Zadanie č. 15 – Filozofia, Psychológia, Sociológia, Právo, Politológia

Zadanie č. 15 – Filozofia, Psychológia, Sociológia, Právo, Politológia

Úloha č. 1

Psychológia, Sociológia: Charakterizujte spoločnosť ako zložitý systém vzťahov jednotlivca a sociálnych skupín. Vysvetlite úlohu a predmet sociológie v živote človeka. Porovnajte sociálny status, sociálnu rolu a sociálnu deviáciu. Vysvetlite v čom spočíva nebezpečenstvo a v čom pozitívum soc. Deviácií.

Spoločnosť je jeden z najčastejšie používaných pojmov v každodennom živote, ako aj vo vede. Je to kľúčový ústredný pojem sociológie nakoľko spoločnosť je predmetom skúmania sociológie. Ľudská spoločnosť má v súčasnosti rozmanité formy a svoju vlastnú podobu.
Spoločnosť je historické spoločenstvo ľudí charakteristické vzájomnými vzťahmi, existujúce na určitom území a typické pre danú historickú etapu. 
Spoločnosť je výsledkom dlhodobého historického, prírodného a spoločenského vývoja.

Skupiny sa rozdeľujú z rozličných hľadísk:

1. a)veľkosť: rozhodujúce- počet členov a interakcie; malá skupina- do 40členov; veľká skupina- heterogénny (rôznorodý) celok
2. b)trvanie skupiny: situačná skupina- napr. dav- zvláštny druh skupiny; žiadna organizácia ani vnútorná štruktúra; vzniká v okamihu; dôležitá postava vodcu, ktorý vie dav zmanipulovať; spojené s javom - davová psychóza- v mase ľudí jednotlivec stráca autokontrolu (sebakontrolu); cíti sa byť v autonymite; podraďuje sa zákonom stáda; prevláda správanie na základe inštinktov, emócií, vytráca sa racionálna zložka; preto možno moment davovej psychózy ľahko zneužiť, stačí pohotový vodca; - dočasná skupina, napr. triedny kolektív – splní sa spoločný cieľ – skupina zaniká; - dlhodobá skupina, napr. priatelia; - trvalá skupina – rodina ;
3. c)psychologická spätosť: psychologická skupina- členovia vzájomne silne prepojení, závislí, správanie, počínanie si jedného ovplyvní ostatných členov; platia dohodnuté pravidlá, ktoré vyvinuli postupne prirodzeným spôsobom; napr. rodina, pracovný kolektív; spoločenská organizácia- väčšinou spoločný cieľ, úlohy; vznikajú v politickej, ekonomickej, duchovnej oblasti... napr. – nátlakové skupiny – odbory;
4. d)časov zariadenie jednotlivca do skupiny: primárna skupina – priame bezprostredné kontakty, komunikácia tvárou v tvár, citová väzba veľmi silná – typický príklad rodina; ďalej – susedská skupina, skupina rovesníkov; sekundárna skupina – voľnejšia štruktúra, väčší počet členov, prevládajú neosobné, sprostredkované vzťahy prepojené s dosiahnutím spoločného cieľa – napr. politická strana, trieda, kluby, etnické skupiny;
5. e)dodržiavanie pravidiel: formálna skupina- pravidlá dopredu určené; vymedzená hierarchia – nadriadený – podriadený -, tomu zodpovedajú konkrétne sociálne roly; tvoria základ spoločenského života v modernej spoločnosti; napr. škola – vzťah učiteľ a žiak; pracovisko, nemocnica, armáda; neformálna skupina – vznik na základe vzájomných sympatií – osobné, emocionálne väzby, nie sú zviazané formalitami; napr. rodina, priatelia, záujmové spolky;

f )vzťah medzi jednotlivcami, spätosť jednotlivec – skupina: referenčná skupina ( vzťažná skupina ) – jednotlivec sa upriamuje, orientuje na skupinu bez ohľadu, či do nej patrí alebo nepatrí; pozitívne – stotožňuje sa s nimi, sú preňho vzorom, chcel by do nich patriť, udržať si členstvo; negatívne – nesúhlasí s nimi, vyhýba sa im; členská skupina – jednotlivec je priamym členom skupiny;

g )solidarita – pocit spolupatričnosti: silná súdržnosť medzi členmi; ťažko sa dá preniknúť medzi nich; ostrá hranica – my ( vnútorná skupina ) – oni ( nečlenovia – vonkajšia skupina ), napr. náboženské skupiny, fanúšikovia konkrétnych športových klubov.

Štruktúra skupiny

Usporiadanie skupiny na základe vzťahov, sociálnych statusov, rolí členov skupiny;

Malé skupiny: diády ( dvaja členovia ), triády ( traja členovia ) – silné interakcie, jednoduchá štruktúra – symetrická dyáda – rovnocenní partneri; komplementárna dyáda – jeden člen nadradený, dominantný, druhý podradený, submisívny

Väčšie skupiny – potreba deľby práce – prináša so sebou rozdielny vplyv, postavenie medzi členmi, vzniká skupinová oligarchia – jej štruktúra: vodca ) vodcovia ) + nasledovníci – pomocníci ( aktívni, pomáhajú vodcovi), súputníci ( veľmi naviazaní na skupinu ), okrajoví členovia ( pasívni, neaktívni, nezaujímajú sa o dianie v skupine );

Vodcovstvo v skupine – prepojené s konformizmom; kryštalizuje sa pri vzniku skupiny;
Typy vodcov

1. Vodcovstvo dané ako formálna funkcia, napr. riaditeľ, manažér; organizuje spoločnosť – aby boli dosiahnuté ciele – vtedy sa označuje aj za inštrumentálneho vodcu;
2. Neformálny vodca – vypracoval sa na vodcu vlastnými schopnosťami, prednosťami, atraktivitou; jeho pozícia – väčšinou silná, lebo sa vykryštalizovala prirodzenou cestou;
3. Neformálny vodca – získal postavenie mocou, fyzickou silou alebo silou peňazí;

• Zvláštny typ vodcu – expresívny vodca – stará sa o pohodu, dobrú náladu, vyhovujúce vzťahy v skupine;

Podľa uplatňovania vodcovstva – typy vodcov: autoritatívny vodca – ťaží zo svojej funkcie, rozhoduje direktívne bez poradenia sa s ostatnými; demokratický vodca – opiera sa aj o názory podriadených; snaží sa spolupracovať, prihliada na potreby členov skupiny;

Sociológia - Skúma sociálne skupiny, ich vnútorné formy a spôsoby organizácie, procesy, ktoré smerujú k zachovaniu, alebo k zmene daných foriem organizácie a vzťahy medzi nimi. Skúma vzťahy človeka ako člena spoločnosti ,je empirická veda, vedecko – symetrické spracovanie všeobecného usporiadania ľudského života, jeho vzťahový a výkonový zákon k prirodzenému okoliu a k jednoduchým oblastiam života a k sociálno - kultúrnej osobnosti človeka.
Skúma javy inštitucionalizácie (organizácie) vzorcov hodnotnej orientácie a ich zmeny, v sociálnom systéme, podmienky konformity a deviácie vo vzťahu k sociálnemu útvaru.

Skúma javy a procesy vytvárania rôznych foriem spoločenského života, štruktúry rôznych obsahov, útvarov ľudskej pospolitosti. Javy a procesy vyplývajúce zo vzájomného pôsobenia ľudí.

Skúma sociálne subjekty, procesy a sociálne katalyzátory, je vedecké štúdium o spoločnosti a sociálnych vzťahov, z ktorých je zložená, je vedecké štúdium ľudskej spoločnosti a sociálneho chovania. Jej predmet je veľmi sociálny, rozsiahly, rovnorodý, premenlivý

Je popisom a vysvetlením sociálneho chovania, sociálnych štruktúr a sociálnej interakcie z hľadiska daných sociálnych útvarov, alebo z hľadiska sociálneho
postavenia ľudí. Je teoreticko - enpirická veda o spoločnosti a jej sociálnom zložení o spoločenských vzťahoch a vývoji spoločnosti a o vplyve spoločnosti na človeka.

Skúma spoločnosť z viacerých hľadísk

1. Demokratické – vychádza z konkrétneho zloženia obyvateľstva
2. Psychologické – rešpektujú dôležitosť jednotlivcov tvoriacich spoločnosť
3. Kolektívne – vyzdvihujú skutočnosť, že jednotlivci väčšinou svojich problémov riešia v rámci inej skupiny
4. Štruktúrne – nahliada na spoločnosť ako na zložitý členený útvar
5. Kultúrne – zohľadňuje, že spoločnosť vytvára systém hodnôt a kultúru, ktorá ovplyvňuje správanie ľudí

Sociálny status

Trvalejšia pozícia, ktorú človek má v spoločnosti na základe schopností, rešpektu, obľúbenosti, neobľúbenosti, spojená s určitými právami a povinnosťami; ide o získaný status – jednotlivec ho získava vlastnými pričinením ( napr. profesia ); vnútorný status – zo strany spoločnosti, napr. nezamestnanosť;

Sociálna rola

Súbor očakávaní štandardného správania v určitej spoločenskej úlohe, napr. dieťa, žiak, kamarát; je spojená so sociálnym statusom;

Deviácia

Správanie jednotlivca, ktoré skupina považuje za odchýlku, porušenie noriem ( písaných, nepísaných )

-hodnotenie deviantného správania závisí od miesta, času, kultúry, zvykov a od iných sociálnych okolností ( napr. kedysi nebolo prípustné, aby ženy nosili nohavice, v súčasnosti – bežná vec; alkohol – v arabských krajinách – úplne zakázaný; niekde len mladistvým zakázané piť alkohol );

-deviantné správanie nemusí byť vždy dysfunkčné; niekedy posúva spoločnosť dopredu, napr. géniovia – vymykajú sa svojej dobe, správajú sa deviantne, ale sú prínosom pre spoločnosť = funkčná deviácia;

- za deviačné spávanie ( porušenie noriem ) – sankcie – tresty – fyzické, psychické; - zamedzenie prístupu, prevýchova, izolácia, úplné vylúčenie, vydedenie;

- príčiny deviantného správania – vysvetľujú sa z troch hľadísk: biologické; psychologické – prihliadajú na individualitu človeka; sociologické – berie sa do úvahy zodpovednosť spoločnosti za jednotlivca, kultúrne faktory; väčšinou sa všetky hľadiska prelínajú;

Niektoré teórie vysvetľujúce deviantné správanie: teória anómie – autor – Durkheim - anómia = ľubovôľa, bez zákonnosť; súvisí napr. so zmenou spoločenského systému, staré zákony prestanú platiť a nové ešte nie sú dopracované, vznikne obdobie vákua, legislatívneho prázdna, najlepšie sa darí kriminalite;

Úloha č. 2

Právo, Politológia:Analyzujte rozdiely medzi horizontálnym a vertikálnym členením štátnej moci. Na príkladoch uveďte a analyzujte parlamentnú, kabinetnú a prezidentskú formu vlády. Vysvetlite základné rozdiely medzi unitárnym štátom, federáciou, konfederáciou.

Horizontálna deľba štátnej moci

Rozdelenie moci: Zákonodarná moc ( legislatíva ), výkonná moc ( exekutíva ), súdna moc ( jurisdikcia );

Zákonodarná moc – cieľ: stanoviť normy správania – štátu, obyvateľov, inštitúcií; prijímať zákony; meniť, dopĺňať zákony i ústavu; ďalšia činnosť parlamentu – rokovať o všetkých dôležitých otázkach činnosti štátu; vyslovovať súhlas s vyslaním ozbrojených síl mimo územia SR; schvaľovať zmluvy o vstupe Slovenska do zvazkov s inými štátmi; vyjadrovať súhlas s medzinárodnými zmluvami;

Nositeľom tejto moci – parlament - vačšinou je dvojkomorový; v SR – Národná rada SR – jednokomorový zákonodárný orgán; zloženie – 150 poslancov
Na čele NR SR – predseda – zvolia ho poslanci spomedzi seba; základna činnosť – zvolávať a riadiť schôdze parlamentu, podpisovať zákony, prijímať sľub poslancov, vylasovať voľby;

Právomoci parlamentu smerom k Výkonnej moci: NR SR zriaďuje ministerstvá, iné orgányvýkonnej mocy, výbory; schvaľuje programové vyhlásenie vlády, kontroluje jej činnosť; rokuje, hlasuje o vyhlásení nodôvery vláde; odsúhlasuje štátny rozpočrt; disponuje právom interpelovať vládu – právo klásť otázky;

Národná rada vytvára výbory – prerokúvajúce návrhy zákonov; rozdelenie: stále výbory – mandátový a imunitný výbor, ústavnoprávny výbor, výbor pre nezlučiteľnosť funkcií; ostatné výbory – vytvárané podľa aktuálnych potrieb;

Súdna moc - interpretuje zákony, kontroluje legislatívu aj exekutívu; kontroluje dodržanie zákonov; rozhoduje o právach a povinostiach občanov, organizácií, vyplyvajúcich zo zákona, zo zmlúv, iných skutočností: o zákonosti orgánov v zákonom stanovených prípadoch; o vine, nevine, uložení trestu v prípade spáchania trestného činu;

Vertikálna deľba štátnej moci

Podstata: určiť kompetencie štátnych orgánov vo vertikálnej štruktúre – určiť, kto komu je podriadený, kto o čom rozhoduje; ovplyvnené – tradíciou v politike, ochtou ( neochotov ) politického centra štátu rozdeliť sa o kompetencie, potreby a tlak zo strany občanov;

V praxi sa vertikálna deľba štátnej moci premientne do vzťahu ústredná vláda – regionálna vláda – miestna vláda; podľa vzťahu medzi nimi sa rozlišujú kompetencie v centralizovanom modeli štátu – rozhodovacie právomoci – centrálne štátne orgány; v štáte fungujúcom na princípe federalizmu – štát rozčlenený na členské jednotky;

Unitárny štát

- znakom je jediná sústava štátnych orgánov 
- vzťahy a štruktúru orgánov určuje forma vlády – parlamentná al. prezidentská 
- na sústavu najvyšších št. orgánov nadväzuje sústava miestnych štátnych orgánov 
- existuje jeden právny poriadok , na vrchole ktorého je ÚSTAVA – najvyšší zákon štátu 
- má jeden systém štátnych symbolov, jedno občianstvo 

Federácia

- najrozšírenejšia forma zloženého štátu / dvojitá sústava najvyšších orgánov 
- Dva a viac štátov na štátnom území 
- Spoločná ústava 
- Dvojkomorový parlament 
- Dvojité zákonodarstvo 
- Dvojité štátne občianstvo/ 
- existujú federatívne ústavy a ústavy členských štátov 
- sústava orgánov federácie a a orgány členskych štátov 
- právny poriadok, ktorý platí na celom území i právny poriadok subjektov federácie 

Konfederácia

- zväz suverénnych štátov 
- členské štáty K si zachovávajú medzinárodnú subjektivitu 
- vytvárajú spoločný orgán, riešia spoločné záležitosti 
- rozhodnutia spoločných orgánov nezaväzujú občanov jednotlivých štátov záväzné sú len pre tie štáty, ktoré odsúhlasia uznesenie spoločného orgánu svojim štátnym orgánom

Úloha č. 3

Filozofia: Kriticky posúďte podmienky ovplyvňujúce predmet filozofie smerov 20.storočia. Uveďte príklady na aplikáciu niektorých filozofických teórií v súčasnej praxi. Posúďte problém pluralizmu tejto filozofie a rozlíšte smery a prúdy.

Filozofia 20 storočia

pre moderné obdobie je príznačný – pluralizus myslenia – ide o množstvo filozofických smerov, prúdov ( fenomenológia, filozofia existencie, pragmatizmus, hermeneutika, analytická ..atď. ) – napriek tomu pozorovať istú nadväznosť myšlienok ( napr. fenomenológia- existencializmus – filozofická antropológia – hermeneutika )

Fenomenológia

pojem je odvodený z gr. slova phainomenon – jav, fenomén
zakladateľ – Edmund Husserl
filozofia – dôležité poznávať fenomény – to, čo sa človeku ukazuje, javí v skúsenosti, fenomén obsahuje 2 vrstvy – 1., vonkajšia – vnímame ju zmyslami

2., podstata – nazval ju eidos, idea, esencia – postihujeme ju vnútornou skúsenosťou – duchovným aktom vedomia, akty nášho vedomia Husserl označuje NOESIS – nezmyslové poznanie

Husserl rozlišuje eidetickú vedu – veda o podstatách, esenciách – filozofia je eidetická veda, čím sa odlišuje od ostatných vied – empirické vedy – vedy o faktoch

poznanie : musí byť oslobodené od všetkého subjektívneho ( motívy konania, pocity …), zbavené momentálneho, náhodného, aby zostala čistá podstata – návrat k objektívnemu, všeobecne platnému – k podstate sa dostaneme fenomenologickou metódou, ktorá je založená na fenomenologickej redukcii ( vyzátvorkovaní ) – vylučuje sa všetko subjektívne, náhodné – v zátvorke ostane čistá ideálna podstata, ale ostáva ešte svetské vedomie – treba ho odstrániť transcendentálnou redukciou ( odbúrajú sa rušivé momenty, zapojíme vyššiu intuíciu – vnímajúce duchovné ja ) – odhaľuje sa absolútna pravda – filozofická pravda, ktorá má rovnakú platnosť ako matematické pravdy

Existencializmus

• filozofia existencie ( širší pojem ) – predstavuje jeden z najvplyvnejších smerov vo filozofii 20.storočia, ktorého predchodcom bol dánsky filozof – Soren Kierkegaard
  formuje sa hlavne po 2.svetovej vojne, bol reakciou na spoločenské procesy, resp. protest proti odcudzeniu človeka
• v centre pozornosti filozofie existencializmu – ľudská, individuálna existencia ako spôsob bytia ( zo všetkých súcien „vecí“ je jedine človek schopný existovať ), ľudská existencia, ktorej podstata a zmysel sa odhaľujú v hraničných situáciách ( smrť, vina, úzkosť, utrpenie ), jestvovanie človeka
• ľudská existencia je časovo ohraničená, konečná, človek sa v nej sebautvára ako aktívna bytosť svojim konaním, slobodnou vôľou rozhodovaním a preberaním zodpovednosti, čo podmieňuje aj jeho odpoveď na otázku o podstate vlastného bytia a o jeho zmysle – je to tzv. činná filozofia, jej zámerom je voľba rozhodnúť sa a plná zodpovednosť za toto rozhodnutie
• bytie človeka podľa existencialistov nedefinujú kategórie, ale existenciálny ( vrhnutosť do sveta, časovosť, starosť o existenciu )
  existencielisti odmietajú akúkoľvek objektivizáciu – prírodné vedy kritizujú za neschopnosť poskytnúť človeku návod, ako žiť, ako riešiť hraničné situácie – o tom je práve filozofia
• hlavnými predstaviteľmi filozofie existencie v Nemecku – Karl Jaspers, Martin Heidegger, …vo Francúzsku – Jean Paul Sartre, Albert Camus, Gabriel Marcel …
  vo filozofii existencie, resp. existencializme, možno rozlíšiť náboženskú orientáciu, ktorá vychádza z predpokladu existencie Boha ( Karl Jasper ) a nenáboženskú ( Martin Heidegger, Jean Paul Sartre )

Karl Jaspers

filozofia – sústreďuje sa na skúmanie vnútra človeka, zaujímajú ho pocity človeka, motívy, ktoré nútia človeka konať v istom okamihu určitým spôsobom
snaží sa odhaliť hranice ľudských možností

Životná existencia človeka sa najlepšie prejaví cez 2 momenty :

1., hraničná situácia ( prítomnosť smrti, bolesť, utrpenie … ) – je pre človeka skúškou, ktorá sa dá ťažko zvládnuť, prichádza otrasenie, popri ňom sa začína odhaľovať pravé bytie, človek sa prestáva kontrolovať, spontánne sa prejaví, je sám sebou
2., komunikácia – nie sú to len bežné rozhovory, ale ide o existenciálnu otvorenosť pre iného človeka

-človek sa denne ocitá v situáciách, kde je nútený nejako rozhodovať, reagovať – Jaspers vyzdvihuje možnosť voľby, cez voľbu jednotlivec uplatní vlastnú SLOBODU, a tým dotvára, napĺňa svoj život, napĺňanie – transcendencia, počas toho človek nachádza filozofickú skúsenosť, ktorá je podkladom filozofickej viery, tá môže odhaliť nekonečno

-moment transcendencie a voľby súvisí s Bohom, všetko ľudské i celá skutočnosť sú ovplyvnené existenciou Boha

Martin Heidegger

dielo : Bytie a ničota – vracia sa k otázke bytia – svoju filozofiu nazýva fundamentálna ontológia
Heidegger vychádza z toho, že človek sa musí zaoberať bytím, lebo s ním bezprostredne súvisí, sama vec is neuvedomuje svoju existenciu, ale človek si uvedomuje aj veci + vlastnú existenciu
človek je konečným súcnom, ktoré vie o svojom bytí – to Heidegger nazýva pobyt

ľudské bytie – je existenciou ( človek vie o svojom bytí a môže ho spoznávať ), kým všetky ostatné veci len sú
rozlišuje :

1., bytie – vo – svete – človek závisí od sveta, je doň začlenený

2., bytie – k - smrti – človek vie o svojej konečnosti, o svojej smrti, v dôsledku toho pociťuje úzkosť, starosť o vlastnú existenciu, uvedomuje si osamelosť momentu smrti, časové ohraničenie bytia – čas nie je ničím mimo nás, ale sama naša existencia je časová ), človek sa snaží získať maximum zo svojho života, tomu prispôsobuje samotné rozhodnutia – zodpovednosť za vlastnú existenciu – Heidegger toto považuje za autentické bytie, ktoré súvisí so sebapoznávaním, sebaprekonaním

-neautentické bytie – charakterizuje ho neosobné slovko MAN, človek si neuvedomuje svoju existenciu, nežije, vyjadruje sa spôsobom : robí sa, musí sa, myslí , nerozhoduje, nemyslí sám za seba, z vlastného presvedčenia, nie je samým sebou len v autentickom bytí – jednotlivec pochopí podstatu svojho bytia

Jean Paul Sartre

svoju filozofickú koncepciu označuje – fenomenologická ontológia
tvrdí : že podstata pobytu spočíva v existencii ( Heidegger ) Sartre obmedzil tézou existencia predchádza esenciu ( podstatu ), jestvovanie predchádza bytie, jav predchádza podstatu – vzťahuje sa to len na bytie človeka

Bytie vecí ( prírodných alebo vytvorených človekom ) – charakteristické tým, že esencia predchádza existenciu – veci sú dané, hotové, vytvorené, označujeme ich pojmami, majú svoj účel, cieľ, zmysel
-podstatu našej existencie ( človeka ) spoznávame až v momente smrti, celý život nevieme, čo je zmyslom nášho bytia, pretože počas života vstupujeme do rôznych situácií, ich riešením, rozhodovaním sa – napĺňame podstatu bytia

Ak sa o niečo snažíme, niečo konáme, prejavujeme tým svoju vôľu, Jaspers chápe možnosť voľby ako prejav slobody, Sartre – považuje voľbu za prekliatie, pretože spolu so slobodou rozhodovania prichádza zodpovednosť – a to je pocit obrovskej ťarchy, nie pocit slobody, navyše nesie zodpovednosť nielen za seba, ale aj za ostatných

Pragmatizmus

je to filozofický smer, ktorý vznikol koncom 19.storočia v USA
hlavným predstaviteľom : William James, Charles Sanders Peirce, John Dewey, európsky pragmatizmus – Ferdinand C.S. Schiler
pojem – odvodený z gr. pragma – konanie, čin
ide o praktickú filozofiu, podľa pragmatizmu – všetky naše súdy ( aj myšlienky ) majú zmysel len ak sú spojené s konaním v praktickom živote, pravdivými sa stávajú vtedy, ak sú pre náš život užitočné

Pragmatizmus ako filozofia má 3 základné problémy : poznanie, pravda, význam
pravdivé je len to, čo je človeku užitočné, všeobecné pravdy neexistujú
hlavné kritérium : užitočnosť – nie je podstatné, či sa predstavy, pojmy, súdy zhodujú so skutočnosťou, dôležité je, aby boli prínosom pre konanie

Hermeneutika

- v 19.storočí - Dilthey
-zakladateľom modernej filozofickej hermeneutiky 20.storočia je Hans Georg Gadamer
-z gr. hermeneuein – prekladať, tlmočiť, zvestovať
-hermeneutiku možno charakterizovať ako teóriu chápania, alebo teóriu vykladania
-má umožniť porozumieť bytiu prostredníctvom jazyka a reči
sústreďuje sa na chápanie zmyslu a významu reči, ktorý sa rodí v dialógu, v komunikácii

Antropológia

-z gréc. antropos - človek
-učenie o človeku , ktoré je obsiahnuté v špeciálnych vedách, ale aj v samotnej filozofii ( filozofická antropológia )
-veda o človeku ako živočíšnom druhu ( skúma človeka ako biologickú bytosť ), o jeho vzniku a vývine, o jeho podstate a charakteristikách, o jeho mieste v prírode a spoločnosti

-hladá odpoveď na otázku – čo je človek ( zo spychofyzického hľadiska ) ale aj kto je človek ( ako sociálna, kultúrotvorná , duchovná bytosť )
-má veľa poddisciplín – delí sa na napr. sociálnu, kultúrnu, filozofickú antropológiu

FILOZOFICKÁ ANTROPOLÓGIA

-vznikla v 20. storočí a rozvíjala sa hlavne v Nemecku
-filozofická disciplína, náuka o človeku, ktorá si na rozdiel od prírodovednej antropológie kladie za cieľ podať filozofický výklad človeka, jeho podstaty, existencie, jeho činností a výtvorov, zmyslu a perspektív jeho jestvovania, jeho existencie

-v modernej filozofii 20. stor. filozofická antropológia predstavuje prúd filozofického myslenia, ktorý nadväzuje na dielo – Miesto človeka v kozme ( - vychádza z odstupňovania psychických síl v ľudskej bytosti – 1. to, čo voláme telesnosť, život ( vrátane afektov, inštinktov ) – nás spája so sférou organického sveta, …2.duša, vedomie – ako schopnosť myslieť, citiť, poznávať je typický ľudský spôsob správania sa a orientácie v prostredí, …3., duchovná osoba – celistvosť človeka, duchovné hodnoty, zrenie osobnosti, človek nepodlieha vplyvu prostredia, inštinktom, vysoké sebauvedomenie, ide o vedomého ducha ) – od Maxa Schelera ( zakladateľ filozofickej antropológie )

Do centra pozornosti stavia celostné chápanie ( pohľad na ) človeka ako telesnej a duševnej bytosti, a hlavne duchovnej osoby, ktorej prislúcha sebauvedomenie a kultúrna produktivita predstaviteľmi filozofickej antropológie – najmä nemeckí filozofi Helmut Plessner, Arnold Gehlen

Neomarxizmus

-koncom 19.storočia – vo vývine marxistického filozofického myslenia – 2 orientácie
1., ortodoxný marxizmus – nadväzuje na myslenie Marxa a Engelsa – historický a dialektický materializmus – Plechanov, Lenin
2., západný marxizmus – utopická vízia spoločnosti

V priebehu 20.st. sa v tomto myslení vyprofilovali výrazne ľavicovo orientované neomarxistické prúdy – kritika buržoáznej spoločnosti, častá kritika industriálnej spoločnosti, kritika negatívnych javov socializmu a nedostatky marxizmu ( problém odcudzenia, psychický rozmer človeka, vedecká a technická revolúcia …) predstaviteľ – Antonio Gramsci, G. Lukács, Ernst Bloch, Erich Fromm