Liberalizmus a neoliberalizmus v politickom hnutí

Liberalizmus a neoliberalizmus v politickom hnutí

Pojem liberalizmus je odvodený od latinského slova „libertas“- sloboda. Je synonymom tolerancie, lásky k slobode, voľného rozletu mysle.

Do politického jazyka, kde označuje slobodné spoločenské hnutie, sa dostal v roku 1812 a zaviedol ho španielsky parlament. V zmysle ekonomickom existuje už od stredoveku, kedy sa pojem liberalizmus používal na označenie reakcie meštianstva na obmedzenia zo strany absolutistického feudálneho poriadku.

Existujú dva hlavné prúdy liberalizmu – ekonomický a politický (ako spôsob realizácie štátnej moci). Tieto sa navzájom prepletajú a ovplyvňujú.

Zdrojom liberalizmu ako politickej doktríny bola na jednej strane potreba boja meštianstva proti absolutistickej moci, feudálnym obmedzeniam a pozíciám cirkvi v politike, ktoré brzdili slobodný rozvoj kapitalizmu. Na druhej strane to bola potreba meštianstva ako „tretieho stavu“ teoreticky sformulovať a zdôvodniť vlastné potreby, záujmy a ciele.

Môžeme povedať, že začiatky liberalizmu siahajú až do 17. storočia a v nasledujúcich historických obdobiach prechádza výraznými zmenami. Jeho pôvodnou vlasťou je Anglicko, odkiaľ prešiel do Francúzska a USA. Neskôr sa dostáva aj do iných štátov. V Nemecku a Taliansku bol liberalizmus slabý a málo originálny.

Možno vyčleniť 3 hlavné vývojové etapy, ktorými prechádzal liberalizmus vo svojom vývoji:

1. etapa: Aristokratický liberalizmus

Bol doktrínou najbohatších vrstiev meštianstva, ktoré bojovali proti feudalizmu a absolutistickej monarchii. Nepresadzovali však ešte požiadavky demokracie, slobody a rovnosti pre všetky vrstvy. V tomto období pôsobilo veľa vynikajúcich mysliteľov, ktorí sformulovali filozofické a politické základy liberalizmu. V Anglicku to boli predovšetkým

John Locke – empirický filozof a zakladateľ politického liberalizmu, Adam Smith – klasik ekonomického liberalizmu a iní. V USA pôsobili v tomto období napr. Thomas Jefferson, vo Francúzsku napr. Montesquieu.

1. etapa: Demokratický liberalizmus

Zahŕňa obdobie do 1. svetovej vojny. Hlavne počas revolučných rokov 1848-1849 začali do liberalizmu prenikať idey politickej demokracie – suverenita ľudu, všeobecného volebného práva a parlamentarizmu. Najvýznamnejšie osobnosti tohto obdobia boli v Anglicku J. Stuart Mill, Herbert Spencer, v USA A. Lincoln a iní. Demokratický liberalizmus vytláčal posledné zvyšky aristokratického. Po 1. svetovej vojne nastúpil rozpad monarchií, vznikajú nové demokratické republiky, uplatňuje sa právo národov na sebaurčenie. Toto obdobie je však poznačené aj nárastom opozičných síl proti liberalizmu. Išlo najmä o konzervatívne hnutia, nacionalistické, autoritárske a fašistické prúdy, pre ktoré nebol liberalizmus dostatočne

autoritatívny.

Typické pre toto obdobie bola idealizácia trhu. Trh sa chápal ako hlavný a jediný regulátor ekonomiky a celého spoločenského života., ktorý si automaticky nastoľuje a udržiava rovnováhu (tzv. zásada laissezfairizmu). Akékoľvek zásahy štátu do fungovania trhu môžu túto rovnováhu len narušiť. Štát teda nemá zasahovať do ekonomiky, len chrániť osobnú slobodu, majetok, verejný poriadok a bezpečnosť štátu. V podmienkach slobodného podnikania tým, že každý sleduje svoje osobné záujmy, prispieva najviac i záujmom celospoločenským. Neviditeľná ruka trhu sama nastoľuje rovnováhu.

1. etapa: Neoliberalizmus (sociálny liberalizmus)

Najhlbšia ekonomická kríza v rokoch 1929-1933 ukázala nedostatočnosť zásad klasického liberalizmu, ktoré sa zakladali na nezasahovaní štátu a donútila spoločnosť hľadať iné cesty prosperity. Nové snahy viedli k vzniku politiky „nového poriadku“ (New deal), ktorú začal presadzovať americký prezident F.D. Roosevelt ako východisko z ekonomickej krízy. Táto politika nielen pripúšťala, ale i predpokladala štátne zásahy do ekonomiky a sociálnej sféry. Hlavným teoretikom tohto prúdu v oblasti ekonómie bol anglický ekonóm J.M. Keynes.

V 60.-70. rokoch po čiastočných úspechoch aplikácie tejto teórie v praxi sa začali prejavovať nedostatky Keynesovej teórie. To bol signál pre nástup konzervativizmu hlavne v USA a neskôr v západnej Európe. Na túto situáciu reagovali i samotní liberáli. Posilnilo sa krídlo hlásajúce využívanie prvkov klasického liberalizmu, posilnenie pôsobenia trhových mechanizmov. Tak vznikol prúd stúpencov klasického liberalizmu, voľného

trhu, ktorí sú považovaní aj za konzervatívcov. Došlo teda k zblíženiu a vzájomnému prepleteniu liberalizmu a konzervativizmu. Významnými predstaviteľmi tohoto smeru- klasického liberalizmu boli v USA po 2. svetovej vojne hlavne F.A. Hayek, K.A. Popper a

M. Friedman.

Myšlienky liberalizmu boli zakotvené v mnohých medzinárodných dokumentoch o ľudských a občianskych právach, tvorili vlastne ich teoretický základ a nachádzajú svoje uplatnenie vo všetkých demokratických spoločnostiach.

Významným prúdom neoliberalizmu v 50.-60. rokoch bola doktrína „štátu blahobytu“. Bola rozpracovaná a prakticky realizovaná v Anglicku, Austrálii, Švédsku, USA. Medzi najvýznamnejších teoretikov tohoto smeru patrí napr. americký ekonóm J.K. Galbraith. Tento prúd vychádza z myšlienky, že rozvinuté štáty by mali stáť na stráži úspechov občanov, garantovať im vysokú úroveň blahobytu a ochraňovať kultúrne hodnoty.

Otázky a úlohy

1. Vymenuj hlavné sociálno-politické doktríny súčasnosti.
2. Charakterizuj pojem liberalizmus. Uveď, aké hlavné prúdy liberalizmu poznáme.
3. Akými hlavnými vývojovými etapami prechádzal liberalizmus? Popíš prvú a druhú
4. Charakterizuj tretiu etapu vo vývine liberalizmu. Vysvetli, čo je to doktrína „štátu blahobytu“. Popíš prúd stúpencov klasického