Platón

Platón

Úvod

Platón (427 – 347 pred n. l.) bol grécky filozof, žiak Sokrata a učiteľ Aristotela.
Patrí medzi najvýznamnejších mysliteľov antiky a je považovaný za zakladateľa európskeho idealizmu.
Jeho dielo zásadne ovplyvnilo filozofiu, etiku, politiku, estetiku aj náboženské predstavy Západu.

Narodil sa v Aténach, pravdepodobne v šľachtickej rodine, a po smrti svojho učiteľa Sokrata veľa cestoval – navštívil Egypt, Sicíliu, Kyrene aj južnú Taliu.
Po návrate do Atén založil Akadémiu, prvú filozofickú školu na svete, ktorá sa stala vzormi neskorších univerzít.

Vzťah k Sokratovi

Platón bol najznámejším žiakom Sokrata a silno ho ovplyvnil jeho spôsob myslenia – najmä dôraz na rozum a hľadanie pravdy prostredníctvom dialógu.
Na rozdiel od Sokrata, ktorý nikdy nič nenapísal, Platón svoje myšlienky zachytil v písanej forme, a to vo forme filozofických dialógov.

Mnohé z jeho diel majú podobu rozhovorov, v ktorých vystupuje Sokrates ako hlavná postava.
Takto chcel Platón vzdať hold svojmu učiteľovi a zároveň uchovať jeho učenie.

Diela Platóna

Platón po sebe zanechal rozsiahle dielo, z ktorého sa zachovala väčšina. Medzi najznámejšie patria:

• Charmenidés – zaoberá sa pojmom umiernenosti.
• Protagoras – zameriava sa na výchovu k cnosti a polemizuje so sofistami.
• Kratylos – rozoberá pôvod reči a význam slov.
• Faidón – filozofický dialóg o nesmrteľnosti duše.
• Ústava (Politeia) – opisuje model ideálnej spoločnosti a štátu.
• Zákony (Nomoi) – Platónovo posledné dielo, v ktorom sa pokúša spojiť filozofiu s praktickou politikou.

Platónov idealizmus

Platón nadviazal na Herakleitovu teóriu neustáleho plynutia, no zároveň ju kriticky prehodnotil.
Podľa neho veci tohto sveta neexistujú v pravom zmysle slova, pretože neustále vznikajú a zanikajú.
Ak sa všetko mení, potom podľa Platóna nemožno dosiahnuť pravé poznanie prostredníctvom zmyslov – lebo zmysly nám ukazujú len meniacu sa, nestálu realitu.

Skutočné poznanie môže smerovať len k tomu, čo je nemenné a večné – teda k ideám (eidos).
Preto Platón vytvoril teóriu dvoch svetov, ktorá je základom jeho idealizmu.

Teória ideí

Podľa Platóna existujú dva druhy skutočnosti:

1. Javová skutočnosť (zmyslový svet)
   • Svet, ktorý vnímame zmyslami.
   • Je nestály, premenlivý a klamlivý.
   • Veci v ňom len napodobňujú pravé bytie.
2. Nadjavová skutočnosť (svet ideí)
   • Svet, ktorý je poznateľný len rozumom.
   • Je večný, nemenný a dokonalý.
   • Idey (napr. idea dobra, krásy, spravodlivosti) sú pravzory všetkého, čo existuje v zmyslovom svete.

Zmyslové veci teda iba napodobňujú idey – sú ich nedokonalými kópiami.
Skutočné poznanie spočíva v spomínaní duše na idey, ktoré poznala pred narodením.

Trojaký charakter idey

Platón vysvetľuje, že idea má tri rozmery (charaktery):

1. Ontologický (bytnostný) – idea je pravzor alebo model všetkých vecí.
2. Teologický (cieľový) – idea predstavuje účelný a usporiadaný poriadok sveta.
3. Logický (poznávací) – idea je všeobecný pojem, ktorý vnáša poriadok do chaosu zmyslového sveta.

Týmto Platón vytvoril filozofický systém, v ktorom sa rozum stáva kľúčom k poznaniu pravdy.

Poznávanie ako rozpamätávanie (anamnéza)

Podľa Platóna duša existovala ešte pred narodením človeka v ríši ideí, kde poznala pravdu a dokonalosť.
Po narodení na zem duša zabúda, ale pomocou rozumu a filozofie sa môže rozpamätať na pravý domov – na svet ideí.
Tento proces nazýval „anamnéza“ – rozpomínanie sa.

Filozof teda nie je ten, kto objavuje niečo nové, ale ten, kto si znovu spomína na večnú pravdu ukrytú v duši.

Platónova predstava o duši

Platón učil, že duša je nesmrteľná a skladá sa z troch častí:

1. Rozumová duša – sídli v hlave, riadi telo, usiluje sa o poznanie a pravdu.
2. Vôľová (vášnivá) duša – sídli v hrudi, prejavuje sa odvahou, cťou a snahou po činoch.
3. Žiadostivá duša – sídli v bruchu, súvisí s túžbami a telesnými potrebami.

Spravodlivý človek je ten, u ktorého tieto tri časti duše spolupracujú v harmónii, pričom rozum má byť najvyššou riadiacou silou.

Platón a ideálny štát

Vo svojom diele Ústava Platón opísal predstavu ideálneho štátu, ktorý má byť založený na spravodlivosti, rozume a vzdelanosti.
Rozdelil spoločnosť do troch stavov, ktoré zodpovedajú častiam duše:

1. Vládnuci (filozofi) – rozumová duša, riadia štát na základe múdrosti.
2. Strážcovia (vojaci) – vôľová duša, chránia štát a dodržiavajú zákony.
3. Výrobcovia (rolníci, remeselníci, obchodníci) – žiadostivá duša, zabezpečujú materiálne potreby.

Spravodlivosť podľa Platóna znamená, že každý človek vykonáva to, na čo je určený a nezasahuje do úloh iných stavov.

Zhrnutie

Platónova filozofia je mostom medzi Sokratom a Aristotelom a tvorí základ celej európskej filozofickej tradície.
Jeho učenie zdôrazňuje:

• vznešenosť duše,
• význam rozumu a poznania,
• túžbu po dokonalosti a pravde,
• a vieru v existenciu nadzmyslového sveta ideí.

Platón veril, že pravda a dobro sú večné hodnoty, ktoré možno spoznať len rozumom a vnútorným poznaním, nie prostredníctvom zmyslov.
Jeho ideály spravodlivosti, krásy a dobra zostávajú živé dodnes.