Rozvoj sociológie – Durkheim, Weber

rozvoj sociológie – Durkheim, Weber
Najznámejšie vymedzenie predmetu sociológie pochádza od francúzskeho sociológa É. DURKHEIMA a nemeckého sociológa M. WEBERA.
 
Émile Durkheim (1858-1917)
Pokračovateľ A. COMTA, zakladateľ vlastnej sociologickej školy. Definoval sociológiu ako vedu o sociálnych faktoch = fakty kolektívneho vedomia, predstavy ľudí o spôsoboch realizácie určitých druhov ľudskej činnosti, ktoré tlačia na človeka a nútia ho správať sa určitým spôsobom, historicky sa vytvorili nahromadením individuálnych vedomí, v skutočnosti sú to nezávislé od ľudského vedomia (psychiky človeka), toto vedomie formujú, a tak ovplyvňujú náš každodenný život.  Takéto vymedzenie predmetu sociológie sa nazýva sociologický realizmus. Sociálne fakty sú vymedzené dvomi podmienkami:
1.) sú voči človeku vonkajšie
2.) pôsobia na človeka nátlakom (náboženstvo, škola, právo, zvyky, ...)
 
Metódy sociológie:
1.) induktívna
2.) princíp pozorovateľnosti (napr. pomocou prísloví pozorujeme zvyky národov, ...)
 
Durkheim tvrdí, že existuje sociálna solidarita, ktorá zabezpečuje súdržnosť spoločnosti. Môže byť:
1.) mechanická – typická pre staré spoločnosti, v ktorých všetci majú rovnaké funkcie a individuálne charakteristiky sú málo rozvinuté, akoby ich pohlcoval kolektív (kolektívny lov, spoločná práca, ...)
2.) organická – je vo vyššej spoločnosti, je založená na rozdielnosti a rozvinutosti individuálnych charakteristík (deľba práce, špecializácia)
 
Podľa Durkheima sa sociológia môže štúdiom sociálnych faktov priblížiť k prírodným vedám. Na rozdiel od Comta či Spencera, ktorí sa zaoberali skôr ideami, sa Durkheim intenzívne zameral na prepracovanie metodologických otázok a princípov, ktoré sformuloval v analýze deľby práce (málo rozvinutá deľba práce je charakteristická pre tradičnú spoločnosť a veľmi rozvinutá deľba práce je charakteristická pre modernú spoločnosť), samovražednosti a náboženstva. Je to prvý autor, ktorý sa systematicky snažil vo svojich zovšeobecneniach vychádzať z empirických údajov. Údaje však nezískal vlastným výskumom, ale ich zhromaždili iné disciplíny (etnológia, štatistika, ...). Durkheim je považovaný za priekopníka kvantitatívneho skúmania v sociológii, Cieľom sociológie sú nielen opisy sociálnych javov, ale aj hľadanie ich objektívnych príčin
 
Max Weber (1864-1920)
Nemecký historik, právnik, ekonóm, sociológ. Nadväzuje na W. DILTHEYHO (nemecký filozof, ktorý hovoril že vedecké poznanie sa musí zamerať na odhaľovanie ľudského konania a jej motiváciu). Definoval sociológiu ako vedu o sociálnom konaní – je späté s aktivitami ľudí, ktorí svojím každodenným konaním vytvárajú deň za dňom spoločnosť. Sociológia sa má podľa Webera zaoberať iba takým konaním, ktorému ľudia pripisujú zmysel, a tak konajú s ohľadom na druhých ľudí. Toto vymedzenie predmetu sociológie sa nazýva sociologický nominalizmus. Sociálne konanie je vymedzené dvomi podmienkami:
1.) je to zmysluplné konanie obvykle zamerané na určitý cieľ
2.) je orientované na druhých ľudí = intencionálne
 
Sociálne konanie obsahuje 2 momenty:
1.) subjektívny motív jednotlivca - každé konanie je vyvolané určitými príčinami
2.) orientácia jedinca na iných ľudí - jeho konanie je ovplyvnené týmito ľuďmi
 
Sociológiu nazval chápajúcou sociológiou preto, lebo pochopiť nejaké sociálne konanie znamená pochopiť jeho subjektívny význam, zmysel, čo znamená, že každé konanie je účelne racionalizované a každé konanie sa pokladá za ideálny typ konania, treba chápať príčiny sociálneho konania, ktoré závisí od sociálnej skupiny. Zameral svoj záujem na sociálne konanie. Toto konanie môžeme vysvetliť tak, že pochopíme jeho zmysel. Weberov prístup je teda postavený na predpoklade zmyslu a významu, ktoré jedinci priraďujú svojmu konaniu. Sociológia si potom kladie otázku o zmysluplnosti konania, a to preto, aby porozumela sociálnej realite. Rôzne spoločenské inštitúcie - ako sú demokracia, byrokracia, domácnosť - podľa Webera nemožno chápať ako všeobecné kategórie, ale ako kategórie sociálneho konania. Inštitúcie nie sú ničím iným než sumou konania individuálnych aktérov. Z hľadiska metódy stojí Weber oproti Durkheimovi na pozícii kvalitatívnych metód, ktoré sú založené na nenumerických výskumoch a interpretácii sociálnej reality.
 
V súčasnej sociológii sa Durkeheimovo a Weberovo vymedzenie predmetu sociológie vo väčšine prípadov kombinuje, pretože to sú dve strany jednej mince. Ľudia sú pri svojich každodenných činnostiach síce ovplyvňovaní existujúcimi inštitúciami (sociálnymi faktami), ale práve svojím konaním tieto inštitúcie udržujú v chode, potvrdzujú ich platnosť, ale tiež premieňajú ich povahu (sociálne konanie).
 
Predmet sociológie dnes tvoria 2 typy problémov:
1.) sociálny problém - je ním to, čo určitá spoločnosť za problém považuje. Podľa súčasného amerického sociológa P. L. BERGERA obyčajne hovoríme o sociálnych problémoch vtedy, keď niečo v spoločnosti nefunguje tak, ako by malo. Sociálne znamená, že sa problém postihuje viac ľudí, prípadne celú spoločnosť
2.) sociologický problém - týka sa sociológie ako vedy. Nejde o problém spoločnosti, v ktorej niečo nefunguje primeraným spôsobom, ale o problém, prečo niečo funguje práve určitým spôsobom a aké vnútorné a vonkajšie vzťahy to v spoločnosti to spôsobujú. Prečo ľudia napríklad dodržujú pravidlá a normy, prečo sa každodenne správajú rovnakým spôsobom a vykonávajú rovnaké činnosti → ako teda funguje celý systém