Popíšte kritické obdobie tvorby Kanta

Popíšte kritické obdobie tvorby Kanta

Kritické obdobie

V tomto období píše tri diela, ktoré majú v názve slovo „kritika“ a preto sa toto obdobie nazýva práve takto.

Kritika čistého rozumu

Klasické obdobie novoveku bolo charakteristické stretom dvoch prúdov – racionalizmu a empirizmu. Kant nechcel tento spor dvoch prúdov zmierniť, ale prekonať. Sám Kant tvrdí, že všetci predstavitelia mali tak trocha pravdu, ale trocha sa aj mýlili.

Kant pri svojich úvahách vychádza zo zmyslov – sú pre neho východiskom.

ZMYSLOVOSŤ

• pomocou zmyslov získavame predstavy o jednotlivých predmetoch, čiže získavame aposteriórny materiál – ale na rovine empirickej sa naše poznanie nekončí
• v našom rozume existujú aj apriórne formy, ktoré určujú ako budeme veci chápať, poznávať – sú to apriórne formy priestor a čas
• tieto apriórne formy vymedzujú moju zmyslovú skúsenosť / pre zvieratá plynie čas inak, inak vnímajú veci okolo ..., ak by sme si dali červené okuliare – svet by bol červený.../
• priestor a čas teda nepatria svetu, nie sú vo svete, ale v nás ako súčasť zmyslovosti
• na základe týchto tvrdení sa vynára otázka, či je svet skutočne taký ako ho my vnímame
• v tomto momente sa Kant prikláňa k agnostikom – veci vnímame ako „veci pre mňa“ a nikdy sa nedozvieme, aké v skutočnosti sú , to sú „veci osebe“

U Kanta sa v teórii poznania stretávame s Kopernikovským obratom. Tak ako Kopernik zmenil kozmologickú teóriu , tak Kant zmenil epistemológiu. Tvrdí, že poznanie nevzniká tým, že veci na nás pôsobia , ale tým, že veci sa riadia podľa nášho poznania, že my pôsobíme na veci. My našimi apriórnymi formami určujeme aké „veci pre mňa“ sú.

Kritika praktického rozumu

Kant svoje ďalšie úvahy presúva na etiku, na úvahy ako žiť. Keďže nemáme istotu v existencii Boha ako garanta morálnych pravidiel, Kant hľadá, kde by mohol byť nespochybniteľný prameň etiky, ktorý by nám vždy radil, ako sa správať a mravne konať.

Nechápe človeka ako bytosť, ktorá by bola oklieštená determiniznom /sám jeho objektívnu existenciu spochybnil/, ani ako bytosť, ktorá by konala naturalisticky /budem robiť to, čo ma napadne/. Človeka stavia vyššie, chápe ho ako bytosť, ktorá je schopná prekonať žiadostivosť a egoizmus.

Kant tvrdí, že náš rozum vieme využiť okrem získavania poznatkov aj „prakticky“, pri rozhodovaní ako konať.

Základ jeho etiky je tvrdenie, že v rozume máme apriori daný morálny zákon. Hlavnou podmienkou na to, aby sme sa mohli riadiť podľa tohto morálneho zákona je SLOBODA.

Morálny zákon platí pre všetkých a za všetkých okolností , iba s jeho použitím je naše konanie hodnotené ako mravné. Tento morálny zákon označuje ako KATEGORICKÝ IMPERATÍV, ktorý je formulovaný v týchto dvoch formách:

„Konaj tak, aby zásada tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva.“

„Konaj tak, aby si ľudstvo v sebe i v osobe každého druhého používal ako účel a nikdy nie iba ako prostriedok.“

Kategorický imperatív sa dá chápať ako svedomie.

Etika vytvorená na základe morálneho zákona je charakterizovaná ako:

1. etika povinnosti – keď viem, že mám v sebe morálny zákon, som povinný konať podľa neho a musím prekonať sám seba.
2. etika presvedčenia – morálny zákon musím používať bez ohľadu na dôsledok, dôležitý je zámer a nie to ako to nakoniec dopadne /urobím zbierku a niekto mi ju ukradne/

Keď sa riadim morálnym zákonom a nie vlastnými túžbami, až vtedy som úplne slobodný.

Kritika súdnosti

Čo je to súdnosť?

• je to schopnosť orientovať sa vo svete, je to niečo ako „zdravý“ rozum
• súdnosť je niečo medzi teoretickým a praktickým rozumom
• v našej súdnosti má prameň intuícia a genialita, spája sa v nej fantázia s uvažovaním

Naša súdnosť je zameraná na poznanie KRÁSY a ÚČELNOSTI. Ak má byť filozofia zmysluplným celkom, nemôže sa zameriavať len na poznanie pravdy /teoretický rozum/ a dobra /praktický rozum/, ale aj krásy a s ňou spojenej účelnosti /súdnosť/.

Pri posudzovaní objektu a jeho krásy si nevšímame užitočnosť ani morálnu hodnotu tohto objektu. Krásny objekt v nás nevytvára pocit užitočného či dobrého, ani by nemal vyvolávať túžbu zmocniť sa ho.

Náš postoj ku krásnemu objektu by mal byť ako Kant uvádza NEZAINTERESOVANÝ. Krásny objekt nás priťahuje, v našej mysli vytvára pocit harmónie. Tento objekt má v sebe ÚČELNOSŤ. Ale nie v zmysle praktickosti ani užitočnosti. Účelnosť v estetickom chápaní je harmonické usporiadanie častí do celku.

Účelnosť nenachádzame len v umeleckých dielach, ale aj ako Kant tvrdí, aj v prírode. Čiže okrem umeleckej účelnosti poznáme aj prírodnú účelnosť.

Mechanická prírodoveda neodhalí túto účelnosť. Účelnosť organizmu je skrytá jednota orgánov organizmu, ktorá pre vedecké skúmania zostáva skrytá.

Hľadanie skrytej účelnosti a jednoty organizmu je predmetom TELEOLÓGIE /gr. Telos = účel/.

Kant spojil vo svojej filozofii estetickú a prírodnú účelnosť.

Zhrnutie.

1. čistý rozum skúma čo je pravda
2. praktický rozum skúma čo je dobro
3. súdnosť určuje čo je krása

Na hrobe v Konigsbergu má na pomníku tieto slová /je ich autorom/:

„ Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a vzrastajúcim obdivom a hlbokou úctou, čím častejšie a vytrvalejšie sa nimi myslenie zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a morálny zákon vo mne.“