Konfucianizmus

Konfucianizmus

Kto to bol Konfucius?

Konfucius, čínskym menom Kchung fu-ć, alebo tiež nazývaný Majster Kchung, je najuctievanejšou postavou čínskej histórie. Žil pred 2500 rokmi, presnejšie v rokoch 551 až 479 p.n.l.

Konfucius sa narodil v dobe úpadku dynastie Čou. Čouský panovník mal pod kontrolou len malé územie okolo hlavného mesta Luo – jangu. Zvyšok krajiny bol rozdelený na množstvo štátov, na čele ktorých stáli lénne kniežatá.

Tieto štáty medzi sebou neustále bojovali, no ani jeden z nich nemal toľko vojenskej sily, aby prevzal moc a zvrhol čouského panovníka. Na druhej strane ani samotný cisár nemal toľko sily, aby zjednal v krajine poriadok. Jeho slabosť viedla k ďalším bojom a prostý ľud bol neustále sužovaný armádami pochodujúcimi Čínou.

Konfucius sa narodil v Čchu-fu, meste nachádzajúcom sa v malom štátiku Lu, ktorý sa rozkladal na západnom pobreží Číny. Bol obkolesený silnejšími susedmi a ako píše Konfucius vo svojom diele „Letopisy jari a jesene“, v ktorom opisuje históriu štátu Lu

v období rokov 722 až 481 p.n.l., bol štát Lu celkom dvadsaťjedenkrát napadnutý.

Konfucius bol človek, ktorý sa vedel dívať okolo seba a videl tak biedu a utrpenie. Svojou filozofiou sa snažil vniesť do spoločnosti poriadok, ktorý nazýval harmóniou. Mal pomôcť usporiadať spoločnosť tak, aby sa vyhla vnútorným konfliktom a mohla sa rozvíjať v duchu humanity.

Iróniou osudu sa na sklonku svojho života považoval za človeka porazeného, ktorý nič nedosiahol. Avšak nasledujúce storočia ho vyniesli až na samotný vrchol a stal sa skutočným

„kráľom bez koruny“.

Čo je vlastne konfucianizmus?

Samotný Konfucius sa nepokladal za nijako originálneho mysliteľa. Raz povedal jednému zo svojich žiakov: „Podával som ďalej, čomu som sa naučil, bez toho, že som sám niečo vymyslel. Bol som verný mužom staroveku a miloval som ich...“

Konfucius putoval po Číne a učil morálnemu kódexu, ktorý bol založený na etike, humanite a láske.

Jedného dňa sa žiak opýtal majstra: „Existuje slovo, ktoré by mohlo postihnúť všetky povinnosti človeka?“ Na túto otázku Konfucius odpovedal: „Pocit súnaležitosti, to je možno to slovo. Nerob druhým, čo nechceš, aby oni robili tebe.“

Tento slávny Konfuciov výrok sa stal dôležitou súčasťou čínskeho myslenia už vo veľmi ranom období.

Základom konfucianizmu bola vždy myšlienka, že ľudia majú žiť v harmónii jeden s druhým a s prírodou. K dosiahnutiu týchto cieľov doporučoval mudrc systém medziľudských vzťahov a dobrej vlády.

Konfucius veril, že pomocou výchovy môže dosiahnuť urodzenosť ktokoľvek.

Podľa jeho filozofie bol urodzený muž taký, ktorý ovládal päť zručností: vybrané správanie, ušľachtilosť, dobrú vôľu, usilovnosť a láskavosť. Muž by potom mal tieto svoje kvality využiť pre riadenie štátu.

Konfucius pokladal službu v štátnej správe za najvyššie poslanie, pretože dobrá vláda mohla priniesť blaho všetkým ľuďom.

Konfucius sa zaoberal aj otázkami rodiny, ktorá bola v Číne pokladaná za primárnu spoločenskú jednotku. Rodina znamenala prirodzené prostredie pre morálnu výchovu a bola mostom medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Učil, že v rámci rodiny si človek naplno uvedomí svoju humánnu podstatu. Podľa Konfucia sa tri z piatich základných medziľudských vzťahov, ktoré sám definoval, odohrávajú vo vnútri rodiny. Sú to vzťahy medzi otcom a synom (ten je najsilnejší), manželom a manželkou a starším a mladším bratom. Ostatné dva vzťahy sú medzi priateľom a priateľom a panovníkom a poddaným.

Konfuciovo učenie sa týkalo taktiež vlády. Rovnako ako mal syn v úcte otca, mal aj poddaný povinnosť vážiť si panovníka. Štát a národ bol rozšírenou rodinou. Cisár bol „otcom a matkou“ prostých ľudí. Prinášal obety Nebesám, aby sa krajine dobre darilo. Cisár bol preto označovaný ako Syn Nebies.

O niekoľko storočí po Konfuciovej smrti roku 479 p.n.l. sa stala jeho filozofia oficiálnou doktrínou čínskej vlády a jednou z mnohých povinností panovníka voči prostému ľudu bolo vykonávať obrady zavedené Konfuciom.

Tak sa konfucianizmus stal štátnym náboženstvom a položil tak základy čínskeho vzdelávacieho systému, ktorý pretrval dvetisíc rokov. Základom tohto systému bol náročný systém štátnych skúšok, ktorý mohli absolvovať všetci mladí muži. Odmenou za zvládnutie skúšok bolo pridelenie úradníckeho miesta. Čína ponúkala kariéru všetkým talentovaným a tí najtalentovanejší zastávali najvyššie štátne úrady.

Žiadna iná civilizácia si necenila vzdelanie a učenosť tak vysoko ako Čína.

Vplyv a šírenie konfucianizmu

Konfucianizmus nezapustil hlboké korene len v Číne, ale aj v okolitých štátoch ako boli Vietnam, Kórea a Japonsko.

Zaujímavé je to preto, že konfucianizmus, napríklad na rozdiel od budhizmu, nemal žiadnych misionárov, mníchov či pútnikov. Symbolom konfucianizmu boli úradníci a učenci, ktorí len zriedkavo opúšťali Čínu. Naviac prvotnými záujmami konfucianizmu boli rodina a štát.

Číňania verili, že ich kultúra a učenie sú univerzálne a preto sa otvárali všetkým, ktorí ju chceli prijať. Čínska kultúra bola príťažlivá z toho hľadiska, že ponúkala systém písma, vyspelú filozofiu a náboženstvo a tiež umenie najlepších kvalít.

Tak postupom času ovládli Vietnam, Kóreu a Japonsko rovnaké konfuciánske hodnoty a ideály, aké boli známe v Číne. Obchodné a diplomatické jednania boli vedené v čínštine.

Vzťah týchto štátov k Číne zodpovedal vzťahu medzi starším a mladším bratom podľa systému piatich konfuciánskych medziľudských vzťahov.

Tieto krajiny boli teda v podriadenom vzťahu k Číne. Museli Číne platiť tribúty, začo od nej dostávali dary. Čínsky cisár naviac udeľoval panovníkom okolitých krajín právo vládnuť. V praxi však Číňania len zriedkavo zasahovali do spôsobu, akým panovník riadil vnútorné záležitosti svojej krajiny.

Konfucianizmus v 20. storočí

Keď bol v roku 1911 zvrhnutý posledný čínsky cisár a bola založená nová Čínska republika, jej zakladatelia sa zaoberali otázkou, aký by mal byť ich vzťah ku konfucianizmu.

V minulosti platilo, že dynastie prichádzali a odchádzali, no konfucianizmus slúžil ako symbol legitimity vlády. Bol teda pevne spätý s cisárstvom a s úlohou panovníka v štáte.

Počas 20. storočia konfucianizmus hľadal novú tvár a uplatnenie. Čína a ostatné konfuciánske krajiny boli ničené vojnou a revolúciou, vznikali nové štáty a nové systémy vlády, ktoré by ho len ťažko ocenili. Aj napriek tomu však zostal konfucianizmus aj naďalej súčasťou života miliónov ľudí.

Názory vodcov Čínskej republiky na konfucianizmus sa líšia. Sú to názory, ktoré kulminujú od liberálnejších až po tie, ktoré konfucianizmus odmietajú ako starý a nepotrebný.

Na začiatku obdobia Čínskej republiky boli čínski vzdelanci presvedčení, že konfucianizmus by mal zostať oporným bodom čínskej vlády. Taký bol aj názor Sunjatsena, prvého vodcu republiky, ktorý prehlásil: „Konfucius a Mencius (po Konfuciovi druhý najvýznamnejší konfuciánsky filozof) boli zástancami demokracie.“

Konzervatívny Juan Š – kchaj, druhý prezident republiky, v jednom z ediktov píše:

„Konfuciova doktrína a klasická literatúra nemajú vo svete obdobu. Obetovanie a obrady sú historickou záležitosťou a je správne, aby ľudia pokračovali vo svojich zvykoch.“

Po prvej svetovej vojne (1914 – 1918) zosilnelo v Číne študentské hnutie požadujúce boj proti konfucianizmu, starým tradíciám, etickým zásadám, starej politike a literatúre. V krajine sa šírili demonštrácie a protesty.

Až koncom dvadsiatych rokov sa podarilo Čankajškovi, politickému dedičovi Sunjatsena, zjednotiť väčšinu národa pod svojím vedením. Za Čankajška sa podarilo konfucianizmu čiastočne získať späť stratené pozície, napríklad výročie Konfuciových narodenín sa stalo štátnym sviatkom a pod.

Tento program sa však nikdy neuskutočnil do konca. Roku 1937 prebehla invázia Japonska do Číny, čo bol začiatok druhej svetovej vojny v Ázii, trvajúcej do roku 1945.

Na konci druhej svetovej vojny vypukla v Číne medzi nacionalistickou Čankajškovou vládou a čínskymi komunistami, vedenými Mao-ce-tungom, občianska vojna.

Roku 1949 komunisti zvíťazili a Mao vyhlásil Čínsku ľudovú republiku.

Maov postoj ku konfucianizmu bol jednoznačný: „Konfucianizmus nenávidím od svojho ôsmeho roku“, vyhlásil a okamžite zahájil ťaženie za jeho likvidáciu.

Konfucius bol obvinený z „feudálnej mentality“ a jeho etické zákony boli nazvané

„otrockou morálkou“.

Mao-ce-tung sa však minulosti nezbavil a sám na seba prevzal celý rad cisárskych atribútov. Ideálneho konfuciánskeho panovníka nahradil sebou samým. Aj keď pohŕdal Klasickými knihami (je ich päť a sú považované za základný text konfucianizmu), jeho Červená knižka, obsahujúca jeho revolučné ideály, sa stala alfou a omegou pre každého, kto sa uchádzal o miesto v úrade.

Maova túžba zničiť tradície sa hrozivo zvrhla počas kultúrnej revolúcie koncom 60 – tych rokov. Bolo zničených množstvo cenných čínskych pamiatok a pokladov kultúrneho dedičstva krajiny.

Po Maovej smrti roku 1976 bezmyšlienkovité ničenie prestalo. Noví čínski vodcovia, aj keď sú prísni komunisti, sú taktiež hrdí na dedičstvo čínskej civilizácie.

Konfucius je v súčasnej Číne považovaný za významnú postavu čínskych dejín a nie je ani idealizovaný ani zatracovaný.

Konfucianizmus je stále živý aj v 20. storočí. Číňania žijúci mimo územia ČĽR, najmä na Tchaj-wane, v Singapure alebo v Hongkongu považujú konfucianizmus za stále zmysluplnú a žijúcu filozofiu.

Naviac sú konfuciánske hodnoty aj hnacou silou ekonomického úspechu Japonska a

„Štyroch tigrov“ – Južnej Kórey, Tchaj-wanu, Hongkongu a Singapuru.