Budhizmus

Budhizmus

Čo je budhizmus?

Budhizmus je cesta k duchovnému precitnutiu. Zakladateľom budhizmu bol princ Siddhártha Gautama, neskôr známy ako Budha. Siddhártha Gautama nazeral na postavenie ľudstva najmä ako lekár. Našiel choroby, chátranie a smrť. Dobre si uvedomoval, že existujú aj radosti a potešenia, ale spoznal, že tieto hodnoty nie sú trvalé. Všetky veci v živote sú nestále alebo dočasné. Tak radosť prináša vedomie nestálosti a smrť pocity strasti a trýzne.

Siddhártha mal indické zázemie a preto neveril, že smrť je konečným vyslobodením od strastí, pretože podľa indickej tradície sa duša po smrti presunie do iného novozrodeného tela. Tento proces sa nazýva reinkarnácia – prevteľovanie. Kolobeh reinkarnácie od narodenia, cez smrť a znovuzrodenie pokračuje bez prestávok ďalej. Rozhodujúcim činiteľom nového bytia duše je spôsob života, aký viedla jedincova duša v minulom bytí. To sa nazýva zákon karmanu.

Karman pozostáva z jedincových myšlienok, slov a činov v jeho predchádzajúcich životoch. Tak sa duša, ak je karman dobrý, môže prevteliť do vyššej formy, naopak, ak bol zlý, je duša potrestaná znovuzrodením v nižšej forme. Ľudské trápenie je účinok nejakého zlého karmanu, ktorý si jedinec nastrádal počas minulých životov. Do tohto kolobehu sú zapojené všetky živé bytosti.

Siddhártha zasvätil svoj život vyriešeniu tohto problému. Snažil sa nájsť cestu, spôsob, ako sa oslobodiť od kolobehu reinkarnácií. Robil rôzne druhy prísnej askézy a hlbokých meditácii, až sa dopátral odpovede.

V okamihu precitnutia sa z neho stal Budha, čo znamená Precitnuvší.

Za príčiny strastí stanovil Budha ľudské túžby všetkého druhu. Riešenie problému spočívalo vo vylúčení všetkých túžob a chúťok „správnym myslením a správnym jednaním.“ Tohto možno dosiahnuť sledovaním „ušľachtilej osemdielnej cesty.“ Je to rad ôsmich stupňov vyššieho etického poriadku. Prvé stupne tejto cesty sú pravidlá vľúdneho správania sa ku všetkým bytostiam. Ďaľšie stupne boli už obtiažnejšie a vyžadovali hlboké rozjímanie, meditáciu a dlhodobé ukázňovanie.

Táto pravda, tento poriadok alebo zákon, to je budhistická dharma. Je to vlastne

„stredná cesta“. Budha radí tým, ktorí sa rozhodli kráčať cestou dharmy, aby sa vo svojom konaní vyhli všetkým krajnostiam. Hovoril: „Vyvarujte sa týchto dvoch krajností: sklonu k

potešeniu zmyslov, čo je nízke a sprosté, a sklonu k sebaumŕtvovaniu, čo je trýznivé. Oboje je neužitočné.“

Za svojho života Budha svoje učenie upevnil založením sanghy. Sangha je spoločenstvo mníchov a mníšok, ktorí praktikujú náboženstvo a vyučujú ho.

Kto správne sleduje osemdielnu cestu, dospeje časom k nirváne, čo je neľahko preložiteľné slovo. Nie je to kresťanský alebo islamský raj. V sanskrite, staroindickom jazyku, znamená nirvána „vyvanutie“, ako vyvanie plameň, keď nemá čo horieť. A to, čo vyvanie, to je nenávisť, pudovosť a klam, trojaký koreň zla.

Nirvána sa dá ináč popísať aj ako strata „ega“, alebo vlastnej osobnosti, čo je podmienka, ktorá zakončuje sužovanie strasťami a trápeniami, keď ľudské bytosti putujú zo života do života. Slovo nirvána taktiež pripomína „nekonečné rozpätie“, čo možno popísať ako premenu v súčasť univerza. Nirvánu dosiahol Siddhártha, keď sa stal Budhom. Budhizmus sa vo svojej starostlivosti o blaho ľudstva podobá ostatným náboženstvám. V úsilí o dosiahnutie nirvány učí vysoko etickému zákonnému poriadku. Od svojich prívržencov žiada, aby nikdy nezahubili život akéhokoľvek druhu, aby neklamali, nepodvádzali a nekradli a aby sa k ostatným správali láskavo. A tak Budha hovorí:

„Nenávisť nikdy nemožno premôcť nenávisťou. Len láska premôže nenávisť, to je zákon odveký.“

Predsa sa však budhizmus vo významných bodoch líši od iných veľkých náboženstiev. Budha bol agnostik a preto vôbec neuvažuje o nejakej Najvyššej bytosti. Budhizmus nevyžaduje od svojich prívržencov výlučnú vernosť, ako to robia iné monoteistické náboženstvá. Nepozná nič také, ako je židovskokresťanské prikázanie „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ Ani nie sú predpísané obrady či rituály, ktoré by budhista musel vykonávať, i keď sa mnohé vyvinuli v rôznych vetvách budhizmu. Výzva a príťažlivosť budhizmu spočíva iba v posolstve jeho zakladateľa a v jeho prispôsobivosti k rozdielnym kultúram a filozofiám. Budha hovorí:

„Človek je pánom sám sebe, kto iný by mu mal byť pánom ? Ak ovládneš sám seba, máš pána, ktorého by si inak ťažko získal.“

Budhov život

Princ Siddhártha Gautama, neskôr známy ako Budha, sa narodil asi v roku 563 p.n.l. Jeho rodiskom bolo mesto Kapilavastu v dnešnom Nepále. Siddhártha bol syn Šuddhódanov, ktorý stál v čele kmeňa Šákjov a hovorili mu rádža, kráľ. Odtadiaľ pochádza priezvisko Šákjamuni, „mudrc (z kmeňa) Šákjov“, ako býval Budha tiež nazývaný.

Podrobnosti z Budhovho života pochádzajú z ústnej tradície založenej tými, ktorí ho skutočne videli a poznali. Tieto správy boli písomne zachytené až asi pol tisícročia po jeho úmrtí.

Obsahujú veľa zázračných jednotlivostí, ktoré budhisti prijímajú ako historickú pravdu. Študenti religionistiky ich môžu chápať rovnako ako Kristove zázraky a vzkriesenie, Mojžišove prijatie Desatora od Boha, alebo zjavenie archanjela Gabriela prorokovi Muhammadovi.

Podľa tradície Siddhárthova matka, kráľovná Mája, jedného dňa pocítila veľké ukľudnenie a zmocnila sa jej blažená radosť. Keď tej noci zaspala, zdal sa jej sen: jej pravého boku sa dotkol slon so šiestimi klami a v chobote niesol lotosový kvet. V tom okamihu bol zázračne počatý jej syn. Keď kráľovná povedala svojmu manželovi o tomto sne, kráľ povolal učených bráhmanov, aby ho vyložili. Predpovedali, že z dieťaťa bude buď svetový velekráľ alebo významný svätec žijúci v odriekaní. Bude sa volať Siddhártha, čo znamená „ten, ktorý splnil svoju úlohu“, alebo „ten, ktorý dokonal svoj osud.“

Legenda hovorí, že Budha vyšiel z Májinho pravého boku. Bez akejkoľvek pomoci prešlo dieťa sedem krokov v každom smere štyroch svetových strán. V každej jeho šľapaji vyrástli zo zeme lotosové kvety. Zázračné dieťa prehlásilo: „Už nikdy sa nemusím znovuzrodiť, pretože toto je moje posledné telo. Teraz zničím a vytrhám korene strastí, ktoré sú spôsobené narodením a smrťou.“

Veľké zrieknutie

Predpoveď mudrcov znepokojila Siddhárthovho otca. Od narodenia sa snažil syna viesť životom princa, následníka trónu. Siddhártha nikdy neuvidel nič strastného, či trýznivého, ani o tom nezapočul.

Až raz, keď mal princ 29 rokov, vybral sa na prechádzku bez kráľovho vedomia. V meste uvidel veci, ktoré nezbadal nikdy predtým. Videl schátraného starca, muža postihnutého chorobou a mŕtveho oplakávaného príbuznými.

Otrasený Siddhártha prvýkrát vidiaci starobu, chorobu a smrť rozmýšľal o realite života: „Všetko je pominuteľné, na tomto svete nie je nič trvalé... Keď to viem, nemôžem mať z ničoho potešenie. Ako môže človek, ktorý vie, že smrť je úplne nevyhnutná, stále cítiť v srdci žiadostivosť, užívať si zmyslového sveta a nezaplakať pred touto neodvratnou hrozbou?“

Keď ešte raz navštívil mesto, uvidel posledné zo „štyroch zjavení“, ktoré zmenili jeho život. Uvidel potulného svätého muža-askéta, ktorý nemal nič, okrem potrhaného rúcha a pútnickej palice. Askét povedal princovi: “Som vystrašený narodením a smrťou, preto som sa vydal z domova, aby som dosiahol oslobodenie... Hľadám najblaženejší stav, v ktorom nemajú miesto strasti, staroba a smrť.“

Nato sa Siddhártha rozhodol vzdať rozmarného života. Veľký odchod

Siddhártha sa vydal na cesty. Putoval po severovýchodnej Indii, vyhľadával svätých mužov a mudrcov a učil sa od nich staroindickým spôsobom meditácie. Hlavným zmyslom jeho hľadania bolo nájsť odpoveď na problém utrpenia. Chcel vedieť, prečo ľudia trpia a ako by toto utrpenie bolo možné ukončiť.

Niektorí hinduistickí učitelia tvrdili, že reťaz reinkarnácií sa dá ukončiť oslobodením- mókša. Toto oslobodenie sa dá dosiahnuť prežitím navýsosť duchovného života (alebo životov). Tak sa pretrhne reťazec životov a duša sa zjednotí s brahma-najvyššou skutočnosťou.

Siddhárthu táto myšlienka zaujala a rozhodol sa pre krutú askézu a sústavnú meditáciu. Usadil sa na brehu rieky Nairaòdžány na 6 rokov. Jedol a pil len toľko, aby sa udržal pri živote. Jeho svätosť bola taká zjavná, že sa k nemu pripojilo päť svätých mužov. Telo mu úplne ochablo a jeho telesná sila ho opustila.

Precitnutie

Jedného dňa, ako hovorí tradícia, si Siddhártha uvedomil, že roky sebatrýzne mu len oslabili telo. Tak telesne vyčerpaný nemohol poriadne meditovať. Povstal preto a vošiel do rieky, aby sa vykúpal. Potom prijal jedlo.

Takto osvietený si sadol pod figovník (známy budhistom ako „strom precitnutia“- bódhivrkša a rozhodol sa nevstať, pokiaľ nezistí odpoveď na hľadanú otázku. Pohrúžil

sa do hlbokej meditácie, v ktorej si pripomenul všetky svoje minulé životy. Dosiahol poznanie reťazca narodenia a smrti a nadobudol istotu, že sa zbavil nevedomosti a vášne svojho ja, ktoré ho pútalo k tomuto svetu. Konečne dosiahol precitnutie – nirvánu.

Tento zážitok je počiatkom histórie budhizmu ako náboženstva. Siddhártha sa stal Budhom, Precitnuvším. Budhove slová: „Je to sféra, ktorá nie je ani zem, ani voda, ani slnko, ani mesiac. Je to iba koniec strastí.“

Tradícia hovorí, že vtedy mohol Budha odvrhnúť svoje telo aj bytie. Avšak vykonal veľký čin sebaobetovania. Keď odhalil spôsob, ako ukončiť vlastné utrpenie, rozhodol sa podeliť so svojím precitnutím s ostatnými, aby tak všetky duše mohli skoncovať s reťazcom svojich vlastných znovuzrodení a strastí. Dal tak ostatným žiarivý príklad súcitnej nehy, múdrosti a sebapoznania, ktorý sa stal puncom rýdzosti jeho nasledovníkov.

Tak Budha začal šíriť svoju náuku, ktorá sa nazýva dharma. Keď mal Budha asi osemdesiat rokov, ochorel. Spočíval na pravom boku a obkolesoval ho zástup učeníkov. Stromy náhle rozkvitli mimo svoje ročné obdobie a zasypávali ho kvetmi. Táto scéna často inšpirovala budhistických umelcov.

Budha prehovoril: „Som starý a moja cesta je pri konci. Moje telo je ako rozpadnutá rachotina, ktorú držia pohromade len remene.“

Jeho posledné slová boli: „Všetko, čo vzniklo, podlieha zániku a smrti. Všetko je pominuteľné. Usilujte horlivo.“

Keď prešiel niekoľkými stupňami meditácie, zomrel, alebo ako hovoria budhisti, dosiahol svoju parinirvánu, „zbavený vnímania a pocitov.“

Šírenie budhizmu

Skoro po Budhovej smrti sa jeho učeníci zhromaždili, aby sa na koncile zjednotili na jeho učení. O storočie neskôr sa budhistická obec rozrástla, došlo k rozštiepeniu budhizmu na dva veľké smery – théravadský budhizmus – konzervatívnejší smer a mahájánsky budhizmus – liberálnejší smer, ktorý dával prednosť voľnejšej interpretácii Budhovej náuky.

Théravadský smer sa šíril juhom. V krajinách ako Srí Lanka, Barma, Thajsko, Laos a Kambodža sa praktikuje théraváda.

Mahájánsky budhizmus sa rozšíril na severozápad Indie. Podľa tradície zvolal vplyvný kráľ Kaniška budhistický koncil, na ktorom boli zapísané sútry – budhistické spisy obsahujúce priame Budhovo učenie, podávané najskôr ústne. Mahájána sa zo severozápadnej Indie šírila cez Áziu do Číny, Kórey a Japonska. Medzi théravádou a mahájánou sú teda veľké rozdielnosti. Napríklad v théravádskom budhizme sa súdi, že do nirvány možno dospieť iba vlastným úsilím jedinca.

Mahájánski budhisti dovoľujú používať modlitieb a viery, ako aj pomoci budhov a bódhisattvov. Bódhisattva – je v mahájáne bytosť, ktorá sa už blíži do nirvány, ale odkladá jej dosiahnutie, aby sa snažila o spásu všetkých bytostí. Berie na seba bolesti a utrpenie ostatných. Budha bol bódhisattvom vo všetkých predchádzajúcich životoch, než sa narodil ako Siddhártha Gautáma.

V jednotlivých krajinách, kde sa budhizmus rozšíril, vznikli rôzne budhistické školy. Šíriteľmi náuky boli budhistickí misionári.

Napríklad škola mahájánskeho budhizmu, ktorá sa rozvinula v Číne pod názvom čchan – škola meditácie. Vychádzala z Budhovej rady: „Zahľaď sa do seba, ty si Budha.“ Táto škola kládla meditáciu na prvé miesto vo svojej náboženskej praxi. Rozšírila sa do Kórey a Vietnamu, ale najväčší vplyv dosiahla v Japonsku. Tam je známa ako zen.

Zenbudhisti uctievajú historického Budhu. Veria, že Budhovu myseľ možno prebudiť v každom človeku. Tvrdia, že nábožná oddanosť sa vyjadruje a prejavuje každodennou prácou. Inou odnožou budhizmu je tantrický budhizmus. Tantra je názov učebníc, ktoré popisujú a vysvetľujú rôzne techniky k dosiahnutiu precitnutia. Zložitú sústavu tantrických praktík ovládajú len majstri – guruovia. Tantry obsahujú magické zariekania, tajomné obrazce a symbolické gestá rukami. Tantrický budhizmus sa rozšíril do Nepálu, Číny a Japonska, najväčší rozvoj však dosiahol v Tibete. V Tibete je majster nazývaný láma. Preto sa toto náboženstvo často nazýva lámaizmus.

Koncom 12. storočia sa do Tibetu valili vlny Indov utekajúcich pred moslimskými útočníkmi, ktorí pustošili severnú Indiu. Tibeťania začali považovať svoju zem za duchovné stredisko budhizmu. Tibeťania začali uctievať bódhisattvu Avalókitéšvaru za patróna svojej krajiny.

V 15. storočí založil náboženský reformátor Congkhapa takzvanú žltú sektu. Zakrátko sa stala dominantnou školou tibetského budhizmu. Tretí Congkhapov nástupca Gendundurb sa stal prvým dalajlámom, „oceánom múdrosti.“ On a jeho nástupcovia boli považovaní za Avalókitéšvarove vtelenia. Vždy po dalajlámovej smrti nastalo pátranie po chlapcovi, ktorí je jeho posledným vtelením. Keď je nájdený, vychovávajú ho starší lámovia k jeho životnému poslaniu.

Až do roku 1950, kedy bol Tibet anektovaný čínskou komunistickou vládou, bol dalajláma duchovným aj svetským vodcom krajiny.

Budhistická literatúra

Asi 500 rokov po Budhovej smrti sa jeho nasledovníci učili jeho náuku naspamäť a prednášali ju nahlas.

Ako plynul čas, v náboženskej náuke sa prejavovali rozdielnosti, a tak sa prejavila nutnosť vteliť Budhovo učenie do písomnej podoby.

Prvé zapísané budhistické texty boli zaznamenané na palmové listy po roku 43 p.n.l. na Srí Lanke. Sú známe ako Tipitaka, čo znamená „tri koše.“ Obsahujú Budhove kázne, rozpravy a príbehy, náboženskú poéziu a komentáre. Sú to texty théravadského budhizmu, písané v pálijštine.

Mahájánski budhisti zostavili v 2.st.p.n.l. zbierku textov, ktorá sa nazýva Tripitaka. Je písaná v sanskrite a obsahuje niektoré rovnaké diela ako Tipitaka. Sem patria napr. džátaky- príbehy, ktoré vykresľujú minulé Budhove životy.

Medzi dôležité diela mahájánskej Tripitaky patrí Lotosová sútra. Ako židovskokresťanský Starý a Nový zákon aj Lotosová sútra predstavuje veľkolepú literatúru. Námetom je vízia, ako všetci oddaní budhisti dosiahnu budhovstvo a všeobecnú spásu.

Okrem ďalšej literatúry je zaujímavá aj Tibetská kniha mŕtvych. V Tibetskom budhizme má dôležité miesto rituál, ktorý sa koná, keď niekto umiera. Podľa tradície človek po smrti vchádza na 49 dní do medzistavu bardo medzi koncom jedného života a začiatkom ďalšieho života. V tejto dobe môže správne pripravený jedinec dospieť do nirvány. Ak sa tak nestane, zotrvá v kolobehu znovuzrodení. Kniha mŕtvych je duchovná príručka pre lámov, ktorí pripravujú umierajúceho k využitiu tejto mimoriadnej šance, ako sa vymaniť z kolobehu životov.

Budhizmus a umenie

Prvý Budhov obraz sa objavuje na jednej minci kráľa Kanišku. Kaniškova ríša bola miestom vzniku prvých Budhových sôch. Boli dva rôzne štýly. V Gandháre na severe ríše sa štýlovo odrážal vplyv gréckorímsky. Iný štýl, ovplyvnený hinduistickým umením, vyvstal v Mathure na juhu.

Všeobecne, Budha sa väčšinou usmieva. Tento úsmev napovedá zážitok nadzemskej blaženosti. Predstavuje ideál kľudu a vnútorného mieru. Oči máva často zatvorené, ale nespí – je zahľadený dovnútra. Budhova postava bola stvárňovaná v rôznych polohách alebo ásanách vyjadrujúcich učenie, žehnanie alebo meditáciu. Aj gestá jeho rúk – mudry sú konvenčné.

Budhistická architektúra začala tzv. stúpami. Stúpa je polguľovitá stavba, mohyla, slúžiaca pôvodne k zakrytiu popola a ostatkov Budhu. Stúpy sa stali základným architektonickým prvkom neskorších budhistických chrámov. Okrem stúp sa v Ázii rozvíjal aj iný druh stavieb: budhistické kláštory. Skladali sa zo svätyne – čaitja a mníšskych obydlí – vihára. Niekedy boli tieto miestnosti vytesané priamo do ohromných skalných útesov.