Eutanázia (usmrtenie nevyliečiteľne chorej osoby)

Slovo "eutanázia" pochádza z gréčtiny a doslovne znamená "dobrá smrť", a väčšinou sa ním myslí niečo ako zabitie z milosti.

Eutanázia v medicíne je umelé skrátenie ťažkého smrteľného zápasu; pomoc pri umieraní, umenie lekára uľahčiť umierajúcemu smrť alebo privodiť smrť umierajúcemu, ktorý prežíva utrpenie. Eutanáziou rozumieme konanie, ktorého úmyslom je spôsobiť alebo urýchliť smrť ťažko chorého človeka, ukončiť jeho utrpenie, a to na základe jeho žiadosti, alebo predpokladu, že by si to prial. Toto konanie môže byť buď aktívne, t. j. priame vedomé zabitie ťažko chorého človeka, najčastejšie smrtiacou injekciou, alebo pasívne, t. j. úmyselné neurobenie potrebných opatrení zdravotnej starostlivosti tam, kde existuje morálna povinnosť udržať život, napr. odoprieť potravu, vodu a ďalšiu zdravotnú starostlivosť. Okrem aktívnej a pasívnej eutanázie rozlišujeme ešte: priamu a nepriamu, nedobrovoľnú (bez vedomia pacienta – tu sa porušuje zásada o predpokladanom súhlase), násilnú (proti vôli pacienta – tu o vražde niet žiadnej pochybnosti ani v krajinách, kde je eutanázia povolená).

Jej počiatky siahajú už do starovekého Grécka. Sparťania vtedy zvykli viacnásobne telesne porušených novorodencov usmrtiť. I v starovekom Ríme mohol otec rozhodnúť o živote a smrti novorodenca, a to i bez dôvodu nejakej choroby (tento postoj sa silne podobá na dnešné potraty nechcených detí). Dobrovoľná eutanázia starých ľudí bola bežnou praxou viacerých starovekých spoločností. Moderná eutanázia však má svoj pôvod u nemeckého spisovateľa Jorsta, ktorý v roku 1895 uverejnil svoju knihu Právo zomrieť. Neskôr sa začala praktizovať vo fašistickom Nemecku.

V súčasnosti sa vedú mnohé debaty o tom, či je eutanázia správna alebo nie.
Odporcovia eutanázie argumentujú tým, že je to vlastne vražda. Zabitie pacienta lekárom. Právnický slovník hovorí, že zabitie je neúmyselne spôsobená smrť a vražda je úmyselné, plánované usmrtenie. Teda pri aktívnej eutanázii ide o vraždu, kde je páchateľom lekár. Každý človek je nositeľom práv, okrem iného je to i právo na život Konkrétne Ústava SR v druhom oddiele druhej hlavy hovorí, že,, Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ a ,,Nikto nesmie byť pozbavený života.“ Z toho vyplýva, že akékoľvek ukončenie ľudského života, hoci i dobrovoľné, nie je dovolené. V praxi sa však stretávame aj s termínom asistovaná samovražda; tu vystupuje lekár ako spolupáchateľ samovraha – pacienta.

Je veľmi ťažké zaujať svoj postoj k eutanázií, keď sa nás to osobne nedotýka. Myslím,že každý prípad pacienta, v prípade ktorého sa dá zvažovať eutanázia je jedinečný a preto sa tento problém nedá až tak zovšeobecniť. V každom jednom prípade je dôležitá otázka, či je tento pacient tak nevyliečiteľne chorý, že už neexistuje žiadna šanca na záchranu jeho života.

Pre mňa, ako pre 18-násť ročnú študentku naozaj nie je jednoduché zaujať k téme eutanázia jednoznačné stanovisko. Avšak ak môžem vyjadriť svoj názor, tak si myslím,že eutanázia by mohla byť v niektorých prípadoch povolená. Myslím,že v niektorých prípadoch je eutanázia milosrdným ukončením už nedôstojného života. Často sa stretávame s prípadmi pacientov ťažko chorých, ktorí sú „mučení“ rôznymi vyšetreniami a procedúrami, ktoré im už ich stav nijako nedokážu zlepšiť. Ľudia sú častokrát napojení na prístrojoch a umelo udržiavaní pri živote. Myslím,že tak ako má každý právo na život, má aj právo na smrť.