Helenistická filozofia

Helenistická filozofia

– 4.st.pr.Kr. – 4.st.po Kr.

Gréci sa dostávajú pod nadvládu Alexandra Macedónskeho, to znamená, že Gréci strácajú štátnu samostatnosť, preto sú nešťastní, strácajú svoju hrdosť a to sa odráža vo filozofii, kde sa objavuje zúfalstvo, beznádej, smútok, bezradnosť, Gréci nevidia perspektívy svojho bytia, zameriavajú sa preto vo filozofii na otázky etické, svojou filozofiou poskytujú návody, ako zvládnuť život v tejto neutešenej situácii, ide o istý úpadok filozofie, nič originálne táto filozofia nepriniesla.

Do popredia sa dostávajú Rimania a latinčina. Filozofi sa vracajú späť k antickej filozofii v helenistických štátoch: Egypt, Sýria, Macedónia. Filozofia sa vyznačuje synkretizmom- spájanie rozličných prúdov, jednak filozofických, náboženských, stierajú sa hranice medzi nimi, do popredia sa dostáva človek, avšak nie je antropologická

– predmet filozofie: etika – ako má byť človek šťastný, ako lepšie žiť

Stoicizmus

– škola stoikov dostala názov podľa bohato zdobeného stĺporadia = stoa poikle

– zakladateľ: ZENÓN z KITIA

– filozofiu prirovnávajú k záhrade: pôda = fyzika, plot = logika, najlepšie zo záhrady sú plody = etika

– človek, aby bol šťastný, musí dosiahnuť pokoj, duševnú rovnováhu = ataraxia – stoický pokoj, heslo: „Nič a nikto ma za žiadnych okolností nerozhádže” – treba si zachovať kamennú tvár, nedávať najavo city, zamerať sa na svoje vnútro

– prevláda u nich intoverzia – len vo svojom vnútri sa človek môže cítiť slobodný

– zachádzajú až do flegmatizmu, egoizmu, ľahostajnosti

– boli kozmopoliti – uznávali akési svetoobčianstvo, mnohí z nich boli štátnici, najvýznamnejší bol MARCUS AURELIUS (filozof na tróne) a jeho dielo „Myšlienky k sebe samému“ („Rozhovory so sebou samým“) – vzniklo na území dnešného Slovenska, kde sa ako veliteľ légií ocitol počas vojen Markomanov s Kvádmi

– učili ľudí aby sa nebáli chorôb, chudoby, nešťastia, lebo všetko je riadené zákonmi prírody, osudom = fatalizmus – každý sa s tým musí vyrovnať, nemá zmysel sa priečiť

– predstavitelia: PANAITIOS, POSEIDONIOS, KLEANTES, CHRYSIPPOS, SENECA, EPIKTETOS

Epikureizmus

– predstaviteľ: EPIKUROS zo SAMU – založil školu – Epikurova záhrada

– pokračovateľ Demokritovho učenia atomizmu, na rozdiel od neho však nepovažuje prázdno za podmienku, ale za príčinu pohybu, atómy sa pohybujú nerovnomerným kmitavým pohybom

– zdôrazňovali hedonizmus = pôžitkárstvo, užívanie si svetských radostí

– s mierou hlásali umiernenosť, striedmosť

– debatovali o eutanázii, mnohí z nich vrátane Epikura spáchali samovraždu – verili, že všetko je len preskupením atomóv

– užívali si život a rozkoš

– vyhýbali sa nepríjemným situáciám a veciam

– hľadali pokoj, ataraxiu a rovnováhu duše

– hlásali, že je treba zbaviť dušu bolesti, strachu, hnevu, žiadostivosti

Skepticizmus

– zakladateľ: PYRRHÓN z ELIDY

– epoché = zdržať sa vyjadrení o vonkajšej realite, zdržať sa súdenia

– zachovať ataraxiu, pokoj

– mali sa strániť ľudí, rozprávať sa sami so sebou, nedbať na mienku iných

– pochybovali o možnostiach poznať svet

– predstavitelia: SEXTUS EMPIRICUS, M.T.CICERO

Novoplatonizmus

– predstaviteľ: PLOTINOS (nie je to jeho pravé meno, prispôsobil si ho podľa Platóna), dozvedáme sa o ňom od jeho žiaka PORFÝRIA – napísal šesť kníh, z ktorých každá má 9 rozpráv – odtiaľ ich názov „Eneady“ (deviatky)

– svet vznikol z Boha, základom sveta je Jedno (Boh), z toho jedna vyžarujú jednotlivé súcna, od najvyšších až po najnižšie

Eklekticizmus

– z gr. eklegein – vyberať

– je to postup vytvárania filozofického výkladu sveta na základe preberania riešení jednotlivých problémov a tém z rozmanitých filozofických systémov

– ako škola antickej filozofie sa eklekticizmus začal šíriť v období helenistickej filozofie v 2.st.pr.Kr.

– najväčšie rozšírenie dosiahol v 1-2.st.pr.Kr. v období, keď nevznikali nijaké filozofické systémy

– v 3.st.pr.Kr. boli všetky staré smery a s nimi aj eklekticizmus zatlačené novoplatonizmom

– veľmi silno prispel k rozšíreniu eklekticizmu KARNEADOV skepticizmus, z ktorého vyplývalo, že každý si môže vyberať to, čo považuje za teoreticky pravdepodobné a prakticky užitočné

– v 1.st.pr.Kr. sa prejavovala tendencia zdôrazňovať skôr zhody ako rozdiely medzi filozofickými školami.

– predstavitelia: ANTIOCHOS z ASKALÓNU (podľa antického svedectva previedol stou do Akadémie), PLUTARCHOS