Zmeny v arabských krajinách

Súčasné zmeny v arabských krajinách  

Úvod
Nikoho pozornosti azda neušli nepokoje, o ktorých informácie sa na nás z médií v súčasnosti „valia“ zo všetkých strán. Masové protesty proti autokratickým režimom, ktoré koncom roku 2010 zaplnili ulice v niektorých severoafrických krajinách, sa nakoniec pretavili do omnoho silnejších zmien. Spôsobili vlnu revolúcií, ktorá sa pomerne rýchlo prehnala arabskými štátmi a zmietla so sebou i niekoľko desaťročí pretrvávajúce režimy. Z povestnej iskry sa stal požiar a je nateraz otázne, čo všetko s ním zhorí a čo všetko ešte zapáli.

Nepokoje zasiahli najskôr malé Tunisko, ktorého obyvatelia vyhnali z krajiny prezidenta Zína Abidína bin Alího. Nasledoval Egypt, kde padol tridsaťročný režim diktátora Mubáraka. Búri sa Jemen, Bahrajn, Alžírsko, ale aj Sýria či Líbya. Vlna násilia sa posúva zo štátu do štátu a je zrejmé, že koniec revolučných zmien v arabskom svete je ešte poriadne ďaleko. Aj nás Európanov sa však tieto zmeny týkajú viac, akoby sa mohlo niekomu na prvý pohľad zdať.

1 Príčiny revolučného diania
O tom, že oblasť arabského sveta je ako vriaci kotol, sa vedelo už dávno. Odborníci však predpokladali, že ak niekto spustí revolučné udalosti, budú to Egypťania, a nie Tunisania. Husní Mubárak bol pri moci takmer tridsať rokov a situácia v krajine sa z roka na rok zhoršovala. Egypt bol preto hlavným kandidátom na zmenu. Na druhej strane Egypťania majú zmierlivú povahu, ktorá až donedávna pôsobila proti revolúciám.

Všeobecne môžeme povedať, že udalosti v Tunisku boli iba „rozbuškou“, príčiny nespokojnosti majú hlboké korene: stúpajúce ceny potravín, vysoká nezamestnanosť vo všetkých arabských krajinách, najmä medzi mládežou, nemožnosť presadiť sa bez konexií, skorumpované režimy, policajná brutalita, najvyšší predstavitelia krajín žijúci v nadbytku, kým veľká časť obyvateľstva žije v nedostatku. Jedným z najdôležitejších aspektov je však snaha o znovuzískanie vlastnej dôstojnosti. Ak ste chudobný a nemáte známosti, nie ste tam nič. A podľa toho sa k vám štát aj správa. Najmarkantnejším dôkazom týchto tvrdení sú Tunisko a Egypt.
 
1.1 Tunisko
„Už od roku 1881 okupovalo túto krajinu Francúzsko, ktoré ju vyhlásilo za svoj protektorát. Postupne  však rástlo národné povedomie a politický boj proti kolonizátorom, ktorý vyústil v r. 1956 do uznania suverenity a nezávislosti Tuniska zo strany Francúzska. Konštitučné zhromaždenie v roku 1957 zvrhlo monarchiu a vyhlásilo republiku na čele s prezidentom Habibom Bourguibom.

Počas jeho vlády Tunisko udržiavalo prozápadnú politiku a odmietlo v r. 1967 prerušiť styky s USA počas arabsko-izraelskej vojny. V reakcii na rast islamských protivládnych tendencií štátne orgány zosilnili bezpečnostné opatrenia s cieľom likvidácie proislamských hnutí, ktoré sa časom rozšírili na všetkých politických oponentov. Bola zavedená tvrdá cenzúra médií a aplikované mimosúdne zadržiavania a ďalšie represívne opatrenia.
V r. 1987 počas nekrvavého „palácového“ prevratu odstránil starnúceho H. Bourguibu generál Zine Al Abidine Ben Ali, ktorý bol odvtedy pri moci. Ním stelesnený režim vládol autoritatívne s aplikovaním tvrdých represívnych opatrení proti politickým oponentom, aj keď formálne mal vytvorenú demokratickú fasádu. Za porušovanie ľudských práv bolo Tunisko v ostatnom čase čoraz viac kritizované zo strany medzinárodných organizácií pre ľudské práva.

Keď sa na jeho vládu pozrieme s odstupom času, jeho zdanlivo neotrasiteľný režim „zašiel“ práve na korupciu a brutalitu. Pokiaľ niekto nemal peniaze a vplyv, bol neraz vystavovaný ponižovaniu. Známy je napríklad prípad dvadsaťšesťročného Tunisana Muhammada Bouaziziho. Na to, aby si mohol nakúpiť ovocie a zeleninu na predaj, si vzal pôžičku. Keďže policajtom nedal úplatok, vozík s tovarom mu skonfiškovali. Napriek bezpráviu, ktoré na ňom spáchali, usiloval sa zjednať nápravu. Obrátil sa na miestneho guvernéra, ale ten neprejavil záujem stretnúť sa s ním. Zo zúfalstva, keďže sa to nestalo prvý raz, rozhodol sa pre samovraždu upálením. Z jeho mesta Sídí Búzíd sa protesty rozšírili až do hlavného mesta, do Tunisu. V ich dôsledku prezident Zajn al-Ábidín bin Alí 14. januára 2011 ušiel z krajiny. Najprv sa pokúsil nájsť útočisko vo Francúzsku, kde ho však neprijali, a tak sa aj s rodinou uchýlil do Saudskej Arábie. Dnes revolúcia ešte nie je zavŕšená. Stále prebiehajú demonštrácie menšieho rozsahu a ľudia požadujú odstúpenie dočasnej vlády (po tom, čo boli zabití traja demonštranti, však predseda vlády Muhammad al-Ghannúší odstúpil). Krajina je ale ešte len na začiatku demokratizačného procesu, hoci to, že sa stratila z médií, vzbudzuje dojem konca revolúcie.“
 
1.2 Egypt
„Egypt sa zdá byť ďaleko, akoby sa nás okrem dovoleniek ani netýkal. Ale týka. Dokonca omnoho viac, než inak veľmi dôležitý Irak či Afganistan. Táto 80-miliónová krajina je nielen dedičom veľkej civilizácie, ale najmä kľúčom k mieru Izraela s okolím. A mier Izraela s okolím je životným záujmom celého západu vrátane Slovenska. Čo sa vlastne dialo? Správa, že Mubarakova rodina má majetok v hodnote približne 30 miliárd eur, bola jednou z dvoch ciest, ako sa dal pochopiť hnev z ulíc Egypta. Tou druhou je dlhoročný stav, v ktorom je masovo obľúbené Moslimské bratstvo, okrem iného pomáhajúce chudobným, v Egypte oficiálne zakázané práve Mubarakom.

Najprv k tomu rozprávkovému majetku – ako je možné, že taký diktátor, ako je Mubarak, je tak dlho vládcom Egypta, dokonca s podporou Západu? Prečo by len zlomok z Mubarakových činov stačil na západné väzenie, no znamenal egyptské výslnie? Prečo boli po celý ten čas na verejnom pranieri Západu Husajn, Kaddáfi či Ahmadínedžád, no Mubarak nie? Pretože Mubarak pri všetkých svojich hriechoch bol zárukou stability, pokračovateľom Sadatovej mierovej zmluvy s Izraelom a hrádzou k možnému nástupu islamských fanatikov.

To bolo pre Západ, najmä pre USA, až dodnes dostatočným dôvodom nielen na zatváranie očí, ale aj pre priamu vojenskú a finančnú podporu diktátora Egypta. Kritici Západu to považovali za dvojaký meter či pokrytectvo. Lenže Západ mal dve možnosti – nechať Egypt padnúť do rúk islamských extrémistov a ohroziť nielen Izrael, ale aj mier v celej oblasti, alebo desaťročia podporovať Mubaraka a ohrozovať tým vlastné meno a povesť v očiach celého moslimského sveta. Zvolil druhú možnosť. Výzvy a snahy amerických politikov, aby Mubarak skúšal zaviesť aspoň čiastočné reformy a viac rešpektoval ľudské práva, padali ako hrach na stenu – Mubarak sa vždy opýtal či chcú Američania radšej islamských extrémistov.

Nakoniec Západ uprednostnil Mubaraka takého aký bol a fungovalo to. Teraz to však fungovať prestalo. Okrem udržiavania stability si rýchlo osvojil všetky neduhy západných politikov. Podľahol korupcii, dvojtvárnosti, žil odtrhnutý od ľudí vlastnej krajiny, ešte aj náboženstvo používal najmä účelovo. A tak rástla nielen nechuť k jeho režimu, ale popularita opozície vrátane najväčších moslimských radikálov, ktorí v Káhire vyučujú „nebezpečnú karikatúru islamu.
A tu sme pri druhom kľúčovom faktore revolučných pohybov v Egypte. Dlhodobo zakazované Moslimské bratstvo si roky získavalo popularitu nielen oprávnenou kritikou skorumpovaného režimu, ale aj úprimným dôrazom na islam a tiež sociálnou zložkou svojho programu. Každý Egypťan mal teda aj vďaka zakazovanému Bratstvu dve možnosti – voliť pokoj a uspokojiť sa s Mubárakom , a tým aj s korupciou a úpadkom verejných mravov, alebo voliť zmenu a tým aj riziko násilia a neslobodného režimu. A Egypt sa rozhodol.
 Viacero tendencií v krajine pyramíd už dávnejšie predznamenávalo revolučný vývoj. Spomeňme rozsiahle štrajky pravidelne organizované v egyptských továrňach v posledných rokoch. Veľkú úlohu zohrali štrajky v najväčšej textilnej továrni na celom Blízkom východe v meste al-Mahalla al-Kubrá. Tá zamestnáva vyše dvadsaťtisíc ľudí, ktorí od roku 2006 protestovali proti zlým pracovným podmienkam a nízkym platom. Postupne sa pridružovali politické požiadavky, napríklad snaha o nezávislé odbory, ktoré by neboli pod patronátom vládnej strany. Ďalším klincom do rakvy prezidenta Muhammada Husního Mubáraka , ktorý v Egypte vládol od roku 1981, bola všadeprítomná policajná brutalita, ktorá v drvivej väčšine prípadov zostávala nepotrestaná.
Po osemnástich dňoch nepokojov Husní Mubarak nakoniec po takmer 30-tich rokoch odstúpil z funkcie a odišiel aj s rodinou do Šarm aš-Šajchu. Svoje právomoci odovzdal armáde. Počas revolúcie údajne zomrelo v uliciach miest najmenej 365 ľudí a viac ako 5500 osôb sa zranilo. Neskoršie referendum o ústavných zmenách dopadlo úspešne. Nič tak v súčasnosti nebráni v konaní slobodných prezidentských volieb na jeseň 2011.“
 
1.3 Líbya
„Územie Líbye bolo v období od 1. po 5. storočie obsadené Rímskou ríšou, neskôr Vandalmi. V roku 642 sa začala islamizácia krajiny a v roku 1551 sa jej zmocnila Osmanská ríša. Taliani vtrhli do Líbye v roku 1911, o rok neskôr ju ovládli a po prvej svetovej vojne jej bola priznaná autonómia. Po druhej svetovej vojne od roku 1947 ju spravovali Veľká Británia a Francúzsko. Dňa 24.12.1951 Líbya vyhlásila nezávislosť pod názvom Líbyjské kráľovstvo.   V roku 1969 však bolo kráľovstvo zrušené a hlavou štátu sa stal plukovník Muammar al-Kaddáfí, ktorý nastolil vojenskú diktatúru. Postupne sa Líbya takmer úplne izolovala a Kaddáfí sa snažil obnoviť dobré vzťahy s ostatnými krajinami, čo sa mu čiastočne podarilo na prelome 20. a 21. storočia.
Revolučné udalosti v krajine sa začali 17. februára 2011 pomerne malou demonštráciou v meste Benghází, ale po drastickom zásahu moci sa začala revolúcia rozrastať. Líbya bola jediná krajina, odkiaľ dlho neprinášala zábery žiadna nezávislá či zahraničná televízna stanica. Všetko, čo sme počas prvých dní videli v správach, nakrútili miestni obyvatelia pomocou mobilných telefónov.

Represívne opatrenia, ktorými chcel Kaddáfí odpovedať na nepokoje, spôsobili, že sa od neho postupne odvrátila veľká časť diplomatického zboru a ozbrojených síl, ktoré odmietali strieľať do spoluobčanov alebo ich bombardovať z lietadiel. Opustili ho aj blízki spojenci ako napríklad minister vnútra. Muammar Kaddáfí správne predpokladal, že sa nemôže opierať o vlastnú armádu, a preto dal do krajiny doviezť tisíce afrických žoldnierov. Svedkovia hovorili, že v priebehu troch dní od 14. do 16. februára priletelo do Tripolisu vyše štyritisíc žoldnierov.

Protivládne protesty sa postupne zmenili na občiansku vojnu. Proti Kaddáfimu sa postavil aj Západ. Bezpečnostná rada OSN  17. Marca 2011 prijala rezolúciu o zriadení bezletovej zóny v Líbyi a odobrila prípadné vojenské kroky na zabezpečenie tohto zákazu, týkajúceho sa akýchkoľvek letov v severoafrickej krajine. Lietadlá registrované v Líbyi, alebo vlastnené občanmi Líbye alebo ich spoločnosťami, teda mali zakázané vzlietnuť alebo preletieť do iných krajín, pokiaľ ich presun neschváli BR OSN.

Za návrh Francúzska, Británie, Libanonu a USA hlasovalo desať z 15 členských štátov BR OSN, pričom piati sa zdržali hlasovania -vrátane Ruska, Číny, Nemecka, Brazílie a Indie. Proti rezolúcii nehlasoval nikto. Rozhodujúcim bolo hlasovanie Číny a Ruska, stálych členov BR OSN, ktoré mohli prijatie rezolúcie vetovať. Bezpečnostná rada zároveň požiadala o vyhlásenie okamžitého prímeria, čo spolu s bezletovou zónou vytváralo podmienky na ochranu civilistov a odstránenie režimu líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího.
Podľa posledných informácií, východ a čoraz väčšia časť západu Líbye sú už od Kaddáfího oslobodené, zatiaľ čo hlavné mesto Tripolis má diktátor ešte stále v pomerne veľkej miere pod kontrolou. Ťažko odhadovať, ako dlho bude trvať dobytie posledných bášt odporu, no dni režimu sú nepochybne zrátané.
Bývalý líbyjský minister spravodlivosti Mustafa Abdúl Džalíl zostavil prechodnú vládu, ktorá by mala krajinu viesť počas nasledujúcich troch mesiacov až do volieb. Dočasná vláda vznikla v meste Bengází, bašte opozície na severovýchode krajiny, kde celé ľudové povstanie prepuklo. Vláda sa podľa neho chce ujať moci na prechodnú dobu troch mesiacov a pripraví krajinu na voľby. Exminister zdôraznil, že je potrebné zachovať celistvosť krajiny. Zo zodpovednosti za zločiny vo svojej vlasti obvinil samotného vodcu Muammara Kaddáfího. Líbya je síce stále kmeňovou spoločnosťou, ale protestujúci obyvatelia deklarujú odmietanie kmeňovej identity a vyzdvihujú príslušnosť k celistvej Líbyi a líbyjské vlastenectvo. Viaceré krajiny diktátorovi „zmrazili“ účty vo svete a podľa posledných informácií jeho sídlo v Tripolise strážia desiatky tankov a tisíce ozbrojencov.“
 
1.4 Situácia v ostatných krajinách arabského sveta
Jemen: Jemenskému prezidentovi Alimu Abdalláhovi Salehovi sa napriek sľubom, že už nebude kandidovať na funkciu hlavy štátu, nedarí zastaviť demonštrantov. A to aj preto, že jeho jednotky strieľajú do protestujúcich. Saleh rozpustil kabinet v snahe prezentovať zmenu. Opúšťajú ho najbližší, hlavný armádny veliteľ rezignoval a prebehol k opozícii. Poslušnosť mu odmietol aj vyslanec pri OSN. A čo je najdramatickejšie, Salehovi už nedôveruje ani vlastný kmeň, jeho lídri požadujú prezidentovu rezignáciu. Saleha, ktorému pre jeho údajnú pomoc vo vojne proti terorizmu Západ toleroval jeho nedemokratické spôsoby, už nemá spojencov.
Bahrajn: Bahrajnský kráľ sa za to môže oprieť o politickú aj vojenskú podporu, ktorá prišla do monarchie nastoliť poriadok. Opozícia je zdrvená, ale bahrajnský kráľ si vyrobil veľký problém. Revolúciu proti svojej vláde považuje za dielo iránskych agentov. Tí majú popudzovať väčšinové šiitské obyvateľstvo proti sunnitskému monarchovi. Irán sa obvineniam bráni a upozorňuje na to, že to nie on, ale Saudská Arábia sa vmiešala do vecí Bahrajnu. Kráľovstvo sa tak môže stať miestom, kde sa zrazia dvaja silní hráči moslimského sveta.
Maroko: Marocký monarcha Muhammad VI to skúšal inak. Správne tušil, že jeho severoafrické kráľovstvo nie je imúnne proti udalostiam v Tunisku, Egypte a Líbyi, a tak navrhol ústavné zmeny. Asi už však neskoro. Ľudia chcú viac. Chcú, aby odvolal skorumpovanú vládu a svojich poradcov. Ešte stále však nevolajú po páde monarchie. No tak to bolo na začiatku aj v Bahrajne.
Sýria: Tá sa podobne ako Maroko považovala za krajinu, kde je riziko revolúcie nízke. Prezident Bašir Assad vládne železnou rukou, opozícia je slabá, reštrikcie výrazné. Napriek tomu sa ľudia z provincie Deraá ozvali. Sýrska vláda schválila zrušenie desaťročia trvajúceho zákona o výnimočnom stave. Výnimočný stav vládol v krajine nepretržite od prevzatia moci stranou Baas v roku 1963. Prezident tiež podpísal dekrét o rozpustení obávaného štátneho bezpečnostného súdu a dekrét zakotvujúci právo na pokojné demonštrácie. Opozícia však nepokladá zmeny za dostatočné a požaduje ďalšie ústupky napríklad nezávislú justíciu. Protesty proti režimu prezidenta Baššira al-Asada trvajú už dva mesiace, pri policajných zásahoch proti nim zahynulo najmenej 200 ľudí.

Záver
Asi najviac frekventovaná otázka, ktorú si dnes kladú ľudia po celom svete je: „Čo bude výsledkom týchto arabských revolúcií?“ Prinesú do regiónu viac slobody, demokracie a prosperity, alebo si na ne budeme s trpkosťou pamätať ako na „výstrely z Aurory“, ktoré nasledovalo utrpenie a hrôzovláda? História nás totiž učí, že revolúcie nemusia nevyhnutne znamenať pozitívny posun, ale niekedy vytvoria ešte odpornejšiu tyraniu ako režim, ktorý zvrhli.
Aj v Egypte číha totalita a volá sa Moslimské bratstvo. Je to jediná dostatočne organizovaná populárna opozičná politická sila v krajine a všade je liahňou radikálneho politického islamu. V Egypte, pravdaže, existujú aj sily túžiace po skutočnej slobode a demokracii, vidno ich aj na uliciach, ale sú zatiaľ neorganizované a ich silu a schopnosti ťažko odhadnúť.

Pri skandovaní Egypťanov či Tunisanov po demokracii sa predovšetkým vynára otázka, či je v islamskom svete vôbec realizovateľná demokratická forma vlády. Alebo povedané všeobecnejšie, či ide o vhodnú a použiteľnú formu vlády pre každý národ a kultúru. Viacero politológov na tieto otázky odpovedá záporne. Pre úspešné fungovanie demokracie je totiž nutné, aby obyvateľstvo zdieľalo určitý typ hodnôt politickej a spoločenskej kultúry, čo vytvára nevyhnutný podklad, na ktorom môže demokratická forma vlády vyrásť.

Aj ja budem, tak ako asi aj celý svet, s napätím sledovať, čo táto vlna revolúcii  prinesie a ako nakoniec skončí. Isté je teda len to, že nájsť riešenie, s ktorým by boli spokojní všetci neexistuje, a tak nám ostáva len čakať a dúfať, že nás to do budúcnosti zasiahne čo najmenej.