Gottfried Wilhelm Leibniz

Gottfried Wilhelm Leibniz

Úvod

Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 – 1716) bol nemecký filozof, matematik, logik, vedec, právnik a polyhistor, teda človek s mimoriadne širokým rozhľadom.
Patrí medzi najväčších mysliteľov 17. storočia a spolu s Descartom a Spinozom tvorí trojicu najvýznamnejších predstaviteľov racionalizmu.

Bol priateľom Fridricha Veľkého, ktorý o ňom povedal, že je „akademiou sám o sebe“ – vyjadrenie, ktoré dokonale vystihuje jeho intelektuálnu všestrannosť.
Okrem filozofie sa intenzívne zaoberal matematikou, fyzikou, teológiou, dejinami, logikou a právom.

Filozofické východiská

Leibniz nadväzoval na svojich predchodcov, no zároveň ich myšlienky rozvinul a spojil do uceleného systému:

• René Descartes – prevzal od neho racionalizmus (viera v silu rozumu).
  Descartes bol dualista – rozlišoval dve substancie: telesnú (hmotu) a duchovnú (myslenie).
• Baruch Spinoza – zastával monizmus, teda učenie, že existuje jedna jediná substancia – Boh alebo príroda.
• Leibniz – odmietol obidva extrémy a stal sa pluralistom, pretože uznával nekonečné množstvo substancií (tzv. monád).

Pravdy rozumu a pravdy náhody

Leibniz rozlišoval dva druhy právd:

1. Pravdy rozumu (racionálne pravdy)
   • sú vrodené, nemenné a absolútne.
   • človek ich chápe prostredníctvom logiky a rozumu, nie cez skúsenosť.
   • príklad: matematické a logické zákony – 2 + 2 = 4.
2. Pravdy náhody (empirické pravdy)
   • sú poznané skúsenosťou, pozorovaním a dedukciou.
   • sú závislé od okolností a prostredia.
   • ide o fakty, ktoré nemusia byť večne platné (napr. „dnes prší“).

Na rozdiel od čisto empirických filozofov, Leibniz tvrdil, že v rozume existujú aj vrodené poznávacie štruktúry, ktoré umožňujú človeku porozumieť svetu.

Jeho známy výrok nadväzuje na Lockovu tézu:

„Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch, okrem rozumu samotného.“

Tým chcel vyjadriť, že človek síce poznáva prostredníctvom zmyslov, ale sám rozum je vrodenou danosťou – je nástrojom, ktorým spracúvame skúsenosti.

Učenie o monádach – Monadológia

Jadrom Leibnizovej filozofie je učenie o monádach, ktoré vysvetlil vo svojom diele „Monadológia“ (1714).

Čo je monáda?

• Monáda je duchovná jednotka bytia, ktorá predstavuje základ všetkého, čo existuje.
• Je to neviditeľná, jednoduchá a nedeliteľná substancia, niečo ako „atom duše“.
• Na rozdiel od fyzikálnych atómov, ktoré sú hmotné, monády sú nehmotné a duchovné.

Základné vlastnosti monád

• Nemajú tvar ani rozmer – nie sú hmotné, preto ich nemožno vidieť ani merať.
• Sú individuálne a jedinečné – žiadna monáda nie je rovnaká ako iná.
• Sú samostatné („nemajú okná“) – nevysielajú ani neprijímajú informácie zvonku.
  Všetko, čo sa v nich deje, vyplýva z ich vnútornej podstaty.
• Každá monáda je zrkadlom vesmíru – obsahuje v sebe odraz celého univerza z vlastného pohľadu.
• Monády sú usporiadané hierarchicky – od najnižších po najvyššiu.

Hierarchia monád

1. Najnižšie monády (nehybné veci)
   • tvoria neživú prírodu (minerály, kamene, látky),
   • majú len veľmi slabé vnímanie.
2. Stredné monády (živé bytosti a zvieratá)
   • majú vedomie a pocity,
   • no nemajú rozum.
3. Najvyššie monády (ľudia)
   • majú rozum, sebareflexiu a vedomie,
   • sú schopné poznania pravdy a dobra.
4. Najvyššia monáda – Boh
   • je monádou všetkých monád,
   • predstavuje dokonalosť, dobro a harmóniu,
   • určuje poriadok vo svete, ale nezasahuje priamo do činnosti monád.

Boh pri stvorení sveta nastavil harmóniu medzi monádami, ktorá sa odvtedy rozvíja automaticky a bez zásahu zvonka.
Tento princíp nazval „predustanovená harmónia“ (harmonia praestabilita).

Monadologický systém

Leibnizov systém možno zhrnúť do týchto bodov:

• Svet je tvorený nekonečným množstvom monád.
• Každá monáda je živá, aktívna a duchovná substancia.
• Monády navzájom nekomunikujú, ale ich vývoj prebieha súčasne a harmonicky.
• Harmónia medzi monádami bola určená Bohom už pri stvorení sveta.
• Svet je teda dokonale usporiadaný a logický.

Mathesis universalis – univerzálne poznanie

Leibniz sa usiloval spojiť rozumové (racionálne) a zmyslové (empirické) poznanie do jednotného systému.
Túto myšlienku nazval mathesis universalis – univerzálna veda o usporiadaní sveta.

Chcel vytvoriť všeobecnú vedeckú metódu, ktorá by sa dala uplatniť na všetky oblasti poznania – od matematiky až po filozofiu.
V tomto smere predbehol svoju dobu a položil základy moderného logického a vedeckého myslenia.

Hlavné diela

• Monadológia – najznámejšie dielo, v ktorom vysvetľuje svoju teóriu monád a panteizmus.
• Teodicea – filozofické dielo, v ktorom obhajuje myšlienku, že žijeme v najlepšom možnom svete, aký mohol Boh stvoriť.
• Úvahy o ľudskej súdnosti (Nouveaux essais sur l'entendement humain) – polemika s Johnom Lockom o povahe poznania.

Zhrnutie

Gottfried Wilhelm Leibniz bol filozof, ktorý sa snažil spojiť vedu, logiku a teológiu do jednotného systému poznania.
Jeho učenie o monádach ukazuje svet ako dokonalý, harmonický a logicky usporiadaný celok, v ktorom má všetko svoj zmysel.

Hlavné myšlienky:

• Svet je zložený z nekonečného množstva duchovných jednotiek – monád.
• Každá monáda je jedinečná, nezávislá a odráža celý vesmír.
• Boh je najvyššia monáda, ktorá zabezpečuje harmóniu a poriadok vo svete.
• Rozum je základom pravého poznania, no musí byť doplnený o skúsenosť a pozorovanie.
• Svet, v ktorom žijeme, je najlepším z možných svetov – pretože je dielom dokonalého Boha.

Leibniz svojím dielom spojil filozofiu, vedu a logiku a stal sa jedným zo zakladateľov moderného vedeckého myslenia.