Znaky a formy štátu

Znaky a formy štátu

Pojem štát pochádza z latinského slova status, čo znamená stav, ústava alebo aj poriadok. V starovekom Grécku bol štát totožný s polis, v starovekej rímskej terminológii je štátom civitas, to znamená mesto Rím a k nemu patriace pozemky.

Štát – je mocensko-politická organizácia, ktorú tvorí územie, obyvateľstvo a štátne zriadenie.

Znaky štátu

Štát má tieto špecifické znaky:

Štátna moc – je druh verejnej moci v rukách určitej skupiny, ktorá sa zaoberá len výkonom moci. Vzťahuje sa na celé územie štátu a na všetkých obyvateľov.

Štátne územie – je priestor vymedzený hranicami štátu.

Štátne občianstvo – znamená príslušnosť osoby k určitému štátu. Je to trvalý právny zväzok medzi fyzickou osobou a štátom. Štátne občianstvo nemožno nikomu odňať proti jeho vôli.

Štátna suverenita – sa vymedzuje ako nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci, či už vo vnútri štátu, alebo mimo hraníc daného štátu.

Formy štátu

Forma štátu – je spôsob usporiadania krajiny, spôsob politického a občianskeho života, charakter štátnych inštitúcií a orgánov, ich vzájomné vzťahy.

Formy štátu sú odvodené od formy vlády.

3. hľadiská delenia:

1. z hľadiska vzniku politických elít (hlava štátu):
   • dedičná monarchia,
   • konštitučná monarchia,
   • republika,
2. z hľadiska územnoorganizačného členenia štátnej moci (podľa vertikálnej deľby moci):
   • unitárny štát,
   • federácia,
   • konfederácia,
3. z hľadiska vplyvu občanov:
   • pluralitný štát,
   • totalitný štát.

Monarchia – forma vlády alebo forma štátu, kde na čele štátu je panovník, monarcha, suverénna osobnosť s rôznym titulom (kráľ, cisár, knieža, vojvoda, sultán, šejk a pod.). Panovník má osobné privilégiá, k moci sa dostáva dedične, len výnimočne voľbou. Nie je politicky zodpovedný, je formálnou hlavou štátu.

Rozlišujeme monarchie:

Dedičné – nový panovník v nich nastupuje z panovníckej dynastie na základe nástupníckeho práva,

Volené – v súčasnosti napr. teokratická monarchia Vatikán, v minulosti Poľsko.

Podľa postavenia monarchu:

Absolutistické – neobmedzená vláda panovníka (Francúzsko),

Stavovské – na správe štátu sa spolupodieľa šľachta, duchovenstvo a neskôr aj meštianstvo (napr. Čechy, Poľsko),

Parlamentné – moc patrí parlamentu, ktorý je najvyšším zastupiteľským a zákonodarným orgánom, voleným vo všeobecných voľbách, napr. Japonsko,

Konštitučné – práva panovníka obmedzuje a upravuje ústava (Anglicko),

Dualistické – zákonodarná moc sa delí medzi panovníka a parlament (Jordánsko, Saudská Arábia). Republika – forma vlády, kde na čele štátu je prezident, ktorú volí parlament alebo sa volí v priamych voľbách. Parlamentná republika – prejavuje sa mocenským postavením parlamentu, ktorý určuje zloženie vlády a jej politiku. Kabinetná forma vlády – dominantné postavenie medzi troma zložkami moci získava vláda (zbor ministrov). Prezidentská republika – hlavou štátu je prezident, ktorý je na čele výkonnej moci (exekutívy). Diktatúra – samovláda v rukách jedného neobmedzeného vládcu alebo malej skupiny ľudí (napr. boľševická – ZSSR, fašistická – Taliansko).

Podľa územnoorganizačného členenia štátnej moci (z hľadiska vertikálnej deľby moci):

• unitárny štát,
• zložené štáty (federácia, reálna únia, novodobá únia),
• konfederácia.

Unitárny štát (jednotný štát) – (z lat. unus – jeden) k typickým znakom unitárneho štátu patrí jednotná a jediná sústava najvyšších štátnych orgánov. Má jednu ústavu, zákonodarstvo, jednotné štátne občianstvo, napr. Island, Nórsko, SR, ČR, Maďarsko, Poľsko.

Vzájomné vzťahy a štruktúra týchto orgánov sú podmienené formou vlády – parlamentnou, prezidentskou. Na sústavu najvyšších štátnych orgánov nadväzuje sústava miestnych štátnych orgánov, ktoré sú podriadené najvyšším orgánom štátnej správy.

V unitárnom štáte existuje jeden právny poriadok, na vrchole ktorého je ústava ako základný zákon štátu najvyššej právnej sily. Tento princíp sa nevzťahuje na štáty, kde sa uplatňuje tzv. nepísaná ústava (Veľká Británia).

Unitárny štát má jeden systém štátnych symbolov, jediné štátne občianstvo. Unitárna podoba štátnosti sa môže realizovať buď ako samostatný štát (napr. Slovenská republika od roku 1993, Fínsko, Maďarsko), alebo ako subjekt niektorej formy zloženého štátu (napr. obdobie existencie Česko-slovenskej republike od jej vzniku v roku 1918 až do prijatia ústavného zákona o československej federácii).

Podľa toho, ako sú nižšie orgány podriadené vyšším štátnym orgánom, a podľa vzájomných kompetencií rozlišujeme unitárne štáty centralizované a decentralizované. Kým v centralizovaných štátoch centrálne orgány zasahujú do právomoci miestnych orgánov, v decentralizovaných štátoch majú miestne orgány väčšie právomoci, vykonávajú ich samostatne. Súčasťou decentralizovaného štátu je autonómia. Autonómne územné orgány rozhodujú predovšetkým v regionálnych, kultúrnych, ale aj politických záležitostiach. V súčasnosti sa autonómne útvary vyskytujú v Rusku, Izraeli, Taliansku, prípadne všade tam, kde je prevaha príslušníkov národnostných menšín.

Federácia – je v súčasnosti najrozšírenejšou formou zloženého štátu. Vzniká spojením dvoch alebo viacerých štátov (krajín, provincií, kantónov), ktoré sa vzdali časti svojej suverenity v prospech celku. Okrem jednotného federálneho zákonodarstva môžu mať jednotlivé časti vlastnú ústavu aj zákony, dvojitú sústavu najvyšších štátnych orgánov a dvojité občianstvo. Federácie mávajú spoločnú zahraničnú politiku, menu, príp. justíciu (napr. USA, Švajčiarsko, SRN, ZSSR v rokoch 1922 – 1991). Federácie sa uplatňujú prevažne v štátoch s veľkou rozlohou, ktoré nie je možné riadiť z jedného centra.

Reálna únia – napríklad Rakúsko-Uhorsko po roku 1867.

Novodobá únia – spojenectvo niektorých krajín s bývalými kolóniami.

Konfederácia – je zväz suverénnych štátov. Je to voľné, zmluvné združenie samostatných štátov, ktoré úzko spolupracujú v niektorých oblastiach. Pri zachovaní vlastných ústav a občianstva štáty vytvárajú orgány na spoločné zaistenie obrany, zahraničnej politiky, prípadne zahraničného obchodu a meny (existovali najmä v minulosti, napr. vo Švajčiarsku do roku 1847, USA v rokoch 1778 – 1787, Nemecko do zjednotenia v roku 1870). Spravidla je prechodným útvarom, ktorý vzniká pri zjednotení alebo rozpade štátu. V súčasnosti akési nadštátne spojenie konfederačného typu predstavuje Európska únia (EÚ).