Kantov kategorický imperatív

Kantov kategorický imperatív
Rozoberá ho v diele „Kritika praktického rozumu“ – rozpracoval morálku, správanie a korene človeka. Východiskom jeho etiky bol problém slobody. Sloboda je autonómia vôle, schopnosť riadiť sa rozumom. Človek je ovplyvňovaný vášňami, žiadostivosťou a pudmi, ale od zvierat sa líši tým, že ich dokáže ovládať rozumom. Je schopný prekonať v sebe žiadostivosť a vzoprieť sa vlastným egoistickým pohnútkam. Pre ľudskú morálku je nevyhnutné predpokladať existenciu Boha, nesmrteľnosť duše a slobodnú vôľu. Ak používame rozum, rozhodujeme sa medzi viacerými možnosťami a nachádzame v sebe požiadavku konať podľa morálneho zákona = kategorický imperatív - vystupuje v ľudskom vedomí ako bezpodmienečná, pre všetkých a za každých okolností platná požiadavka, ktorá predpisuje ako treba zamerať vôľu , aby sa zrodilo mravné konanie. „Konaj tak, aby sa človek alebo celé ľudstvo nestali prostriedkom na dosiahnutie tvojho cieľa, ale účelom tvojho konania.“ Hovorí o 2 typoch konania:
1.) konanie z náklonnosti – človek sa správa podľa svojich záľub a vôle, uprednostní to, čo mu viac vyhovuje (večer budem pozerať TV, alebo pôjdem do kina – záleží na tom, čomu dám prednosť)
2.) konanie z povinnosti – človek je donútený k správaniu vonkajšími okolnosťami, takéto konanie je zlé, nemorálne. Morálnym sa stáva až vtedy, keď sa človek s povinnosťou morálne vnútorne stotožní - vtedy koná mravne.
 
Motívom nášho konania by malo byť vnútorné presvedčenie o tom, že to, čo robíme je správne. Máme síce slobodnú vôľu, ale tá by mala byť usmerňovaná rozumom, mali by sme konať v súlade s rozumom. V prírode platia univerzálne prírodné zákony. Na základe toho, sa snaží sformovať v etike univerzálne platné zákony. Jeho epitaf: „...hviezdne nebo nado mnou a morálny zákon vo mne, to sú pre mňa dôkazy toho, že jestvuje Boh nado mnou a vo mne.“