Riešenie židovskej otázky na Slovensku v rokoch 1939-1945

Ostatné » Náuka o spoločnosti

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 01.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 003 slov
Počet zobrazení: 14 036
Tlačení: 578
Uložení: 584
Riešenie židovskej otázky na Slovensku v rokoch 1939-1945

Úvod

Problematika židovských občanov, ktorí žili v rokoch 1938-1945 na území autonómneho Slovenska, resp. Slovenskej republiky, je stále neobyčajne živá, a najmä citlivá. Permanentne rezonuje vo vedomí slovenskej spoločnosti, kde sa rôzne, neraz protirečivo vykladá a vysvetľuje. Nemožno sa čudovať, veď to, čo do roku 1989 u nás vyšlo v tlači a odvysielalo sa v televízii o období trvania slovenského štátu, bolo skreslené a poznačené potrebami vládnucej totality. Na druhej strane tlač slovenskej emigrácie na Západe takmer všetko o tomto období nekriticky heroizovala a vychvaľovala.
  Myslíme si, že slovenská historiografia by mala prispieť k objektívnemu poznaniu tejto etapy našich krajín, ktorú mladá a stredná generácia buď nepozná, alebo pozná v prekrútenom znení alebo v zidealizovanom chápaní, tlmočenom preriedenou generáciou starých otcov.

Túto tému sme si vybrali práve preto, lebo chceme oboznámiť študentov Gymnázia Jozefa Gregora Tajovského s tragédiou židovského obyvateľstva, ktorá je asi najčiernejšou škvrnou v dejinách slovenskej histórie a zároveň jedným z jej najnejasnejších miest. Židovská otázka je ostrá a bolestivá ako šesťcípa Dávidova hviezda, ktorú museli nosiť na hrudi.

Situácia a podmienky vzniku štátu:
Najpravdepodobnejším kľúčom k poznaniu dejín Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 je samotný vznik Slovenskej republiky, ktorý v danej situácii nebol žiadnym vyvrcholením predchádzajúcich národno-emancipačných snáh či štátoprávnych ašpirácií slovenského národa, ale vedľajším produktom nacistickej agresie voči Česko-Slovensku. Slovenský štát vznikol pod surovým Hitlerovým diktátom, čo poznamenalo nielen jeho vlastný zrod, ale aj jeho charakter. Tento diktát nakoniec časovo limitoval aj jeho trvanie. Štát sa zrodil v znamení hlbokej európskej politickej i morálnej krízy. Neexistovali žiadne istoty, preto bola tendencia hľadať účelové a často i romantizujúce zdôvodnenia jeho existencie. Slovenský štát bol totiž aj po svojom vzniku ešte niekoľko mesiacov akoby tovarom pri výmennom obchode nacistov pri ich rokovaniach s Poľskom a Maďarskom. Nakoniec sa mu dostalo síce „obrovskej cti“ a stal sa z neho satelitný „vzorový“ štát, ale v prípade nemeckého víťazstva vo vojne sa nepočítalo s jeho ďalšou existenciou. Vysvetlenia, že „štát sa zrodil z politickej vôle slovenského národa vládnuť si sám nad sebou“ mali účelový, vo svojej dobe síce pochopiteľný propagandistický charakter, no sú úplne neakceptovateľné pre triezve historické interpretácie. Omnoho závažnejšia je otázka, či v danej kritickej dobe bola nejaká reálnejšia alternatíva ako voľba „menšieho zla“ a podriadenie sa nacistickému diktátu. Asi nie, ale problém je v tom, že kapitulácia pred nátlakom sa vzápätí mení na hrdinský čin a víťazstvo. Napokon, sám autor vyššie citovaných slov, J. Tiso ich na jeseň 1942 až prekvapujúco otvorene spochybnil: „Nefalšujme históriu. Za bývalej Česko-Slovenskej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili, ani za ňu nebojovali. V minulosti bol poctivý Slovák ten, ktorý za samostatný slovenský štát nepracoval, lebo každý bol presvedčený, že by takto národ prišiel do nešťastia.“ Satelitné postavenie štátu ho priviedlo do vojnových konfliktov po boku nemeckých armád, k nastoleniu totalitného systému s výraznými fašistickými črtami, k páchaniu zločinov proti vlastným občanom, čo sa týkalo najmä tzv. riešenia židovskej otázky, končiaceho vysťahovaním 70 tisíc osôb do nacistických vyhladzovacích táborov. Slovenská vláda sa zo začiatku snažila riešiť „židovskú otázku“. Vládne nariadenie z 18. apríla 1939 vymedzilo pojem Žida, usmernilo počet Židov v niektorých slobodných povolaniach a zakazovalo Židom vykonávať niektoré povolania – Žid nemohol byť notárom, mohol byť redaktorom len židovského časopisu, výslovne označeného a sledujúceho záujmy židovského vierovyznania a židovskej kultúry. Čo sa týka usmernení počtu Židov v niektorých povolaniach (napr. počet advokátov mohol byť len 4 % z celkového počtu zapísaných členov príslušnej komory), tak podobné nariadenia platili aj pre Nemcov. Tiso, ešte ako predseda vlády, vydal 13. júla 1939 rozkaz pre štátne úrady, v ktorom sa hovorí, že Nemcov je na Slovensku 4,84 %. Kde je úradníkov 100, môže byť Nemcov najviac 5. Keďže mnohí si menili národnosť, Tiso nariadil, aby proti úradníkom, ktorí razom zistia, že sú oni Nemci, zaviedli disciplinárne pokračovanie a prepustili ich. Zároveň v tomto roku odštartoval tzv. arizačný proces, ktorý mal za úlohu previesť židovský majetok do rúk árijcov. Kým napríklad v protektoráte Čechy a Morava prebiehala arizácia takmer výlučne len do rúk nemeckej národnosti, na Slovensku sa vytvorila hromada slovenských „zbohatlíkov“. Na základe tzv. druhého arizačného zákona (nariadenie o židovských podnikoch), ktorý vyšiel koncom novembra 1940 sa zarizovalo asi 2500 podnikov a ďalších 10 000 bolo zlikvidovaných.

Židovská komunita v období Slovenského štátu:
Je historickou skutočnosťou, že židovská komunita v období existencie vojnovej Slovenskej republiky zažila podobne ako iné európske komunity genocídu v podobe holokaustu. Početnosť tejto komunity sa pohybovala okolo 87 314 obyvateľov (podľa sčítania v roku 1930 - okolo 135 000 obyvateľov), pričom po I. Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa približne 40.000 Židov dostalo na územia, ktoré získalo s pomocou nacistického Nemecka a fašistického Talianska Maďarsko. Využívajúc oslabenie Československej republiky po Mníchovskom diktáte sa k moci na Slovensku dostala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) a 6. 10. 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska. Už v Žiline sa 6. 10. 1938 v Manifeste slovenského národa ozvalo ako z dielne Jozefa Goebbelsa: „...vytrváme po boku národov bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia...“. Autonomistický režim sa následne za niekoľko týždňov premenil za aktívnej účasti predstaviteľov HSĽS v režim jednej strany, ale aj jednej predstavy o politickom, kultúrnom, ale nakoniec aj duchovnom a náboženskom vývoji v štáte. Podľa ideológie tejto strany a jej prívržencov sa mali všetci Židia čo najskôr zbaviť „nakradnutého“ majetku – peňazí, zlata, nehnuteľností a ostatného bohatstva. Len pre ilustráciu: hodnota židovského majetku bez zaťaženia bola 300 miliárd 150 miliónov KS (korún slovenských), hodnota židovského domového majetku 950 miliónov KS a hodnota židovského majetku v priznaných bankových vkladoch predstavovala 350 miliónov KS, čo predstavovalo 38% národného bohatstva!
 
Začiatky antisemitizmu a jeho dopad na židovské obyvateľstvo:
Na pozadí všeobecne antidemokratických zásahov sa začal prejavovať aj antisemitizmus. Už v jeseni 1938 došlo k radikálnemu zásahu proti židovskej komunite - deportáciám viac ako 7.500 Židov na územie, ktoré po Viedenskej arbitráži okupovalo Maďarsko. Tieto deportácie boli bezprostrednou reakciou Jozefa Tisu a predstaviteľov HSĽS na I. Viedenskú arbitráž (2. 11. 1938), ktorou slovenská autonómna vláda utrpela svoju prvú zahraničnopolitickú porážku. Tiso a jeho spolupracovníci potrebovali v tej chvíli nájsť obetného baránka zodpovedného za územné straty. Tým sa stali Židia. Deportácie boli v podstate formou akéhosi kolektívneho trestu. Xenofobický pocit vedúcej politickej elity HSĽS byť obeťou viedol k nenávisti a priniesol už vtedy bezohľadné a neľudské riešenie. Židovská komunita na Slovensku vykreslená ako neslovenská a protislovenská bola vtedy jedinou minoritou, ktorá nemala ochranu. Autonómna vláda postihla tých, na ktorých si trúfala.

Zmena politiky vo vzťahu k židovskej komunite na Slovensku je od jesene 1938 evidentná. V radoch HSĽS bolo jednoznačne vidieť klasický predvojnový antisemitizmus, ktorý však v parlamentnej demokracii nemohol dostať charakter štátnej politiky.

Prejavy antisemitizmu môžeme nájsť vo viacerých rovinách. V národnej (prípadne jazykovej) rovine chcela nacionalisticky orientovaná HSĽS vykresliť Židov ako nenárodný až protislovenský element, ktorý v období Rakúsko-Uhorska pomáhal pomaďarčovať Slovákov. Túto rovinu podopieralo aj to, že Židia sa po vzniku I. ČSR nehlásili všetci k slovenskej národnosti a ako dorozumievaciu reč používali nemecký jazyk, jidiš i maďarčinu.

Druhou – veľmi významnou rovinou, ktorú HSĽS podporovala v slovenskej politike od predvojnového obdobia - bol hospodársky antisemitizmus. Židia na Slovensku predstavovali klasickú strednú vrstvu, boli aj výrazne zastúpení ako mestské obyvateľstvo. Slováci predstavovali najmä roľnícku kultúru, preto aj na dedinách mali Židia zastúpenie v živnostiach, hostincoch a pod. Židia boli z tohto pohľadu vykresľovaní ako úžerníci a vykorisťovatelia Slovákov.
Antisemitizmus môžeme nájsť aj v rovine politickej. Židia najmä z hľadiska konzervatívnej, národnej a klerikálnej HSĽS boli predstaviteľmi liberálnej, prípadne aj ľavicovej politiky. Ďalšiu rovinu antisemitizmu predstavoval  aj klasický konfesionálny antisemitizmus - v zmysle „Židia zabili Krista“. Vzhľadom na fakt, že na Slovensku sa ku katolicizmu alebo iným kresťanským náboženstvám hlásila prevažná väčšina obyvateľstva, takýto typ antisemitizmu mohol mať ohlas.

Židovská komunita na Slovensku sa takto po vzniku autonómie Slovenska veľmi rýchlo dostala do pozície akoby „neplnohodnotných občanov“ alebo „občanov druhej kategórie“. Pre vládnucu elitu HSĽS prestali byť Židia partnermi pre diskusiu o ich ďalšom osude. Rokovalo sa o nich bez nich. Stali sa len objektom, na ktorom režim realizoval svoje predstavy o riešení židovskej otázky. Ako najmarkantnejší dôkaz tohto jednania možno uviesť, že už v januári 1939 vytvorila vláda komisiu pre riešenie židovskej otázky, pričom jej členom nebol žiadny zástupca židovskej komunity na Slovensku.
Medzi radikálmi (V. Tuka, A. Mach) a umiernenými (prezident J. Tiso) v radoch HSĽS v ich antisemitizme bol rozdiel najmä z hľadiska rýchlosti vyraďovanie židovskej komunity z občianskeho, politického a kultúrneho života v štáte. Umiernení chceli použiť pri riešení židovskej otázky princíp „nummerus clausus“ - teda obmedziť ich vplyv a postavenie na 4% (toto číslo predstavovalo približne ich početnosť vo vzťahu k majoritnej komunite). Radikáli chceli vyradiť židovskú komunitu na Slovensku absolútne a za každú cenu nehľadiac na ekonomické či profesionálne straty.
 
Vznik Slovenského štátu, židovský občan, Prvý arizačný zákon:
V marci 1939 vznikol Slovenský štát ako dôsledok nacistickej expanzionistickej politiky v strednej Európe. Riešenie židovskej otázky sa stalo jednou z najdôležitejších úloh v novom štáte. Veľmi rýchlo došlo k prvým právnym zásahom do židovskej komunity. Už apríli 1939 na základe vládneho nariadenia č. 63/1939 bola prijatá prvá definícia židovského občana. Táto definícia síce vychádzala z konfesionálneho princípu kto je, alebo bol izraelitského vierovyznania, i keď po 30. októbri 1918 prestúpil na niektorú kresťanskú vieru. Na druhej strane mal však aj časť, ktorá hovorí: Kto je, alebo bol bez konfesie a pochádza aspoň z jedného rodiča izraelitského vierovyznania. Týmto sa ale dostávame k otázke pôvodu - teda v prenesenom zmysle k otázke o podstate rasy. Toto nariadenie však už usmerňovalo aj počet židovských občanov v niektorých povolaniach - redaktori, advokáti a nastolenom trende sa následne pokračovalo. Vláda obmedzila počet židovských lekárov, lekárnikov. Na druhej strane je relevantné, že pre realizáciu tejto právnej normy bolo použité zmocňovacie zákonodarstvo. To znamená, že väčšina právnych úprav, ktoré sa týkali židovskej komunity, boli prijaté nie ako zákony, ale vládne nariadenia s mocou zákona, keď vláda bola zmocnená takého nariadenia vydávať.
Okrem usmerňovania počtu v rozličných povolaniach Židia stratili svoje politické i občianske práva. Spočiatku prevládla konzervatívna línia aj v hospodárskych zásahoch proti židovskej komunite. Dochádzalo k tzv. dobrovoľnej arizácii, k arizácii s menšinovým podielom neárijského spolumajiteľa a pod. Na jar 1940 bol potom prijatý zákon č. 113/1940 - tzv. prvý arizačný zákon. Začal aj podstatný zásah do židovského pozemkového vlastníctva.

K radikálnemu obratu došlo v lete 1940. Nacistické Nemecko po víťazstve na Západe jasne určilo svojim satelitom ich miesto a medze pôsobenia. V júli 1940 J. Tiso sa stretol s A. Hitlerom v Salzburgu, kde nacistická strana autoritatívne presadila zmeny vo vládnych i straníckych funkciách a tým posilnila postavenie radikálov na Slovensku. Slovenskí politici sa mali viac snažiť realizovať nacistické ideí v domácej politike a pevnejšie budovať totalitný režim. Nehovoriac o tom, že bližším naviazaním na Nemecko sa ešte prehĺbila ich kolaborácia. Jedným s prejavov novej situácie bolo radikálnejšie riešenie. Slovenský snem ústavným zákonom č. 210/1940 poveril vládu riešením židovského problému na jeden rok a odovzdal jej tým plné moci – vrátane vydávania vládnych nariadení, ktorými regulovala vláda židovskú komunitu. Tým sa znovu realizoval systém zmocňovacieho zákonodarstva - vláda len vládnymi nariadeniami, nie zákonmi na jeden rok mohla zasahovať do existencie a života židovskej komunity. Snem Slovenskej republiky ústavný zákon č. 210/1940 prerokoval a prijal a prezident ho následne podpísal. Z uvedeného vyplýva, že vtedajšia vláda sa v nijakom prípade nemohla zbaviť politickej zodpovednosti za to, akým spôsobom počas jedného roka riešila židovskú otázku.

Druhý arizačný zákon r. 1940:

Na Slovensko popri iných nacistických poradcoch (beráteroch) prišiel D. Wisliceny - poradca pre židovskú otázku. Jeho filozofia riešenia židovskej otázky bola jednoduchá: ...židovský majetok na Slovensku nesmie byť zašantročený, lebo musí byť jasné, že keď židom sa vezmú obchody a majetok musí sa v nejakej forme pre nich nájsť ventil. Týmto ventilom môže byť vysťahovanie založené na veľkom formáte. Tým bola vymedzená cesta od arizácií a likvidácií židovských podnikov k deportáciám Židov.

Už v septembri 1940 bol vytvorený nový orgán Ústredný hospodársky úrad (na čele s A. Morávkom), ktorý podliehal priamo predsedovi vlády V. Tukovi. Ústredný hospodársky úrad mal riešiť najmä hospodárske vyraďovanie židovskej komunity na Slovensku - arizácie a likvidácie židovských obchodov a firiem. Po prijatí vládneho nariadenia č.303/1940 (tzv. druhý arizačný zákon) nastala rozsiahla pauperizácia Židov na Slovensku.

Na ministerstve vnútra bolo vytvorené tzv. židovské oddelenie (14. oddelenie), ktoré usmerňovalo protižidovské opatrenia v oblasti občianskej a verejnej. Práve toto oddelenie v roku 1942 organizovalo deportácie do vyhladzovacích táborov. Židia sa museli stať povinne členmi Ústredne Židov, ktorá ich zastupovala, resp. im skôr oznamovala jednotlivé vládne nariadenia a predpisy jednotlivých ministerstiev, prípadne centrálnych úradov. Takto sa vlastne opäť rozhodovalo o Židoch bez nich, nariadeniam a predpisom ministerstiev sa museli absolútne podriadiť, neexistovala akákoľvek právna páka na odpor.

Hromadné ochudobňovanie židovskej komunity a jeho dôsledky:

V rokoch 1940 - 41 nastali rozsiahle sociálne zmeny v židovskej komunite. Tieto zmeny vyplývali z arizácií, z likvidácií židovských podnikov a živností, ako aj zo zákazu vykonávať rozličné povolania. Z približne 12.300 židovských firiem bolo arizovaných len asi 2.000. Ostatné boli bez milosti likvidované aj napriek svojmu bezproblémovému chodu a v neposlednej miere aj napriek svojej prosperite. Nikoho nezaujímalo, že ak prosperujú jedinci, prosperuje aj štát – prioritou bolo zlikvidovať „prosperujúceho Žida“. Predmetom arizácie sa stalo približne 100.000 ha pôdy a stovky židovských domov. Týmto sa vláde podarilo vytvoriť veľkú masu pauperizovaných Židov, o ktorých sa štát zrazu musel starať, resp. nejakým spôsobom im musel vytvoriť pracovné príležitosti. Spomínaná Ústredňa Židov sa pokúsila približne 10.000 z nich rekvalifikovať - túto akciu však vláda na začiatku roku 1942 zastavila.

Rozsah procesu ochudobnenia židovskej komunity si možno predstaviť aj z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o Fonde pre zriaďovanie a udržovanie podnikov pracovnej povinnosti Židov, ktorého tvorcom bolo ministerstvo vnútra (1. 4. 1942). Podľa tejto správy z 88.951 Židov (podľa vládneho nariadenia č. 198/41 bolo Židov 89.053), ktorí tvorili približne 22.000 domácností , bolo zárobkovo činných 32.527 osôb (36,3%). Ďalších 4.000 Židov žilo z výťažku svojho majetku bez vykonávania akejkoľvek zárobkovej činnosti. (teda spolu 41 %). Arizáciou a likvidáciou firiem a podnikov ako aj zamietnutím pracovných povolení a inými protižidovskými opatreniami bolo vyradených 22.267 osôb a 2.500 osôb (zo 4.000) stratilo možnosť žiť z výťažku svojho majetku (24.767 - to znamená 71,7%). Podľa dôvodovej správy bolo približne 2/3 z nich hlavami rodín, teda domácností. Správa uzatvára, že v podstate 16.000 domácností (teda 72% z pôvodného počtu 22.000) – teda rodín - ostalo bez možnosti získania obživy. Pri prepočte to znamená približne 64.000 Židov.

V roku 1941 vyhláškou ministerstva vnútra z 2. 4. 1941 boli vytvorené pracovné strediská a pracovné útvary pre práceschopných Židov, ktorí boli vyradení z hospodárskeho života na základe arizácií, likvidácií židovských podnikov prípadne aj na základe zákazu výkonu povolania. 4. 7. 1941 potom vládnym nariadením č. 153/1941 vláda určila podmienky pre pracovnú povinnosť Židov od 18. do 60. rokov. Židia boli nútení vykonávať práce v rozsahu a s obsahom, aký im prikázal Ústredný hospodársky úrad. V septembri 1941 existovalo 80 stredísk, v ktorých pracovalo 5.440 židovských robotníkov, ktorí boli predtým väčšinou úspešní živnostníci so vzdelaním neprimeraným práci robotníka.

Snahy o vytvorenie ghét, či veľkých pracovných táborov na území Slovenska boli však v roku 1941 veľmi rýchlo opustené - na ich vytvorenie bolo treba finančné prostriedky. Prostriedky, ktoré boli Židom odobraté, by museli byť použité na ich zachovanie na Slovensku - týchto prostriedkov však už nebolo - arizácie a likvidácie židovského majetku znamenali nie prevod tohto majetku do árijských rúk, ale jeho rozkradnutie.

Prezident Tiso a jeho postoj k Židom:
V auguste 1942 pred odchodom posledných troch transportov zo Slovenska vystúpil k problematike Židov na dožinkovej slávnosti v Holíči aj prezident J. Tiso: „Ešte by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína, a to o otázke židovskej. Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zabaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať. Nedávno naši páni dostali do rúk starú knihu, v ktorej boli popísané mestá uhorské i hornouhorské. Tam bolo napísané, koľko vtedy v roku 1840 bolo Židov na Slovensku v mestách. Vo veľkých mestách, ako je Žilina, Nitra a iné, bolo vtedy 30-40 Židov. A za 100 rokov sa to zdesaťnásobilo! Bolo ich stále viac a akých! Nie na poli, ale v úradoch, v bankách a na všelijakých vysokých miestach sedeli Židia. Títo odčerpávali dôchodok slovenskej zeme, slovenskej práce pre seba. Mali sme zistené, že 38% národného dôchodku mali Židia. A ten pomer medzi národom a židovstvom sa stále rozširoval. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili v čas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“

Stanovisko radikálov a konzervatívcov sa týmto dostalo skoro na rovnakú platformu. Deportácie boli jednoznačne zločinom proti ľudskosti, porušením domácich i medzinárodných právnych noriem. Zabrániť sa im snažili niektorí predstavitelia Ústredne Židov aj pomocou podplácania (napr. nemeckého berátera D. Wislicenyho). Ak však analyzujeme zbytok židovskej komunity, ktorý ostal na Slovensku musíme povedať, že vláda sa zbavila pauperizovaných Židov a tí, ktorí tu ostali boli profesne potrební, prípadne pracovali v židovských pracovných táboroch a strediskách (približne 4.000), kde predstavovali ekonomický prínos.

„Židovský kódex“:

Zásahy do majetku boli len jednou stránkou vyraďovania židovskej komunity. Židia postupne stratili napr. možnosť uzatvárať manželstvo medzi židovskou a nežidovskou časťou obyvateľstv, stratili volebné právo a voliteľnosť do Snemu Slovenskej republiky a do orgánov verejnoprávnych korporácií. Žid nemohol držať alebo nosiť zbraň, loviť ryby a nemohol riadiť slovenské motorové vozidlo. Židia taktiež nesmeli byť zamestnaní v službách štátu, mali obmedzené spolkové a zhromažďovacie právo, ako aj tlačovú slobodu. Židia boli vylúčení zo škôl, okrem škôl ľudových. Iba •255 umožňoval prezidentovi udeľovať výnimky z ustanovenia tohto vládneho nariadenia s mocou zákona. Prezident Tiso tieto výnimky vo veľkej miere udeľoval, čím zachránil pred neskoršími deportáciami okolo 30.000 Židov. Namiesto vojenskej služby boli pre Židov vytvorené osobitné pracovné útvary. Takýmito obmedzeniami bol prakticky regulovaný celý ich život. Nesmeli navštevovať verejné priestory (napr. parky, plavárne a pod.), museli sa odsťahovať z určitých častí mesta (nesmeli bývať na uliciach či námestiach pomenovaných po A. Hlinkovi či A. Hitlerovi), bola pre nich zavedená ranná i večerná policajná hodina, dokonca vymedzený čas kedy mohli nakupovať. Nesmeli vlastniť mnohé veci každodennej potreby - od rádioprijímačov cez fotoaparáty a automobily až po rybárske prúty a i. Od septembra 1941 museli všetci Židia od 6 rokov nosiť označenie - šesťcípu žltú hviezdu.

Z právneho hľadiska treba podotknúť, že vláda využívajúc svoje právomoci, ktoré jej umožňoval ústavný zákon č. 210/1940, prijala 9. septembra 1941 už vyššie spomínané vládne nariadenie č. 198/1941 - tzv. Židovský kódex. Jednalo sa o rozsiahlu právnu normu, ktorá vychádzala z rasových princípov. Slovenská vláda tak posielal doslova na smrť vlastných občanov. Podľa niektorých historikov bol Židovský kódex ešte väčšmi protiľudským ako Norimberské zákony.

Rozsiahly proces diskriminácie židovskej komunity pritom prebiehal v ovzduší hysterickej antisemitskej propagandy v tlači i rozhlase. Dochádzalo aj k brutálnym fyzickým útokom, zneucťovaniu synagóg i židovských cintorínov. Organizátorom i realizátorom väčšiny týchto akcií bola Hlinkova garda a Freiwillige Schutzstaffel (paramilitantné jednotky Deutsche Partei).
Deportácie Židov v roku 1942 boli vyvrcholením politiky antisemitizmu slovenských politických orgánov - vlády, ale aj snemu a Štátnej rady. Boli logickým dôsledkom predchádzajúceho jednania zo židovskou komunitou. Chudobných Židov sa štát potreboval zbaviť a – paradoxne – chudobných zo Židov urobil štát.

Židia na Slovensku sa tak veľmi rýchlo stali objektom nacistického konečného riešenia. Slovenská strana prijala nemeckú ponuku, aby vyviezla Židov zo Slovenska na územie okupovaného Poľska. Už 2. 12. 1941 podpísal Tuka v Bratislave s vyslancom nacistického Nemecka H. E. Ludinom dohodu o deportovaní Židov - slovenských štátnych príslušníkov, ktorí sa nachádzali na území Ríše spolu s nemeckými Židmi. Tuka sa už vtedy zaviazal, že slovenská strana za každého deportovaného zaplatí 500 RM. Nemecká strana ani nepredpokladala, že by sa na Slovenskej strane vyskytli nejaké problémy.
S otázkou deportácií vystúpili predseda vlády V. Tuku a minister vnútra A. Mach na zasadnutí slovenskej vlády 3. 3. 1942. Následne vystúpil Tuka v Štátnej rade 6. 3. 1942, kde o deportáciách povedal: „...otázka Židov má byť vyriešená postupným vysťahovaním, a to do oblasti Ukrajiny. Už nám aj označili, kde majú byť umiestnení. Židia tým, že opustia územie nášho štátu, prestanú byť štátnymi občanmi Slovenskej republiky. So sebou môžu vziať na 14 dní jedenia. Slovenská republika je povinná s každým Židom odovzdať 500 RM. Vysťahovacia akcia Židov začne mesiacom marcom a končí asi v mesiaci auguste 1942. Bola však z našej strany vyhradená podmienka, aby Židia, ktorí sú prekrstení, boli v novom domove umiestnení vo zvláštnych osadách od ostatných Židov separovane, kde budú mať svojich duchovných a svoje kostoly“.

Na zasadnutí vlády 24. 3. 1942 predostrel minister vnútra A. Mach návrh ústavného zákona o vysťahovaní Židov, ktorý bol zaslaný na prerokovanie Snemu Slovenskej republiky. Snem SR ústavný zákon č. 68/1942 o vysťahovaní Židov prerokoval až v 15. 5. 1942, pričom bol do zákona včlenený paragraf, ktorý umožňoval časti Židov z dôvodu sociálnej potrebnosti výkon určitých zamestnaní (napr. lekár, zverolekár, lekárnik a pod.) na základe pracovného povolenia - udelenia výnimky, ktorú mohol udeliť prezident republiky. Títo Židia neboli deportovaní a deportovaní neboli ani rodinní príslušníci takýchto Židov. Od marca 1942 do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 58 židovských transportov, v ktorých boli deportované 2/3 židovského obyvateľstva. Až na niekoľko stoviek, ktorí akoby zázrakom prežili, väčšina z týchto deportovaných zahynula. Deportovaní podľa ústavného zákona zbavení štátneho občianstva, mohli si so sebou zobrať len 50 kg presne určeného hnuteľného majetku. Týmto ústavný zákon legalizoval deportácie. V rámci 5. spoločného rokovania nemeckého a slovenského vládneho výboru z 10. - 30. 9. 1942 bol prijatý protokol, v ktorom sa bod 31 týka aj deportácií Židov, resp. majetkových problémov. Slovenská vláda platila za deportácie prostredníctvom clearingového účtu (Warenkonto). Dokumenty ukazujú, že to bolo najmenej 200 miliónov Sk.

Riešenie „židovskej otázky“:

Začiatkom roku 1942 začali Nemci vyvíjať tlak na slovenskú vládu, aby sa radikálnejšie podieľala na riešení židovskej otázky. Nemci samotní boli ochotní previezť Židov zo Slovenska ako pracovné sily na územie porazeného Poľska, pričom ich podmienkou bolo, že všetci deportovaní Židia budú pozbavení slovenského štátneho občianstva. Minister vnútra Mach vyhlásil, že ak to slovenská vláda nedokáže, urobia si to Nemci sami, čo by iste nebolo v záujme Slovenska.

Na zasadnutí Štátnej rady SR 6. marca 1942 predseda vlády Tuka predložil dohodu s Nemeckom o vysídlení Židov na práce do bývalého Poľska a dodal, že Nemecko vyžaduje ako príspevok na ich usídlenie a preškolenie poplatok 500 mariek (asi 5000 Ks) za osobu. Nemci argumentovali, že podľa ich skúseností, Židia nie sú zvyknutí na manuálne práce, preto bude trvať dosť dlho, kým sa zaučia. Podľa nich budú presídlení Židia v tom období skôr na príťaž než na úžitok pracoviskám. Prezident Tiso vyslovil požiadavku, aby pokrstení Židia boli ubytovaní spoločne v osobitných sídliskách a aby tam mali aj svojich kňazov a kostoly.

Predsedníctvo HSĽS-SSNJ sa 17. marca 1942 pod vedením Dr. Jozefa Tisu uznieslo riešiť židovskú otázku. Navrhlo vybudovať a zriadiť pracovné tábory pre Židov na Slovensku a vyberať dávku z ich majetkov. Na tomto základe boli zriadené pracovné tábory pre Židov v Novákoch, v Seredi a vo Vyhniach, neskôr aj pracovné strediská v Žiline, v Ilave a v Nitre. Boli to podniky hospodárskej povahy, ktoré pracovali prevažne na štátne objednávky. Tábory mali svoje poľnohospodárske oddelenie s chovom dobytka pre potreby vlastného zásobovania. Pre deti boli zriadené školy a pre odrastenejších učňovské dielne. O zdravie príslušníkov táborov sa starali židovskí lekári.

Prvé transporty:

Ešte pred konečným rozhodnutím o ďalšom osude Židov ministerstvo vnútra prijalo viacero organizačných opatrení na prípravu deportácii. Začali vyhláškou ministerstva vnútra 68 z 10. februára 1942, podľa ktorej mal každý Žid svoje osobné údaje, potrebné na evidenčné účely zahlásiť na príslušnom obecnom alebo okresnom notariáte v Bratislave na Policajnom riaditeľstve. Úrady potom založili všeobecnú evidenciu a evidenciu práce schopných Židov.
24. marca 1942 vláda schválila na svojom zasadnutí návrh ústavného zákona o odstránení Židov z územia Slovenskej republiky. V deň odchodu prvého transportu 25. marca 1942 poslal minister vnútra A. Mach predsedníctvu snemu schválený návrh zákona, aby ho na zasadnutí  27. marca schválili, pretože s vysťahovaním sa začne v najbližších dňoch. Snem však vládny návrh neakceptoval a osnova zákona sa v marci 1942 nedostala ani do ústavnoprávneho výboru, ani na plénum snemu. Vláda aj napriek tomu začala s deportáciami, ktoré sa z formálnej stránky uskutočňovali na základe •22 židovského kódexu, týkajúceho sa pracovnej povinnosti Židov.

14. oddelenie ministerstva vnútra bolo hlavným organizátorom akcií spojených so sústreďovaním a deportovaním Židov, ale akcie by sa nemohli uskutočniť bez účinnej pomoci správy železníc. Židovskú agendu v rámci tohto rezortu spracúvalo vojenské oddelenie. Tým sa malo dosiahnuť prednostné vypravovanie deportačných vlakov, akoby išlo o normálne vojenské transporty. Správa železníc už 11. marca 1942 zahlásila zostavenie šiestich vlakových súprav, určených na deportácie, ktoré mali prechádzať cez územie slovenského štátu iba v noci.

Priamu deportáciu uskutočňovali okrem okresných, notárskych a policajných úradov príslušníci HG a niekde aj ordneri z FS. Provizórne koncentračné tábory, v ktorých sa sústreďovali vysídlenci, sa vybudovali na bratislavskej Patrónke, v Seredi,  Novákoch,  Žiline, Poprade. Začali fungovať 21. marca 1942, keď do nich prišli prví väzni. Okresné úrady posielali povolávacie lístky iba 24 hodín pred nástupom, aby sa predišlo úteku a skrývaniu Židov.
Oddelenie pre zvláštne úkony v Ústredni Židov vypracovalo pre každý transport zoznam účastníkov prevažne v nemeckom jazyku. Skôr než Židia nastúpili do vagónov, museli podpísať darovaciu listinu, že celý majetok, nech sa nachádza kdekoľvek, neodvolateľne a navždy prenechávajú Ústredni Židov v Bratislave.

Prvý židovský transport odišiel zo Slovenska 25. marca 1942, keď v Poprade nastúpilo do nákladných vozňov tisíc mladých žien a dievčat zo Šarišsko-zemplínskej župy. Zo stanice vlak odišiel o 20:20 hod. a slovenské územie pri Čadci opúšťal po 4. hod. ráno 26. marca. O niekoľko hodín neskôr ich podrobili selekcii na rampe osvienčimského tábora. V nasledujúcich dňoch odišlo zo Slovenska ďalších šesť transportov s 5 969 väzňami. Z Popradu a z bratislavskej Patrónky smerovali ženské transporty do Osvienčimu, zo Serede, Novák a Žiliny boli židovskí muži posielaní do táborov v Ľublinskom dištrikte.

Dva dni po začatí tzv. pracovných transportov, ktorých príslušníci mali vraj pripraviť na východe príbytky pre ostatných slovenských Židov, prišiel 27. marca 1942 na 14. oddelenie MV D. Wislicény a jeho vtedajšiemu šéfovi oznámil, že nemecká vláda vyhovela požiadavke slovenských úradov a je ochotná prevziať všetkých slovenských židov, ak za každú osobu slovenská strana zaplatí 500 RM a zároveň ich zbaví štátneho občianstva. Nemecká vláda sa zaviazala, že vyvezení židia sa na Slovensko už nikdy nevrátia a nebudú si robiť nárok ani na majetok, ktorý na Slovensku zostane.

Pokračovanie deportácií:
V rámci reorganizácie boli v dňoch 3.-10. apríla 1942 deportácie na krátko prerušené, aby sa do 11. apríla 1942 začala ďalšia etapa deportácií, keď z Trnavy odišiel prvý rodinný transport. Po ňom nasledoval taký istý z Nitry a Topoľčian. Začiatkom mája 1942 prišlo na rad východné Slovensko, kde žilo najviac Židov.

Vysťahovalci sa nesústreďovali už iba do koncentračných stredísk, ale deportačné vlaky sa vypravovali priamo z okresných miest. Vysťahovalci sa zatrieďovali do troch kategórií. V prevej boli práceschopné osoby do 60 rokov, bezdetné rodiny a rodiny s deťmi staršími ako 14 rokov. V druhej skupine mali iba práceneschopné osoby a rodiny s maloletými deťmi. Tretiu skupinu tvorili chorí nespôsobilí k transportu. Kategorizácia sa nedodržiavala a zoznamy sa zostavovali podľa abecedného poriadku.

Deportácie sa konali v znamení chaosu a nekontrolovateľných násilností. Išlo o to, vysťahovať zo Slovenska čo najviac a najrýchlejšie židovských občanov, bez ohľadu na ďalšie hospodárske, politické či morálne dôsledky. Tempo deportácií bolo najintenzívnejšie v apríli a máji 1942, keď bolo zo Slovenska násilím odvlečených okolo 45 000 ľudí. Niektoré okresy (Považská Bystrica, Kysucké Nové Mesto) už vtedy hlásili, že u nich už židovská otázka nejestvuje, pretože všetci Židia sú už vyvezení Neľudské pomery boli aj v koncentračných strediskách. Nebolo to iba pre tamojšie zlé ubytovanie, stravovanie a hygienické podmienky, ale aj pre násilné zaobchádzanie s väzňami príslušníkmi HG. Gardistickí strážcovia využívali svoje postavenie na okrádanie vysťahovalcov, na ich vydieranie a klamanie. Ponúkali im, že za peniaze, zlato, cennosti, ale aj bežné veci im ešte sprostredkujú zakázaný styk s príbuznými, nakúpia potrebné veci, budú intervenovať za ich prepustenie, alebo im sľubovali pomoc pri úteku. U väčšiny gardistov bolo prvou starosťou po vylákaní peňazí zbaviť sa týchto Židov a poslať ich najbližším transportom preč.

Druhá etapa deportácií:

Na jeseň 1944, po obsadení Slovenska nacistickými jednotkami začala ďalšia etapa deportácií slovenských Židov. Nacisti prišli nielen potlačiť národné protifašistické povstanie, ale aj definitívne dovŕšiť genocídu tunajšieho židovského obyvateľstva. Nemecké okupačné organy nerešpektovali žiadne predchádzajúce výnimky a obnovili deportácie. Od konca septembra 1944 do konca marca 1945 odišlo zo Slovenska 13 transportov so židovskými osobami. Väčšina z nich smerovala do Osvienčimu, ďalšie išli do Sachsenhausenu a do Terezína. Bolo vyvezených okolo 13 500 ľudí, z ktorých asi 10 000 zahynulo, pričom asi 1 000 židovských osôb bolo popravených priamo na Slovensku. Presné čísla obetí tejto druhej etapy deportácií zo Slovenska sa nedajú určiť, pretože slovenské ani nemecké úrady už nerobili takú presnú evidenciu ako v roku 1942.

Vďaka pomoci slovenského obyvateľstva sa aj v čase druhej etapy deportácií zachránilo na Slovensku ešte okolo 10 000 židovských občanov. Časť z nich sa aktívne zapojila do SNP. Slovenské národné orgány, ktoré sa konštituovali na povstaleckom území, anulovali všetky protižidovské zákony a nariadenia. Židia sa stali znova rovnoprávnymi občanmi. Riešenie židovskej otázky na Slovensku v čase 2. svetovej vojny vyúsťujúcej v genocíde znamenalo fakticky koniec kompaktnej židovskej komunity na Slovensku.

Dôsledky deportácie Židov:
25.3.1942 – 20.10.1942 bolo deportovaných 57 628 Židov. Takmer všetci zahynuli. V ďalšom období po príchode nemeckej armády na Slovensko na jeseň 1944 bolo deportovaných ďalších asi 13 500 osôb. Holokaust si v nacistických koncentračných táboroch vyžiadal životy asi 70 000 slovenských Židov. Na Slovensku po deportáciách ostalo ani nie 20.000 Židov. Pred deportáciami utieklo do susedného Maďarska 6.-8.000 židovských spoluobčanov a približne 2.000 sa ukrývalo na území Slovenska. Mnohí z nich boli potom v roku 1944 deportovaní z územia Maďarska do tzv. vykynožovacích koncentračných táborov, prípadne znovu v roku 1944 utekali nazad na Slovensko.

Záver:
Cieľom našej práce bolo priblížiť tému protižidovských perzekúcii na Slovensku v čase druhej svetovej vojny a tragédiu riešenia židovskej otázky v čase ľudáckeho režimu. Nemožno tvrdiť, ani predpokladať, že ľudáci na začiatku svojej vlády tušili, k akým tragickým koncom bude viest ich koncepcia riešenia židovskej otázky. Tragédia a zločin boli však zákonitým vyústením smerovania, ktoré sa začalo na jeseň 1938, resp. na jar 1939, keď bola na Slovensku umelo vyčlenená jedna skupina občanov, označila sa za nepriateľa národa a štátu, aby sa vzápätí proti nej začali uplatňovať tvrdé perzekučné opatrenia. Deportácie, označované už v čase svojho priebehu za zločin proti ľudskosti, bol evidentným porušením domácich aj medzinárodných noriem.
Prostredníctvom tohto projektu sme vykreslili holokaust ako mimoriadne smutnú kapitolu našich národných dejín.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Náuka o spoločnosti

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.049 s.
Zavrieť reklamu