Porovnajte Sokratov daimonion a Kantov kategorický imperatív

Porovnajte Sokratov daimonion a Kantov kategorický imperatív

Najvyšším princípom Sokratovej filozofie je dobro.

Pri hľadaní dobra pomáha človeku akýsi vnútorný orgán – daimonion. Je to vnútorný hlas rozumu riadiaci jeho

skutky podľa poznania dobra. K objaveniu tohto daimonion sa má smerovať záujem žiaka, ktorý vytrval

a dokázal odhodiť vlastnú dôležitosť v bolestivom procese sebaspoznávania. Sokratov daimonion neradí človeku, čo má urobiť, ale čomu sa vyhnúť, varuje ho pred odklonením sa od dobra. Pre svoje názory sa Sokrates dostal do konfliktu s mocou, ktorý v roku 399 pred n. l. vyústil do obvinenia z bezbožnosti, ohrozovania verejnej morálky (najmä mládeže). V súdnom procese, ktorý po obvinení nasledoval, Sokrata pred odsúdením nezachránila ani jeho múdra a dojímavá obhajovacia reč. Po vyhlásení rozsudku ho jeho oddaní žiaci chceli zachrániť a pripravovali jeho útek. Sokrates vtedy dokázal svoju vernosť vlastnej filozofii a Aténam: radšej prijal smrť v podobe čaše jedu z bolehlavu, ako by mal opust iť Atény a útekom priznať svoju vinu.

Kategorický imperatív

Keďže všeobecné zákony kategorického typu musia byť podľa Kantaautonómne, a teda vyplývajúce zo samotného rozumu a priori, musíme oslobodiť formuláciu kategorického imperatívu od empirického základu. To je možné odstránením objektu z etických zásad, čím dostaneme číru formu všeobecného zákona. Kategorický imperatív je teda oslobodený od konkrétností a pôsobnosť vôle rozširuje na princíp všeobecného zákonodarstva.

Kantov kategorický imperatív teda znie (je iba jeden):

„Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy zároveň platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva.“

V praxi to znamená, že zlé je to, čo vlastnou vôľou chceme učiniť, ale nemôžeme to dovoliť činiť všetkým, lebo by sme trebárs ohrozili aj to, o čo sa usilujeme v našej pôvodnej vôli.

Kategorický imperatív sa nazýva všeobecným mravným zákonom, ktorý vyplýva z autonómneho rozumu, resp. sám imperatív má za následok autonómiu vôle.

Kant sa tiež v súvislosti s mravným zákonom venuje rozlíšeniu vôle. Vôľu pozná

1. dokonalú,
2. nedokonalú.

Dokonalá vôľa je vôľa neovplyvnená žiadnymi zmyslovými sklonmi, zatiaľ čo nedokonalá vôľa je podriadená aj zmyslovým vplyvom. Dokonalá vôľa patrí zrejme len Bohu, ktorý je v numenálnom svete (mimo našej zmyslovosti). Takáto vôľa chce len nepodmienené dobro, a to celkom spontánne a výlučne. Ľudská vôľa však nie je zaujatá priamym lipnutím k nepodmienenému dobru, pretože človek je nielen rozumový, ale aj zmyslový tvor. Pociťuje náklonnosť aj k zmyslovým veciam. Kategorický imperatív však zaväzuje človeka podriaďovať relatívne dobrá najvyššiemu dobru, a teda ovládať žiadosti. Všeobecný mravný zákon vovádza človeka do vzťahu k absolútnemu dobru, ktorý má charakter povinnosti. Pre človeka tak vzniká mravný problém, ktorý spočíva v rozumovom nátlaku prejaviť vôľu, ktorá je dobrá z každého hľadiska.