr. filozofia

  1. – 4. st. p.n.l.: kultúrny a politický rozkvet gr. miest (centrálna oblasť – Atény).
    1. Sokrates: svoju filozofiu nazval podľa povolania matky = maieutika (umenie pôrodnej baby). Pravdu hľadal v dialógu a irónia mu slúžila ako katalyzátor tohto hľadania. Mal konflikt s mocou Atén, bol obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže na trest smrti.
  • meieutika: pomoc ľudom pri sebaspoznávaní; pri spoznávaní právd, kt. môžeme nájsť len sami v sebe a pre seba samých.
  • jeho výrok: ,,Viem, že nič neviem! ,, (dokázal k nemu priviesť aj ostatných ľudí, s diskutoval) predchádza výroku.

,,Poznaj seba samého!,, , ktorého realizácia sa môže začať až po „očistení“ zo sebaklamov.

  • sebapoznávanie = zušľachťovanie vlastnej duše, dosahovanie
  • daimonion: vnút. hlas rozumu (neosobné individuálne svedomie), kt. „meria“ skutky človeka na zákl. poznania
  • zaoberal sa etickými a praktickými problémami.
    1. Platón: založil školu ,,Akadémia,, , žiak Sókrata.
  • zaoberá sa poznaním, bytím, politikou, ...
  • obdobia života:
  1. Sokratovské obdobie: Protagoras (O výchove k cnosti), Gorgias (O rétorike), Obrana
  2. Klasické obdobie (tzv. mužné): Ústava (O dokonalom štáte),Faidon (Nesmrteľnosť duše),Faidros (O láske a kráse).
  3. Posledné obdobie : Zákony, Kritias (O zániku Altlantídy) + nanovo rozpracúva niekt. myšlienky.
  • koncepcia 2 svetov (mýtus o jaskyni):
  1. Svet ideií: nemateriálny, nemenný, dokonalý svet pravzorov – skutočnosť.
  2. Svet vecí: materiálny, menlivý, nedokonalý svet vecí –
  • idey: sú skutočným a pravým bytím = objektívny idealizmus, svet je výsledkom spojenia ideí s (temnou, pasívnou) látkou, na vrchole je idea dobra (prvá a absolútna príčina aj účel vš. súcna).
  • človek: telo+duša (je nesmrteľná, sídlo rozumu) a skladá sa z rozumu, vôle, žiadostivosti.
  • rozdelenie obyvateľov: vládcovia (filozofi, kt. majú dar rozumu - múdrosti), strážcovia (vojaci majú najsilnejšiu vôľu - statočnosť), výrobcovia (senzibilita - sebaovládanie); čin je spravodlivý jedine vtedy, ak odzrkadľuje harmóniu medzi týmito tromi zložkami.
  • sníval o spojení moci a múdrosti, je lepšie nechať vládnuť zákon ako človeka.
    1. Aristoteles: učiteľ a priateľ Alexandra Veľkého, založil školu ,,Lykeion,, , Platónov žiak, tiež dualista (umiernený).
  • zanechal najväčší súbor vedeckých prác v dejinách ľudstva, kt. sa delí na:
  1. Filozofické spisy o logike:
  2. Filozofické spisy zhrnuté do práce
  3. Prírodovedecké spisy: O nebi, O vzniku a zániku.
  4. Spoločenskovedné a umenovedné spisy: Politika, Rétorika, Aténska ústava.
  • hmota a duch (látka a forma): existujú večne – neboli stvorené; hmota ako látka je nevyhnutná pre individuálnu existenciu vecí, spojenie látky a formy = vznik konkrétnych vecí; impulz k spájaniu dal nehybný hýbateľ (Boh ako prvá príčina pohybu

– sám je však nehybný, večný a oddelený od iných vecí a neosobný).

  • 6 pohybov: vznik, zánik, zväčšenie, zmenšenie, zmena akosti, premiestňovanie v
  • vesmír ako celok pokladal za konečný.
  • štát : najvyššia forma ľudského súžitia je prvotnejší než
  • formy štátu : monarchia-tyrania, demokracia-politea a aristokracia-oligarchia.

1. 3. Poklasická gr. filozofia

  1. p.n.l. - 5.st. n.l.: v popredí boli otázky súvisiace postavením človeka v neistých časoch straty politického vplyvu Grécka (etická problematika); filozofi hľadajú postoj k životu (smrti), kt. zodpovedá požiadavkám múdrosti a dôstojnosti. Na druhom mieste sú otázky o vzniku a počiatku vesmíru.
    1. Stoicizmus: zakladateľ Zenon z
  2. Starší (Zenón z Kitia).
  3. Stredný.
  4. Rímsky (Seneca, Marcus Aurelius).
  • filozofiu členia na: logiku (plot), fyziku (pôda) a etiku (plod).
  • hlásanie ataraxie (stoický kľud) = duševný pokoj za každých okolností + cieľom života je dobro a súlad s prírodou.
  • život človeka je predurčený a on sám ho nemôže zmeniť.
    1. Epikureizmus: Epikuros - filozofia atomizmu, ale bez demokritovského determinizmu. Zaujímal sa tiež o etiku - cieľ ľudského konania = blaženosť (umiernený spôsob života naplnený hlavne duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania).
    2. Skepticizmus: zakladateľ Pyrhón z
  • pochybujú o možnosti poznať svet, odporúčajú zdržať sa súdenia. Uvádzajú 10 dôvodov, prečo nič nemožno spoznať bezrozporne.
    1. Novoplatonizmus: Plotinos - inšpiroval sa Platónom, vš. formy bytia odvodzuje od jedného božského zákona = nazýva ho ,,Jedno,, (z neho vyžarujú = emanujú všetky veci sveta, aj svet sám; je však postihnuteľný iba extaticky, nie rozumom).

2. Stredoveká filozofia:

Vzniká kresťanské náboženstvo. Kresťanský názor na svet, človeka aj božské je v mnohom opakom antickej filozoficko- mytologickej tradície; hlása, že všetko čo existuje, je len vďaka Bohu.

Rozlišujeme dve etapy:

1. Patristika.

  1. 1. Patristika

Pater = otec, titul pre učiteľa kresťanskej múdrosti.

2 etapy: a) Do roku 325 (stretávanie sa pôvodnej teológie s gr. a rím. filozofiou – odmietanie rozumu)

  1. b) Do 8. st. (vytváranie pevných zákl. náboženských dogiem – využívanie rozumu, vplyv Platóna)

Augustínus: najväčší kresťanský mysliteľ patristiky, študoval rétoriku. Jadrom jeho filozofie je vzťah človeka a Boha = príčina, cieľ a stred sveta. Boh stvoril svet z ničoho, riadi jeho činnosť a pokračuje v tvorení. Odmieta tvrdenie, že svet sa po svojom stvorení ďalej vyvíja sám. Človek: telo + duša (má nadradené postavenie, má 3 funkcie: pamäť, vôľa, myslenie).

  • učenie o predurčení = predestinácia.
  • pravdu má človek hľadať len vo svojom vnútri.

-„miluj a konaj čo chceš“ = láska ako centrálny pojem; zlo je len nedostatkom dobra, nemá samostatnú existenciu.

  • vš. ľudia sú zaťažení dedičným hriechom (okrem Adama), smrť = trest za

2. 2. Scholastika

Schola = škola; filozofia sa vyučuje na školách (cirk. školy sa vytvárali v kláštoroch) aj univerzitách (Paríž, Oxford). Rozlišujeme 3 etapy:

  1. Raná (9. - 12. st.): rozpor medzi nominalizmom a realizmom. Stúpenci realizmu sa prikláňali k Platónovi (pojmy reálne existujú – Boh, Diabol, duša, priateľstvo, atď.); nominalisti tvrdili opak (pojmy sú len mená, užitočné výtvory ľudského vedomia); existuje potreba vymedziť hranice medzi rozumom a
  2. Vrcholná (13. st.): činnosť mníšskych rádov (Františkánsky, Dominikánsky), snaha o oddelenie rozumu a vedy; vplyv Aristotela.

Tomáš Akvinský: filozofia - Tomizmus, Novotomizmus (zmodernizované učenie, oficiálna filozofia katolíckych kresťanov); svet sám o sebe nemá možnosť vývinu, na počiatku vzniku všetkého je Boh, odtiaľ prvoradosť cirkvi, ktorej moc panovníka musí byť podriadená (na čele Kristus, na Zemi – rímsky pápež), pozemský život je len prípravou na budúci. Čo sa týka poznania, jeho základom je zmyslové vnímanie. Dobrá vôľa je však viacej než pravdivé poznanie.

  1. Neskorá: skúmanie gravitácie, teórie pohybu, ... odluka rozumu od viery, štátu od

3. Novoveká filozofia:

1. Renesančná.

  1. Klasická.
  2. Osvietenská.
  3. Nemecký klasický
  4. Poklasická.
  5. Moderná.
  6. Postmoderná.
  7. 1. Renesančná novoveká filozofia

Je súčasťou renesancie ako epochy, kt. sa pokúša o znovuzrodenie antických ideálov (obohatená o myšlienky a postoje kresťanstva); iniciovali ju humanisti (Taliansko) svojim slobodným štúdiom antických originálov. Návrat k antike je tak podnetom pre vznik nového myslenia, kt. sa od antiky zásadne odlišuje, aj keď je ňou veľmi ovplyvnené. Rozlišujeme 5 oblastí renesančného myslenia: filozofia, náboženstvo, etika, prírodoveda a učenie o štáte.

  • morálka a etika: nové chápanie človeka ako občana, 2 línie renesančného uvažovania = filologická (Erazmus Rotterdamský, znevážil všetky autority, najväčšia autorita = kritický rozum); laická (Michel De Montaigne – vyzýva k tolerancii, neľahká cesta hľadania samého seba, čiastočný skepticizmus aj voči rozumu).
  • náboženstvo: reformácia (oslobodenie svedomia) – Martin Luther, Kalvín; luteránske zdôraznenie ľudského indivídua, kt. je schopné samostatne si vykladať zmysel ,,Písma svätého,, + mravný rigorizmus (prísnosť na seba samého).
  • filozofia: vplyv najmä platónskej

Mikuláš Kuzánsky: zákl. všetkého je rozumom nepoznateľné ,,Jedno,, stotožňuje ho s Bohom (negatívna teológia); učená nevedomosť: čím sme učenejší tým menej kvôli novým a novým problémom vlastne vieme. Načrtol 3-stupňovú teóriu poznania.

- prírodoveda: rozvoj astronómie (veda o maxime, heliocentrizmus), medicíny, fyziky..., matematika ako univerzálna veda – ideálom je matematizácia problémov.

Kopernik: astronóm, teória heliocentrickej sústavy, svet je guľatý - nezmerateľný - podobný nekonečnému. Sféra stálic, kt. všetko zahŕňa je nehybná; pohyb ostatných telies je kruhový, pohyb - prirodzená vlastnosť planét, nie je teda potrebný prvý hýbateľ.

Galileo Galilei: astronóm, mechanik (teleskop); objavil Mliečnu cestu a neznáme mesiace Jupitera. Chcel zjednotiť nebeskú a pozemskú mechaniku. Prírodu možno spoznať jedine matematicky.

Giordano Bruno: hovorí, že existujú nové neznáme planéty. Život nezávisí od náhody ani od stvoriteľa, verí aj na život mimo Zeme, obvinený z kacírstva (upálený). Myšlienka o nekonečnosti vesmíru. Boh je bod i atóm a človek je sebavytvárajúca bytosť.

- učenie o štáte: oddelenie štátu od cirkvi, prvé náznaky národných tendencií, ranný kapitalizmus, vzostup miest a mešťanstva...

Machiavelli: základom práva je moc a nie morálka, najvyšším zákonom politiky je šťastie a moc štátu. Na dosiahnutie tohto cieľa sú povolené aj nemorálne prostriedky – ak zákon nestačí. Dielo = Vladár: mocný lev + prefíkaná líška (konzervatívec). Hugo Grotius: hovorí už aj o medzinárodnom práve (liberál)

Thomas More: ideológia založená na spoločnom majetku a štátnej starostlivosti. Cieľ = rovnomerne zabezpečiť duchovné aj materiálne potreby ľudí, slobodný rozvoj ľudskej spoločnosti. Dielo = Utópia (socialista).

Campanella: v štáte má prevládať moc, múdrosť a láska. Príčinou útrap a zločinov je bohatsvo (chamtivosť jednotlivcov). Dielo = O slnečnom štáte (socialista).

3. 2. Klasická novoveká filozofia (17. – 18. st. a vrchol 1.tretina 19. st.)

Nástup kapitalizmu, prudký rozvoj vedy, hľadanie optimálnej metódy pre filozofiu, autonomizácia človeka (subjekt), kritika scholastiky. Hlavná disciplína = teória poznania; ideál a vzor poznania = matematika, ako veda každému prístupná, pochopiteľná a so všeob. platnosťou.

- metódy: 1. Indukcia a 2. Dedukcia.

  1. Empirizmus: založený na pociťovaní a zmyslovej skúsenosti (Bacon, Hobbes, Locke, Berkeley, Hume).
  2. Racionalizmus: založený na rozumových schopnostiach (Descartes, Spinoza, Leibniz).

Empirizmus:

Francis Bacon: zakl. empirizmu experimentálnej vedy, skúmal prírodu, dielo = Veľké obnovenie vied + Nová Atlantída

(utopický ideál spravodlivej spoločnosti), obnovil materializmus, podstata prír. javov = hmota, kt. sa skladá z elementov.

  • idea: človek má ovládnuť prírodu prostredníctvom poznania, aby využil jej vlastnosti, procesy a zákony pre seba.
  • metóda bádania: indukcia (skúma jedinečné veci a postupuje k zovšeobecňovaniu).
  • meradlo pravdivosti vedeckých výskumov: skúsenosť; z procesu poznania treba vylúčiť predsudky, ilúzie a omyly = idoly (bránia rozumu dostať sa k pravde).
  • idoly kmeňa: prekážky spôsobené príslušnosťou človeka k ľudskému
  • idoly jaskyne: človek ich nadobudol výchovou, vzdelaním a záujmami.
  • idoly trhu: vznikajú pri vzájomnom dorozumievaní medzi ľuďmi.
  • idoly divadla: nekritické preberanie autorít a názorov.
  • zdôvodnil potrebu nového chápania a novej metódy

John Locke: deista (Boh = neosobná príčina), hľadá odpoveď na 2 otázky:

  1. Odkiaľ ľudia získali svoje predstavy a myšlienky?
  2. Môžeme sa spoľahnúť na to čo získame zmyslami?
  • ľudské vedomie je pri narodení čistá a nepopísaná doska ,,Tabula Rasa,, (poznatky na ňu píše naša skúsenosť), v ľudskom rozume nie sú vrodené idey, zdroj ideí = skúsenosť, kt. je zákl. každého poznania, aj tak však nie sme priamo a s istotou poznať vonkajší svet, ale len jeho obraz v našom vedomí.
  • učenie o štáte: štát si má zachovať slobodu a vlastníctvo; vzniká tam kde sa slobodní ľudia zrieknu prir. práva na sebaobranu, práva trestať násilníkov – prepožičiavajú toto právo spoločnosti ako celku. Úlohou štátnej moci je vydávať zákony, chrániť občana, trestať porušenie práva. Rozdeľuje štátnu moc na: zákonodarnú, výkonnú, federatívnu (základ pre prvé Americké ústavy).

Thomas Hobbes: sociálna filozofia, uznáva zmyslový pôvod poznania + zdôrazňuje význam racionálnej abstrakcie, dielo = Základy filozofie - zákl. pojem = ,,Teleso,, (je nielen materiálny objekt, ale je ním aj štát; všetky telesá sa riadia zákonmi mechaniky); dielo = Leviathan - nový prístup k spoločnosti. Hovorí o nárokoch a hrozbách nového ,,Umelého telesa = štátu,, (v kt. je človek nútený žiť). Zastával absolutistickú monarchiu = moc v rukách jedného osvieteného panovníka, ktorú zmluvne (teória spoločenskej zmluvy) do jeho „rúk“ vložia všetci obyvatelia štátu, aby sa tak predišlo vojne všetkých proti všetkým.

George Berkeley: chce ľudí obrátiť opäť k Bohu, ich ateizmus chcel zničiť pomocou zničenia materializmu – chcel zničiť hmotu (ukázať nezmyselnosť tohto pojmu). Nepoznávame priamo vonkajší svet, ale iba naše idey, ktorých istotu a stabilitu garantuje Boh. Hl. idea : ,,Byť znamená byť vnímaný“.

David Hume: proces vnímania je viazaný na ,,materiál,, (kt. pochádza zo zmyslovej skúsenosti – poskytuje nám dojmy = to čo práve prežívame a idey = napr. spomienky). Je skeptik čo sa týka objektívnej platnosti poznania (agnosticizmus). Je proti objektívnej existencii kauzality, podobe súdobej metafyziky, náboženstvu (náboženské predstavy sú založené na cite), popiera vieru v zázraky a v dogmy; dôraz kladie na užitočnosť, zvyk a zdravý rozum.

  • dielo = Skúmanie ľudského

Racionalizmus:

René Descartes: vypracoval deduktívnu metódu (jeho ideál = matematizácia celého poznania), kritizoval scholastiku - poznanie chcel podrobiť racionálnej kritike a vytvoriť filozofický systém bez rozporov, kt. bude základom pre rozvoj prír. vied. Metodická skepsa: pochybnosť o všetkom, čo bolo dosiaľ považované za pravdivé. Jediné o čom nemožno pochybovať

  • ,,Keď pochybujem tak myslím = Pochybujem, teda myslím = Myslím, teda som“. Descartes je v ontológii dualista – (vychádza z dvoch od seba nezávislých substancií - mysliaca a rozprestierajúca sa substancia. Nad oboma substanciami stojí Boh, ich tvorca (riadi ich vzájomné pôsobenie); v prípade človeka sa ich spojenie pri jeho premýšľaní prejavuje v podobe psychofyzického problému. Pravdivé poznanie dosahujeme aplikovaním rozumu vrodených ideí na zmyslovú

- diela = Rozprava o metóde, Meditácie o prvej filozofii.

Baruch Spinoza: Holandský filozof židovského pôvodu. Boha stotožnil s prírodou, vo všetkom videl Boha, všetko je Boh - Boh je svet, kritizoval Descarta za jeho komplikujúci dualizmus. Existuje jediná substancia = príroda (nekonečná, jednoduchá a nedeliteľná) = monistické stanovisko, príroda (Boh) má však mnoho vlastností ,,Atribútov,, (napr. myslenie, rozpriestranenosť), substancia so svojimi atribútmi sa prejavuje prostredníctvom ,,Modov,, (napr. človek). Psychofyzický problém vyriešil na spôsob psychofyzického paralelizmu.

  • bytie = príroda tvoriaca, produkuje seba aj ostatné veci + príroda stvorená, samotné produkty; celý svet funguje na princípe kauzálnej súvislosti, ktorá určuje ideálnu „dráhu“ pre každý z konkrétnych produktov (vecí).
  • najdokonalejšia forma štátu: demokracia, kde má človek pocit, že žije podľa vlastnej vôle a
  • pravdivé a isté poznanie dosahujeme pomocou intelektuálnej intuície, ktorou dosahujeme základné pravdy, aby sme pomocou nich dedukovali všetky ostatné.

- diela = Princípy karteziánskej filozofie, Etika, Teologicko-Politický Traktát, Rozprava o zdokonaľovaní rozumu.

Gottfried Leibniz: diela = Monadológia, Rozprava o matafyzike; koncepcia dvoch druhov právd:

  1. Pravdy rozumu: matematické výroky (dané).
  2. Pravdy faktu: založené na skúsenosti.
  • učenie o mnohosti substancií: základ všetkého je nekonečný počet večných jednotiek bytia ,,Monád,, (sú od seba nezávislé a neovplyvňujú sa; sú však Bohom dopredu „naprogramované“ – predurčená harmónia)

- 3 typy monád:

  1. Temné: tvoria podstatu neorganických
  2. Hmlisté: tvoria podstatu rastlín a živočíchov.
  3. Jasné: ľudská duša schopná logicky myslieť a chápať.
  • monáda monád: Boh, vytvoril najlepší zo všetkých svetov, vytvoril maximum dobra a minimum zla - vďaka zlu vieme čo je dobro a usilujeme sa oň; z pohľadu Boha však ľudské zlo môže byť aj dobrom (celku)...

- diela = Monadológia, Rozprava o metafyzike.

  1. 3. Osvietenská filozofia

Nadviazala na racionalizmus a empirizmus. Vytvorila koncepciu prirodzenej morálky, práva, náboženstva a teórie spoločenskej zmluvy. Je to široké myšlienkové hnutie (18. st.), kt. vzniklo v Anglicku (Locke a spol.) a „cez“ Francúzsko (libertíni – voľnomyšlienkári) ovplyvnilo ideový + politický vývin v Európe. Zdôraňovalo význam rozumu (v jeho využití videli zlepšenie spoločenských pomerov, morálky človeka).

- znaky osvietenskej filozofie:

  1. Vzbury proti autoritám: proti šľachte, cirkvi; inšpirácia v prírodovede (Newton).
  2. Racionalizmus: príroda je zariadená na zákl. rozumu, preto nutnosť vzdelať = osvietiť široké masy ľudí - vznik pedagogiky ako vedy (vydávanie encyklopédií); mnohí boli mechanickí materialisti, až ateisti.
  3. Kultúrny optimizmus: treba koniec
  4. Humanizácia kresťanstva: návrat k prírode, kt. obdarila človeka
  5. Ľudské práva: filozofi neveria na zázraky, Boh svet stvoril, ale viacej do neho nezasahuje (snaha odstrániť cirkevné dogmy).
  6. Samotná myšlienka osvietenstva: boj proti cenzúre, otroctvu, boj za slobodu tlače.

Charles Montesquieu: filozofujúci historik, rieši problematiku politickej a štátnej moci - jej rozdelenie. Na Slovensku sa zúčastnil rokovania Uhorského snemu. Snaha pochopiť vnútornú logiku dejín (pýta sa prečo sa nie čo sa stalo?).

  • diela = Perzské listy, O duchu zákonov, Anglická
  • Perzské list : poukazuje na relativitu hodnôt a kultúr (nevyhnutnosť občianskej aj náboženskej tolerancie).
  • O duchu zákonov: skúma právnické pojmy, pôvod a funkciu spoločenských - politických - právnických organizácií. Každá krajina je špecifická a má svoje zákony (geografický determinizmus).

Jean Jacques Rousseau: rieši problém človeka a bytia. Prirodzený človek nie je ani zlý ani dobrý. Predmet jeho filozofie:

človek a jeho osud. Kritizuje priemyselnú spoločnosť, pokrok vied = degenerácia + úpadok morálky.

  • diela = Rozprava o vedách a umeniach (prirodzený stav = život bez vymožeností, návrat k prírode), Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi (súkromné vlastníctvo, vzťah pána a podriadeného), Spoločenská zmluva („Biblia“ Francúzskej revolúcie, ponúka východisko z danej situácie: uzavretie novej spoločenskej zmluvy - výsledkom má byť zjednotenie vôlí ľudí, do jednej všeobecnej vôle, ktorú musí vladár realizovať), Emil alebo o výchove (výchova dieťaťa v súlade s prírodou, prihliadať na jeho individualitu, náboženstvo založené na cite - cit vraví, že Boh existuje).

Francois Voltaire: nekorunovaný kráľ filozofov 18. st. Bojoval proti fanatizmu, intolerancii, dogmatizmu cirkvi, absolutizmu štátnej moci a za rozvoj vedy. Bol to asystémový filozof. Ak by sme nemali Boha, museli by sme si ho vymyslieť. Boh má byť spravodlivý a správny.

  • dielo = Filozofické listy (odporúčania na riešenia Francúzskych pomerov: 1. oboznámenie sa s Lockovou filozofiou 2. vo vede podporiť mechanickú filozofiu Newtona 3. uznať deistické chápanie náboženstva 4. heslo: princíp tolerancie optimálna forma vlády: parlamentarizmus).

Denis Diderot: venoval sa tvorbe ,,Encyklopédie,, (racionálny slovník vied, umení a remesiel - zaujímavá aj pre obyčajných ľudí). Je to mechanický materialista, základ všetkého = hmota (postup prechodu hmoty od nižších foriem k vyšším až k mysleniu), spojenie hmoty s pohybom = samozrejmé, pri úvahách o prírode narazil na paradoxy (chcel ich dialekticky prekonať). Súhlasil so všeobecnou rovnosťou ľudí, poukazoval na význam individuálnych rozdielov.

  • na rozvoj ľudskosti je nevyhnutná veda, tolerancia a
  • dielo = Jakub fatalista (aplikácia determinizmu na ľudské myslenie).

3. 4. Nemecký klasický idealizmus

Vrchol novovekého myslenia. Osvietenské myšlienky, kt. prišli do Nemecka neskôr boli základom pre nové filozofické myšlienky a teórie. Nemecko bolo pomerne hosp. zaostalé, nezjednotené (súperenie miest a kniežatstiev, silná pozícia cirkvi = idealistická filozofia spätá s náboženstvom).

Predstavitelia: Immanuel Kant, Johann Fichte, Friedrich Schelling, Georg Hegel.

Immanuel Kant: transcendentálny idealista – vonkajší svet nepokladal za niečo nemenné a dopredu dané, ale za skutočnosť formovanú ľudským myslením (kopernikovský obrat). Človek je slobodná bytosť – ,,Ja,, (subjekt schopný samostatne konať).

- 2 obdobia :

  1. Predkritické: dielo = Všeobecné dejiny prírody, Teória
  2. Kritické: dielo = Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu, Kritika súdnosti.

1 .obdobie: zaoberá sa prírodou = kozmologická hypotéza, uplatňuje poznatky Newtona, vysvetľuje vznik a stavbu vesmíru. Počiatok vývinu vesmíru = chaos. Sily, kt. priviedli vesmír od chaosu k poriadku, spôsobia aj jeho návrat k chaosu.

  1. obdobie: dielo = Kritika čistého rozumu – otázka čo je vôbec dostupné nášmu rozumu, ak má byť základom úspechov vedeckého ovládnutia prírody?
  • 2 druhy poznatkov: 1. skúsenostné (a posteriori), 2. predskúsenostné (a priori); myšlienky bez obsahu = prázdne, nazeranie bez pojmov = slepé (a priórne danosti – čas+priestor, kategórie umu a regulatívne idey+morálny imperatív – tak zo zmyslových vnemov „konštruujú“ vnútri subjektu svet ako ho poznáme).
  • človek sa pri snahe poznať najvyšší celok môže zapliesť do ,,Antinómií,, (neriešiteľné protirečenia rozumu). Na otázku Boha nemôžeme odpovedať rozumom, ale iba vierou. Zaoberal sa mravným konaním človeka, praktické používanie rozumu = človek v sebe vždy nájde potrebu konať morálne (mravný zákon - každý by mal konať tak, aby jeho konanie bolo vzorom pre všetkých), ale nie vždy sa tak rozhodne, vtedy ako motívy nášho jednania víťazia chtíč a
  • Kritika súdnosti: otázky krásy, 2 veci ho napĺňali údivom = hviezdne nebo nad nami, mravný zákon v nás.
  • Traktát o večnom miery: idea inštitucionalizovanej medzinárodnej mierovej spolupráce, stúpenec prirodzeného práva. Johann Fichte: vplyv Kanta, svoje učenie spájal s politickými potrebami Nemecka, vyzýval k národnému obrodeniu a zjednoteniu. Tvorca subjektívno-idealistického systému (,,Ja,, vytvára svoj protiklad ,,Neja,,):
  • od tézy prechádza k antitéze (protiklad) až k zjednoteniu v nasledujúcej syntéze.
  • príroda bola pre neho ,,Neja,, odvíjajúce sa od ,,Ja,,, antitéza je teda závislá na téze; „Ja“ (absolútny subjekt) je slobodné, ničím neobmedzené. Syntézou „Ja“ a „Neja“ vzniká „ja“ slobodne premýšľajúceho človeka, ktorý nedovolí, aby bolo jeho myslenie dogmatizované niečím „zvonku“. Slobodu však ako človek, voči rovnako rozumnej bytosti, mám len potiaľ, kým tým nezasahujem do jeho slobodného-rozumného sebaurčovania.
  • tvrdil, že vonk. realita existuje len dovtedy, kým o nej subjekt vie a má ju vo svojom vedomí (solipsizmus).
  • dielo = Vedoslovie (Vedoslovie - nazval aj svoju filozofiu = veda o poznaní a vedení; zameral sa na vedomie, pretože len vedomie považoval za realitu).

Friedrich Schelling: obhajoval Fichteho - mal však iný názor na „Neja“, prírodu (príroda je prejavom ducha). Vytvoril vlastnú filozofiu ducha a prírody - subjektu a objektu (absolútny idealizmus). Svet a vedenie spočívajú v nerozlíšenom absolútne – príroda je v podstate inteligentná. K tejto podstate sa rozumom ani skúsenostne nedostaneme – jedine intuitívne, a relatívne ľahko to ide v umení

  • absolútno: abstraktné ,,Ja,, je základom vš. existujúceho; je tak subjektívne ako aj objektívne.
  • hmota: nechápal ju ako samostatnú realitu, ale ako zvláštny stav absolútna.

Dve časti 1 koncepcie:

  1. Transcendentálna filozofia: vychádza zo subjektívneho (transcendentálny idealizmus).
  2. Filozofia prírody: vychádza z objektívneho, začína skúmaním prírodných etáp, kt. spejú k vytvoreniu inteligencie, vyvodzuje vedomie z prírody ako neuvedomelého stavu ducha (objektívny idealizmus).

Georg Hegel: prvý vysvetlil celý prírodno-duchovný svet ako proces = neustály pohyb, zmenu a vývoj. Tvorca absolútno- idealistického systému. Existuje len jedna podstatná skutočnosť = absolútny duch..

  • absolútny duch: aktívna - tvoriaca sila (všetko ostatné je druhotné) + prechádza vo svojom dialektickom vývine 3 zákl. stupňami:
  1. idea sa vyvíja sama v sebe (čisté bytie).
  2. idea sa sama sebe odsudzuje, popiera samu seba (inobytie).
  3. idea sa vracia sama k sebe , stáva sa duchom (absolútne bytie; dielo = Filozofia ducha).
  • historický má vývoj takýto účel = sebauvedomenie ducha, uvedomenie si slobody jednotl. národov, koniec histórie.
  • stotožnil myslenie + hmotu s bytím ducha (absolútna); všetko je rozumné.

3.5. Poklasická filozofia 19. storočia

Charakterizuje reakcia na Kanta a Hegela a pluralizmus (diferenciácia škôl, smerov), kt. má v podstate 2 prúdy : scientistický a iracionalistický

  1. Scientistický: filozofiu chápe ako „slúžku“ vied; podporuje spoluprácu vedy a filozofie (filozofia má na vedu nadväzovať – syntetizovať je výsledky a preverovať jej predpoklady a metódy - kriticizmus).
  2. Iracionalistický: zaoberá sa bytím, človekom a jeho existenciou (individuálnou aj spoločenskou).

Scientistický prúd

  1. Pozitivizmus:

Auguste Compte: zakladateľ empirickej sociológie, jeho cieľom bolo založiť naše poznanie na niečom čo je skúsenostne pozitívne, na faktoch našej skúsenosti. Chce vylúčiť z filozofie metafyzické otázky a špekulácie. Oživuje myšlienky osvietenstva, pokrok vedy; zákon troch štádií: teologické - človek sa orientuje podľa poznaním nedosiahnuteľných princípov, metafyzické - človek svoje poznávanie zakladá na špekuláciách, pozitívne – človek sa cez poznanie orientuje na fakty, kt. môže overiť alebo dokázať. Vedecké poznanie má človeku umožniť na základe poznania prírodných aj spoločenských zákonov lepšie a istejšie predvídať a aj plánovať.

  • klasifikácia základných vied: predpoklad vš. vied = matematika (psychológiu neuznáva ako vedu = hovorí, že človek nemôže byť predmet skúmania, lebo človek je ten kto skúma); najkomplexnejšou je sociológia.
  • odmieta násilné, prevratné revolučné zmeny v spoločnosti, kt. vedú k
  • posledné obdobie: jeho filozofia nadobúda charakter náboženského kultu, náboženstvo sa zameriava na ľudstvo = najvyššia bytosť.
  1. Novokantovstvo: návrat k dedičstvu klasickej filozofii - ku Kantovi, rozvoj v dvoch filozofických školách (Bádenská + Marburská).
  • Bádenská škola: znovupremýšľanie Kantovej etiky (učenia o praktickom rozume); zaujímajú sa o mechanizmy regulácie ľudského konania a status jeho prostriedkov (hodnoty). Hodnoty sú a priori. Na základe rozdielnych metód rozdelili vedy do 2 skupín (nomotetické a idigrafické).
  • Marburská škola: zamerala sa na Kantovu logiku a gnozeológiu (transcendentálne kategórie - ako podmienky poznania). Veda a poznanie sa nezakladajú iba na Naše myslenie vkladá do sveta poriadok, bez neho by bol pre nás svet chaosom (konštruktivizmus).
  1. Marxistická filozofia: filozofia o najvšeobecnejších zákonoch vývinu prírody, spoločnosti, ľudského myslenia. (Raný+Zrelý marxizmus).

Karl Marx: diela = Ekonomicko - filozofické rukopisy, Kapitál.

  • diela s Engelsom = Nemecká ideológia, Manifest komunistickej

Friedrich Engels: diela = Dialektika prírody; Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu.

  • zdroje marxizmu: Hegelova filozofia (dialektika a absolutizmus), Anglická klasická ekonómia, Francúzsky utopický socializmus.
  • filozofia sa v marxizme úzko spája s ekonomickou teóriu kapitalizmu a politickou problematikou komunizmu. Spoločenský pokrok zákonite smeruje k beztriednej spoločnosti bez súkromného vlastníctva (komunizmus), odstráneniu vykorisťovania človeka človekom, vyrovnanosti dopytu a ponuky a rovnomernému rozdeleniu zdrojov a produktov ľudskej tvorivej činnosti.Karl Marx: zavádza pojem „spoločenko-ekonomickej formácie“, základňu (vyjadruje spoločenské bytie) a nadstavbu (vyjadruje spoločenské vedomie); rozlišuje tieto jej dejinné podoby: beztriedna, prvotnopospolná, otrokárska, feudálna, kapitalistická, komunistická.
  • Marxova teória odcudzenia človeka:
  1. Človeku sa odsudzuje produkt jeho práce.
  2. Človeku sa odsudzuje sama pracovná činnosť.
  3. Človeku sa odsudzujú druhí ľudia.
  4. Človek sa odsudzuje sám
  • súčasti marxizmu = dialektický materializmus, historický
  • dialektický materializmus: zaoberá sa objektívnou realitou, kt. existuje nezávisle od nášho vedomia, je rozumom spoznateľná a organizovaná je na princípoch dialektiky.
  • východiskom poznania: životná prax a jej súvislosti.
  • historický materializmus: človek sa ako tvorivá bytosť podieľa na objektívnom dejinnom pohybe; jeho zmeny majú pôvod v materiálnej produkcii, ktorej disproporcie spôsobujú revolučné pohyby, ktoré menia tvár

Antropologický prúd

  1. Filozofia života:zaujíma sa o život človeka, jeho prejavy. Pýta sa na zmysel, cieľ a hodnotu života. Zaujíma sa o ľudskú existenciu, kt. nemožno systematicky vyložiť ani vedecky objektivizovať bez jej

Arthur Shopenhauer: jeho filozofia = iracionalizmus a voluntarizmus, podstata sveta sa vymyká rozumu, je iracionálna;

podstata sveta = vôľa (živelná, slepá, bez cieľa, neslobodná)

  • jeho pesimizmus: svet nemá zmysel, je len bludiskom živelne pôsobiacích síl, utrápených a ustráchaných bytostí, sa snažia prežiť. Človek stále niečo chce a trápi sa keď to nemá, a keď to získa znova sa trápi - chce znova niečo iné. Východisko: žiť v asketizme alebo estetickej dištancii (umenie).
  • kladie si otázku či z tejto situácie existuje východisko; samovražda – , ale ňou by sme potvrdili víťazstvo vôle a jej nezmyselnosti.
  • dielo = Svet ako vôľa a

Friedrich Nietzsche: vôľa je pre neho silou, kt. sa máme zmocňovať, nie ju odmietať; stáva sa tak vôľou k moci (je priama a panovačná). Vôľa si žiada, aby jej bolo všetko dovolené; nie je to však možné v existujúcom usporiadaní sveta (nihilizmus). Nietzsche prehlasuje, že neexistuje čistá pravda (iba falzifikáty), kresťanská morálka že je mŕtva, lebo ľudia podľa nej nežili a sama bola aj tak, kvôli svojej slabosti, odsúdená na zánik; kresťanský Boh že je mŕtvy a preto treba radikálne prehodnotiť všetky hodnoty (nihilizmus) a prijať optiku života - vyššej morálky: stať sa nadčlovekom, vzdať sa všetkého čo človeka brzdí a robí ho slabochom. Diela: Tak vravel Zarathustra, Mimo dobro a zlo.

Henri Bergson: život je dynamické dianie, hnané životnou silou, prejavujúce sa v látke, kt. sama o sebe, poznávaná vedami, vyjadruje len povrch celku reality. Bezprostrednosť života je prístupná len intuícii.

Wilhelm Dilthey: význam má jeho hermeutika, metóda duchovných vied, ktoré nemôžu fungovať na princípoch prírodných vied. Hermeneutika svojim kontextualizmom a empatickosťou neredukuje predmet svojho skúmania. Rozdiel medzi poznávaním v prír. a duchovných vedách = vysvetľovanie vs. chápanie.

b) Existencializmus:

Soren Kierkegaard: východikom jeho filozofie je jednotlivec a jeho osobné prežívanie. Svoj život (paradoxne) najplnšie prežívame v situáciách ako je strach, úzkosť, bolesť, vina. Kategória paradoxu – život bez „zadných dvierok“; zodpovednosť za vlastnú nespokojnosť nemôžeme preniesť na iného, ani ju z nás počas života nik nemôže sňať. Sebarealizácia jednotlivca - jeho rozhodovanie a schopnosť niesť zodpovednosť má 3 stupne:

  1. Voľba estetického postoja: užívanie si života, zážitkov – problém
  2. Etický postoj: človek odhaľuje svoju slobodu, uvedomuje si zodpovednosť – problém
  3. Náboženský postoj: človek sa ocitá tvárou v tvár Bohu – problém

3. 6. Moderná filozofia 20. storočia

Reaguje na úspechy a problémy človeka rozumu (technická vyspelosť, jej možnosti a prekážky, 1. a 2. sv. vojna, totalitarizmy, konzumný spôsob života, ochudobnenie medziľudských stavov a ekologické problémy).

Fenomenológia: (fenomén, gr. phainomenon - jav).

Zakladateľ Edmund Husserl: téza ,,Späť k samotným veciam!,, - chce nájsť nový spôsob videnia vecí. Základom zmyslového je niečo nezmyslové (druhá vrstva fenoménu, jeho podstata = eidos, idea a aj samotné akty nášho vedomia = noesis – nezmyslové poznanie). Filozofia je podľa neho eidetická veda (veda o podstatách, esenciách), čím sa odlišuje od empirických vied (vedy o faktoch). Hovorí, že v čistom vedomí nie je nič okrem intencionality (zameranosť) = vedomie je vždy na niečo zamerané. Podstata fenoménu je ,,pravda veci,, , kt. nezávisí od toho kto poznáva a čo cíti, pretože má transcendentnú objektivitu. K podstatám vecí sa dostávame cestou redukcie subjektívneho, momentálneho a náhodného z procesu poznávania, čo nám umožní zachytiť invariantné, podstatné (pravdu). Tento proces je umožnený transcendentálnou dimenziou nášho vedomia a prirodzeným svetom mimo neho, na kt. nemožno zabudnúť, bez rizika straty etickej dimenzie nášho života, ktorou hrozí chladný-matematizujúci redukcionizmus vedeckého rozumu.

Existencializmus: zaoberá sa ľudskou existenciou, jej jedinečnosťou a konečnosťou, nadväzujúc na Kierkegaarda a filozofov života.

Karl Jaspers: bytie je to v čom sa nachádzame, to čo nás obklopuje, horizont (racionálnym poznávaním sa k nemu môžeme iba približovať, kým on sa pri tom akoby vzďaľuje, odsúva).

  • skúsenosť transcendencie jediná sprostredkúva (v šifrách) „zážitok“ skutočného bytia a má skôr charakter filozofickej viery, ako poznania. Existencia je potom to, čím sa stávame na zákl. transcendencie, ktorá je nám bežne dostupná hlavne v tzv. hraničných situáciách (smrť, zaľúbenie, nešťastie, náhla zmena) alebo otvorenom dialógu s druhým (láska, viera, priateľstvo).

Martin Heidegger:

  • dielo = Bytie a čas, Čo je to
  • jeho filozofia = fundamentálna ontológia
  • zaujíma ho bytie súcna (bytie je vš. druhom súcna spoločné, no nie je súcnom samotným – ontologická diferencia). Nedá sa teda pýtať „čo je to bytie?“, ale „aký je zmysel bytia?“.
  • pobyt: konečné súcno, kt. vie o svojom bytí (človek). Poznať svoje bytie znamená existovať. Ľudské bytie = existencia, kým vš. ostatné veci iba sú, vyskytujú sa. Heidegger existenciu človeka analyzuje a určuje niekoľko jej základných existenciálnych charakteristík: existencia je vždy konečná, viazaná na svet a iné súcna v ňom, je starostlivá, úzkostná, každodenná, faktická

a môže byť jej nositeľom (človek) realizované autenticky alebo neautenticky. Neskôr sa snaží bytie pochopiť ako prejavujúce sa cez človeka, odhaľujúce sa mu ako údel, ktorý je treba človeku „vystáť“, nie sa v ňom zabudnúť.

Jean-Paul Sartre: zaob. sa problémom bytia, existenciou človeka + jeho slobodou a zodpovednosťou za ňu.

  • jeho filozofia = fenomenologická ontológia: ,,Existencia predchádza esenciu (podstatu)“ – človek je na slobodu odsúdená a sebavytvárajúca sa bytosť, existujúca vo svete, kt. jej kladie odpor, bez možnosti oprieť sa o Boha. Človek nesie za svoju existenciu neodňateľnú zodpovednosť; až v okamihu svojej smrti je ako svoj vlastný projekt ,,dokončený, hotový, niečo čo už nemá projekt“ = absurdnosť zmyslu existencie.

Antropológia: veda o človeku, skúma človeka ako sebareflektujúcu bytosť, hľadá odpovede na otázky „čo je človek?“, „aká je ľudská prirodzenosť?“. Ako samost. filo. disciplína sa objavuje na zač. 20. st. Zakladateľ Max Scheler - ovpl. fenomenológiou. Dielo = Miesto človeka v kozme. Vyzdvihuje apriórnu funkciu emocionality, ktorú predpokladá každé racionálne poznávanie (čohokoľvek); človek je „trojvrstvový“ – organicko-inteligentne-duchovná bytosť schopná transcendovať pudovosť aj duševnú tvorivosť a organizovať ich produkcie z vyššej, duchovnej úrovne, kt. je nezávislá a svetu otvorená. Cesta k duchu nevedie mimo človeka, ale do jeho vnútra. A. Gehlen charakterizuje človeka ako nedostatkovú bytosť, ktorá si túto základnú deficienciu „vyrovnáva“ vytvorením a udržiavaním kultúry.

Helmut Plessner, Arnold Gehlen

Hermeutika: náuka o objasňovaní, chápaní, porozumení a vysvetľovaní. Vychádza z toho, že naše porozumenie svetu a človeku súvisí s jazykom. Prostredníctvom jazyka a reči máme porozumieť bytiu. Porozumenie sa pohybuje v hermeutickom kruhu - každý čiastkový poznatok môžme pochopiť len na zákl celku – a celok zas pochopíme len ak porozumieme čiastkovým poznatkom. Naše poznanie vždy spočíva v predporozumení, kt. umožňuje následnú voľbu stanovísk. Procesy porozumenia taktiež súvisia s dejinnými udalosťami. Objektívna pravda je vždy predsudočná pravda.

+ Wilhelm Dilthey

Pragmatizmus: S. Pierce, W. James a J. Dewey; vzniká v USA (2. pol. 19. st..), neskôr preniká do Európy. Je súčasťou politických teórií demokratickej spoločnosti. Pragmatizmus tvrdí, že pojmy a teórie sú iba funkčnými hypotézami; pravdivé sú len ak sú pre človeka užitočné a sú prínosom pre jeho konanie, inak ich treba nahradiť lepšími, užitočnejšími. Dôležité je umenie interpretácie a presviedčania, ktoré majú nahradiť znásilňujúcu objektivizáciu a dogmatickú ustráchanosť. Všeobecné pravdy nejestvujú, lebo to čo je užitočné pre jedného môže druhému uškodiť. Myslenie má mať inštrumentálnu funkciu. Táto teória má človeku umožniť realizáciu a sebarealizáciu v ľudskom živote.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Náuka o spoločnosti

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.058