Sociálno-demokratické hnutie

Sociálno-demokratické hnutie

Koncom XIX. storočia sa rozrastá a postupne presadzuje tzv. štvrtý stav buržoáznej spoločnosti- robotnícka trieda, ktorý je produktom priemyselnej revolúcie a vzniku industriálnej spoločnosti.

Politicky sa začína aktivizovať prostredníctvom sociálno-demokratických strán a vytváraním odborov. Sociálno-demokratické strany zohrali významnú úlohu v zlepšovaní existenčných podmienok pracujúcich a celkovej humanizácii spoločnosti. Išlo napr. o skrátenie pracovného času na 8 hodín, zvyšovanie miezd, sociálne zabezpečenie, podporu v nezamestnanosti, nárok na vzdelanie, účasť na riadení výroby.

Počiatky sociálno-demokratického hnutia sú späté s činnosťou II. internacionály, založenej v roku 1889.

Koncom XIX. storočia sa však začína rozkol v robotníckom hnutí, ktorý sa neskôr prejavil vo vzniku dvoch hlavných prúdov:

sociálno-demokratického akomunistického (boľševického),

ktoré si vytvorili i svoje vlastné medzinárodné organizácie.

Predstaviteľ prvého prúdu nemecký teoretik Bernstein dokázal, že kapitalizmus sa zásadne mení, je vývojaschopný a cieľom teda nemôže byť jeho násilné zvrhnutie, ale postupné reformovanie (sociálny reformizmus). Tvrdil, že sociálno-demokratické strany tým, že sa podieľajú na politike a činnosti štátnych orgánov, môžu cestou postupných reforiem vytvoriť spravodlivú spoločnosť. Položil teoretické základy tzv. etického socializmu.

Odlišnosť týchto dvoch myšlienkových prúdov sa prejavila aj v založení rôznych politických strán.

V roku 1903 došlo k založeniu Strany boľševikov ako zárodku komunistického krídlaa neskôr v roku 1919 došlo k založeniu tzv. Komunistickej internacionály, ktorá si za svoj cieľ stanovila rozšírenie komunistických strán vo svete.

Po rozpustení II. internacionály počas 1. svetovej vojny sa sociálno-demokratickéstrany, ktoré nevstúpili do Komunistickej internacionály, spojili v roku 1923 do tzv. Socialistickej robotníckej internacionály, ktorá sa aj naďalej označovala ako druhá. Zanikla počas II. svetovej vojny. Už obnovením tejto organizácie sociálno-demokratické strany demonštrovali, že sa rozišli s komunistickým hnutím, ktoré chápali ako ľavičiarsky

radikalizmus. Odmietli predovšetkým násilnú, tzv. revolučnú cestu prechodu k socializmu, nastolenie diktatúry proletariátu. Oproti tomu postavili princíp liberálnej demokracie, odmietli úplnú likvidáciu súkromného vlastníctva, totálne zoštátnenie, ideologický monopol a pod.

Sociálno-demokratické strany vo viacerých krajinách (Nemecko, Taliansko, Francúzsko) boli natoľko silné, že boli zastúpené vo vládach, resp. samotné tvorili vlády.

Otázky a úlohy

1. Čo je to štvrtý stav buržoáznej spoločnosti? Kedy a akým spôsobom sa začína politicky aktivizovať?
2. Kedy sa začína rozkol v robotníckom hnutí? Ktoré hlavné prúdy v robotníckom hnutí v tomto období vznikli? Charakterizuj ich vývoj a porovnaj ich