Immanuel Kant

Immanuel Kant

Úvod

Immanuel Kant (1724 – 1804) bol významný nemecký filozof, logik a vedec, ktorého dielo zásadne ovplyvnilo moderné európske myslenie.
Patrí medzi najväčších predstaviteľov nemeckej klasickej filozofie a býva označovaný za zakladateľa kritického idealizmu.

Narodil sa, študoval aj zomrel v meste Kráľovec (Königsberg), kde pôsobil ako univerzitný profesor.
Bol menšej postavy, veľmi presný, systematický a puntičkársky človek – jeho presnosť bola taká známa, že obyvatelia mesta si podľa neho nastavovali hodinky, keď každý deň v rovnakom čase vyrážal na svoju prechádzku po ulici, ktorá sa dodnes nazýva „Filozofova ulica“.

Kant nikdy sa neoženil, žil skromne a v spoločnosti bol známy ako zdvorilý, vzdelaný a obľúbený človek, najmä medzi dámami.
Žil vo vile so svojím verným sluhom, ktorý ho sprevádzal takmer všade – dokonca mu nosil dáždnik pri každej prechádzke.

Kantov filozofický systém

Kantovu filozofiu rozdeľujeme na dve hlavné obdobia:

• Predkritické obdobie,
• Kritické obdobie.

Predkritické obdobie

V tomto období sa Kant venoval prírodným vedám a filozofii prírody.
Zaujímali ho najmä otázky vzniku vesmíru a slnečnej sústavy.

• Formuloval kozmologickú hypotézu o vzniku slnečnej sústavy z plynnej hmloviny,
  známu ako Kantovo-Laplaceova hypotéza (spolu s francúzskym astronómom Laplaceom).
• Tvrdil, že príroda nie je statická, ale neustále sa vyvíja a mení – tým prekonal tradičnú metafyziku, ktorá považovala svet za nemenný.
• Kant zdôrazňoval, že vývoj vesmíru aj prírody je ovládaný ľudským rozumom a prírodnými zákonmi.

V tomto období sa ešte nachádzal pod vplyvom empirizmu a racionalizmu, ale postupne sa od nich odpútal a hľadal spôsob, ako ich spojiť.

Kritické obdobie

V tzv. kritickom období sa Kant zameral na poznanie samotného rozumu – chcel zistiť, čo môže človek spoznať, ako poznáva a kde sú hranice ľudského poznania.
Svoje dielo preto nazval „kritickým“, pretože kriticky skúmal schopnosti rozumu.

Jeho tri najznámejšie filozofické práce sú:

1. Kritika čistého rozumu – skúma poznanie a myslenie,
2. Kritika praktického rozumu – skúma morálku a konanie,
3. Kritika súdnosti – spája poznanie a morálku s estetikou a krásnom.

Kritika čistého rozumu

Kant rozlišuje tri oblasti poznania, prostredníctvom ktorých sa človek dostáva k „čistému poznaniu“ – teda k poznaniu, ktoré je nezávislé od skúsenosti (apriórne).

1. Transcendentálna estetika

• Skúma zmyslové vnímanie sveta.
• Pomocou zmyslov zachytávame vonkajšie podnety, ktoré sa stávajú základom nášho poznania.
• Kant tvrdí, že čas a priestor sú apriórne formy nášho poznania – teda nepochádzajú zo skúsenosti, ale sú vnútornými rámcami, v ktorých vnímame všetko okolo seba.

2. Transcendentálna logika

• Skúma úsudky, myslenie a kategórie rozumu.
• Naše myslenie nefunguje len na základe skúsenosti, ale usporadúva ju prostredníctvom apriórnych kategórií, ako sú:
  príčina, dôsledok, množstvo, kvalita, podstata, jednota a rozmanitosť.
• Vďaka týmto kategóriám dokážeme formulovať vedecké zákony, hoci nepoznáme „vec samu osebe“.

3. Transcendentálna dialektika

• Skúma rozum ako schopnosť prekračovať hranice skúsenosti.
• Rozum sa snaží pochopiť celok sveta, dušu a Boha – tieto pojmy však nie sú skúsenostne overiteľné, sú to „idey rozumu“.
• Keď sa rozum pokúša vysvetliť tieto oblasti, dostáva sa do protirečení (antinómií), pretože sa snaží poznať to, čo je mimo jeho možností.

Tri stupne poznania podľa Kanta

1. Zmyslová skúsenosť – poskytuje nám vnemový materiál (aposteriórne poznanie).
2. Úroveň rozumu (umu) – človek usporadúva skúsenosti podľa apriórnych kategórií a vytvára zákony.
3. Čistý rozum – prekračuje hranice skúsenosti, vytvára idey ako Boh, sloboda a nesmrteľnosť.

Kant tvrdí, že človek nikdy nepozná vec samu o sebe (noumen), ale iba jav (fenomén) – teda to, ako sa nám vec javí prostredníctvom zmyslov.

Kritika praktického rozumu

V tejto oblasti Kant skúmal etiku a morálku, teda ako by mal človek konať.
Bol presvedčený, že nad svetom zmyslov a teoretického rozumu existuje svet mravného poriadku, ktorý určuje ľudské správanie.

• Morálne konanie je založené na slobodnej vôli a vnútornej povinnosti konať dobro.
• Skutočne morálny čin je ten, ktorý sa koná z povinnosti, nie z túžby po odmenách či zo strachu pred trestom.
• Kant zaviedol pojem kategorický imperatív – univerzálne morálne pravidlo, ktoré znie:

  „Konaj len podľa tej zásady, o ktorej môžeš zároveň chcieť, aby sa stala všeobecným zákonom.“

Tento princíp znamená, že človek má konať tak, ako by si želal, aby sa rovnako správali všetci ostatní.

Kritika súdnosti

V tretej „kritike“ Kant spája poznanie (rozum) a morálku (vôľu) prostredníctvom estetiky a krásna.
Zaoberá sa tým, ako človek vníma krásu, umenie a prírodu, a ako tieto zážitky ovplyvňujú náš mravný svet.

Podľa Kanta je krása odrazom harmónie medzi zmyslovým a rozumovým svetom – teda spojením citu a rozumu.

Zhrnutie

Immanuel Kant bol filozof, ktorý spojil empirizmus a racionalizmus a vytvoril kritický idealizmus.
Základom jeho učenia je myšlienka, že:

• človek poznáva svet cez svoje zmysly,
• rozum tieto skúsenosti usporadúva pomocou kategórií,
• ale nikdy neprenikne k podstate vecí samotných.

V oblasti etiky zdôrazňoval:

• slobodu, povinnosť a zodpovednosť,
• morálny zákon ako vnútorný hlas rozumu,
• kategorický imperatív ako univerzálne pravidlo správneho konania.

Záver

Kantova filozofia predstavuje zlom v dejinách myslenia – obrátila pozornosť od skúmania sveta k skúmaniu človeka a jeho poznávacích schopností.
Svojimi „kritikami“ položil základy modernej filozofie, etiky aj vedy a ovplyvnil nielen filozofov ako Hegel, Schopenhauer či Nietzsche, ale aj psychológiu, pedagogiku a logiku.

Jeho dielo je dôkazom, že rozum, morálka a sloboda sú základné piliere ľudskej dôstojnosti a kultúry.