Osvietenská filozofia

osvietenská filozofia
Osvietenská filozofia je ovplyvnená prechodom z feudalizmu na buržoáziu. Úlohu zohralo aj meštianstvo, ich ekonomické a politické záujmy a chápanie sveta. Osvietenstvo ignoruje feudalizmus, prejavuje sa liberálnejšie chápanie človeka ako občana s právom prejaviť svoju prirodzenosť - vznikla potreba zmeniť usporiadanie spoločnosti, kde bude presadzovaná podstata človeka a ľudských práv.
- nadväzovala aj na racionalizmus aj na empirizmus, často krát spájala tieto dva smery novovekej filozofie.
- racionalizmus - sila ľudského rozumu- vytláčal výklady postavené na zjavení a šírené cirkvou
- empirizmus- dôraz na zmyslovú skúsenosť, odmietal pojmy, uznával agnosticizmus
Ani R ani E nevystupoval v čistej podobe- pôsobili cez dovtedajšie myšlienkové výdobytky (kritika scholastiky, prirodzeného práva, morálky, náboženstva...). Človek si uvedomil, že dosiahnutý stupeň poznania umožňuje, aby sa stal svojprávnym, t.j. aby začal pretvárať svet do ľudskejšej podoby.
Osvietenstvo- naprávalo spoločenské pomery a premeny sveta vôbec na využití moci poznania a rozumu, ktorý usmerňuje k pokroku ľudstva a k seba zdokonaľovaniu človeka. To si vyžadovalo:
· Rozvoj vedy, skúmanie nových vedeckých oblastí, využívanie vedy v praxi. Vzor vedy: mechanistická fyzika, využívalo sa aplikovanie fyzikálnych postupov na iné oblasti poznania prírody, ba aj spoločnosti. Z fyziky vychádzali svetonázorové predstavy- útok proti všetkým iným (špekulatívnym, náboženským) výkladom sveta.
· Šírenie nových poznatkov, etických princípov, zásad ľudského spolužitia, spoločenských ideálov. Išlo o osvetu, kt. propagovala nové vedecké poznatky a filozofické koncepcie, proces výchovy, praktické uplatnenie morálky v každodennom živote, sociálno-politické a kultúrne poznatky. Všeobecný vzostup závisí od poznania- osvietenstvo sa stalo priam ukážkou racionalistického redukcionizmu.

Anglické osvietenstvo
-mnohé osvietenské myšlienky možno nájsť u Spinozu, Locka, Humea.
Na Locka nadviazal John Taland. Uznával večnosť a neskrotiteľnosť hmoty, pohyb pokladal za vlastnosť obsiahnutú vo vnútri vedomia (skutočne neexistovala), rešpektoval ideu Boha ako najvyššieho rozumu.
David Hartley sa pokúšal vysvetliť psychické javy a procesy (prvé náznaky budovania psychológie). Anthony os Shafletsbury- súhlasí s empirikmi, čo sa týka odmietnutia apriórneho a náboženského základu mravnosti, no za základ mravnosti nepokladá úžitok, ale mravný cit. Náboženstvo vzniká uvedomením si mravného citu (vo vzťahu k morálke je sekundárne, ale napriek tomu nevyhnutné).
 
Francúzske osvietenstvo
Osvietenstvo nevzniklo vo Francúzsku, ale bolo tu najviac rozvinuté a malo najväčšie dôsledky. Predpoklady na rozvoj vytváralo hnutie libertínov (voľnomyšlienkárov)- ironizovali a spochybňovali náboženstvo a metafyziku. Zakladateľ francúzskeho osvietenstva- Pierre Bayle.
 
CHARLES LOUIS MONTESQUIEU (1689 – 1755)
-francúzsky osvietenský filozof, historik, spisovateľ, narodený v Bordeaux v šľachtickej rodine, mysliteľ a politik. Veľa cestoval, bol aj v BA na zasadnutí Uhorského snemu, najviac na neho zapôsobilo Anglicko, obdivoval  parlamentarizmus. Nepáčilo sa mu, že uhorská šľachta neplatila dane. Bol aj v TT, v Trnavskej univerzite, NT, Banská Štiavnica, BB. Študoval históriu, právo, anatómiu, botaniku a fyziku.

Diela:
Perzské listy- poukazuje na kultúru krajín, kt. navštívil, poukazuje na to, že každá kultúra je svojská a treba ju posudzovať z hľadiska jej vlastnej kultúry= vyzdvihuje kultúrny relativizmus, t.j. každú kultúru treba posudzovať podľa kultúry toho- ktorého štátu. Je potrebný tolerantný prístup ku kultúram, náboženstvu a politike.

Ostro kritizoval francúzsky absolutizmus, najmä vládu Ľudovíta XIV., porovnáva ho s tureckým despotom a iránskym sultánom. Toto dielo malo veľký úspech medzi rôznymi vrstvami. Obsahovalo vtip, humor, erotické zábery, romantické zápletky, didaktické poučenia.
Duch zákonov- 31 kníh, písal to 20 rokov, dokončil to ako 60- ročný, takmer slepý. Potom o dva roky na to napísal s veľkými problémami Obrana ducha zákonov.

Prvých 10 kníh- klasifikácia, členenie a formy vlády. V ďalších knihách písal výklad o prirodzených právach, o spoločenských a politických inštitúciách, porovnáva ich s inštitúciami Anglicka a starovekého Ríma. Prichádza k presvedčeniu, že ľudská spoločnosť je výsledkom pôsobenia objektívnych zákonov, kt. formovali históriu aj ducha každého národa. Tvrdí, že podnebie, poloha, rozloha, celé geografické podmienky, stupeň slobody, náboženstvo, mravy krajiny- to všetko určujú občianske a politické zákony, čiže to vytvára akéhosi ducha každého národa- nazýva ich geografické činitele, nedáva ich do žiadnej hierarchie, aj keď zdôrazňuje, že tieto činitele veľmi ovplyvnili povahu a charakter ľudí. Nazýva to aj tzv. geografický determinizmus.
Severské národy: neúrodná pôda vedie k ostražitosti, tvrdosti a rozpínavosti národa. Tieto štáty sú pracovité, pedantné, disciplinované, a preto pre ne nie je vhodná republika, uprednostňuje pre nich monarchiu.
Južné národy: citové, bojazlivé, lenivé, lepšia je tvrdá ruka, despotizmus. Úrodná pôda ľudí zamestnáva, nestarajú sa o politiku= vznik otroctva.
Montesquieu ignoruje teóriu spoločenskej zmluvy pre vznik štátu, ale je to výsledok akýchsi objektívnych zákonitostí vývoja spoločnosti.

Rozoberá 3 druhy vlád:
1. republiku- najvyššia moc patrí ľudu (demokracia) alebo časti ľudu (aristokracia)
2. monarchia- vláda jedinca podľa vopred vyhlásených pravidiel
3. despotizmus- vláda jedinca bez zákonov, pravidiel- svojvôľa, vládne tu strach a nezákonnosť.
John Locke vypracoval koncepciu deľby moci
1. zákonodarná
2. výkonná
3. súdna
- tieto zložky moci chápe ako samostatné oddelené od seba a presne vymedzené.
Montesquieu uprednostňuje výkonnú moc, lebo ju má v rukách panovník, kt. má právo vetovať zákony vydané parlamentom alebo zrušiť jeho činnosť- vedie to k despotizmu.
Rozdelenie moci chápe ako proces vzájomného vyvažovania zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci- je to akýsi princíp bŕzd a protiváh. Za ideálnu formu vlády považuje umiernenú konštitučnú moarchiu.
Približne v polovici 18. storočia sa objavuje veľmi početná, sociálne i názorovo diferencovaná generácia filozofov, vedcov, umelcov i verejných činiteľov , ktorých diela znamenajú vyvrcholenie francúzskeho osvietenstva. Absolútna väčšina z nich zastávala deistické názory a spolupracovala na slávnom kolektívnom diele – Encyklopédii čiže racionálnom slovníku vied, umení a remesiel. Iniciátorom a hlavným redaktorom tohto diela, a tým aj hlavou encyklopédie, sa stal syn obyčajného mešťana – nožiarskeho majstra DENIS DIDEROT.
 
DENIS DIDEROT (1713 – 1784)
Ako filozof sa radí k francúzskym mechanickým materialistom (1751 v Francúzsku), ktorí každý druh pohybu redukovali na mechanický. V tom čase vyšla Encyklopédia remesiel, vied a umení- bola určená pre tretí stav, písaná bola ľahkým štýlom aby jej všetci rozumeli, bol to akýsi náučný, racionálny, vedecký slovník.
-hlavní autori: Denis Diderott (písal ju vyše 20 rokov)
   D´Alambert
-ďalší: Holbach, Helvetius, La Matrie

Diderot za základ všetkého považuje hmotu (atómy, molekuly)- určil 6 vlastností atómov. Bránil sa však jednoduchej redukcii rozmanitej skutočnosti na jej materiálny základ. Zdôrazňoval postupný prechod od nižších foriem hmoty (anorganických) k vyšším (organickým) a od nich k mysleniu, ktoré má svoje špecifické črty – geneticky je síce späté s nižšími úrovňami existencie hmoty, ale nemožno ho na ne redukovať. Pri zdôrazňovaní  svojich názorov využíval najnovšie poznatky rodiacej  sa biológie, fyziológie vnímania, medicíny a ďalších vied. Vytvoril jeden z variantov vtedy rozšírenej koncepcie „oduševnenej hmoty“, ktorá bola novou, vedecky fundovanejšou podobou antického hyloizmu. Spojitosť hmoty s pohybom považoval za samozrejmú. Rovnako samozrejmou mu bola aj mnohotvárnosť pohybu, jeho neredukovateľnosť na výlučne mechanický pohyb, a teda aj prirodzenosť prechodu „hmoty nemysliacej“ k „hmote mysliacej“. Hmota je všetko to čo pôsobí na naše zmysly.
Zaujíma sa aj osudovosťou, fatalizmom v živote človeka, motívmi konania človeka. Možnosť aplikovať jednoznačný determinizmus na ľudské konanie sproblematizoval v románe Jakub – fatalista. Hranice mechanistického chápania človeka, jeho osudov a činov najvýraznejšie prekročil vo filozofickej próze Rameauov synovec, v ktorej vtipne relativizoval vtedajší hodnotový systém a jednoznačne racionalistický výklad motívov konania jednotlivca. V iných prácach demonštroval dôsledky relativistického (antidogmatického) prístupu na oblasť morálky a náboženstva. Východiskom i výsledkom jeho úvah bolo presvedčenie, že na nastoleniea rozvoj ozajstnej ľudskosti je nevyhnutná veda, osveta, tolerancia a demokratizácia spoločenského zriadenia.
 
JEAN JACQUES ROUSSEAU (1718 – 1771)
-vymyká sa z racionalistickej orientácie osvietenstva a to preto, lebo z hlavnej tézy osvietenstva vyvodzuje opačné závery. (Hlavná téza osvietenstva- pokrok ľudstva a civilizácie priamo závisí od úrovne rozširovanie poznatkov a úrovne vzdelania ľudí.
Podľa Rousseaua čím väčší je pokrok civilizácie, tým viac sú ľudia horší, nemorálnejší a nešťastnejší. Pokrok vzdiaľuje ľudí od ich prirodzenosti, morálky. Rozoberá to v diele Rozprava o vedách a umeniach, kt. napísal ako svoje prvé dielo na podnet francúzskeho časopisu Mercure, v kt. bol vyhlásený konkurz na tému: „Prispel pokrok vied a umení k zjemneniu mravov?“ Súťaž vyhral a zožal veľký úspech. Odpovedá, že pokrok vied ľudí odvádza od ich prirodzeného stavu, pričom prirodzený stav je akási fikcia, predstava ušľachtilého divocha o šťastnom živote, neskazenom vymoženosťami civilzácie.
Rousseau tvrdí, že človek je dobrý v prirodzenom stave, kedy sa riadi prirodzenými sklonmi, citmi, svojou povahou, ale ako náhle prišiel majetok, bohatstvo a vymoženosti civilizácie nastupuje egoizmus, faloš, bezprávie, človek sa stáva nemorálnym, vedie to k degenerácii človeka a k úpadku mravov.
Podstatu človeka nemôžeme pochopiť rozumom, ale srdcom. Všetko, čo nie je prirodzené deformuje človeka, zbavuje ho pôvodnej čistoty a slobody. Rousseau v tomto diele žiada obnovu celej spoločnosti a návrat k prírode. Vyzdvihol  cit a prirodzenosť. Uvedomuje si, že návrat do prírody nie je možný, ale možno ho realizovať vo výchove dieťaťa, a preto žiada rešpektovanie:
a) individualitu dieťaťa
b) prirodzené sklony
c) pestovať lásku k cnosti , dobru, riadiť sa citom
= to rozoberá v diele Emil (O výchove)

Kultúra a civilizácia nevedú k pokroku, ale brzdia prirodzený rozvoj človeka.
Jean Jacques Rousseau v diele Rozprava o pôvode a nerovnosti medzi ľuďmi hovorí, čo je príčinou vzniku štátu, opisuje zánik idylického stavu ľudstva. Tento stav narušil vznik súkromného vlastníctva a vznik štátu. Nerovnosť medzi ľuďmi začína vtedy, keď si prvý človek ohradil kus zeme a vyhlásil, že je to jeho a našiel okolo seba dosť hlupákov, ktorí mu to uverili. Štát je výrazom nového vývinového stavu- nerovnosti medzi ľuďmi.
V diele Spoločenská zmluva Rousseau hovorí, čo je úlohou štátu, že štát má zabezpečiť ľuďom šťastie, slobodu, ľudské práva. Ak to nedodrží, ľud má právo vypovedať túto zmluvu a uzatvoriť novú. Rozhodujúca je slobodná vôľa- la volonte generale. Nie je to individuálna vôľa občana, nie je to súčet vôlí občanov, ale akýmsi zovšeobecnením ich vôlí. Rousseau doslova hovorí o práve na revolúciu. Toto dielo sa stalo bibliou budúcej revolúcie a jej predstaviteľov (jakobínov). Všeobecná vôľa sa však ukázala ako najslabšie miesto v Rousseauovom demokratizačnom projekte; v rozpore s jeho zámerom sa stala teoretickým argumentom na násilie prerastajúce v teror.
 
FRANCOIS- MARIE AROUT VOLTAIRE (1694- 1779)
-najviac ovplyvnil francúzske osvietenstvo svojím dielom a činnosťou.
Francúz, básnik- písal pamflety (kritika spoločnosti), prozaik.
Podľa neho: „Treba žiť, tak, aby sme vo chvíli smrti mohli povedať, že tak sme chceli žiť.“
FILOZOFIA:
Ontológia- za základ sveta považuje rozum, stotožňuje ho s Bohom, chápe ho deisticky; hovorí, že Boh je akýsi prvý staviteľ sveta, ďalej nezasahuje, nepripisuje mu žiadne nadprirodzené vlastnosti (transcendentálne).
Gnozeológia- uprednostňuje rozum, zmyslovým poznaním sa nedostaneme do podstaty veci, práve rozumom môžeme spoznať poriadok vo svete a zákonitosti fungovania celého sveta.
Osvietenstvo je podľa neho „doba, kedy vnesieme aspoň slabé svetlo do tejto noci omylu.“ Bojuje za slobodu človeka a ľudského myslenia, za toleranciu, mier, šťastie, za odstránenie nespravodlivosti a útlaku.
Za  svoje myšlienky strávil 11 mesiacov v Bastile, prijal tu meno Voltaire, po prepustení odchádza na 3 roky do exilu do Anglicka a píše dielo Anglické listy (Filozofické listy). Porovnával Anglicko s Francúzskom- Anglicko je vďaka empirizmu vyspelejšie, zamýšľa sa, prečo je Francúzsko zaostalejšie a dáva odporúčania, na čo sa treba zamerať:
1. veda- orientovať sa na Lockovu empirickú filozofiu
2. Newtonova fyzika
3. v otázke Boha zastávať stanovisko deizmu
4. presadzovať toleranciu, kt. je základom spolužitia občanov. (Odhalil 4 justičné omyly, bojoval za ich rehabilitáciu, pričinil sa o zmiernenie trestov, zrušenie mučenia a krutého vyšetrovania, poukazoval  na prezumpciu neviny.)
5. parlamentarizmus- najlepšia forma vlády
Diela: Filozofický slovník- hovorí, čo je filozofia, tvrdí, že by mala byť viac praktická, nie súhrn dogiem, poučiek a teórií, ale má slúžiť ako určitá zbraň vyjadrovania sa na boj proti všetkému nepokrokovému, predsudkom alebo zastaraným formám myslenia; filozofia má byť orientovaná proti scholastike a stredovekému mysleniu.
„Mojím poslaním je hovoriť pravdu a mojimi zbraňami sú pero a polemika.“
„Úlohou filozofa nie je ľutovať nešťastných, ale byť im užitočný. Svet potrebuje spravodlivosť.“
Román Candidé- reakcia na Leibnizovu Teodiceau- podľa neho tento svet nie je najlepší kvôli prevahe zla, a preto úlohou človeka je neustále zdokonaľovať svet, zmierňovať utrpenie vo svete a realizovať ešte stále nedokonalú spravodlivosť.
Morálka- neexistuje vrodený morálny princíp ani idey, všetko získavame skúsenosťou. Morálka by sa dala vyjadriť: „Správať sa k druhým tak, akoby sme chceli, aby sa oni správali k nám.“