Katolícka sociálno-politická doktrína

Katolícka sociálno-politická doktrína

Po víťazstve buržoázno-demokratických revolúcií v Holandsku, Anglicku a Francúzsku sa začína kríza oficiálnej katolíckej doktríny, ktorá bola v stredoveku baštou feudalizmu. Oficiálne názory katolicizmu sú konfrontované so svetskými prúdmi a realitou rodiacej sa kapitalistickej spoločnosti, jej liberálno-demokratickou koncepciou, osvietenectvom a racionalizmom. Pod tlakom týchto faktorov sa prispôsobuje novým podmienkam a prispôsobuje im aj svoje sociálne učenie.

V novodobých dejinách môžeme vyčleniť 3 hlavné vývojové etapy, ktorými prechádza katolícka sociálno-politická doktrína:

1. etapa zahrňuje obdobie rokov 1789-1878. Katolicizmus spochybňuje všetky hlavné tézy tvoriace základ liberálnej Kritizuje heslo slobody vyjadrené v Deklarácii práv človeka a občana (bola prijatá vo Francúzsku počas revolúcie), ako aj tézy, hlásajúce suverenitu ľudu, deľbu štátnej moci a jej svetský charakter, tiež ekonomický a politický liberalizmus.

2. etapa (1787-1958) sa začína nástupom pápeža Leva XIII. Je obdobím dozrievania kompromisu katolíckeho sociálneho učenia s obsahom spoločenských premien.

Svoju vlastnú štruktúru prispôsobuje novému spoločenskému poriadku a buržoáznym doktrínam.

3. etapa sa začína pontifikátom Jána XXIII. (1958-1963) a trvá dodnes. Otvára novú etapu rozvoja katolíckeho myslenia. Plne akceptuje liberalizmus, do centra pozornosti postavila miesto a hranice slobody jednotlivca, spoločenské zriadenie, formy vlastníctva. Neodsudzuje odlišné názory, pohľady, ale snaží sa o porozumenie so svetskými prúdmi a meniacou sa spoločenskou realitou. Centrum pozornosti katolíckej cirkvi sa rozširuje z Európy na všetky kontinenty.

Najvýznamnejšie udalosti druhej etapy vývoja katolíckej sociálno-politickej doktríny

Z uvedených faktov vyplýva, že najvýznamnejší kvalitatívny zvrat nastáva až v 2. etape za pôsobenia pápeža Leva XIII. (1878-1903), kedy boli prijaté známe encykliky

„Rerum novarum“ (1891) a „Graves de communi“, v ktorých je sformulovaný základ nového spoločenského programu cirkvi. Tento akceptoval spoločensko-politické zásady kapitalizmu- parlamentarizmus, suverenitu ľudu, ľudské a občianske práva. Oficiálnou filozofiou cirkvi sa stal neotomizmus. Tento program sa zmieruje s istou nevyhnutnou diferenciáciou spoločnosti, uznáva potrebu zasahovania štátu. Vychádza z princípov náboženskej tolerancie, vyzýva cirkev k návratu do prítomnosti a k tvorivosti.

Vývoj však neprebiehal priamočiaro ani od tohto obdobia. Počas pôsobenia niektorých pápežov, napr. Piusa X. (1903-1914), boli aj pokusy o návrat k absolutizmu a monokracii.

Snahy rozširovať slobodu myslenia presadzoval však už zakrátko Pius XI. (1922- 1939), ktorý tiež vyslovil súhlas so zakladaním katolíckych organizácii a strán. Na druhej strane bol zakladateľom tzv. Katolíckej akcie – organizácie svetských katolíkov, ktorá sa snažila podriadiť cirkvi niektoré oblasti spoločenského života. Svoje sociálne názory vyložil v encyklike „Qadragesimo anno“ (1931). Akceptoval kapitalizmus, súkromné vlastníctvo, požadoval však spravodlivé rozdeľovanie. Štát a odbory by mali predchádzať sociálnym konfliktom, napätiu a riešiť ich.

Otázky a úlohy

1. V ktorom období dochádza ku kríze oficiálnej katolíckej doktríny?
2. Ktoré hlavné vývojové etapy vo vývoji katolíckej sociálno-politickej doktríny poznáme? Uveď ich

1. Za pôsobenia ktorého pápeža došlo k výraznému kvalitatívnemu zvratu v katolíckom sociálno-politickom hnutí? Aký spoločenský program cirkvi sformuloval?
2. Ktorý pápež vyslovil súhlas so zakladaním katolíckych organizácií a strán?