Judaizmus

Judaizmus

Krátka história židovstva po obdobie zániku druhého chrámu roku 70

Židovstvo je náboženstvo dejín, náboženstvo histórie.

Boh Izraela nemôže byť nájdený len v prírodných úkazoch. Prihovára sa nám prostredníctvom dejinných udalostí.

Rabi Abrahám Jošua Heschel (1907-1973)

Najstaršie dejiny židovského národa sú opísané v Tóre a ďaľších biblických knihách. Biblický štýl písania je veľmi osobitý, jeho súčasťou sú opisy ťažko zlučiteľné s ateistickým a racionalistickým myslením mnohých ľudí.

Za počiatok židovských dejín môžeme považovať dobu asi 2000 až 1700 rokov pred začiatkom nášho letopočtu, v ktorej žil Abrahám, zakladateľ a patriarcha židovstva.

Abrahám a jeho nasledovníci vytrvalo hlásali a dodnes hlásajú ideu jediného a nepoznateľného Boha, Tvorcu sveta aj človeka. Môžeme ich považovať za prvých monoteistov.

Biblia opisuje Abraháma a jeho potomkov ako kočovníkov putujúcich spolu so svojimi stádami dobytka púšťou. Do oblasti Palestíny prenikli od juhu a súperili o vládu nad týmto územím s mnohými inými národmi. Táto perióda, v ktorej Abrahámovi potomci viac alebo menej úspešne obhájili svoje územie, trvala niekoľko sto rokov.

Potom sa v dôsledku hladu presunuli do Egypta. Vládcovia Egypta, ich spočiatku nechali usadiť sa v oblasti Gosenu, kde Izraeliti žili oddelene od Egypťanov. Tento stav sa však po niekoľkých generáciách zmenil a egyptskí panovníci nútili Izraelitov pracovať na stavbách a pri výrobe tehál. Ich položenie sa tak zhoršilo, že sa rozhodli vrátiť do svojej starej vlasti.

Návrat sa udial pod vedením Mojžiša asi 1300 rokov pred n.l. Celková doba pobytu v Egypte bola 430 rokov a po jej uplynutí sa z malého počtu Izraelčanov stal skutočný národ. Séria priaznivých okolností podmienila úspešný odchod z Egypta a utužila pocit národnej spolupatričnosti Židov, ktorí sa dostali do pôvodnej vlasti nepriamo, po dlhom putovaní cez púšť.

Mojžiš stojaci na čele ľudu počas celého putovania na púšti je najväčšou postavou židovských dejín. Počas svojho 120 – ročného života pôsobil ako osloboditeľ, zákonodárca a

vychovávateľ. Roky, ktoré Izraelčania strávili s Mojžišom na púšti, boli školou národa, jednou z mnohých, ktoré história dala Židom, ale tou najdôležitejšou. Sú to zároveň roky, kedy židovský národ prijal svoj morálny kódex. Tradícia opisuje túto udalosť ako zjavenie na hore Sinaj spojené s prijatím mravných zákonov, ktorých stručným zhrnutím je Desatoro prikázaní. Tento kódex zostal v platnosti počas celých dejín až do dnešných dní a stal sa základom etiky ľudstva.

Návrat Židov do pôvodnej vlasti je poznačený sústavnými vojnami s okolitými kmeňmi a národmi. Židia však uhájili svoju vlasť a upevnili svoje postavenie. Okolité národy, hlavne susedný Kanaánčania boli mravne aj kultúrne zaostalí, prinášali svojim božstvám ľudské obete a holdovali surovým obyčajom. Z tohto dôvodu požadovali vedúce osobnosti židovského národa, židovskí proroci, uzavretý národný a náboženský život.

Cesta k vytvoreniu kráľovstva

Štátna forma v týchto časoch mala veľmi voľnú štruktúru. O dôležitých otázkach sa rozhodovalo kolektívne, prípadne sa akceptovala mienka ľudí s prirodzenou autoritou. Táto forma „vlády“ jestvovala aj v časoch, keď v okolitých štátoch existovali kráľovské dynastie. Židia si zvolili kráľovskú formu vlády oveľa neskôr. Prvým izraelským kráľom bol biblický Saul (1020-1004 p.n.l.), ktorý vynikol v boji

s Filištíncami. Nasledoval ho populárny Dávid (1004-965 p.n.l.), najvýznamnejší kráľ židovskej histórie. Za jeho panovania dosiahlo kráľovstvo vrchol moci. Po ňom nastúpil jeho syn Šalamún (967-928 p.n.l.). Snažil sa zmierniť protiklady medzi kočovným hospodárstvom na juhu a stabilným poľnohospodárstvom na severe. Na vzostup moci susedných štátov, hlavne Egypta reagoval Šalamún šikovnou zahraničnou politikou.

Náboženský život upevnil výstavbou centrálneho kultového miesta židovstva, jeruzalemského chrámu na hore Sion. Šalamúnovo meno sa v dejinách spája s múdrosťou a rozhľadenosťou.

Rozpad a zánik židovského štátu

Jeho nástupcom sa však nepodarilo udržať jednotu kráľovstva. Došlo k rozštiepeniu na severnú časť (Izrael) s hlavným mestom Samáriou a južnú časť (Judea) s hlavným mestom Jeruzalemom. Rozštiepenie bolo vyvolané rastúcim vplyvom susedných veľmocí Egypta a Asýrie, medzi ktorými sa nachádzalo územie obývané Židmi.

Severné kráľovstvo zaniklo roku 722 p.n.l. po trojročnom obliehaní Samárie Asýrčanmi a tým sa zároveň končí stopa desiatich izraelských kmeňov, ktorých osud sa stal v minulosti predmetom mnohých úvah. Po čase etnicky splynuli s Asýrčanmi. V južnom kráľovstve Judei zostal celý kmeň Júda a väčšina príslušníkov kmeňa Lévi.

Doba medzi zánikom Izraela a neskorším zánikom Judey je poznamenaná pôsobením prorokov, vysoko nadpriemerných jedincov, ktorí tvoria neopakovateľnú súčasť židovských aj svetových dejín. Proroci boli skutočnou inteligenciou svojho národa. Dvíhali svoj hlas a nemilosrdne karhali vládnuce vrstvy i prostý ľud za porušovanie zákona.

Judea jestvovala ešte poldruha storočia po zániku Izraela. Jej zánik súvisí s mocenským bojom medzi Egyptom a Asýriou. Roku 597 p.n.l. Judeu dobyl asýrsky kráľ Nabuchodonozor a odvliekol časť obyvateľov do hlavného mesta ríše, Babylonu. Po druhýkrát vpád tohto panovníka znamenal zánik štátu aj zničenie hlavného mesta Jeruzalema. Šalamúnov chrám bol zničený a jeho poklady vyrabované roku 586 p.n.l.

Skoro celé obyvateľstvo, ktoré prežilo vojnu, bolo odvlečené do babylonského zajatia, zostala len časť vidieckeho obyvateľstva.

Zborením chrámu a odvlečením väčšiny obyvateľstva sa začína nová perióda židovských dejín. Židovský štát bol zničený, ale tradície, kultúra a náboženský život sa konali s nezmenšenou intenzitou. Miesto chrámu vznikli synagógy, miesto prinášania obetí kládli na stôl zvitky Tóry. Začalo sa masové štúdium Zákona a položil sa tak základ tradície štúdia, ktorá je živá do súčasnosti.

Babylonské zajatie trvalo 50 rokov. Babylonskú ríšu roku 538 p.n.l. dobyl perzský kráľ Kýros. Návrat Židov sa uskutočnil v niekoľkých vlnách. Krajinu, ktorú si starší ľudia ešte živo pamätali, našli morálne aj fyzicky zdevastovanú. Juh, východ aj západ krajiny bol zaplavený cudzincami, na severe žili obyvatelia Samárie zmiešaní s cudzincami. Roku 520

p.n.l. sa začalo s výstavbou druhého chrámu. Slávnostné vysvätenie sa konalo roku 516 p.n.l.

Proroci Nehemiáš a Ezra videli podstatný problém rekonštrukcie národného života v morálnej oblasti. Obávali sa negatívneho vplyvu susedných národov na Židov. Z toho dôvodu zakazovali zmiešané manželstvá medzi cudzincami a Židmi a snažili sa o vytvorenie prevažne židovského osídlenia Jeruzalema. Významným aktom v období druhého chrámu bolo opätovné formálne vstúpenie národa do zväzku s Hospodinom, ktoré sa konalo roku 444 p.n.l. Podľa tohto zväzku sa národ zaviazal dodržiavať Zákon- halachu (pozri kap. č. 2), ústne tradovanú od čias zjavenia na hore Sinaj. Poznanie náboženských predpisov sa rozšírilo z malej skupiny kňazov na široké vrstvy národa.

Dá sa povedať, že Židovstvo sa týmto zachránilo pred zánikom. Ďaľšie roky sú totiž poznamenané vplyvom helenizmu, ktorému podľahli skoro všetky národy antického sveta. Židovstvo tak získalo pevné pozície. Biblické knihy už boli kanonizované a zapísané v posvätnom hebrejskom jazyku aj v preklade do ľudovo používanej aramejčiny.

Vykryštalizoval sa národ s vysokou morálkou, bohatou kultúrou a bezpríkladným vzťahom ku knihám a štúdiu.

Éra helenizácie sa začína výbojmi Alexandra Macedónskeho, ktorý dobyl celú Prednú Áziu vrátane Jeruzalema. Alexandra hodnotí židovská tradícia pozitívne. V Jeruzaleme sa správal slušne, rešpektoval miestne zvyky aj náboženské cítenie. Do chrámu poslal dar, ale nevstúpil do jeho priestorov. Dodnes je medzi Židmi obľúbené meno Alexander.

Po rozpade Alexandrovej ríše sa postupne dostáva do popredia Rím. Rimania boli tolerantní vo vzťahu k iným náboženstvám. Judea však v tomto období predstavovala ohnisko nepokojov. Do tohto obdobia tiež spadá vznik kresťanstva. V roku 66 za vlády Neróna vypuklo v Judei povstanie, ktorého príčinou bola politika guvernéra Florusa. Trestná výprava bola vedená generálom Vespasiánom a jeho synom Titom. Jeruzalem bol dobytý a 656 rokov po zničení Šalamúnovho chrámu bol roku 70 zapálený a zničený aj druhý chrám.

Pre Židov sa začala epocha diaspóry – rozptýlenia medzi ostatné národy sveta.

Pramene židovského náboženstva

Biblia

Je najdôležitejšou knihou židovského národa. Prvých päť kníh Starého

zákona je v hebrejčine označovaných ako Tóra, čo sa prekladá ako zákon, učenie alebo návod, pokyn. Sú to:

kniha GENESIS (Pôvod) kniha EXODUS (Odchod)

kniha LEVITICUS (Kniha Levitov) kniha NUMERI (Čísla)

kniha DEUTERONOMIUM (Obnovený zákon)

Týchto prvých päť kníh nazývame päť kníh Mojžišových a podľa židovských tradícii ich napísal najväčší židovský mysliteľ a moralista Mojžiš na pokyn Hospodina. Okrem týchto piatich kníh obsahuje zbierka Starého zákona 34 ďaľších kníh. Sú

najvydávanejšími dielami minulosti a prítomnosti a tvoria neprekonateľnú pokladnicu vedomostí a poučenia.

V mnohých krajinách existujú biblické ústavy a väčšina významných univerzít vo svete má zriadené katedry alebo ústavy judaistiky, na ktorých sa vedci zaoberajú aj Starým zákonom.

Bibliu alebo Tóru nemožno posudzovať podľa krátkych, z textu vytrhnutých citátov, treba ju chápať ako celok. Vznik Tóry historici kladú do obdobia pred 3500 rokmi. Bola to doba, keď to, čo Tóra požadovala, pôsobilo priam šokujúco, revolučne.

Na otázku ako zhrnúť bibliu do jednej vety, odpovedali dvaja rabíni takto:

„Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Rabi Akiba (zač. 2. st.)

„Toto je kniha dejín človeka.“ Rabi Ben Azarja (1511-1578)

Celé dejiny humanizmu môžeme označiť ako dejiny presadzovania myšlienok Tóry. Na žiadnom mieste Tóry nenájdeme výzvu ku krutosti, ale na mnohých miestach je napísaná požiadavka miernosti a tolerancie. Nielen voči ľuďom, ale voči všetkému živému. Tóra sa zastáva aj otrokov v čase, keď otroctvo bolo súčasťou života všetkých národov. Z dnešného hľadiska by sme Tóru nazvali silne sociálnou. Sú v nej zákony v prospech chudobných, vdov a sirôt, otrokov, zákony na ochranu zvierat.

Celou Tórou sa sústavne tiahne niť prikázania tolerancie a ohľaduplnosti.

Talmud

Druhým najvýznamnejším prameňom židovstva je Talmud. Je to zbierka komentárov Tóry. Slovo je substantívom slovesa učiť sa alebo učiť (iných). Talmud vznikal postupne. Najprv bola halacha (cesta, putovanie) ako pojem, ktorý označuje súbor tradícii a príkazov. Halacha sa tradovala len ústne. Postupne však dochádzalo ku spisovaniu tradície. Tejto práci sa venovali rabínske školy. Keď došlo roku 70 n.l.

k zničeniu druhého chrámu a k ovládnutiu krajiny Rimanmi, učenci, ktorí vojnu prežili, sa snažili zachrániť ohrozené tradície judaizmu. Došlo k založeniu nového učilišťa,

v ktorom sa začali zhromažďovať a spisovať všetky dostupné tradície judaizmu.

Talmud sa skladá z mišny a gemary. O vznik mišny sa zaslúžili Tanaiti – tak sa nazývali generácie učencov nadväzujúcich na štúdium Rabbanovej školy v Jabne. Tanaiti zhromaždili rozsiahly materiál, ktorého konečnú redakciu urobil rabi Jehuda Ha Nassi

v rokoch 170 až 200 n.l. Tradícia mu preto pripisuje autorstvo mišny, diela, ktoré je výsledkom práce piatich generácii tanaitov. Mišna (opakovanie) vychádza z Tóry a predstavuje prvé autoritatívne zhrnutie zákona. Je jadrom Talmudu.

V ďalších generáciách sa učenci, ktorých označujeme ako amorejci, zaoberali Tórou aj mišnou. Spísali diskusie a komentáre k mišne a doplnili ich látkou, ktorú do nej rabi Jehuda Ha Nassi nezahrnul. Táto práca sa nekonala len v Palestíne, ale aj v Babylone, do ktorého sa presunulo v 2. a 3. storočí n.l. ťažisko židovskej vzdelanosti. Výsledkom práce amorejcov je gemara (dokončenie, naučená tradícia). Podľa miesta vzniku rozlišujeme jeruzalemskú a babylonskú gemaru. Mišna spolu s gemarou tvoria Talmud, a tak podľa gemary rozlišujeme jeruzalemský a babylonský Talmud. K uzávierke jeruzalemského Talmudu došlo v 4. storočí, babylonského v 5. storočí. Písomne zaznamenané diskusie

o babylonskom Talmude trvali do 9. storočia. Potom sa ťažisko židovskej vzdelanosti presunulo do arabsko-španielskeho priestoru a postupne ďalej do Francúzska a Nemecka.

Vo všetkých týchto krajinách zakladali Židia rabínske školy, v ktorých sa študoval Talmud. Talmud sa stal jedným zo synoným židovstva. Ide o knihu, ktorá sa už od svojho vzniku stala predmetom bipolárneho prístupu. Na jednej strane uznávaný za žriedlo múdrosti, na druhej strane hanobený a osočovaný. To, čo sa používalo proti nemu, sú falošné citáty, alebo citáty vytrhnuté z textu. Ak má niekto úprimnú snahu o pochopenie tohto diela a jeho konfrontovanie s inou náboženskou literatúrou, mal by prirovnať dôležité s dôležitým. Je chybou brať z Talmudu nepodstatné a porovnávať s tým, čo je na druhej strane prvoradé. Talmud ako i iné diela nemožno posudzovať podľa jednotlivých citátov.

Pri protižidovských pogromoch v stredoveku sa ničili židovské písomnosti, na prvom mieste Talmud. Často ho verejne pálili a v 16. storočí existoval už len nepatrný počet exemplárov kompletného diela. Za uchovanie Talmudu vďačíme vynálezu kníhtlače a povoleniu pápeža Leva X., známeho mecenáša vedy, vydať Talmud bez cirkevnej cenzúry.