Volebný systém

Volebný systém

Volebný systém je demokratický spôsob obsadzovania štátnych funkcií, t.j. spôsob ako voliť. Spôsob volieb určuje ústava a zákony.

Spôsoby volieb: - sú podmienené rôznymi faktormi, napr.:

Permanentnosť volieb – opakovanie volieb po určitom období (napríklad môžu existovať až tri druhy volebného obdobia – v americkom Kongrese je Senát volený na 6 rokov, Snemovňa reprezentantov na 2 roky a prezident na 4 roky).

Volebný systém: spôsob voľby môže byť:

1. priamy – volič volí sám – priamo,
2. nepriamy – volič volí prostredníctvom zástupcov:
   • osôb, ktoré budú v jeho mene voliť (napr. v USA prezidenta volia volitelia),
   • orgánov štátnej moci (napr. v Nemecku).
3. systém pomerného (proporcionálneho) zastúpenia – prevláda v európskych krajinách; jednotlivé strany získajú v zastupiteľskom orgáne (parlamente) taký počet kresiel, aký zodpovedá podielu hlasov získaných vo voľbách.
4. väčšinový (majoritný) systém – založený na cieli zvíťaziť, dôležité je získať väčšinu

Na Slovensku trieštenie politických síl čiastočne obmedzuje stanovenie percentuálnej hranice (kvórum), ktorú musí politická strana prekročiť, aby získala poslanecké mandáty (v SR je to 5%).

Proporcionálny volebný systém

Je to mladší typ volebného systému, využíva sa od 18. storočia, teda od presadenia všeobecného voleného práva. Prvýkrát sa použil v Dánsku v roku 1855. V súčasnosti ho využívajú európske krajiny, kde pôsobí väčší počet politických strán. Výhodou tohto systému je to, že umožňuje účasť vo voľbách všetkých registrovaným stranám.

Väčšinový volebný systém

Používa sa najmä v štátoch anglo-americkej právnej kultúry (napr. v USA – Demokratická a Republikánska strana, Veľká Británia – Konzervatívna a Strana práce). Tento volebný systém umožňuje ľahšie vytvoriť parlamentnú väčšinu, pretože sa do parlamentu dostane len niekoľko najsilnejších politických strán (často len dve). Nevýhodou tohto volebného systému je, že menšie politické strany a strany, ktoré nepôsobia na celom území štátu, majú vo voľbách veľmi malé šance.

Pretože obidva volebné systémy majú svoje prednosti i nedostatky, v mnohých krajinách sa používa kombinovaný volebný systém (napr. v Českej republike; poslanci Poslaneckej snemovne – proporcionálneho volebného systému, senátori – na základe väčšinového).

Volebné právo – právo voliť 18 rokov (aktívne volebné právo), právo byť volený 21 rokov (pasívne volebné právo).

Pozrieť aj princípy volebného práva: všeobecnosť, rovnosť, priamosť a tajnosť.

Politické strany

Politické strany – sú organizácie združujúce ľudí so zámerom podstatne ovplyvňovať politickú moc. Hlavným cieľom politickej strany je získať rozhodujúci podiel na štátnej moci, teda právo zostaviť vládu a prostredníctvom parlamentných zákonov usmerňovať vývoj celej spoločnosti.

Význam politických strán:

• prostredníctvom politických strán sa realizuje zastupiteľský princíp – politici teda zastupujú občana pri realizácii jeho práv,

• politické strany stabilizujú politickú moc – absolútna stabilita moci je pri vláde jednej strany, pomerná stabilita v systéme s malým počtom politických strán alebo s rozhodujúcim postavením dvoch politických strán. Najmenšia miera politickej stability je pri veľkom počte strán,
• politické strany vyjadrujú prirodzenú pluralitu spoločnosti – spoločnosť je vnútorne diferencovaná (ľudia sa odlišujú vekom, profesiou atď.), politické strany umožňujú, aby sa rôzne záujmy mohli prejaviť aj v politickom živote,
• politické strany umožňujú konkurenciu strán čiže politický pluralizmus – občan si môže vybrať stranu podľa jej programu a podporovať ju. Dôležitý je aj programový pluralizmus – politická orientácia strán (konzervatívne, liberálne a sociálne).

Vznik politických strán

Hoci už v starom Grécku či Ríme sa politici zoskupovali a vytvárali politické združenia, o vzniku politických strán možno hovoriť až od polovice 19. storočia. Spor, ktorý v spoločnosti vznikol medzi diskriminovanými skupinami (masy pracujúcich) a privilegovanými skupinami viedol k vzniku politických strán. Príčinou vzniku politických strán bola teda snaha oboch skupín získať a ovplyvňovať štátnu moc.

Členom politickej strany alebo hnutia sa môže stať každý občan starší ako 18 rokov, nikto nesmie byť k členstvu v politickej strane nútený. Politické strany a politické hnutia v SR sú právnické osoby, ktoré vznikajú zaregistrovaním na Ministerstve vnútra SR a zanikajú vlastným alebo súdnym rozhodnutím. Podmienky: Každá strana musí mať svoj organizačný poriadok (stanovy), v ktorom je okrem programových zásad uvedený aj jej názov, sídlo a spôsob voľby straníckych orgánov. Medzi podmienky, ktoré musí uchádzač o členstvo v politickej strane splniť, patrí aj to, že nesmie byť členom inej politickej strany, musí súhlasiť s programom politickej strany a musí platiť členské príspevky.

Registrácia strany

Podmienky vzniku strany upravuje § 6 zákona o politických stranách. Podľa § 6 ods. 1 zákona o politických stranách, strana vzniká dňom zápisu do registra strán.

Návrh na registráciu strany podáva prípravný výbor, ktorý musí byť najmenej trojčlenný. Návrh musí byť písomný, podpísaný každým členom prípravného výboru a pravosť podpisov musí byť osvedčená.

V návrhu musia byť uvedené mená, priezviská, rodné čísla, adresy trvalého pobytu všetkých členov prípravného výboru a musí byť uvedené, kto z členov prípravného výboru je splnomocnencom.

Prílohou návrhu musia byť tieto doklady:

1. zoznam občanov, ktorí súhlasia, aby strana vznikla (zoznam musí podpísať najmenej 10 000 občanov a každý občan musí uviesť svoje meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu a číslo občianskeho preukazu alebo číslo pobytového preukazu občana Európskej únie),
2. stanovy strany vo dvoch vyhotoveniach,
3. doklad o zaplatení správneho poplatku vo výške 663,50,-- €,
4. vyhlásenie o adrese sídla strany s uvedením obce, názov ulice a čísla domu, podpísané splnomocnencom (sídlo strany musí byť na území Slovenskej republiky.

Klasifikácia (členenie) politických strán

Politické strany môžeme rozdeliť podľa určitých kritérií:

1. Podľa spôsobu výberu a počtu členov:

1. masové – môže vstúpiť ktokoľvek, obmedzením býva iba spodná hranica
2. výberové – stanovujú presné podmienky na získanie členstva (rasistické a teroristické strany).

2. Podľa priorít/politickej orientácie

1. konzervatívne – majú vo svojom programe tradičné hodnoty, ako je rodina, náboženstvo, národ a pod. Používajú názvy ako konzervatívna, kresťanská, republikánska, národná a ľudová strana.
2. liberálne – preferujú záujmy niektorého väčšieho sociálneho celku spoločnosti – napr. občianske práva a slobody, ochranu človeka a zachovanie mieru – pacifizmus. Odmietajú akékoľvek násilie, nepreferujú žiadnu sociálnu vrstvu ani národ. Tieto strany sa označujú ako liberálna, demokratická strana, strana stredu.
3. sociálne – orientujú sa na nižšie sociálne vrstvy. Základom ich programu je ekonomika. Sú za vytvorenie takej ekonomickej situácie, ktorá by odstránila príčiny sociálnych konfliktov. Tradičný názov týchto politických strán je sociálnodemokratická, ale aj socialistická, strana práce (labouristická), ľavicová, komunistická strana.

3. Podľa politického vplyvu:

1. parlamentné – majú zastúpenie priamo v Môžu sa vyjadriť k politike štátu, môžu do nej zasahovať. Nemajú však rovnaký politický vplyv. Ich podiel závisí od toho, či sú v koalícii alebo opozícii (počet kresiel v parlamente).
2. neparlamentné – nemajú priamy politický vplyv. K politike štátu sa vyjadrujú na tlačových konferenciách, mítingoch, petíciami, nátlakovými akciami a pod.

4. Podľa politického správania:

1. ústavné – za základ svojej politickej aktivity považujú ústavu a politické tradície.
   • liberálne (akceptujú ústavu) a radikálne strany (kritizujú ústavu, navrhujú vlastnú ústavu),
2. revolučné – odvolávajú sa na sociálne, politické, alebo etnické záujmy občanov.
   • legálne a ilegálne strany (extrémne nacionálne strany).

Niektoré rozdiely medzi ľavicou a pravicou: