Nemecký klasický idealizmus

Nemecký klasický idealizmus

– vrchol najväčšieho rozkvetu klasického filozofického obdobia

– spätosť s náboženstvom

– duševná oblasť človeka

Immanuel Kant (1724 – 1804)

– zakladateľ nemeckého klasického idealizmu
-objektívnu skutočnosť (vonkajší svet) nepokladal za niečo dané a nemenné, ale za skutočnosť ovládanú ľudským rozumom

– človek je slobodnou bytosťou, nezávislou od vonkajšej skutočnosti

– predkritické obdobie: hlavné dielo: Všeobecné dejiny prírody a teória nebies

– kritické obdobie: hlavné diela: Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu, Kritika súdnosti

– kozmogonická hypotéza – prostredníctvom Newtonovej fyziky vysvetlil vznik vesmíru
-východiskový stav vesmíru je chaos, v nekonečnom priestore sú rozptýlené častice hmoty, ktoré na seba pôsobia príťažlivou a odpudivou silou ⟹ pôsobením týchto dvoch síl vznikol väčší zhluk hmoty, vírivý pohyb hmotných čiastočiek, koncentrácia zahrievajúcej sa hmoty, zrod prvého slnka, planét atď...
-tie isté mechanizmy, ktoré vesmír priviedli k poriadku, ho privedú naspäť k chaosu

Kritika čistého rozumu

– vedy založené na tvrdeniach, ktoré majú všeobecnú a nevyhnutnú platnosť nemôžu prameniť len zo skúsenosti, ani z rozumu

– poznanie je ohraničené našou skúsenosťou

– dva druhy poznatkov:
aposteriórne – skúsenostné
apriórne – predskúsenostné, nezávislé od skúsenosti

– na otázky Boha a metafyziky nemôžeme jednoznačne odpovedať rozumom, ale iba vierou

– zmyslovosť je schopná pociťovať a vnímať

– um je schopný tvoriť z obsahov zmyslového vnímania pojmy: priestor a čas

– um vytvára súvislú skutočnosť, všetko, čo je v našom poznaní prírody nevyhnutné a všeobecne platné ⟹ ľudské myslenie tak ukazuje tvorivé schopnosti
-preniknúť k duchovnému základu (najvyššej jednote) nás vedie rozum

– rozum sa môže zapliesť do antimónií – protirečení

– kategórie – apriórne formy

Kritika praktického rozumu

– praktická filozofia
-kategorický imperatív
„Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva
-to v praxi znamená, že človek sa má správať tak, ako by si predstavoval konanie iných ľudí

Kritika súdnosti

– estetika
-sám o sebe tvrdí, že dve veci ho vždy napĺňali úžasom: hviezdne nebo nad nami a mravný zákon v nás

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831)

– jeho učenie – oficiálna filozofia v Prusku
-inšpirácia od Kanta, Fichtego, Schellinga a Spinozu
-hlavné diela: Fenomenológia ducha, Logika ako veda, Encyklopédia filozofických vied

– vysvetľuje celý prírodný, dejinný a duchovný svet ako proces – je v neustálom pohybe, zmene, vývoji, hľdal v tomto procese vnútornú súvislosť
-existuje len jedna podstata celej skutočnosti
-podstata = absolútna idea, neosobný duchovný princíp sveta
-idea ako podstata je prítomná v každej veci, v každom jave
-idea je tým, čo umožňuje, aby ľudský rozum chápal tieto veci
-absolútna idea má prvoradú úlohu vo svete, v ľudskom poznaní sa stáva vedomím

– proces sebapoznávania idey = samopohyb/samovývoj – jednotlivé stupne sú protirečivé
-téza (absolútna idea) negovala svoje počiatočné formy – antitézu a stala sa niečím iným, ako bola na začiatku – syntéza
-tieto zmeny nevyvolalo vonkajšie prostredie, ale vnútorná protirečivosť javov
-protirečenia = zdroj pohybu a života