Vysvetlite pojmy: psychológia, psychické procesy poznávania a psychické vlastnosti osobnosti

7. Maturitné zadanie

1.) Vysvetlite pojmy: psychológia, psychické procesy poznávania a psychické vlastnosti osobnosti.

2.) Porovnajte názory na štát a rozdiely v myslení u Platóna a Aristotelesa.

3.) Rozlíšte štádiá životného cyklu rodiny a vysvetlite, v ktorom z nich dochádza najčastejšie k rozpadu. Analyzujte príčiny krízy v rodine. Akými spôsobmi vzniká a zaniká manželstvo?

Psychológia

Pojem psychológia pochádza z gréckeho slova psyché, čiže duša a logos, čiže veda. Psychológia je teda veda o duši, veda o človeku a jeho psychike. Je to moderná spoločenská veda o duševne a duševných procesoch.

Napriek tomu, že to je moderná veda, záujem o dušu je tak starý, ako ľudstvo samotné. V predhistorickom období ľudia spájali dušu s dychom. Kým človek žil a dýchal, žila aj duša. Keď človek zomrel a vydýchol, vydýchol aj dušu.

- ranná grécka filozofia - Tales - duša je najjemnejšia látka rozptýlená v tele človeka aj mimo neho

- klasická grécka filozofia - Aristoteles - napísal prvý spis o duši - Peri psyché

- duša je formou tela. Objavuje sa u človeka, rastlín a živočíchov. U

človeka má duša viac funkcií a predstavuje niečo, čo dáva životu smer

- stredovek - sv. Tomáš Akvinský - duša je nesmrteľná. Po smrti človeka sa usídli v tele človeka, ktorý sa práve

narodil. Rozum do tela dosadí Boh

- novovek - Giordano Bruno - duša patrí celému svetu

- Baruch Spinoza - duch, duševno a príroda majú jednu spoločnú podstatu a tou je boh

- predstaviteľ panteizmu (filozofický smer, ktorý stotožňuje Boha s prírodou)

- Immanuel Kant - duša má mimoprírodný charakter. Existuje mimo nás, nášho sveta a prírody =

o metafyzickej podstate sveta názor

Na dušu človeka sa v priebehu dejín vytvorili dva názory, ktoré pretrvávajú aj dnes:

- materialistický - duša je smrteľná. Predstavuje psychiku človeka, teda duševno. Človek disponuje citmi,

intelektom, zmyslami a rozumom. Psychično je teda spojené s činnosťou mozgu a zomiera

spolu s telesnou schránkou človeka

- Táles, Baruch Spinoza, Giordano Bruno

- idealistický - duša je nesmrteľná. Človeku bola niekým alebo niečím daná a žije aj po zániku jeho telesnej

schránky

- Platón, sv. Tomáš Akvinský, Immanuel Kant

Do 19. storočia bola psychológia súčasťou filozofie (tá v sebe sústreďovala všetko poznanie). Tá pôvodne zahŕňala všetky dovtedajšie poznatky, ku ktorým ľudstvo dospelo, čiže ich integrovala. Až Aristoteles zosystematizoval tieto poznatky a po jeho smrti došlo k dezintegrácií, kedy sa z filozofie vyčlenili špecifické vedy a začali samostatne fungovať.

Až v druhej polovici 19. storočia nastáva čas, kedy vzniká psychológia ako samostatná veda. Na to, aby sa osamostatnila, museli byť splnené 3 podmienky. Muselo sa objasniť, čo treba skúmať (predmet skúmania), ako sa to bude skúmať (metóda skúmania) a čo to je psychologický jav. Ako metóda skúmania sa začal využívať experiment a zistilo sa, že psychika súvisí s činnosťou mozgu.

Za zakladateľa psychológia sa považuje Wilhelm Wundt, ktorý v roku 1879 založil v Lipsku prvé psychologické laboratórium. Je zakladateľom všeobecnej psychológie, z ktorej sa vyčlenili ďalšie disciplíny: zoopsychológia (zvieratá), pedagogická (výchova, vzdelávanie), sociálna (spoločnosť, vzťahy), vývinová (vývin), dieťaťa (deti), reklamy (marketingové ťahy), patopsychológia (javy, ktoré nevieme vysvetliť), kriminológia (profit zločinca),...

Psychické procesy a psychické procesy poznávania

Všeobecná psychológia skúma tri základné psychické procesy:

- prežívanie - vnútorný svet človeka, ktorý je schovaný pred vonkajším svetom

- túžby, snahy, myšlienky

- môže byť vedomé a nevedomé (človek si ho neuvedomuje, nepozná jeho príčiny)

- správanie - vonkajšie prejavy, ktoré môžu pozorovať aj iní ľudia

- podľa toho, ako sa človek správa možno usúdiť, čo prežíva

- prejavuje sa cez - činy, konanie (udrie knihou o stôl)

- mimojazykové prostriedky (gestá, mimika)

- jazykové prostriedky (reč, jej hlasitosť a intonácia)

- poznávanie - človek prežíva cez psychické procesy prežívania

- pocity, vnemy, city, pozornosť, pamäť, predstavy, myslenie a reč, vôľa, učenie a zabúdanie

Psychické vlastnosti osobnosti

Všeobecná psychológia sa zameriava okrem psychických procesov poznávania (pocity, vnemy, city, pozornosť, pamäť, predstavy, myslenie a reč, vôľa, učenie a zabúdanie) aj na psychické vlastnosti osobnosti:

- temperament - je vrodený

- sústava vlastností, ktoré sa prejavujú iným spôsobom chovania a prežívania. Rozhoduje

o našej reakcií na určité podnety

- ovláda našu citovú a pocitovú stránku. Hovorí o vzniku a priebehu citových procesov, teda

ako rýchlo city vznikajú, ako prebiehajú, ako sa prejavujú a aké sú silné

- temperamentné vlastnosti môžeme na sebe objektívne pozorovať

- charakter - slovo je gréckeho pôvodu a znamenalo zobrazenie vyryté do kovu. Podľa tohto znaku bolo

možné predmet rozoznať

- sústava vlastností a základných rysov osobnosti, ktoré sú trvalo dané a majú morálny význam

- jadrom charakteru je osobná morálka

- psychické schopnosti - schopnosti vykonávať akúkoľvek činnosť

- môžu byť rozvinuté do - nadania - viacej rozvinuté oproti druhým ľuďom

- talentu - rozvinuté nadanie, ktoré umožňuje dosahovať

pozoruhodné výsledky

- geniality - umožňuje dosahovať globálne epochálne výsledky

- delenie - všeobecné schopnosti - rozumové (IQ = · 100)

- naša inteligencia

- špeciálne schopnosti - týkajú sa špeciálne nášho života a schopností

- orientačné, komunikačné, umelecké, tanečné,

teoretické, praktické,..

Platón

Platón pochádzal z aristokratickej rodiny. Dostal dobré vzdelanie a začal literárne tvoriť. Mal veľký prehľad svojimi záujmami aj vzdelaním (Platón v doslovnom preklade znamená široký).

Zlom v jeho živote nastal, keď stretol Sokrata. Zmenil svoje myslenie, spôsob života, ale aj záujmy. Dopracoval sa k filozofií. Snažil sa nájsť spravodlivosť. Nevedel pochopiť, že Sokrates je len obyčajný remeselník a on, bohatý aristokrat, je jeho žiak.

Keď mal Platón 29 rokov, zúčastnil sa na verejnom procese a spísal Sokratovu obhajobu v diele Obhajoba Sokratova. Toto dielo je napísané formou monológu. Napísal ešte aj vyše 30 filozofických spisov, ktoré už majú formu dialógu (medzi Sokratom a Glaukonom).

Založil si vlastnú filozofickú školu, ktorej názov niesol meno bájneho gréckeho hrdinu Akadéma. Výučba v tejto škole prebiehala pomocou dialógov.

Platón bol dualista, idealista, racionalista a objektivista. Jeho filozofiu nazývame aj akademickou a mala veľký význam pre jeho nasledovníkov:

- patristická filozofia - as. Augustín

- scholastická filozofia - sv. Tomáš Akvinský

- novoplatonické školy

Platón sa zaoberal vzťahom medzi tým, čo sa mení a čo je stále, nemenné a večné. Rozlišoal:

- zmyslový svet - v pohybe

- spoznávame ho zmyslami a preto o ňom nemôžeme získať dokonalé poznatky

- nedokonalý

- svet ideí - stály, nemenný, večný

- spoznávame ho rozumom, ktorý je tiež večný

- dokonalý vzor pre všetky veci v pozemskom zmyslovom svete

- čím viac budeme v poznávaní používať rozum, tým budeme bližšie k tomuto svetu

Podľa Platóna sa človek skladá z dvoch častí:

- telo - mení sa, zaniká, je spojené so zmyslami, na ktoré sa nemožno spoľahnúť

- duša - nemenná, večná, je spojená s rozumom, na ktorý sa môžeme spoľahnúť

- nachádza sa vo svete ideí, z ktorého prichádza na pozemský svet, aby sa usídlila v tele človeka. Keď

človek zomrie, opustí telo a ide naspäť do sveta ideí. Tu istý čas pobudne a zmúdrie

- v tele človeka sa zobúdza a rozpamätáva na svet ideí, no postupne začne túžiť po vlastnom domove

(túžba = éros = láska)

- duša filozofov zotrvala vo svete ideí najdlhšie a preto sú filozofi najmúdrejší v porovnaní s inými

Podľa Platóna sa telo človeka skladá z troch častí:

- hlava = sídlo rozumu = múdrosť človek sa má usilovať o to, aby pestoval svoju vôľu,

- hruď = symbol statočnosti = vôľa tlmil žiadostivosť a rozvíjal svoju múdrosť

- brucho = sídlo žiadostivosti = chcenie

Učenie o štáte

Platón tvrdil, že tak ako duša človeka má tri zložky (rozumová, vôľová, žiadostivá) a telo človeka má tri zložky (hlava, hruď, brucho), tak aj štát má svoje tri zložky:

- vládca, panovník všetky tri zložky majú byť na svojom mieste a majú si plniť

- vojaci svoje úlohy, tým bude v štáte zaručená spravodlivosť

- výrobcovia, obchodníci, remeselníci

Najväčšiu pozornosť venoval panovníkovi. Vláda má byť morálne čistý a múdry, má sa vzdať súkromného vlastníctva, majetku a rodiny, nemá sa ženiť, má pochádzať z tej najlepšej vrstvy aristokratov, má vynikať rozumom a mravnosťou. Tvrdil, že by mali vládnuť filozofi, lebo tí sú najmúdrejší. Neskôr zistil, že len múdrosť vo vládnutí nestačí. V štáte majú vládnuť zákony (dielo Zákony).

Jeho model štátu je ideálny a nedá sa v praxi realizovať (utópia). Presadzoval stredný dostatok. V štáte nemajú byť ani príliš chudobní, ani príliš bohatí ľudia, pretože to vyvoláva samé konflikty. Štát má riadiť život občanov od narodenia až po smrť. Ženy majú mať rovnaké práva ako muži. Deti majú byť vychovávané v inštitúciách. O ich výchovu sa má starať štát. Bol presvedčený, že ak sa v detstve naučia poslúchať a byť disciplinovaní, v dospelosti im nebude robiť problém počúvať zákony.

O štáte napísal niekoľko spisov, medzi ktoré patria aj: Zákony, Štát. V spise Štát môžeme nájsť Podobenstvo o jaskyni. Dočítame sa v ňom, že náš svet je len tieňom dokonalého sveta ako keby žijeme v jaskyni, kde namiesto predmetov vidíme len tiene, o ktorých si myslíme, že sú to skutočné predmety. Väčšina ľudí je s týmto tieňovým svetom spokojná. Myslia si, že nič dokonalejšie neexistuje. Ľudia žijú obrátení chrbtom k východu a ďaleko za nimi horí oheň. Ak sa niekomu podarí oslobodiť sa z pút a dostať sa von, je oslepený slnečnou žiarou a postupne spoznáva skutočné - dokonalé veci a predmety. Keď sa vráti späť do jaskyne a snaží sa ostatných presvedčiť, že to, čo vidia sú len tiene, ale skutočné veci sú vonku a cesta k dokonalému svetu je ťažká a namáhavá, ľudia mu nerozumejú, ubijú ho (ide o paralelu so Sokratom, ktorého Aténčania ubili a zbavili sa ho, pretože im chcel ukázať cestu k pravému poznaniu).

Učenie o etike a krásne

V etike sa Platón prejavil ako skutočný Sokratov žiak, pretože jeho kľúčovým pojmom je pojem dobro. Podľa neho, je dobro potrebné poznať, lebo toto poznanie vedie k jeho konaniu a kto dobro koná, ten je aj šťastný.

Dobro má u Platóna niekoľko významov:

- múdrosť ako dobro rozumu

- statočnosť ako dobro srdečnosti a hnevu

- umiernenosť ako dobro súladu duševných zložiek

- spravodlivosť ako stav, keď každá zložka duše koná svoju povinnosť

Náuku o krásne spája s etikou, noetikou a metafyzikou. Tvrdí, že krása spočíva v dobre. Platón sa domnieval, že umenie má výchovný vplyv a musí obsahovať etické hodnoty.

Aristoteles

Aristoteles bol vševedec, prvý európsky biológ a najvýznamnejší mysliteľ staroveku. Považuje sa za zakladateľa logiky. Pojmy, ktoré zaviedol do filozofie a iných vied, ešte dodnes neboli prekonané. Je autorom mnohých spisov, z ktorých sa však niektoré nezachovali. Jeho filozofické spisy boli preložené aj do slovenského a českého jazyka.

Zosystematizoval poznatky vo filozofií a po jeho smrti dochádza k jej dezintegrácií. Jednotlivé vedy sa z filozofie začali vyčleňovať. Ku každej tejto vede pridal logiku ako vedu o správnom myslení a usudzovaní. V myslení uprednostňoval deduktívnu metódu, ktorú veľmi podrobne rozpracoval v diele Organon.

Filozofiu rozdelil na - fyziku - príroda

- metafyziku - za prírodou

- etiku - morálka

- estetiku - krásno (nazýva ju aj poetika)

Aristoteles bol najvýznamnejším Platónovým žiakom. Študoval na Platónovej Akadémii a vysoko si vážil svojho učiteľa. Po Platónovej smrti odišiel z Atén a stal sa vychovávateľom Alexandra Macedónskeho. Rešpektoval ho, no nesúhlasil s jeho výbojnými vojnami. Alexander Macedónsky mu však z výprav posielal mnohé artefakty, ktoré Aristoteles študoval a dozvedel sa mnoho nových informácií o iných kultúrach. Keď sa zdvihla vlna protimacedónskeho odporu, vrátil sa do Atén a založil si vlastnú filozofickú školu Lykeion (odklonil sa od Platónovej filozofie). V tejto škole sa žiaci počas výučby prechádzali (peripatetikovia), pretože Aristoteles bol presvedčený, že vtedy je mozog aktívnejší.

Aristoteles je najvýznamnejším teoretikom pedagogiky, ktorú považoval za súčasť politiky. V spise Politika dokazuje, že základom toho najlepšieho štátu je čo najlepšia ústava, ktorú môžu vytvoriť len ľudia s vysokým morálnym kreditom a ten sa dá dosiahnuť jedine výchovou. Tvrdí, že cieľom štátu je dať občanom čo najlepšiu výchovu a vzdelanie a cieľom výchovy je naučiť deti poslúchať a rešpektovať zákony.

Napísal aj dielo Metafyzika, v ktorom hovorí o štyroch príčinách, na základe ktorých vznikol svet:

- causa materialis - hmotná príčina, ktorá je pasívna

- causa formail - formálna príčina, čiže príčina tvaru

- nazýva ju aj duchovnou príčinou, lebo tvrdí, že duch je tvarom vecí

- causa efficieus - príčina pohybu, ktorá spôsobuje spojenie hmoty a formy

- na rozdiel od prvých dvoch je to vonkajšia príčina

- cazsa finalis - konečná príčina, čiže účel

- tvrdí, že nič nevzniká len tak, všetko má svoj účel

Aristoteles sa zaraďuje medzi dualistov, pretože pri vzniku sveta uvažuje o dvoch rovnocenných princípoch a to materiálnom a duchovnom.

Dôležitým pojmom v jeho filozofií je kauzalita, čiže vzťah príčiny a účinku. Hovorí o rozvetvenom kauzálnom rade, kde príčina vyvoláva účinok a zároveň účinok sa stáva príčinou pre vznik ďalších účinkov.

Účelom Aristoteles vysvetľuje pohyb vo svete, pretože tvrdí, že všetko hľadá svoj cieľ a smeruje k naplneniu účelu. Účelom vysvetľuje aj všetko dianie v prírode. Podľa neho sa sila, ktorá uskutočňuje účel, nazýva energia. Uskutočňovanie účelu je v určitom zmysle pohybom a pohyb je neoddeliteľnou vlastnosťou všetkých telies.

Aristoteles tvrdí, že vec sa pohybuje preto, lebo jej niečo chýba. Hmota ako taká je pasívna, pohybujú sa len všetky veci a telesá. Aby sa príčiny dali do pohybu, musí byť nejaký prvý impulz - prvohýbateľ. Podľa Aristotela je prvohýbateľom Boh, ktorého označuje ako ducha bez látky.

Aristoteles nazýva učenie o príčinách prvou skutočnou filozofiou a keďže za zdroj všetkého absolútne dokonalého považuje božský princíp theion, považujeme jeho filozofiu aj za prvú skutočnú teológiu.

Učenie o poznaní

Aristoteles v noetike zastáva názor, že naše poznanie nie je možné bez pocitov, ktoré nám sprostredkúvajú zmysli. Zmyslové poznanie je viac-menej dôveryhodné, ale neprenikneme ním do podstaty vecí. Poznanie preto smeruje od zmyslového poznania k rozumovému poznaniu podstaty.

Všeobecné pojmy a kategórie sú výsledkom nášho abstraktného myslenia a odrazom všeobecného myslenia, ktoré je rozptýlené v konkrétnych veciach. Poznanie pravdy stotožňuje s poznaním podstaty a to človek môže len rozumom. Podľa Aristotela je pravda súlad nášho rozumu s reálne existujúcimi vecami.

Aristoteles napísal prvý psychologický spis Peri Psyché, v ktorom rozoznáva dušu a telo. Duša je nadradená nad telo a predstavuje zdroj aktivity. Rozoznáva dušu - vegetatívnu - majú ju rastliny, zvieratá a ľudia

- má vyživovaciu schopnosť

- zmyslovú - majú ju zvieratá a ľudia

- umožňuje vnímať a pociťovať

- rozumovú - majú ju len ľudia

Učenie o etike

Aristoteles sa považuje za praotca humanizmu, pretože ľudstvu odkazuje myšlienku: „Staň sa tým, čím si,“ a teda človekom. Verí, že človek je vo svojej podstate dobrý, len to dobro treba uskutočňovať.

Štátne zriadenie podľa Aristotela:

- áno pre - monarchia (vláda jedného vládcu)

- aristokracia (vláda väčšej alebo menšej skupiny ľudí)

- politea (rozumná a nesebecká vláda väčšiny)

- nie pre - tyrania (despotický vládca)

- oligarchia (vláda skupiny ľudí, ktorá chráni záujmy majetných)

- demokracia (sebecká vláda väčšiny, ktorá sa môže zvrhnúť na vládu spodiny)

- junta - vláda vysokých vojenských dôstojníkov

- má byť zachované súkromné vlastníctvo

- spoločenská nerovnosť je prirodzený jav v spoločnosti

Rodina

Rodina je sociálna skupina zložená z dvoch, alebo viacerých osôb žijúcich spolu v jednej domácnosti, ktoré sú spojené manželskými, pokrvnými alebo adoptívnymi zväzkami. Je to malá, neformálna, primárna skupina, kde sa uplatňuje komunikácia zoči - voči.

V čase buržoáznej spoločnosti vnímali Marx a Engels v rodine dve strany: utláčateľov (muži) a utláčaných (ženy).

Funkcie rodiny

- regulácia sexuálneho správania - každá spoločnosť predpisuje svojim členom hranice sexuálneho správania

- zabezpečenie reprodukcie - rodenie nových členov skupiny a zabezpečenie výchovy

- zabezpečenie socializácie členov - rodina je základné prepojenie jedinca a skupiny, je dôležitá vo všetkých

fázach socializácie

- poskytuje starostlivosť, ochranu a citovú oporu - pomoc pri riešení problémov, v chorobe, v starobe

- sprostredkúva sociálne zaradenia svojich členov so spoločnosti - každý člen získava sociálne pozície

a postupne si osvojuje sociálne roly

- zabezpečuje ekonomickú spoluprácu - deľba práce, samostatne hospodáriaca spoločnosť

Typy rodín

- podľa úplnosti rodiny:

- úplná

- neúplná - rola matky alebo otca je nahradená

- podľa formy usporiadania rodiny:

- nukleárna rodina - rodinné vzťahy sú založené na manželských vzťahoch a ich potomkoch, pokrvní príbuzní

manželov sú druhoradí

- rozšírená rodina - základ rodinných vzťahov tvoria pokrvní príbuzní a manželskí partneri sú druhoradí

- podľa odvodzovania pôvodu potomstva:

- patrilineárny pôvod - ak pri určovaní pôvodu detí vychádzame iba z rodiny otca

- matrilineárny pôvod - iba z rodiny matky

- bilaterálny pôvod - z otcovej aj maminej rodiny

- podľa vzoru autority v rodine:

- patriarchálna rodina - moc v rodine je výlučne alebo prevažne v rukách otca

- matriarchálna rodina - moc v rodine je výlučne alebo prevažne v rukách matky

- egalitárna rodina - moc je rovnomerne rozložená medzi muža a ženu

- ďalšie typy rodín:

- nezrelá - mladé nepripravené rodiny

- preťažená - problémy s peniazmi, bývaním

- ambiciózna - na prvom mieste je úspech dieťaťa v škole, rodičov v zamestnaní

- perfekcionistická - vysoké požiadavky na deti

- autoritatívna - rodičia vyžadujú slepú poslušnosť (tresty)

- rozmaznávajúca - rodičia sa podriaďujú deťom a chcú im vyhovieť za každú cenu

- demokratická - spoločné riešenie problémov, princíp preverenej dôvery

- liberálna - voľnosť, bez kontroly

Rodina ďalej môže byť:

- úplná (muž, žena, dieťa) <=> neúplná (jeden rodič a dieťa)

- harmonická (plní si úlohy) <=> disharmonická (neplnenie funkcií)

- orientačná (z ktorej pochádzame) <=> reprodukčná (ktorú máme založenú)

- jednogeneračná <=> dvojgeneračná

Životný cyklus rodiny

Každá rodina prechádza od svojho vzniku množstvom vývojových štádií a zmien, ktoré tvoria životný cyklus rodiny. Závisí od typu rodiny, aký priebeh má jej životný cyklus. Typickú nukleárnu rodinu modernej spoločnosti charakterizujú tieto hlavné štádiá životného cyklu:

- výber manželského partnera

- uzavretie manželstva - vznik rodiny

- obdobie trvania manželstva a rodiny

- zánik rodiny

Výber manželského partnera sa uskutočňuje buď na základe dohody budúcich manželov, alebo ich rodičov. V moderných spoločnostiach západoeurópskeho typu jediným legitímnym dôvodom na uzavretie manželstva a vytvorenie rodiny je láska partnerov a ich slobodná vôľa. Manželstvá dohodnuté rodičmi alebo inými príbuznými sú typické pre tradičné spoločnosti. Aj v moderných spoločnostiach však orientačná rodina a ďalšie sociálne skupiny priamo či nepriamo ovplyvňujú voľbu manželského partnera (napr. určujú z akej vrstvy má partner pochádzať, aké má mať vzdelanie atď.). V tradičnej, ako aj v modernej spoločnosti sprevádzajú výber manželského partnera rôzne rituály, napr.: pytačky, zásnuby, rôzne formy predmanželského spoločného života partnerov.

Uzavretie manželstva (a vznik rodiny) je v každej spoločnosti spojené s náboženským, spoločenským alebo štátnym obradom. Uzavretie manželstva je často aj aktom uznania spoločenskej zrelosti partnerov, priznaním schopnosti prevziať na seba záväzky a zodpovednosť.

Obdobie trvania manželstva sa dá rozdeliť na tri fázy: obdobie trvania manželstva pred narodením detí, obdobie výchovy detí a obdobie po odchode detí. Niektoré z týchto období však v životnom cykle rodiny často chýbajú. Prvé obdobie je obdobím vzájomného prispôsobovania sa manželov, obdobím manželskej socializácie a budovania spoločnej domácnosti, v druhom období rodina plní svoje hlavné funkcie a zároveň prechádza rozhodujúcimi zmenami, problémami, krízami a pod. v tomto období sa rodiny najčastejšie rozpadajú. Posledné obdobie býva spravidla pokojnejšie a problémy manželom zväčša spôsobuje ich staroba.

Manželstvo zaniká buď rozvodom, rozchodom alebo smrťou jedného z manželov, následkom čoho často zaniká aj rodina. Na rozdiel od minulosti súčasné moderné spoločnosti už manželstvo zväčša nepokladajú za celoživotnú záležitosť, skôr za niečo, čo možno skončiť a znovu začať. Rastúca rozvodovosť a uzatváranie ďalších manželstiev má množstvo sociálnych následkov, napr. vznik neúplných rodín s jedným rodičom, rodín s jedným nevlastným rodičom a pod.. čo ovplyvňuje život všetkých členov rodiny, predovšetkým deti.