Nemecký klasický idealizmus

NEMECKÝ KLASICKÝ IDEALIZMUS

-vrchol najväčšieho rozkvetu klasického filozofického obdobia
-spätosť s náboženstvom
-duševná oblasť človeka

Immanuel Kant (1724 – 1804)

-zakladateľ nemeckého klasického idealizmu
-objektívnu skutočnosť (vonkajší svet) nepokladal za niečo dané a nemenné, ale za skutočnosť ovládanú ľudským rozumom
-človek je slobodnou bytosťou, nezávislou od vonkajšej skutočnosti
-predkritické obdobie: hlavné dielo: Všeobecné dejiny prírody a teória nebies
-kritické obdobie: hlavné diela: Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu, Kritika súdnosti

-kozmogonická hypotéza – prostredníctvom Newtonovej fyziky vysvetlil vznik vesmíru
-východiskový stav vesmíru je chaos, v nekonečnom priestore sú rozptýlené častice hmoty, ktoré na seba pôsobia príťažlivou a odpudivou silou ⟹ pôsobením týchto dvoch síl vznikol väčší zhluk hmoty, vírivý pohyb hmotných čiastočiek, koncentrácia zahrievajúcej sa hmoty, zrod prvého slnka, planét atď...
-tie isté mechanizmy, ktoré vesmír priviedli k poriadku, ho privedú naspäť k chaosu

Kritika čistého rozumu 

-vedy založené na tvrdeniach, ktoré majú všeobecnú a nevyhnutnú platnosť nemôžu prameniť len zo skúsenosti, ani z rozumu
-poznanie je ohraničené našou skúsenosťou
-dva druhy poznatkov:
aposteriórne – skúsenostné
apriórne – predskúsenostné, nezávislé od skúsenosti
-na otázky Boha a metafyziky nemôžeme jednoznačne odpovedať rozumom, ale iba vierou
-zmyslovosť je schopná pociťovať a vnímať
-um je schopný tvoriť z obsahov zmyslového vnímania pojmy: priestor a čas
-um vytvára súvislú skutočnosť, všetko, čo je v našom poznaní prírody nevyhnutné a všeobecne platné ⟹ ľudské myslenie tak ukazuje tvorivé schopnosti
-preniknúť k duchovnému základu (najvyššej jednote) nás vedie rozum
-rozum sa môže zapliesť do antimónií – protirečení
-kategórie – apriórne formy

Kritika praktického rozumu

-praktická filozofia
-kategorický imperatív
„Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva
-to v praxi znamená, že človek sa má správať tak, ako by si predstavoval konanie iných ľudí

Kritika súdnosti 

-estetika
-sám o sebe tvrdí, že dve veci ho vždy napĺňali úžasom: hviezdne nebo nad nami a mravný zákon v nás

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831)

-jeho učenie – oficiálna filozofia v Prusku
-inšpirácia od Kanta, Fichtego, Schellinga a Spinozu
-hlavné diela: Fenomenológia ducha, Logika ako veda, Encyklopédia filozofických vied

-vysvetľuje celý prírodný, dejinný a duchovný svet ako proces – je v neustálom pohybe, zmene, vývoji, hľdal v tomto procese vnútornú súvislosť
-existuje len jedna podstata celej skutočnosti
-podstata = absolútna idea, neosobný duchovný princíp sveta
-idea ako podstata je prítomná v každej veci, v každom jave
-idea je tým, čo umožňuje, aby ľudský rozum chápal tieto veci
-absolútna idea má prvoradú úlohu vo svete, v ľudskom poznaní sa stáva vedomím

-proces sebapoznávania idey = samopohyb/samovývoj – jednotlivé stupne sú protirečivé
-téza (absolútna idea) negovala svoje počiatočné formy – antitézu a stala sa niečím iným, ako bola na začiatku – syntéza
-tieto zmeny nevyvolalo vonkajšie prostredie, ale vnútorná protirečivosť javov
-protirečenia = zdroj pohybu a života