Ktorý Boh je pravý?

Ktorý Boh je pravý?

Úvod

Takmer 90 % ľudí našej planéty sa hlási k niektorému z mnohých náboženstiev.  Preto považujem otázku  viery za takú dôležitú. Je potrebné objasniť, ktorý Boh alebo aké vierovyznanie máme považovať za pravé. Na svete existujú  len tri  monoteistické náboženstvá – kresťanstvo, islam a judaizmus. Kresťanstvo vychádza z judaizmu – obe používajú Bibliu ako Slovo Božie.

Ktoré časti Biblického Starého zákona odkazujú na Islam? Aké spoločné črty zdieľajú oba vyznania?  Je Boh Biblie aj Bohom  Koránu? V týchto dňoch narastá kultúrny konflikt medzi kresťanskými a islamskými krajinami. V čom si obidve  učenia protirečia? Táto práca má ambície hľadať odpoveď  na tieto otázky.

Teoretické východiská 

Kresťanstvo

Kresťanstvo je jedno zo svetových monoteistických náboženstiev. Za pôvodcu a centrálnu osobu kresťanstva sa považuje Ježiš Kristus, jeho život, smrť, zmŕtvychvstanie a jeho učenie tak, ako boli zachytené v Novom zákone. S viac ako 2 miliardami veriacich je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom vo svete.
Kresťanstvo sa zrodilo v prvom storočí po Kr. ako židovská sekta, zdieľajúca mnohé náboženské texty židovského náboženstva, ktoré sú kresťanom známe ako tzv. Starý zákon.

Kresťanstvo je považované za náboženstvo spasenia, ktoré vzniklo v prednoázijsko-helenistickom prostredí neskorého staroveku a ktoré očakáva spásu od svojho zakladateľa Ježiša Nazaretského. Vierou v jediného, transcendentného, osobného, neviditeľného Boha sa pojem Boha v kresťanstve stotožňuje s Bohom, ktorý v Starom zákone uzavrel zmluvu s izraelským národom. Podľa kresťanov však Boh nie je iba Bohom jediného židovského ľudu, ale bezpodmienečným Pánom a Vládcom celého ľudstva a celého vesmíru. Ježiš, podľa kresťanov, ako Boží Syn svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol smrť, zmieril celý svet s Bohom a tak ho vykúpil od smrti a zatratenia.

Ústredné posolstvo kresťanskej Biblie vystihuje verš z evanjelia Jána, 3.kapitola, 16.verš: "...Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho..."
Zbierkou svätých kníh kresťanstva je Biblia, ktorá sa skladá zo Starého a Nového Zákona. Spolu obsahuje 66 kníh ktoré sa delia na historické, prorocké a vyučujúce. Podľa kresťanského učenia je základom viera v Božiu Trojicu – Boha Otca, Boha Syna (Ježiša Krista) a v Boha Ducha Svätého. Boh Otec poslal svojho syna na svet ako Spasiteľa. Bol Bohom aj človekom.

Ako človek bol podrobený zákonitostiam ľudského vývoja, ale ako jediný zostal bez hriechu. Vykonal dielo záchrany hriešneho ľudstva od večného zatratenia tým, že svoj život položil ako obeť Bohu za hriechy ľudí. Jeho život bol životom poníženia, dôkazom je aj potupná smrť ukrižovaním. Po zmŕtvychvstaní usadol po pravici Boha Otca, odkiaľ bude súdiť živých i mŕtvych. Každý, kto v pokore prijme a uverí v obeť Ježiša Krista, dosiahne spasenie a večný život. Viera v vzkrieseného Ježiša Krista zbavuje veriacich strachu zo smrti.

Dôveryhodnosť Biblie

Pozoruhodná evidencia o naplnení proroctiev je len jedným z dôkazov, čo sa týka presnosti Biblie. Stovky biblických proroctiev sa konkrétne a presne naplnilo a to dokonca dávno potom, ako pisateľ proroctva zomrel. Napríklad prorok Daniel predpovedal asi v roku 538 pred n.l. (Daniel 9:24-27), že Kristus príde ako zasľúbený Záchranca a Princ Izraela 483 rokov potom, ako Perzský cisár dá Židom povolenie znovu postaviť Jeruzalem, ktorý bol vtedy zničený. To sa o stovky rokov neskôr naplnilo. Je množstvo proroctiev, zaoberajúcich sa jednotlivými národmi, mestami a všeobecne sledom histórie, z ktorých boli všetky doslova naplnené. Viac ako 300 proroctiev naplnil sám Kristus pri Jeho prvom príchode. Ďalšie proroctvá sa zaoberajú šírením kresťanstva, ako aj rôznymi falošnými náboženstvami a mnohými inými otázkami.

Dr. Nelson Glueck, pravdepodobne najväčšia autorita dnešnej doby v izraelskej archeológii, povedal:

„Ešte žiaden archeologický objav doteraz nevyvrátil biblické fakty. Uskutočnilo sa mnoho archeologických nálezov, ktoré jasne a v presných detailoch potvrdzujú historické tvrdenia uvedené v Biblii. A práve toto správne zhodnotenie biblických opisov často viedlo k neuveriteľným objavom.“

Vedecká presnosť

Ďalším výrazným dôkazom o božej inšpirácii je fakt, že mnohé princípy modernej vedy boli zaznamenané v Biblii ako prírodné fakty a úkazy oveľa skôr ako ich pomocou experimentov potvrdili vedci.

Tu sú príklady takýchto faktov:
·  Guľatosť Zeme (Izaiáš 40:22)
·  Takmer nekonečný rozsah hviezdneho vesmíru (Izaiáš 55:9)
·  Zákon zachovania hmoty a energie (2 Petra 3:7)
·  Kolobeh vody (Kazateľ 1:7)
·  Obrovské množstvo hviezd (Jeremiáš 33:22)
·  Zákon vzrastajúcej entropie (Žalm 102:25-27)
·  Rozhodujúca dôležitosť krvi v životných procesoch (Leviticus 17:11)
·  Atmosférická cirkulácia (Kazateľ 1:6)
·  Gravitačné pole (Jób 26:7)
·  a mnohé iné.

Tieto fakty samozrejme nie sú uvedené v technickom žargóne modernej vedy, ale v termínoch, dostupných človeku na základe každodenných skúseností. Napriek tomu sú úplne v súlade s najmodernejšími vedeckými faktami.

Je tiež pozoruhodné, že sa v Biblii nikdy nenašla žiadna skutočná chyba – vo vede, v histórii ani v inej oblasti. Mnohé fakty boli vyhlásené za chybné, ale konzervatívni odborníci na Bibliu vždy dokázali nájsť odôvodnené riešenia pre takéto problémy.

Ježiš Kristus 

Ježiš Kristus bol židovský učiteľ a je pôvodcom kresťanstva. Je ústrednou postavou Novej zmluvy – druhej časti kresťanskej Biblie. Biblia o Ňom hovorí ako o zasľúbenom Vykupiteľovi a Spasiteľovi sveta na ktorého Židia dodnes očakávajú ako na svojho pomazaného, t.j. Mesiáša. Ježiš sa stal ústrednou postavou a hlavou cirkvi, ktorej účastníkmi sú kresťania. Hlavný zdroj skúmania osoby Ježiša Krista je Biblia a zvlášť 4 kanonické evanjeliá uvedené v Novej Zmluve.

Biblia hovorí, že Ježiš bol židovský učiteľ, ktorý kázal evanjelium, uzdravoval choroby a vyháňal démonov mocou Ducha Svätého (Matúš 9:35, Skutky 10:38). Ježiš sa podľa nej narodil z panny menom Mária, a že bol nevinne odsúdený Pontským Pilátom na žiadosť židovskej veľrady. Zomrel na kríži pri Jeruzaleme. Podľa Biblie jeho smrť priniesla spasenie každému, kto v neho uverí a prijme jeho obeť na kríži.

Evanjeliá pridávajú tieto tvrdenia:

·  že je Mesiáš (Matúš 1:1, 26:64; Marek 1:1; Lukáš 2:11; Ján 1:41; 20:31);
·  že je Syn Boží (Marek 1:1; Ján 20:31);
·  že jeho narodenie bolo z panny menom Mária (Matúš 1:23; Lukáš 1:34);
·  že bol označený ako „Kráľ židovský“ (Matúš 27:11; Marek 15:2)
·  že prišiel špeciálne pre Izrael (Matúš 15:24)
·  že prišiel potvrdiť (naplniť) Tóru (Mojžišov zákon) (Matúš 5:17-18)
·  a že po jeho smrti ukrižovaním vstal z mŕtvych (Matúš 28:5-10; Marek 16:9; Lukáš 24:12-16; Ján 20:10-17), a potom vstúpil do neba (Marek 16:19; Lukáš 24:51). Väčšina kresťanov verí, že Ježiš je božský a vo svojej podstate rovný Bohu Otcovi ako druhá osoba Trojice (Ján 1:1; 8:58; 10:30). V islame je Ježiš (nazývaný Isa) chápaný ako jeden z najvýznamnejších prorokov.

Islam

Islam je arabské pomenovanie jedného z najväčších monoteistických náboženstiev. Vyznávači islamu - moslimi - majú vlastné obrady, sústavu dogiem, sväté písmo, náboženské právo, svoju filozofiu i svoje svätyne a modlitebne ako každé iné náboženstvo. Moslimi, podobne ako kresťania, veria v jediného Boha, súdny deň, anjelov, prorokov osud a sväté knihy.

Vznik islamu sa datuje do roku 610. Počas mesiaca ramadána sa arabský obchodník Muhammad ibn’Abdalláh (v slovenskom prepise známy ako Mohamed) ako každý rok utiahol do jaskyne na vrchole hory Hirá neďaleko od mesta Mekka, aby sa postil a modlil. V noci dvadsiateho siedmeho ramadána mal Mohamed zjavenie. Zobudil sa v prítomnosti hrozivej bytosti, ktorá ho dusila a nútila ho nahlas vysloviť prvé slová arabského zjaveného Písma. Neskôr mal nové zjavenia, avšak prvé dva roky sa Mohamed o tejto náboženskej skúsenosti zveroval iba svojej žene Chadídži a jej bratancovi Varakovi ibn Naufalovi, ktorý bol kresťanom.

Mohameda už dlhšie trápil stav arabskej spoločnosti. Členovia kmeňa z ktorého pochádzal v honbe za majetkom zanedbávali staré kmeňové zvyklosti pomáhať slabším a chudobnejším a Mekka i celý Arabský polostrov sa zmietali v bratovražedných kmeňových vojnách. V roku 612 Mohamed začal kázať a postupne získaval stúpencov, ktorí boli rovnako ako on nespokojní s odcudzovaním sa arabskej tradícii a s prehlbujúcou sa sociálnou nerovnosťou. Spočiatku si ani neuvedomoval, že založil nové náboženstvo. Chcel iba obnoviť starú vieru v jediného Boha – Allaha.

Kritizoval hromadenie majetku a požadoval, aby tí, čo majetok majú, podelili sa s ním so slabšími a chudobnejšími. Prorokoval, že kmeň vezme skaza ako všetky nespravodlivé spoločnosti, v ktorých sa porušovali zákony spolužitia. Podstata nového učenia bola obsiahnutá v Písme, ktoré sa nazývalo Korán z arabského al-kur’án – prednášanie, recitovanie. Korán sa spočiatku šíril iba ústnym podaním. Allah údajne zjavoval Mohamedovi Korán verš po verši až dvadsaťdva rokov. Mnohé verše bezprostredne reagovali na problémy, ktoré sa vyskytli v komunite veriacich. Mohamedovi druhovia jeho zjavenia postupne zapísali, čím vzniklo unikátne slovesné dielo.

Dôveryhodnosť Koránu

Korán zahŕňa verše, ktoré v sebe nesú poznatky z oblasti vedy vo všeobecnosti. Význam týchto veršov sa podarilo objasniť až v posledných rokoch zásluhou obrovského pokroku vedy dvadsiateho storočia. Niektoré z nich však pre nás ostávajú ešte dodnes neobjasnené. Korán nám opisuje napríklad štádiá vývoja embrya človeka v maternici až po narodenie, a to jednoduchým, ale výstižným spôsobom.

Celý tento proces vývoja ľudského plodu dokázala veda určiť až v posledných storočiach, pričom poznatky Koránu pochádzajú zo 7. storočia. Ďalej sa tu presne opisuje, akým mechanizmom je oddelená slaná morská voda od sladkej. Korán hovorí aj o niektorých faktoch z oblasti astronómie, kde napríklad nájdeme zmienku o tom, že čím je človek v atmosfére vyššie, tým sa mu ťažšie dýcha, čo poukazuje na zmenu hustoty vzduchu a nachádzame tu poznatky aj z oblasti ďalších vedných disciplín.

Prorok Mohamed

Narodil sa v Mekke ako syn vodiča tiav. V útlom veku prišiel o oboch rodičov a pracoval ako obchodník s karavánami až do svojich asi 25 rokov. Vtedy sa oženil so svojou zamestnávateľkou, dvojnásobnou vdovou Khadiou. Nejakú dobu potom jeho zvyk meditovať v blízkych horách prinieslo ovocie. Mohamed začal mať vízie, v ktorých sa rozprával s archanjelom Gabrielom. Jeho prikázania potom napísal vo veršoch, ktoré tvorí prvú časť Koránu - svätej knihy Islamu. Celý Korán sa skladá zo 114 zjavení, ktoré boli prorokovi vyjavené v priebehu 22 rokov. Medzi tým začal Mohamed kázať a tvrdiť, že existuje len jeden všemohúci a vševedúci boh – Allah, a že cesta k spaseniu vedie cez úplné odovzdanie sa jeho vôli. "Oddanosť" alebo "podriadenosť" - v arabštine islam, sa stala názvom pre novú vieru a veriaci zvaní moslimi boli tí, ktorí sa podriaďujú.

V Mekke si Mohamed vytvoril skupiny prívržencov, ktoré zahrňovali aj členov jeho najbližšej rodiny. V meste však jeho hlásanie nebolo obľúbené. Mekka vďačila za svoju prosperitu hlavne veľkému množstvu pútnikov, ktorí prichádzali uctievať svojich bohov do Kaaby. Svätyne zasvätené približne 360 rôznym bohom a duchom, všetkým tým, ktorých nový prorok prehlásil za falošné. Situácia sa vyhrotila do takej miery, že v roku 622 bol Mohamed nútený so svojimi prívržencami Mekku opustiť. Známy deň tohto úteku nazývaný Jijiráh nebo Hegira, bol neskôr ustanovený ako prvý deň roku nového islamského kalendára, ktorý rýchlo nadobudol platnosť.

Mohamed našiel útočisko v blízkej Medine, kde priaznivo zapôsobil svojím kázaním a debatami o bohu. Začalo sa mu dariť obracať ľudí na svoju vieru. Nakoniec ho občania Mediny uznali za apoštola božieho a nechali sa ním viesť v rade vojenských ťažení proti Mekke. Keď bola v roku 630 Mekka porazená, zmocnil sa Mohamed svojho rodného mesta , zničil 360 modiel v Kaabe a zasvätil ju celú Allahovi.

Vzťah islamu ku kresťanstvu

Postoj moslimov ku kresťanom vyplýva predovšetkým z historického pozadia. Prorok Mohamed bol ovplyvnený kresťanskými názormi. Arabi videli kresťanstvo tak, ako sa javilo  – so všetkými problémami, ktoré vtedy boli medzi východnou a západnou cirkvou. Z toho vyplývajú aj nesprávne názory na učenie kresťanov. Obviňujú ich z toho, že majú troch bohov a to Boha - Otca, Máriu a jej syna Ježiša Krista. „...Boh sa spýtal: Ježiš, bol si to snáď ty, kto ľuďom povedal: vezmite si mňa a moju matku ako dve božstvá vedľa Boha?...“ (Korán 5:116). Obviňujú kresťanov nielen z toho, že pokladajú Ježiša Krista za Boha, ale aj z toho, že učia o jeho ukrižovaní. Moslimi veria, že Ježiš nebol ukrižovaný a ani nezomrel. Ukrižovaný bol iný človek, ktorý sa na Ježiša podobal.

Korán však kresťanov nezaraďuje medzi neveriacich, ale aj tak sa k nim stavia negatívne. Toto znásobuje hlavne to, že Mohamed je najväčší posledný prorok a on opravil a doplnil všetko, čo bolo nesprávne. Všetko, čo učil je teda pravda a niet pre moslima o tom pochýb. Ďalším dôvodom na negatívny postoj vyplýva z histórie „spolunažívania“ moslimov a kresťanov. Križiacke výpravy boli namierené aj proti islamu, moslimské krajiny boli často pod nadvládou západných „kresťanských“ krajín.

Svätá vojna je často namierená proti kresťanom. Pohľad na to, proti komu je vlastne táto svätá vojna, je často individuálny. Jednoznačné však je, že najťažšie to majú bývalí moslimi, ktorí sa rozhodli pre kresťanstvo a netaja sa tým. Jeden z nich pri zverejnení svojej viery povedal: „Nakoľko žijeme v zemi, ktorá neposkytuje slobodu v nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, nemôžeme zverejniť svoje mená, adresy ani fotografie.“

Vlastná práca - výsledky

Izmael verzus Izák

Moslimi veria v súlade s knihou Genesis, že jeden Boh stvoril nebo a zem. Rovnako nepopierajú, že prvými ľuďmi na zemi boli Adam s Evou. Ich vierovyznanie tiež podporuje aj existenciu Noemovej archy a to, že jedným z jeho synov bol Sem, ktorého potomkovia sú semiti. Línia potomkov vedie k Abrahámovi. Abrahám a jeho žena Sára nemohli mať deti, tak si Abrahám vzal za ženu slúžku Hagar, ktorá mu porodila syna Izmaela. Moslimi preto pokladajú Izmaela za právoplatného dediča všetkých Abrahámových zasľúbení. Kresťania a Židia sa na to z pohľadu Biblie pozerajú inak:

„...Učiním to, aby si sa náramne rozplodil a učiním ťa (Abraháma) v národy a kráľovia vyjdú z teba. A postavím svoju smluvu medzi sebou a medzi tebou a medzi tvojím semenom po tebe, po ich pokoleniach, za večnú smluvu, aby som ti bol Bohom i tvojmu semenu po tebe. A dám tebe i tvojmu semenu po tebe zem tvojho pohostínstva, celú zem Kanaánovu za večné državie, a budem im Bohom...“  „...A ešte riekol Boh Abrahámovi: Čo sa týka Sáraje, tvojej ženy, nebudeš viacej nazývať jej meno: Sáraj, lebo jej meno je Sára. A požehnám ju a tiež ti dám z nej samej syna, a požehnám ju, a bude rozmnožená v národy; kráľovia národov povstanú z nej. Vtedy padol Abrahám na svoju tvár a smial sa a povedal vo svojom srdci: Či azda storočnému sa narodí dieťa? A či Sára, ktorá má deväťdesiat rokov, porodí? A Abrahám povedal Bohu: Ó, keby len Izmael žil pred tebou! A Boh riekol: Áno, Sára, tvoja žena, ti porodí syna, a nazveš jeho meno Izák. A postavím svoju smluvu s ním za večnú smluvu, a tak i jeho semeno po ňom. Aj o Izmaela som Ťa vyslyšal. Hľa, požehnám a rozplodím ho a rozmnožím ho prenáramne. Dvanástoro kniežat splodí, a učiním ho veľkým národom. Ale svoju smluvu postavím s Izákom, ktorého ti porodí Sára o tomto čase budúceho roku...“ (Biblia - Genesis 17.kap., verše 6-8, 15-21). Alebo List Galaťanom v 4. kap., 29. – 30. verši hovorí: „...Lež ako vtedy ten narodený podľa tela prenasledoval toho, ktorý bol podľa Ducha, tak i teraz. Ale čo hovorí Písmo? Vyžeň dievku i jej syna, lebo syn dievky nebude dediť so synom slobodnej...“

Tu sa viditeľne učenie kresťanstva a islamu rozdeľuje. Izmael bol syn slúžky, ale podľa Biblie mal byť dedičom všetkých požehnaní Izák, syn Sáry. Boh Biblie je Boh poriadku a preto, že Abrahámovmu potomstvu žehnal ešte pred narodením Izmaela, zaobstaral aj jeho tak, že nikdy nemal v ničom nedostatku. Tiež z neho vyšlo 12 pokolení – Nebajot, Kédar, Adbeel, Mibsám, Mišma, Dúma, Massa, Chadar, Téma, Jetur, Nafíš a Kédma -  to sú dnešní Arabi. Aj dnes vidíme toto požehnanie na ich živote. Sú zaopatrení ropou, ktorá zabezpečila ich prosperitu. Arabské štáty sú veľmi bohaté a kontrolujú svetový trh s touto vzácnou surovinou. Ale Boh vylúčil Izmaela z tých oblastí dedičstva, ktoré sa týkali zasľúbení. Ako je to teda s Izákom? Židia aj kresťania veria, že on je dedičom zasľúbení, že jemu patrí Kanaán (dnešný Izrael), že z jeho pokolenia sa narodí Mesiáš. Kresťania prijali za Pomazaného (Krista) Ježiša z Nazareta, ktorý bol podľa rodokmeňa uvedeného v Biblii Izákov syn.

Jeruzalem

Je zaujímavé, že si dnes robia moslimi nárok na Jeruzalem, Chrámovú horu, kde kedysi stál Šalamúnov chrám. Tam sa uctieval Boh Abraháma, Izáka a Izraela (Jákoba), nie Boh Izmaela. Takmer celá Biblia hovorí o dôležitosti Izraelského ľudu a o mieste, ktoré si Boh Biblie vyvolil za kľúčové – kde položil svoju prítomnosť (šekinu). V Biblii je zmienka o Jeruzaleme viac ako 700-krát, avšak v Koráne ani raz. Ak by to anjel, ktorý diktoval Mohamedovi Korán, pokladal za dôležité, určite by to spomenul. Mohamed nikdy v Jeruzaleme ani nebol. Okrem toho, Jeruzalem dobyli Židia – kráľ Dávid okolo roku 1000 p. n. l. porazil kananejský ľud, Jebuzejcov. Právoplatne kúpil pozemok na Chrámovej hore, kde jeho syn Šalamún vystavil prvý Chrám. Bolo to židovské hlavné mesto 3000 rokov. Nikdy nebol hlavným mestom moslimov.

Tí sa začali o toto mesto zaujímať až o mnoho storočí nekôr. Na Chrámovej hore bol až v roku 691 vystavený Skalný dom a v roku 715 vybudovaná mešita Al – Aksa Mosque, ktorá je treťou najposvätnejšou mešitou (po Mekke a Medine) pre moslimov. Je teda zrejmé, že moslimi si robia nárok na Jeruzalem len od 8. storočia po Kristovi, zatiaľ čo Izraelci 3000 rokov.

Čo bude po smrti?

Veľký rozdiel medzi islamom a kresťanstvom je aj otázka neba. Ako bude život vyzerať po smrti? Kam sa duša človeka dostane?

Biblický pohľad na tieto udalosti po smrti sú jasné: 2 cesty – peklo alebo Nebeské kráľovstvo. Nič medzi tým. Peklo (šeol) je opisovaný ako plač a škrípanie zubov, ohnivé jazero. Naopak, o Nebi je napísané: „...Ale ako je napísané: Čoho oko nevidelo a ucho nepočulo a čo na srdce človeka nevstúpilo, čo všetko Boh prihotovil tým, ktorí Ho milujú...“ (Biblia – 1. list Korintským, 2. kap., 9. verš). Božie kráľovstvo je podľa Biblie dokonalé. Dokonalý dostatok všetkého a nebude tam už nič zlé. Na konci vekov Boh stvorí nové nebo a novú zem. Nový Jeruzalem, ktorý bude celý zo zlata a drahých kameňov. Božia sláva bude osvetľovať celý priestor, preto už nebude potrebné slnko. Bude to úplne iný svet, ktorý si ani nevieme predstaviť. Kresťan sa sem dostane len vtedy, ak prijme Ježišovu obeť na kríži a učiní pokánie zo svojich hriechov. Biblia zdôrazňuje, že spasenie nie je zo skutkov, ale z viery (lebo dobré skutky by mali byť samozrejmosťou).

Islam nebo opisuje tiež ako dokonalý. Bude tam vybraná spoločnosť večne mladých panien a čo obyvateľom púšte chýba tu na zemi – ako si to vysnívali vo svojich predstavách. Do neba sa moslim dostane za mučenícku smrť, alebo ak na poslednom súde jeho dobré skutky prevážia tie zlé. Zmienka o Jeruzaleme sa tu opäť nenájde, aj keď pre Bibliu je to miesto, ktoré je stredobodom všetkých dôležitých udalostí. Nemôžem nespomenúť ani rozpor medzi vnímaním neba. Biblia nám hovorí, že nebo je z troch častí: viditeľné nebo (atmosféra), druhé nebo (tu je satan a padlí anjeli, ktorí ovplyvňujú dianie na zemi) a tretie nebo (je príbytkom Božím, cherubov a serafínov). Teda po smrti sa človek, ktorí je bohabojný, dostane do tretieho neba k Bohu. Korán však vyučuje o siedmych úrovniach neba. V siedmom nebi je Allah. Preto často používaná veta: „Cítim sa ako v siedmom nebi“, je prevzatá z islamu.

Mal Boh Syna?

Ďalší protiklad medzi Allahom a Jahvem je jeho vzťah k Ježišovi Kristovi. Zatiaľčo Boh Biblie ho menuje Synom Božím a Mesiášom, Allah vyslovene v Koráne tvrdí (až 7-krát), že Boh syna nepotrebuje a preto je uctievanie Ježiša ako Syna Božieho modloslužba. Považuje ho len za proroka. Popiera jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Ale to je základný pilier kresťanstva. Ak by bol Boh Biblie a Boh Koránu tá istá osoba, neodporovala by si v základnom tvrdení. Ježiš o sebe tvrdí, že je Cesta, Pravda a Život a pokračuje, že do Nebeského kráľovstva sa dá dostať len skrze neho. Ďalej nám Biblia hovorí, že Boh je trojjediný, t. j. je Jedno, ale v troch rovnocenných osobách: Boh Otec, Boh Ježiš Kristus a Boh Duch Svätý. Korán nič podobné nespomína.

Preto podľa kresťanského vierovyznania nie je uctievanie Ježiša modloslužbou, lebo je tak isto ako Boh Otec aj on Boh a je mu daná každá moc na nebi aj na zemi. „...A vieme, že Syn Boží prišiel a dal nám myseľ, aby sme znali toho pravdivého a sme v tom pravdivom, v jeho Synovi, Ježišu Kristovi. To je ten pravdivý Boh a večný život. Dieťatká, chráňte sa modiel! Amen....“ (1. list Jánov 5 kap., verše 20-21). V tejto pasáži z Písma jasne vyplýva, že Ježiš je Syn Boží, a že je Boh. Apoštol Ján hneď za týmto vyznaním upozorňuje na modloslužbu – ale ani len nenaznačuje, že uctievanie Ježiša by bol takýto hriech. Kresťanstvo teda jasne vyučuje o Ježišovi ako o Kristovi – pomazanom Božom, ktorý existoval ešte pred inkarnovaním (pozor – nie reinkarnovaním)  do fyzického tela.

„...Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho, a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo. V ňom bol život, a ten život bol svetlom ľudí, a to svetlo svieti vo tme, a tma ho nezadržala...“ „...A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu jako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy....“ „...A z jeho plnosti sme my všetci vzali, a to milosť za milosť. Lebo zákon je daný skrze Mojžiša; milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, on nám vysvetlil...“ (Biblia – Evanjelium p. Jána 1. kap., verše 1 - 5, 14, 16 – 18). Moslimi síce považujú evanjeliá za sväté texty, ale Korán je pre nich nadriadený. To znamená, že uznávajú dva v protiklade stojace spisy.

Diskusia

Ktorý Boh je pravý?

Ten istý Boh nemohol predsa povedať, že len skrze Ježiša, Syna Božieho je možné dojsť k spaseniu a na druhej strane ho úplne poprieť v inej knihe. Keďže obe náboženstvá pokladajú svoju svätú knihu a svojho Boha za neomylného a dokonalého, musíme si položiť otázku: Ktorý z nich je ten pravý? Čo je teda pravda? Biblia či Korán? Na túto otázku si musí odpovedať každý jeden z nás sám. Nie podľa toho, čo mu viac vyhovuje alebo v akom prostredí sa narodil, ale podľa vlastného svedomia. Ak existuje pravda, tak si neodporuje a je len jedna. Ak by sme rešpektovali oboje, popreli by sme tým pravdu ako takú. Z hore uvedeného textu jasne vyplýva, že Bohovia týchto dvoch na svete najväčších náboženstiev sú dve rôzne osoby. Je zrejmé, že keď začneme uctievať jednu, pôjdeme proti druhej.

Záver

V úvode som už vravela, že 90% ľudí je veriacich, z toho vyše 50 % tvrdí, že verí v jedného Boha. Zistila som však, že nie je jedno, v akého Boha ľudia veria. V Boha kresťanstva alebo islamu? Podľa môjho názoru nie je Boh ako boh. Je zrejmé, že večný Boh, stvoriteľ neba a zeme je len jeden. Keby ich bolo viac, bol by na zemi úplný chaos. Je dôležité si uvedomiť, že obe tieto náboženstvá idú svojou teológiou proti sebe. A to som ani nespomenula vnímanie eschatologických časov z pohľadu Biblie a Koránu.

Žiaľ, islamský vodcovia bojujú fyzicky v tzv. Džiháde – svätej vojne, proti neveriacim v Allaha – teda hlavne kresťanom a židom. Samozrejme nemôžem opomenúť ani križiacke výpravy v stredoveku. Myslím si však, že meno Ježiš sa dá veľmi ľahko zneužiť aj na vojenské ciele. Ale Boh v Biblii neprikazuje ľudí zabíjať ani ich ničiť. Naopak – je Bohom lásky: „...A Ježiš mu odpovedal, že najprvšie od všetkých prikázaní je: Čuj Izraelu, Pán, náš Boh, je Pán jeden! A: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysli a z celej svojej sily. To je prvé prikázanie. A druhé podobné je toto: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba! Iného prikázania väčšieho nad tieto niet...“ (Biblia – Evanjelium p. Marka, 12. kap., verše 29 - 31).

Apoštol Pavol hovorí: „...Lebo nie je nám zápasiť s krvou a telom, ale s kniežactvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach...“  (Biblia – List apoštola Pavla Efežanom, 6. kap., verš 12).

Ježiš v Kázni na vrchu povedal: „...Počuli ste, že bolo povedané starým: Nezabiješ! A ktokoľvek by zabil, bude vinný, aby bol vydaný moci súdu. Ale ja vám hovorím, že každý, kto sa hnevá na svojho brata bez príčiny, bude vinný, aby bol vydaný moci súdu. A ktokoľvek by povedal svojmu bratovi: Ráka (prázdna hlava, ničema), bude vinný, aby bol vydaný moci vysokej rady; a ktokoľvek by povedal: Blázon, bude vinný, aby bol uvrhnutý do ohnivého pekla...“ (Biblia – Evanjelium p. Matúša, 5. kap., verše 21 - 22). Môžeme to zhrnúť do slov z Listu Rimanom, 13. kap, 10. verš: „...Láska nerobí blížnemu zlého, a tedy plnosťou zákona je láska...“, a: „...Ten, kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska...“ .(Biblia – 1. list Jána, 4. kap., 8. verš)